Podcast o Slovenské sochárstvo a konceptuálne umenie 60. rokov

Kapitoly

Umenie ako bludisko

Nové formy a materiály

Inštalácie, ktoré zmizli

Ženský pohľad a záver

Přepis

Matej: Predstav si, že vojdeš do galérie, ale namiesto obrazov na stenách sa ocitneš v bludisku. Niektoré steny sa hýbu, na iných sú siluety žien a všade znejú zvláštne zvuky. Nie si len divák... si priamo vnútri umenia.

Tereza: Počúvate Studyfi Podcast. A to, čo si práve opísal, Matej, bola skutočná výstava zo 60. rokov.

Matej: Naozaj? O čo presne išlo?

Tereza: Bola to inštalácia „Villa dei Misteri“ od Alexa Mlynárčika a dokonale vystihuje, ako sa umenie vtedy menilo. Sochári sa už nechceli hrať len s drevom a kameňom, začali experimentovať s plastmi či epoxidom.

Matej: Takže sochy už neboli len postavy na podstavci?

Tereza: Vôbec nie! Umelci ako Jozef Jankovič liali sadru napríklad do pančúch, čo vytváralo desivo reálny pocit ľudského tela. Umenie sa začalo rozlievať do priestoru a vytvárať takzvané environmenty.

Matej: A čo ďalšie bláznivé nápady? Okrem bludiska?

Tereza: Mlynárčik zorganizoval aj „Festival snehu“, kde umelci vytvorili diela zo snehu. Po pár dňoch sa celé umenie jednoducho roztopilo a zmizlo. Pointa bola v pominuteľnosti.

Matej: Ako domáca úloha, ktorú zožerie pes.

Tereza: Presne tak. Alebo Stanislav Filko, ktorý tvoril „Oltáre súčasnosti“ z odpadu, fotiek áut a erotických časopisov. Umenie sa stalo komentárom k bežnému životu.

Matej: A čo umelkyne? Boli v tomto období tiež aktívne?

Tereza: Samozrejme. Napríklad Jana Želibská pracovala s obrysmi ženskej figúry, ktoré často skrývala za závesy. Divák musel dielo aktívne odhaliť, čím sa stal súčasťou hry.

Matej: Takže hlavným posunom bolo vtiahnuť diváka priamo do deja. Už nestačilo sa len pozerať.

Tereza: Presne tak. Umenie 60. rokov prestalo byť len na obdiv. Stalo sa zážitkom.