Podcast o Slovenské politické míľniky a legislatíva

Kapitoly

Ako sme sa sem dostali?

Vznik a prvé roky (90. roky)

Mečiarizmus a izolácia

Zmena a cesta na Západ

Vstup do EÚ a NATO

Nové tisícročie a súčasnosť

Kto môže navrhnúť zákon?

Príprava zákona a hlas verejnosti

Pripomienkové konanie

Zákon v parlamente: Tri čítania

Podpis, veto a Zbierka zákonov

Zrýchlená cesta a jej riziká

Ako sa môže zapojiť občan?

Zhrnutie a záver

Přepis

Lenka: Keď dnes otvoríš správy, vidíš tam prezidentku, premiéra, hovorí sa o voľbách do Európskeho parlamentu... Berieme to ako samozrejmosť. Ale zamysleli ste sa niekedy, že to takto nebolo vždy? Že na začiatku sme si prezidenta ani nemohli voliť priamo?

Matej: Presne tak, Lenka. Cesta k dnešnému Slovensku bola... povedzme, že celkom turbulentná a plná zvratov. A práve na tieto kľúčové momenty sa dnes pozrieme.

Lenka: Super, lebo pochopiť minulosť je kľúč k tomu, aby sme rozumeli súčasnosti. Počúvate Studyfi Podcast.

Lenka: Dobre, Matej, tak poďme na to úplne od začiatku. Prvý január 1993.

Matej: Deň D. Nula hodín, nula minút. Vzniká samostatná Slovenská republika. A svet to okamžite zaregistroval. Hneď v prvých hodinách nás uznalo vyše 60 štátov a už 19. januára sme sa stali členom OSN.

Lenka: To znie ako celkom hladký štart. Ale ekonomicky to asi nebolo jednoduché, však? Zrazu sme potrebovali vlastnú menu.

Matej: Áno, už 8. februára prišla slovenská koruna. Bola to obrovská logistická operácia. A hneď nato sme riešili, kto bude hlavou štátu. Vo februári parlament zvolil za prvého prezidenta Michala Kováča.

Lenka: Takže vtedy ho volil parlament, nie ľudia v priamych voľbách?

Matej: Presne tak. Na priamu voľbu sme si museli ešte pár rokov počkať. Deväťdesiate roky boli politicky veľmi divoké. Hneď v roku 1994 padla vláda Vladimíra Mečiara, na chvíľu ju vystriedala úradnícka vláda Jozefa Moravčíka, no a na jeseň sa po predčasných voľbách Mečiar vrátil k moci.

Lenka: To je celkom chaos. A nebolo to len o politike, diali sa aj veci ako z akčného filmu, však?

Matej: To teda áno. V roku 1995 došlo k únosu syna prezidenta Kováča do Rakúska. Bol to obrovský medzinárodný škandál, ktorý naplno ukázal hlboký konflikt medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Kováčom. Dokonca aj Európska únia nám poslala demarš, teda oficiálne diplomatické varovanie, že sa im nepáči úroveň politických sporov u nás.

Lenka: Uf, takže Európa sa na nás pozerala dosť prísne.

Matej: Veľmi prísne. A malo to následky. V roku 1997 sa konalo referendum o vstupe do NATO. A tu sa stal jeden z najväčších problémov tej doby.

Lenka: Čo sa stalo?

Matej: Prezident Kováč k trom otázkam o NATO pridal aj štvrtú – o priamej voľbe prezidenta. Ministerstvo vnútra, pod kontrolou vtedajšej vlády, túto štvrtú otázku jednoducho z hlasovacích lístkov vyhodilo. Referendum bolo zmarené, účasť nedosiahla ani 10 percent a bolo neplatné.

Lenka: Počkať, ministerstvo len tak odstránilo otázku z referenda? To je... dosť silná káva.

Matej: Bola to demonštrácia sily, ktorá nás stála veľmi veľa. V tom istom roku sa konal summit NATO v Madride, kde naši susedia – Česko, Poľsko a Maďarsko – dostali pozvánku. Nás nepozvali. Dôvod? Nedostatky v demokracii.

Lenka: Takže sme zostali takpovediac pred dverami. A čo Európska únia?

Matej: To isté. Európska komisia nás nezaradila medzi krajiny pripravené na vstupné rozhovory. Hovorilo sa o Slovensku ako o „čiernej diere Európy“. A aby toho nebolo málo, v roku 1998 skončil prezidentovi Kováčovi mandát a keďže sa parlament nevedel dohodnúť na novom, časť právomocí prešla na premiéra Mečiara.

Lenka: A ten to využil, však? Počula som o jeho amnestiách.

Matej: Okamžite. Vyhlásil amnestie, ktoré sa vzťahovali aj na trestné činy spojené s únosom prezidentovho syna a zmareným referendom. Dodnes je to veľmi kontroverzná a bolestivá téma našej histórie.

Lenka: Takže kedy prišiel ten zlom? Kedy sme sa z tej „čiernej diery“ začali dostávať von?

Matej: Zlomom boli parlamentné voľby v roku 1998. Proti Mečiarovi sa spojila široká koalícia strán – SDK, SDĽ, SMK a SOP – a zostavili vládu na čele s Mikulášom Dzurindom. A veci sa začali hýbať.

Lenka: A predpokladám, že jednou z prvých vecí bola tá priama voľba prezidenta.

Matej: Bingo! Hneď v roku 1999 parlament schválil ústavný zákon a konečne sme si mohli prezidenta voliť priamo. Prvým takto zvoleným prezidentom sa stal Rudolf Schuster, ktorý v druhom kole porazil práve Vladimíra Mečiara.

Lenka: To musel byť pre mnohých ľudí symbolický moment.

Matej: Obrovský. A dvere na Západ sa začali otvárať. V roku 2000 sme konečne začali rokovania o vstupe do EÚ a boli sme prizvaní aj do OECD, čo je klub ekonomicky najvyspelejších krajín sveta. Slovensko sa začalo vracať na mapu Európy.

Lenka: A potom prišiel ten veľký finiš – vstup do EÚ a NATO.

Matej: Áno, po voľbách v roku 2002 pokračovala druhá vláda Mikuláša Dzurindu a tá mala jasný cieľ. Ešte v roku 2002 sme dostali pozvánku do NATO na summite v Prahe a v Kodani sme uzavreli prístupové rokovania s EÚ.

Lenka: Pamätám si, že o vstupe do EÚ bolo aj referendum v roku 2003. Bolo úspešné?

Matej: Áno, občania vstup schválili. A tak sa to stalo. V marci 2004 sme sa stali plnoprávnym členom NATO a prvého mája 2004 sme vstúpili do Európskej únie. Bol to historický úspech.

Lenka: Wow. To je naozaj obrovský skok za pár rokov. A potom prišla ďalšia zmena – euro.

Matej: Presne. Na to sme sa pripravovali ďalších pár rokov a prvého januára 2009 sme sa stali 16. členom eurozóny. Slovenská koruna odišla definitívne do histórie. Viete si ešte predstaviť platiť korunami?

Lenka: Už asi ani nie. Ale zaujímavé je, že hoci sme chceli byť v Európe, voľby do Európskeho parlamentu u nás mali vždy extrémne nízku účasť. V rokoch 2004 aj 2009 bola najnižšia v celej Únii.

Matej: Je to taký slovenský paradox. Chceme byť súčasťou klubu, ale na jeho správu trochu kašleme.

Lenka: Čo ďalšie dôležité udalosti formovali Slovensko po roku 2010? Tam už si pamätám aj ja nejaké politické turbulence.

Matej: Veru. V roku 2010 nastúpila vláda Ivety Radičovej, prvá premiérka v histórii Slovenska. Jej vláda však padla už v roku 2011 pri hlasovaní o takzvanom eurovale, teda záchrannom mechanizme pre eurozónu.

Lenka: A po predčasných voľbách v roku 2012 prišla jednofarebná vláda Smeru, však?

Matej: Áno, Robert Fico zostavil vládu sám, čo bolo na slovenské pomery veľmi nezvyčajné. A v týchto rokoch sa udiali aj ďalšie významné veci. Košice sa stali Európskym hlavným mestom kultúry 2013 a v roku 2015 sme podpísali zmluvu s automobilkou Jaguar Land Rover.

Lenka: A nemali sme vtedy aj predsedníctvo v Rade EÚ?

Matej: Áno, v druhej polovici roka 2016. Bol to pre nás veľký diplomatický test. V Bratislave sa konal neformálny summit lídrov 27 krajín EÚ, čo bolo historicky prvýkrát. A náš vtedajší minister zahraničných vecí, Miroslav Lajčák, bol dokonca zvolený za predsedu Valného zhromaždenia OSN.

Lenka: Takže sme sa z „čiernej diery“ prepracovali až na čelo OSN. To je celkom príbeh.

Matej: Je to príbeh o tom, že demokracia a smerovanie krajiny nie sú samozrejmosťou. Je to výsledok rozhodnutí, volieb a niekedy aj tvrdých politických bojov. A preto je dôležité tieto míľniky poznať.

Lenka: Super, ďakujem ti veľmi pekne, Matej. Myslím, že teraz oveľa lepšie chápem, akou cestou si Slovensko prešlo.

Lenka: A tým sme, myslím, vyčerpali tému súdov. Prešli sme si toho naozaj dosť... Ale vieš, čo mi teraz vŕta v hlave, Matej?

Matej: Som zvedavý. Čo to je?

Lenka: No, stále hovoríme o zákonoch, ktoré súdy používajú. Ale... odkiaľ sa tie zákony vlastne berú? Kto ich píše? A ako sa zo stohu papierov stane niečo, čo musíme všetci dodržiavať?

Matej: Skvelá otázka, Lenka! A je to perfektný mostík k našej poslednej dnešnej téme. Pozrieme sa na kuchyňu, kde sa pečú zákony — na legislatívny proces.

Lenka: Kuchyňa, kde sa pečú zákony. To sa mi páči! Dúfam, že to nie je príliš zložitý recept.

Matej: Neboj sa, rozoberieme si to krok za krokom. A možno zistíme, že občas sa tam niečo aj pripáli.

Lenka: Dobre, tak poďme na to. Kto je ten hlavný šéfkuchár? Kto môže prísť s nápadom na nový zákon?

Matej: Tak, tých kuchárov je viac. Ústava priznáva právo predložiť návrh zákona, takzvanú zákonodarnú iniciatívu, trom skupinám. Sú to poslanci Národnej rady, výbory Národnej rady a vláda.

Lenka: Takže buď jednotlivec, teda poslanec, alebo nejaká skupina — výbor alebo celá vláda.

Matej: Presne tak. Ale je tu zaujímavý rozdiel v úspešnosti. Pozrel som si štatistiky z deviateho volebného obdobia, konkrétne z rokov 2023 až 2025. Vieš, kto podal viac návrhov? Vláda alebo poslanci?

Lenka: Tipovala by som, že poslanci. Sú aktívni, chcú sa ukázať... Tak?

Matej: Správny tip! Poslanci predložili 325 návrhov, zatiaľ čo vláda „len“ 180. Ale teraz tá dôležitejšia otázka. Koľko z nich reálne prešlo a stalo sa zákonmi?

Lenka: No, ak je to ako s mojimi novoročnými predsavzatiami, tak asi málo.

Matej: To si trafila! Z tých 180 vládnych návrhov bolo schválených až 156. To je celkom vysoká úspešnosť. Ale z 325 poslaneckých návrhov prešlo len... 37.

Lenka: Páni! To je obrovský rozdiel. Takže vláda má oveľa väčšiu šancu pretlačiť svoje nápady.

Matej: Presne tak. Vládne návrhy sú často lepšie pripravené, majú politickú podporu vládnej koalície a prechádzajú detailnejším procesom ešte predtým, než sa dostanú do parlamentu.

Lenka: Dobre, takže povedzme, že ministerstvo chce pripraviť nový zákon. Čo sa deje predtým, ako ho pošlú poslancom?

Matej: Celý proces môžeme rozdeliť na tri úrovne — vládnu, parlamentnú a občiansku. A má tri fázy: prípravu, tvorbu a schvaľovanie. Na tej vládnej úrovni, v rámci prípravy, je kľúčové informovanie verejnosti.

Lenka: Ako sa to robí? Nejaký oznam v novinách?

Matej: Dnes už hlavne elektronicky. Existuje portál Slov-Lex. Vláda zverejňuje Plán legislatívnych úloh, čo je vlastne zoznam zákonov, ktoré plánuje v danom roku riešiť. Už tu môže verejnosť tušiť, čo sa chystá.

Lenka: To je fajn. Ale to je len plán, nie?

Matej: Áno. Konkrétnejšie sú ďalšie dva kroky. Prvým je „predbežná informácia“. Tam ministerstvo opíše, prečo chce zákon meniť a aké sú ciele. A potom je tu „legislatívny zámer“, ktorý je ešte detailnejší. Oba sa zverejňujú na Slov-Lexe.

Lenka: A do tohto už môžem ako bežný občan zasiahnuť?

Matej: Áno! A to je tá dôležitá časť. K obom môžeš poslať pripomienku. A teraz pozor, ak tvoju pripomienku k legislatívnemu zámeru podporí aspoň 500 ľudí alebo firiem, ministerstvo s tebou musí o tej pripomienke rokovať. Tomu sa hovorí rozporové konanie.

Lenka: Takže môj hlas má naozaj váhu, ak sa spojím s ostatnými. To je super. A čo sa deje potom, keď je už návrh zákona napísaný?

Matej: Potom prichádza oficiálne pripomienkové konanie. Hotový návrh zákona sa opäť zverejní na Slov-Lexe. Spolu s ním aj „doložka vybraných vplyvov“. Tá hovorí, aký dopad bude mať zákon na štátny rozpočet, na podnikateľov, na životné prostredie a podobne.

Lenka: To je vlastne taký „príbalový leták“ k zákonu, ktorý hovorí o vedľajších účinkoch.

Matej: Perfektné prirovnanie! Presne tak. A opäť, pripomienky môže dávať ktokoľvek — iné ministerstvá, firmy, ale aj ty z obývačky. Opäť platí pravidlo 500 podpisov pre rozporové konanie.

Lenka: Ukážeš mi nejaký príklad? Ako taká pripomienka vyzerá?

Matej: Jasné. Na Slov-Lexe vidíš presne, kto čo pripomienkoval a ako to dopadlo. Napríklad Ministerstvo cestovného ruchu a športu malo pripomienku, aby sa do textu doplnila značka paragrafu. A bola akceptovaná. To je taká technická drobnosť.

Lenka: A čo nejaká občianska?

Matej: Bola tam napríklad pripomienka od občana, ktorý navrhoval komplexnú zmenu v rozhodovaní o odklade trestu. Tá ale nebola akceptovaná. Vidíš tam ten rozdiel — drobné technické veci často prejdú, veľké zmeny od verejnosti to majú ťažšie.

Lenka: A čo to rozporové konanie? Znamená to, že ministerstvo musí moju pripomienku prijať?

Matej: Bohužiaľ, nie. Predkladateľ, teda ministerstvo, ťa musí pozvať a rokovať s tebou. Ale nemá povinnosť rozpor odstrániť a pripomienku zapracovať. Výsledok sa však zverejní, takže je tu aspoň verejná kontrola.

Lenka: Dobre. Takže zákon prešiel pripomienkami, vláda ho schválila a posiela ho do parlamentu. Čo teraz?

Matej: Teraz sa začína parlamentná fáza, ktorá má tri hlavné časti. Hovoríme im prvé, druhé a tretie čítanie.

Lenka: Znie to ako v škole.

Matej: Trochu. V prvom čítaní sa o zákone len všeobecne debatuje. Navrhovateľ ho predstaví a poslanci rozhodnú, či je ten nápad vôbec dosť dobrý na to, aby sa ním ďalej zaoberali. Môžu ho posunúť ďalej, vrátiť na prepracovanie alebo úplne zhodiť zo stola.

Lenka: A ak ho posunú ďalej?

Matej: Tak ide do druhého čítania. A to je to najdôležitejšie. Tu sa zákon rozoberá do detailov v parlamentných výboroch. Každý výbor sa pozrie na tú časť, ktorej rozumie — finančný na peniaze, sociálny na sociálne veci a tak ďalej.

Lenka: A tu sa môžu robiť zmeny?

Matej: Presne! Poslanci môžu podávať takzvané pozmeňujúce návrhy. To sú konkrétne návrhy na zmenu textu. Po debate vo výboroch sa zákon vráti na hlavnú schôdzu parlamentu, kde sa hlasuje o každom pozmeňujúcom návrhu a nakoniec sa rozhodne, či postúpi do tretieho čítania.

Lenka: A tretie čítanie je už len formalita?

Matej: Väčšinou áno. V treťom čítaní sa už hlasuje o zákone ako o celku. Môžu sa navrhovať už len opravy gramatických alebo legislatívno-technických chýb. Ak by chceli niečo meniť, muselo by to navrhnúť aspoň 30 poslancov.

Lenka: Super. Takže parlament hlasuje, zákon je schválený. A je to? Platí?

Matej: Ešte nie celkom. Schválený zákon musia podpísať traja ľudia: predseda parlamentu, predseda vlády a nakoniec prezident.

Lenka: A prezident môže odmietnuť podpis?

Matej: Áno, môže. A tomu sa hovorí prezidentské veto. Ak má prezident pocit, že zákon nie je dobrý, môže ho do 15 dní vrátiť parlamentu s pripomienkami. Ale pozor, nemôže vetovať ústavné zákony.

Lenka: A čo sa stane, keď ho vráti? Celý proces odznova?

Matej: Nie. Parlament o ňom rokuje znova, ale zaoberá sa len pripomienkami prezidenta. A ak chce parlament veto prezidenta prelomiť, potrebuje na schválenie zákona nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov, teda minimálne 76 hlasov.

Lenka: A keď sa to podarí, alebo ak prezident zákon podpíše?

Matej: Potom sa zákon publikuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Až týmto dňom sa stáva oficiálne platnou súčasťou nášho právneho poriadku.

Lenka: Matej, počula som ale o „skrátenom legislatívnom konaní“. To znie, akoby preskočili všetky tie kroky, o ktorých si hovoril.

Matej: Presne tak. Je to procedúra, ktorá umožňuje schváliť zákon extrémne rýchlo, často za pár dní. Neuplatňujú sa bežné lehoty. Vláda to môže navrhnúť len za mimoriadnych okolností — napríklad pri ohrození bezpečnosti alebo ak hrozia veľké hospodárske škody.

Lenka: Znie to ako núdzové riešenie. Používa sa to často?

Matej: Viac, ako by sa malo. Počas pandémie v rokoch 2020 až 2022 sa takto schválilo až 90 zákonov. To je extrémne číslo v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, kde to bolo okolo 30 za štyri roky.

Lenka: Aké sú v tom riziká?

Matej: Obrovské. Prijímajú sa nedokonalé, narýchlo ušité zákony. Verejnosť a opozícia nemajú čas sa s návrhom poriadne zoznámiť a pripomienkovať ho. Je to riziko zneužitia moci a obchádzania demokratických princípov.

Lenka: Dá sa proti tomu nejako brániť?

Matej: Áno. Vláda by mala vždy jasne odôvodniť, prečo je to nutné. Prezident môže takýto zákon vetovať. A v krajnom prípade môže zasiahnuť Ústavný súd. Ale najlepšia obrana je zmena politickej kultúry.

Lenka: Spomínali sme pripomienkovanie. Sú aj iné cesty, ako môžeme my, občania, vstúpiť do tvorby zákonov?

Matej: Určite. Najsilnejším nástrojom je referendum. Tým sa síce nedá priamo zmeniť zákon, ale ak je úspešné, dáva parlamentu záväzný príkaz, aby zákon zmenil.

Lenka: To je ale asi dosť náročné zorganizovať.

Matej: Je. Jednoduchšie sú petície. Môžeš žiadať zmenu zákona a zbierať podpisy. Nemá to síce právnu záväznosť, ale čím viac podpisov, tým väčší politický tlak. A potom je tu ešte moderná vec — elektronická hromadná sťažnosť. Ak získa za 30 dní 15 000 podporovateľov, vláda sa ňou zaviazala zaoberať.

Lenka: Takže možností je viacero. Od pripomienky na Slov-Lexe až po referendum.

Matej: Presne. Demokratický proces nie je len o voľbách každé štyri roky. Je to neustála interakcia a kontrola.

Lenka: Matej, toto bola naozaj vyčerpávajúca, ale super užitočná jazda legislatívnym procesom. Od nápadu až po publikovanie v Zbierke zákonov.

Matej: Som rád. Kľúčové je zapamätať si, že aj keď to vyzerá zložito, ten proces má svoju logiku. Má zabezpečiť, aby zákony boli kvalitné, prediskutované a aby sa do ich tvorby mohla zapojiť aj verejnosť.

Lenka: A že existujú nástroje, ako skrátené konanie, ktoré sa môžu zneužiť, ale aj poistky ako prezidentské veto či Ústavný súd.

Matej: A hlavne — že tvoj hlas sa počíta. Či už je to pripomienka, petícia alebo referendum. Demokracia si vyžaduje aktívnych občanov.

Lenka: To je skvelé posolstvo na záver. Matej, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie. Nielen dnes, ale v celej našej sérii.

Matej: Aj ja ďakujem, Lenka. Bolo mi potešením. Dúfam, že sme našim poslucháčom pomohli trochu lepšie sa zorientovať vo svete práva.

Lenka: Verím, že áno. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Toto bola posledná časť nášho Studyfi Podcastu o základoch práva. Majte sa krásne a nezabudnite, že znalosť zákona... vás ochráni.

Matej: Pekne povedané. Dovidenia!

Lenka: Dopočutia!