Podcast o Slovenské občianske právo

Kapitoly

Káva a zmluvy

Kde sa berú pravidlá?

Právny operačný systém

Kto je kto v práve?

Ako vzniká právny vzťah?

Trestné právo a náhrada škody

Správne právo v praxi

Čo je právny úkon

Druhy a náležitosti

Čo sú vecné práva?

Druhy vecných práv

Hlavné znaky a princípy

Vydržanie

Hranice vlastníctva

Keď vlastníkov je viac

Manželské spoluvlastníctvo

Poistka pre veriteľa

Ako záložné právo vzniká

Keď sa prestane splácať

Zmena na strane veriteľa

Zmena na strane dlžníka

Prechod zo zákona a zhrnutie

Čo je civilný proces?

Ako prebieha súdny spor

Čo ak nesúhlasím?

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Keď si si dnes ráno kupoval kávu v automate, spravil si niečo, čo je v jadre občianskeho práva. Vhodil si mincu, stlačil gombík... a bum. Práve si uzavrel kúpnu zmluvu.

Simona: Presne tak. Žiadny podpis, žiadny právnik, a predsa je to platný právny úkon. A presne o tomto svete každodenných pravidiel sa dnes budeme baviť.

Tomáš: Vitajte pri Studyfi Podcast. Takže, Simona, čo presne je to občianske právo hmotné?

Simona: Predstav si ho ako súbor pravidiel pre náš majetkový život. Upravuje vzťahy medzi ľuďmi, firmami, a dokonca aj štátom, keď napríklad kupuje nejakú budovu. Nejde len o majetok, ale aj o ochranu osobnosti – tvojho mena či súkromia.

Tomáš: Okej, takže pravidlá. Ale kde sú napísané? Kde ich nájdem?

Simona: Dobrá otázka. Hlavným prameňom je Občiansky zákonník. Ten náš je ešte z roku 1964, takže je starší ako naši rodičia.

Tomáš: Dinosaurus medzi zákonmi! To je všetko?

Simona: Kdeže. Potom máme Ústavu, ktorá zaručuje základné práva, a kopec osobitných predpisov, napríklad zákon o vlastníctve bytov alebo autorský zákon. Plus medzinárodné zmluvy a právo Európskej únie.

Tomáš: Zdá sa, že tých právnych odvetví je veľa. Ako občianske právo zapadá medzi obchodné alebo pracovné právo?

Simona: Skvelý postreh. Občianske právo funguje ako taký... základný operačný systém. Ostatné odvetvia súkromného práva, ako obchodné či rodinné, sú ako špecializované aplikácie.

Tomáš: Takže ak niečo nie je v Obchodnom zákonníku...?

Simona: ...použije sa Občiansky zákonník. Je subsidiárny, teda doplnkový. Poskytuje základné nástroje, ktoré využívajú aj ostatní.

Tomáš: Keď hovoríme o účastníkoch... ja som teda, predpokladám, fyzická osoba?

Simona: Presne! Fyzická osoba je každý človek od narodenia do smrti. A potom máme právnické osoby – to sú firmy, nadácie, ale aj obce či štát. Tie vznikajú zápisom do registra.

Tomáš: Takže ja som fyzická a napríklad naša škola je právnická osoba. Chápem.

Simona: A obe strany môžu vstupovať do občianskoprávnych vzťahov. Napríklad ty si kúpiš lístok na autobus od dopravného podniku. To je vzťah medzi fyzickou a právnickou osobou.

Tomáš: Vráťme sa k tej káve. Povedala si, že jej kúpou vznikol právny vzťah. Ako sa to deje? Len tak z ničoho nič?

Simona: Nie tak úplne. Vzniká na základe takzvaných právnych skutočností. To sú udalosti, s ktorými zákon spája nejaké následky.

Tomáš: Znie to zložito.

Simona: Vôbec nie. Najčastejšou je právny úkon, ako tvoja zmluva s automatom. Ale môže to byť aj protiprávny úkon – napríklad keď niekomu spôsobíš škodu. A potom sú tu právne udalosti, ktoré nezávisia od vôle človeka... napríklad plynutie času alebo tvoje osemnáste narodeniny.

Tomáš: Takže keď dovŕšim osemnásť, stanem sa plnoletým a môžem robiť viac právnych úkonov. Už to dáva zmysel. A tým sa nám uzatvára kruh.

Tomáš: Takže sme si prešli základné delenie práva. Ale ako presne sa, povedzme, trestné právo prelína s tým občianskym? Zdajú sa mi dosť odlišné.

Simona: To je skvelý postreh, Tomáš. Hlavný rozdiel je, že trestné právo je verejnoprávne – rieši vzťah medzi štátom a páchateľom. Občianske je súkromnoprávne, rieši vzťahy medzi ľuďmi.

Tomáš: Dobre, ale kde je tam to prepojenie?

Simona: Najlepšie to vidno pri náhrade škody. Predstav si, že ti niekto ukradne bicykel. Trestné právo rieši potrestanie zlodeja, ale čo tvoj bicykel?

Tomáš: No jasné, chcem ho naspäť! Alebo aspoň peniaze zaň.

Simona: Presne! A túto náhradu škody si môžeš uplatniť buď priamo v trestnom konaní, v takzvanom adhéznom konaní, alebo potom samostatne na civilnom súde.

Tomáš: Takže občianske právo mi vlastne dáva do ruky nástroj, aby som dostal svoje peniaze späť.

Simona: Jednoducho povedané, áno. Poskytuje ten hmotnoprávny základ pre náhradu škody.

Tomáš: Super, to je jasné. A čo správne právo? To znie tak... úradne a nudne.

Simona: Možno to tak znie, ale je extrémne praktické. Upravuje vzťahy medzi tebou a orgánmi verejnej správy. Úradmi, jednoducho.

Tomáš: Daj nejaký príklad, ktorý by som poznal.

Simona: Jasné. Keď si budeš robiť vodičák, to je správne konanie. Keď tvoji rodičia žiadajú o stavebné povolenie, to je tiež ono. Alebo zápis domu do katastra.

Tomáš: Aha! Takže ak občianske právo hovorí, že môžem vlastniť nehnuteľnosť...

Simona: ...tak správne právo určuje presný postup, ako ti kataster tento majetok zapíše alebo ako ti stavebný úrad povolí na pozemku stavať. Jedno určuje 'čo' máš a druhé 'ako' to vybavíš.

Tomáš: To je perfektné prirovnanie. Takže je to vlastne taký manuál na komunikáciu so štátom. No a keď sme pri tých manuáloch, poďme sa pozrieť na pravidlá, ktoré platia v rodine...

Simona: ...a presne tak funguje zodpovednosť za škodu. Ale to všetko vlastne stojí na jednom základnom kameni.

Tomáš: A to je...?

Simona: Právny úkon. Je to v podstate akýkoľvek prejav vôle, ktorým chceš niečo dosiahnuť. Chceš, aby ti vznikli, zmenili sa alebo zanikli nejaké práva a povinnosti.

Tomáš: Čiže napríklad... keď podpíšem kúpnu zmluvu na nový telefón?

Simona: Presne tak! Alebo aj keď dáš výpoveď v práci. To je jednostranný právny úkon. Nepotrebuješ súhlas druhej strany.

Tomáš: Aha, takže existujú rôzne druhy. To dáva zmysel.

Simona: Áno. Delíme ich podľa viacerých kritérií. Napríklad podľa počtu strán, ako sme spomenuli. Jednostranné, ako závet, a dvojstranné, ako zmluva.

Tomáš: A čo forma? Musí byť všetko písomne?

Simona: Vôbec nie. Úkon môže byť ústny, písomný, alebo dokonca konkludentný. Vieš, čo to je?

Tomáš: To znie ako niečo z latiny. Znamená to... správaním?

Simona: Správne! Napríklad keď v obchode položíš tovar na pás, dávaš tým najavo vôľu ho kúpiť. A ešte je dôležité, či je úkon odplatný, teda onerózny, alebo bezodplatný, čiže gratuitný.

Tomáš: Kúpa je onerózna, darovanie gratuitné. Chápem. A čo musí taký úkon spĺňať, aby bol platný?

Simona: Musia ho robiť spôsobilé subjekty, vôľa musí byť slobodná a vážna, prejav zrozumiteľný a predmet možný a dovolený. Ak to tak nie je... nuž, vtedy nastávajú problémy.

Tomáš: A presne o týchto problémoch, teda o vadách právnych úkonov, si povieme nabudúce. Studyfi Podcast

Tomáš: Takže toto bola naozaj komplexná téma. A teraz, Simona, poďme ďalej. V občianskom práve často počujeme pojem "vecné práva". Čo to vlastne je?

Simona: Jasné, Tomáš. Zjednodušene povedané, vecné práva sú práva, ktoré ti dávajú priame panstvo nad nejakou vecou. A čo je kľúčové, pôsobia voči všetkým. Odborne tomu hovoríme "erga omnes".

Tomáš: Erga omnes? To znie ako nejaké zaklínadlo.

Simona: Trochu áno, ale znamená to len, že ak si vlastník domu, tvoje právo musia rešpektovať všetci na svete. Nie len sused, ktorému si to povedal.

Tomáš: Aha, takže to nie je ako zmluva, ktorá platí len medzi mnou a tebou.

Simona: Presne tak! To je ten hlavný rozdiel oproti záväzkovým právam. Vecné právo sa viaže priamo na vec, nie na osobu.

Tomáš: Dobre, to dáva zmysel. A aké sú najbežnejšie druhy týchto práv?

Simona: Tak, úplný kráľ medzi nimi je vlastnícke právo. To ti dáva najväčšiu moc – vec držať, užívať a nakladať s ňou. Potom máme spoluvlastníctvo, kde jednu vec vlastní viac ľudí.

Tomáš: To poznám, napríklad bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, však?

Simona: Áno, to je špeciálny prípad. Ďalej existuje záložné právo, ktoré slúži na zabezpečenie dlhu. Vieš, ako keď si banka "založí" tvoj byt pri hypotéke.

Tomáš: Dúfam, že sa o tom nikdy nebudem musieť presvedčiť na vlastnej koži.

Simona: Dúfajme. A potom sú tu ešte vecné bremená. Napríklad, ak musíš strpieť, že sused chodí cez tvoj pozemok k svojej chate. To je typické vecné bremeno.

Tomáš: Super, takže máme vlastníctvo, spoluvlastníctvo, záložné právo, vecné bremená... Majú tieto práva nejaké spoločné znaky?

Simona: Určite. Prvým je absolútnosť, to je to naše "erga omnes". Pôsobia voči všetkým. Druhým dôležitým znakom je publicita. Aby boli chránené, musia byť zverejnené.

Tomáš: A to je ten kataster nehnuteľností, o ktorom všetci hovoria?

Simona: Presne! Zápisom do katastra sa všetci dozvedia, že ten dom je tvoj. Preto sa hovorí, že čo je v katastri, to platí. A takisto ich je uzavretý počet – existujú len tie, ktoré výslovne povoľuje zákon. Nemôžeme si s kamarátom vymyslieť nejaké nové vecné právo.

Tomáš: Takže žiadna kreatívna právna tvorba. Chápem. To je skvelý základ. Spomínala si, že vlastnícke právo je to najsilnejšie. Poďme sa naň teda pozrieť podrobnejšie.

Tomáš: Takže je to jasné. Ale čo ak niekto niečo dlho používa, ale technicky mu to nepatrí? Môže sa to niekedy stať jeho majetkom?

Simona: Skvelá otázka, Tomáš. Presne na to máme inštitút vydržania. Je to spôsob, ako sa môžeš stať vlastníkom veci, ktorú dlhodobo držíš v dobrej viere, že je tvoja.

Tomáš: V dobrej viere? To znie trochu vágne. Aké sú presné podmienky?

Simona: Sú tri. Po prvé, oprávnená držba – naozaj si myslíš, že ti to patrí. Po druhé, čas. Tri roky pre hnuteľné veci a desať rokov pre nehnuteľnosti. A po tretie, držba musí byť nepretržitá.

Tomáš: Dobre. A keď už niečo vlastním, môžem si robiť, čo chcem? Povedzme, usporiadať rockový koncert v záhrade o tretej ráno?

Simona: Nie tak celkom. Tvoje vlastnícke právo má hranice. Nesmieš nad mieru obťažovať susedov hlukom, dymom alebo odpadom. Tomu sa hovorí susedské práva.

Tomáš: Aha, takže môj dom, moje pravidlá... ale len do plota?

Simona: Presne tak. Musíš rešpektovať zákony a ostatných. A ak ide o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku, tá patrí vlastníkovi pozemku, nie staviteľovi.

Tomáš: A čo ak jednu vec vlastní viacero ľudí? Napríklad súrodenci zdedia dom.

Simona: Vtedy hovoríme o podielovom spoluvlastníctve. Každý má svoj podiel, napríklad polovicu. O bežných veciach sa rozhoduje väčšinou, no na predaj je potrebný súhlas všetkých.

Tomáš: Chápem. A existuje aj nejaký špeciálny typ pre manželov, však?

Simona: Áno, a je veľmi dôležitý. Je to bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, alebo BSM. Vzniká automaticky uzavretím manželstva.

Tomáš: Čo presne znamená "bezpodielové"?

Simona: Znamená to, že počas manželstva neexistujú žiadne podiely. Všetko, čo nadobudnete, patrí obom rovnako. Teda okrem darov, dedičstva alebo majetku spred manželstva.

Tomáš: A zaniká to rozvodom, však? Potom sa majetok delí.

Simona: Presne tak. BSM zaniká zánikom manželstva. Ukazuje to, že vlastníctvo nie je len o veciach, ale hlavne o vzťahoch medzi ľuďmi.

Tomáš: To je skvelý postreh. A práve vzťahy, ale zmluvné, sú témou našej ďalšej časti, kde sa pozrieme na záväzkové právo.

Tomáš: Dobre, takže sme si prešli, čo sa stane, keď dlh nesplácam. Ale čo môže urobiť veriteľ, aby sa poistil, že svoje peniaze naozaj uvidí?

Simona: Skvelá nadväzujúca otázka! A presne na to slúži záložné právo. Je to taká super-poistka pre veriteľa.

Tomáš: Poistka? Ako to myslíš?

Simona: Predstav si to takto: požičiaš si peniaze a ako záruku dáš napríklad svoje auto. Ak prestaneš splácať, veriteľ nemá len papier s tvojím sľubom, ale má právo vziať si to auto a predať ho.

Tomáš: Aha, takže záloh môže byť auto, dom, pozemok...

Simona: Presne tak. Hnuteľné veci, nehnuteľnosti, ale dokonca aj pohľadávka alebo podiel vo firme. Cieľ je jednoduchý – dať veriteľovi istotu.

Tomáš: A stačí na to len nejaká zmluva? Podpíšeme a hotovo?

Simona: Práveže nie. To je častá chyba. Zmluva je len prvý krok, to je *zriadenie*. Ale aby záložné právo *vzniklo*, musí sa stať niečo viac.

Tomáš: A to je čo?

Simona: Záleží na tom, čo je zálohom. Pri byte alebo dome musí byť zapísané v katastri nehnuteľností. Pri aute ho buď odovzdáš veriteľovi, alebo, čo je častejšie, zapíše sa do Notárskeho registra záložných práv.

Tomáš: Takže bez zápisu to v podstate neplatí?

Simona: Presne. Nestačí len sľub, musí o tom existovať verejný záznam. To chráni aj ostatných, aby vedeli, že tá vec je „založená“.

Tomáš: Dobre, poďme na ten horší scenár. Vezmem si úver na auto, prestanem splácať. Čo sa stane?

Simona: Takže, banka ťa najprv vyzve, aby si zaplatil. Ak sa tak nestane, písomne ti oznámi, že začína s výkonom záložného práva. Nemôže ti len tak zobrať auto z parkoviska.

Tomáš: Uf, aspoň niečo. A čo potom?

Simona: Najčastejšie sa auto predá na dražbe. Z peňazí sa vyplatí dlh banke a ak niečo ostane, patrí to tebe. Alebo, ak ste sa tak dohodli v zmluve, banka ho môže predať aj priamo.

Tomáš: Rozumiem. Takže kľúčové je, že veriteľ si nemôže záloh len tak nechať, musí ho speňažiť. No, to je celkom logické... A čo ak existuje viac veriteľov?

Tomáš: Takže, Simona, hovorili sme o tom, ako záväzky vznikajú a ako sa zabezpečujú. Ale čo sa stane, keď sa v tom vzťahu vymení osoba? Vieš, ako keď kamošovi dlžíš peniaze, a on zrazu povie, že ich máš vrátiť jeho sestre?

Simona: To je presne ono, Tomáš. Hovoríme tomu zmena v subjektoch záväzkových vzťahov. A je dôležité si uvedomiť, že pôvodný záväzok nezaniká. Len sa v ňom, ako hovoríš, vymenia tváre.

Tomáš: Dobre, tak poďme na to. Začnime tou jednoduchšou situáciou. Čo ak sa zmení veriteľ? Teda ten, komu sa má plniť.

Simona: Najčastejšie sa to deje postúpením pohľadávky, odborne sa tomu hovorí cesia. Pôvodný veriteľ, nazvime ho postupca, jednoducho prevedie svoju pohľadávku na nového veriteľa, čiže postupníka.

Tomáš: A čo na to dlžník? Musí s tým súhlasiť?

Simona: A tu je ten vtip. Nemusí! Súhlas dlžníka sa nevyžaduje. Stačí, ak mu to pôvodný veriteľ alebo ten nový oznámi, aby vedel, komu má vlastne zaplatiť. Predstav si to tak, že banka predá tvoj dlh nejakej inej spoločnosti.

Tomáš: Aha, takže môj dlh má zrazu nového majiteľa. A ja s tým nič nespravím. Znie to trochu strašidelne.

Simona: Nemusí byť. Obsah tvojho dlhu sa nemení. S pohľadávkou prechádza aj všetko jej príslušenstvo, napríklad záložné právo alebo ručenie.

Tomáš: Okej, to dáva zmysel. A čo tá zložitejšia verzia? Keď sa mení dlžník? Môžem len tak povedať, že môj dlh preberá niekto iný?

Simona: Pekná predstava, ale nie, tak jednoduché to nie je. Tu je to komplikovanejšie, lebo veriteľovi predsa záleží na tom, kto mu má platiť. Či je tá osoba dôveryhodná a schopná plniť.

Tomáš: Jasné, chápem. Tak aké sú možnosti?

Simona: Sú v podstate tri hlavné spôsoby. Prvým je prevzatie dlhu. To je dohoda medzi novým dlžníkom a veriteľom. Veriteľ musí súhlasiť a pôvodný dlžník je potom z obliga vonku.

Tomáš: Takže som voľný.

Simona: Presne. Potom je tu pristúpenie k záväzku. Tam nový dlžník pristúpi k tomu pôvodnému. Pôvodný dlžník nikam neodchádza, len má parťáka. Obaja sú potom dlžníkmi spoločne a nerozdielne.

Tomáš: To znie ako nočná mora pre dlžníkov a sen pre veriteľov.

Simona: Dá sa to tak povedať. No a poslednou možnosťou je prebratie dlhu. To je dohoda medzi pôvodným a novým dlžníkom. Ale... opäť to musí odklepnúť veriteľ, aby to bolo voči nemu účinné.

Tomáš: A existuje aj nejaká situácia, kedy sa to zmení automaticky, bez dohôd?

Simona: Áno, samozrejme. Hovoríme o prechode práv a povinností zo zákona. Typickým príkladom je smrť. Záväzky prechádzajú na dedičov. Alebo keď sa zlúčia dve firmy, tak práva a povinnosti prechádzajú na tú nástupnícku.

Tomáš: Čiže kľúčové je, že samotný záväzok prežíva, aj keď sa menia ľudia alebo firmy okolo neho. Buď jednostranne pri veriteľovi, alebo so súhlasom veriteľa pri zmene dlžníka.

Simona: Perfektne zhrnuté. Tieto inštitúty zabezpečujú, že právne vzťahy môžu pokračovať a sú stabilné. Ale niekedy je najlepšie, keď záväzok jednoducho zanikne... A to je presne to, o čom si povieme nabudúce.

Tomáš: Páni, takže toľko k hmotnému právu, ktoré definuje, aké máme práva a povinnosti. Ale čo sa stane, keď ich niekto poruší? Tam sa to celé len začína, však?

Simona: Presne tak, Tomáš. Tým sa dostávame k našej poslednej, ale kľúčovej téme — civilnému procesnému právu. Je to vlastne návod na použitie pre súdy.

Tomáš: Návod na použitie? To sa mi páči. Takže čo presne civilné procesné právo upravuje?

Simona: Upravuje postup súdu a účastníkov, keď sa snažia ochrániť svoje práva. V podstate hovorí, kto, čo, kedy a ako má na súde robiť, aby sa dospelo k spravodlivému rozhodnutiu.

Tomáš: A kde tento návod nájdeme? V nejakom špeciálnom zákonníku?

Simona: Áno, hlavnými prameňmi sú Civilný sporový poriadok, alebo CSP, a Civilný mimosporový poriadok, teda CMP. Samozrejme, základ je vždy v Ústave.

Tomáš: Sporový a mimosporový... aký je v tom rozdiel?

Simona: Super otázka! Zjednodušene povedané, v sporovom konaní stoja proti sebe dve strany, ktoré sa o niečo hádajú. Napríklad žalobca a žalovaný. Je to ako súboj, kde každý prináša svoje zbrane — dôkazy.

Tomáš: A mimosporový?

Simona: Tam často nejde o klasický spor. Riešia sa veci ako dedičstvo alebo rozvod, kde súd musí konať aj sám od seba, vo verejnom záujme. Je aktívnejší, viac zisťuje a chráni napríklad záujmy detí.

Tomáš: Okej, to dáva zmysel. Tak si predstavme, že ma sused vytopil a nechce zaplatiť. Čo teraz?

Simona: Teraz využiješ svoje dispozičné právo a podáš žalobu. Tým sa začne celé konanie. Súd najprv preskúma, či má vôbec právomoc a príslušnosť — teda, či to môže riešiť súd a ktorý konkrétne.

Tomáš: Dobre, a potom ma čaká pojednávanie ako z filmu?

Simona: Presne tak, ale možno s menej dramatickou hudbou. Nasleduje príprava pojednávania, kde si súd a strany vymenia argumenty a dôkazy. Potom príde na rad samotné pojednávanie.

Tomáš: A tam prednesiem všetky svoje dôkazy, zavolám svedkov a podobne?

Simona: Áno. Tomu sa hovorí dokazovanie. Ty ako žalobca máš dôkazné bremeno, takže musíš súd presvedčiť, že tvoj nárok je oprávnený. Predložíš fotky, faktúry, možno navrhneš znalecký posudok.

Tomáš: A na konci je rozsudok. „V mene Slovenskej republiky...“

Simona: Presne. Súd vydá rozsudok, ktorý je buď pre teba priaznivý, alebo nie. A tu sa dostávame k dôležitému bodu — právoplatnosti a vykonateľnosti. Rozhodnutie sa stáva záväzným, keď už proti nemu nemožno podať odvolanie.

Tomáš: Takže ak prehrám, môžem sa ešte odvolať?

Simona: Áno, odvolanie je riadny opravný prostriedok. Máš na to lehotu, zvyčajne 15 dní. Vec potom preskúma súd vyššej inštancie. Ale pozor, nemôžeš prísť s úplne novými dôkazmi, ktoré si mohol predložiť už predtým.

Tomáš: A čo ak sused aj po právoplatnom rozsudku nezaplatí? Som zase na začiatku?

Simona: Vôbec nie! Tu nastupuje exekučné konanie. S právoplatným rozsudkom ideš za súdnym exekútorom a ten už má páky, ako peniaze vymôcť. Napríklad zrážkami zo mzdy alebo prikázaním pohľadávky z účtu.

Tomáš: Takže systém má riešenie aj pre tých, čo nerešpektujú rozhodnutia súdu. To je dobré vedieť.

Simona: Rozhodne. Právo by bez možnosti jeho vymoženia bolo len prázdnym textom.

Tomáš: Simona, toto bol naozaj výživný záver nášho maratónu. Skúsme to celé zhrnúť. Prešli sme si základmi občianskeho práva... od toho, čo je vlastníctvo, až po to, ako fungujú zmluvy.

Simona: Áno, a dnes sme to uzavreli procesnou stránkou. Ukázali sme si, že jedna vec je právo mať, a druhá vec je vedieť si ho na súde aj obhájiť a vymôcť. To je úloha civilného procesu.

Tomáš: Kľúčové je nebáť sa a poznať aspoň základy. A presne o to nám v Studyfi podcaste ide. Takže, veľká vďaka tebe, Simona, za všetky cenné rady.

Simona: Ja ďakujem za pozvanie, Tomáš. Bolo mi potešením.

Tomáš: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste s nami vydržali až do konca. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové. Počujeme sa pri ďalšej epizóde!

Simona: Majte sa krásne!