Podcast o Slovenské moderné umenie: smery a umelci

Kapitoly

Úvod do Konfrontácií

Surové techniky a pocity

Umenie, ktorého sa dá dotknúť

Od emócií k logike

Konkrétni konkretisti

Socha ako symbol

Kozmický sochár

Umenie z odpadu

Čunderlíkove temné zrkadlá

Urbáskova technická hra

Zhrnutie a záver

Přepis

Michal: …počkaj, takže to celé vlastne nebola úplná abstrakcia? Že tam boli organické tvary a bunečné štruktúry? To je neuveriteľné!

Sofia: Presne tak! Mnohí si myslia, že to bola len čistá deštrukcia formy, ale títo umelci v skutočnosti hľadali úplne nový jazyk, ako sa vyjadriť.

Michal: Dobre, toto musíme rozobrať. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa pozrieme na prelomové Bratislavské konfrontácie.

Sofia: Super téma! Bola to v podstate umelecká revolúcia na začiatku 60. rokov. Mladí výtvarníci odmietli oficiálny socialistický realizmus a priklonili sa k európskemu informelu.

Michal: Keď sa pozriem na tie techniky — vrstvenie, prepaľovanie, škrabanie, asambláž... to znie dosť agresívne. A tie materiály! Piesok, asfalt, kovový šrot.

Sofia: To bol presne zámer. Umelci chceli vyvolať existenciálne pocity, tieseň. Odrážalo to povojnovú atmosféru a hrozbu jadrového konfliktu. Žiadne pekné krajinky.

Michal: Takže to bol v podstate taký umelecký punk-rock svojej doby?

Sofia: To je skvelé prirovnanie! Áno, išlo o autentickosť a surovú energiu. Chceli ukázať, že umenie nie je len dekorácia, ale silný osobný postoj.

Michal: A čo je na tom najzaujímavejšie, prvé výstavy neboli v galériách, ale tajne, v ateliéroch umelcov.

Sofia: Presne, napríklad u Jozefa Jankoviča v Petržalke. A čo bolo úplne nové – tie diela často neviseli na stene. Boli položené na zemi, opreté o stenu. Človek mohol chodiť pomedzi ne.

Michal: Wow, takže si bol doslova súčasťou inštalácie. To musel byť úplne iný zážitok.

Sofia: Určite. Cítil si, že to vytvorila ľudská ruka, nie neomylný stroj. Bolo to racionálne, no zároveň plné emócií a priznanej nedokonalosti.

Michal: Fantastické. Takže kľúčové je, že to bolo osobné, surové a snažilo sa to vtiahnuť diváka priamo do deja. Čo nasledovalo po tejto búrlivej fáze?

Michal: Takže od toho expresívneho a pocitového informelu, o ktorom sme hovorili, prichádza úplný opak. Riad, systém a logika.

Sofia: Presne tak! Vitajte vo svete konštruktivizmu, alebo geometrickej abstrakcie. Tu sa potláča individualita a subjektivita autora v prospech objektívnych princípov.

Michal: Znie to skoro ako umenie, ktoré by tvorila umelá inteligencia.

Sofia: Dobré prirovnanie! Umelcov vtedy fascinovala veda, technológie a vesmírny výskum. Hľadali objektivitu cez matematiku a geometriu.

Michal: A to sa muselo prejaviť aj v materiáloch, však? Žiadne plátno a olej?

Sofia: Často nie. Experimentovali s plexisklom, duralom, hliníkom... S materiálmi z priemyslu. V rokoch 1967 až 68 dokonca vznikol Klub konkretistov, ktorý tieto myšlienky združoval.

Michal: A kto boli hlavní hráči na tejto scéne?

Sofia: Napríklad Milan Dobeš, náš priekopník kinetického umenia. Jeho diela sa doslova hýbali a svietili. Alebo sochár Jozef Jankovič s jeho grotesknými odliatkami končatín, ktoré evokovali neslobodu.

Michal: To znie dosť znepokojivo. A čo maľba?

Sofia: Tam bol napríklad Alojz Klimo, ktorého inšpirovali sídliská a urbanizmus. Jeho slávne „Križovatky“ sú v podstate geometrickou mapou mestskej krajiny.

Michal: Takže keď sa nabudúce stratím na sídlisku, môžem povedať, že som v diele konkretistu!

Sofia: Presne tak! No a práve na to Dobešovo kinetické umenie sa teraz poďme pozrieť bližšie...

Michal: Takže podobne ako v maľbe, aj tu zostávajú stopy po ruke umelca, však?

Sofia: Presne tak. A často aj silné symboly. Napríklad motív skríženia, písmeno X, ako znak nerozhodnosti alebo osudovej križovatky.

Michal: A kto posunul sochu ešte ďalej? Viem, že niektorí boli fascinovaní vesmírom.

Sofia: Áno! Juraj Bartusz a jeho 'Časopriestorová plastika'. Bol posadnutý kozmom a rýchlosťou. Jeho diela sú často vrstvené a objavuje sa v nich postava kozmonauta.

Michal: Znie to ako sci-fi! A ako to vyzerá v praxi?

Sofia: Predstav si vertikálnu tyč, na ktorej sú kovové pláty. A tie sa dajú otáčať! Divák si sám mení podobu sochy.

Michal: Premenlivá socha? Takže ja sa stávam spolutvorcom? Super!

Sofia: A potom tu máme Milana Dobeša, ktorý bol fascinovaný kinetikou. A teraz pozor... tvoril z odpadu.

Michal: Z odpadu? To znie... ekologicky.

Sofia: V podstate áno. Z priemyselného odpadu vytváral kinetické objekty. Napríklad jeho slávny 'Maják' je zo skla, kovu, dreva a poháňa ho motorček so žiarovkou.

Michal: Takže socha už nie je len niečo statické, čo obdivujeme z diaľky. Ona doslova žije!

Sofia: Presne tak. A táto myšlienka pohybu a interakcie sa potom preniesla aj do ďalších umeleckých smerov, o ktorých si povieme nabudúce.

Michal: Tak a to nás privádza k nášmu poslednému bodu pre dnešok. Poďme sa pozrieť na konkrétne motívy u niektorých umelcov.

Sofia: Určite! Skvelým príkladom je Marián Čunderlík a jeho častý motív zrkadla. Dielo „Zrkadlo 6“ má tvar pripomínajúci atómový kryt.

Michal: Atómový kryt? Takže to nie je len obyčajné zrkadlo?

Sofia: Vôbec nie. Je to odraz hrozby atómovej vojny. Aj farebnosť je ťaživá, oceľovo tmavá. Úplný kontrast k jeho monotypiám dedinských dievčat.

Michal: Dobre, to bolo dosť temné. Máš aj nejaký... veselší príklad?

Sofia: Skúsme Miloša Urbáska. Ten bol skôr technickejší typ. Známa je jeho „Téma O“, kde pracoval s motívom pokrčenia a roztvorenia.

Michal: Takže skôr geometria a proces než spoločenská kritika?

Sofia: Presne. Používal techniku drippingu, teda stekania farby, a pracoval so segmentami. Jeho tvorba bola často až matematická.

Michal: Super. Kľúčové teda je, že motívy nie sú len obrázky, ale nesú hlbší význam. Či už o dobe, alebo o samotnom umelcovi.

Sofia: Presne tak! Od úzkosti zo studenej vojny až po geometrickú precíznosť.

Michal: Sofia, ďakujem ti veľmi pekne za skvelý rozhovor. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť pri dnešnej časti.

Sofia: Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!