Podcast o Slovenské maliarstvo počas Normalizácie

Kapitoly

Dva životy slovenského umelca

Realita cez objektív a štetec

Od tela k nájdeným veciam

Přepis

Lukáš: Máš niekedy pocit, že máš dva životy? Jeden taký oficiálny, pre rodičov a školu, a druhý, ten skutočný, v súkromných chatoch s kamošmi? Presne takto fungovali umelci na Slovensku v 70. rokoch.

Nina: To je skvelé prirovnanie! Navonok museli tvoriť podľa pravidiel, ale potajomky, „do šuplíka“, robili úplne iné veci.

Lukáš: A prečo? Čo sa dialo?

Nina: Vitajte pri Studyfi Podcast. V tom čase, počas normalizácie, štát vyžadoval umenie v štýle socialistického realizmu. Oslavné, jasné, ideologické. Ale umelci si našli vlastné cesty.

Lukáš: Takže maľovali tajne v pivniciach?

Nina: Skoro. Alebo si našli témy, ktoré boli na prvý pohľad neutrálne. A tu prichádza na scénu niečo nečakané… fotografia.

Lukáš: Fotografia? Ako to ovplyvnilo maľbu?

Nina: Inšpirovali sa americkým fotorealizmom. Zrazu maľovali úplne bežné, civilistické veci. Predstav si obraz, ktorý sa volá „Na zastávke“ od Veroniky Rónaiovej. Alebo „Lístok do kina“. Zachytávali život pri čine.

Lukáš: Takže namiesto hrdinov práce maľovali ľudí čakajúcich na autobus? To znie… normálne.

Nina: Presne! A to bolo vtedy revolučné. Ukázať tú obyčajnú, každodennú realitu.

Lukáš: A čo tí, ktorí nechceli maľovať realisticky?

Nina: Aj takí boli. Rudolf Fila napríklad pracoval s detailmi tiel, ktoré abstrahoval. Alebo Igor Kalný, ten si obkresľoval vlastné telo a vytváral z toho minimalistické kresby.

Lukáš: Počkať, obkresľoval si telo? To znie ako nejaký školský projekt.

Nina: Možno, ale s hlbšou myšlienkou! A potom tu bol Otis Laubert, ktorý bol taký zberateľ. Tvoril umenie z predmetov, ktoré našiel. Tomu sa hovorí „ready-made“.

Lukáš: Takže umenie sa dalo vtedy robiť naozaj všelijako, len to človek musel vedieť skryť alebo zaobaliť. Super, ďakujem, Nina!

Nina: Nemáš za čo. Počujeme sa nabudúce!