Podcast o Slovenské konceptuálne a akčné umenie
Slovenské Konceptuálne a Akčné Umenie: Rozbor a Postavy
Podcast
Konceptuálne umenie a umenie akcie: Prečo sa umelci váľali po uliciach?
Délka: 3 minut
Kapitoly
Jednotka alebo trojka?
Preč s obrazmi, sem s nápadmi!
Vlaky, bolesť a sloboda
Akčné umenie a stíšenie
Zhrnutie a záver
Přepis
Lukáš: Konceptuálne a akčné umenie... Na maturite to vie byť celkom zradné. Odpoveď, ktorá ti zaistí takú trojku, je vymenovať pár mien a definícií.
Simona: Presne. Ale ak chceš jednotku, musíš vedieť vysvetliť, PREČO sa umelci zrazu prestali zaoberať maľbou a začali robiť... no, čudné veci.
Lukáš: A presne na toto sa pozrieme. Počúvate Studyfi Podcast.
Lukáš: Dobre Simona, poďme na to. Prečo teda umelci v 60. rokoch zavesili štetce na klinec?
Simona: Hlavný dôvod bol pocit, že tradičné umenie sa vyčerpalo. Umelci chceli presunúť dôraz z fyzického diela – teda z obrazu či sochy – na samotnú myšlienku, na koncept. Hovoríme tomu dematerializácia umenia.
Lukáš: Čiže dôležitejší bol nápad ako to, či niečo visí na stene v galérii?
Simona: Presne tak! Preto vzniklo umenie akcie, ktoré malo viacero foriem. Napríklad happening je skôr otvorená udalosť, bez jasného deja. Na druhej strane, performance má jasnejší scenár a hlavným nástrojom je telo umelca, ktorý chce vyvolať reakciu divákov.
Lukáš: A potom je tu ešte event, čo je v podstate udalosť, ktorá sa udeje a nemusí mať ani publikum.
Simona: Áno, kľúčový je neopakovateľný zážitok a kontakt s prostredím. Napríklad Alex Mlynárčik a jeho happening „Deň radosti“.
Lukáš: To znie... veselo. O čo išlo?
Simona: Na Kysuciach mal končiť prevádzku starý vláčik na drevo. Mlynárčik zorganizoval jeho poslednú jazdu ako obrovskú, divadelno-umeleckú slávnosť. Pozval umelcov, ľudí z dedín... Bola to vlastne veľká rozlúčková párty pre vlak.
Lukáš: Tomu hovorím epická rozlúčka! Ale nie všetky akcie boli takéto veselé, však? Napríklad Ľubomír Ďurček a jeho Transfigurácia...
Simona: To je presne opačný príklad. Ďurček sa v bolestivej, neprirodzenej polohe prechádzal po uliciach Bratislavy. Fotograf zaznamenával nielen jeho, ale hlavne reakcie okoloidúcich.
Lukáš: Aký to malo zmysel? Iba šokovať?
Simona: Čiastočne. Ale hlavne to bola provokácia v šedej dobe normalizácie. Ukazoval absurditu a zároveň skúmal hranice tela a verejného priestoru. V dobe, keď bola sloboda potláčaná, umelci si ju hľadali v takýchto nečakaných gestách. A presne toto je ten rozdiel medzi trojkou a jednotkou – pochopiť, že to neboli len výstrelky, ale silné výpovede o dobe.
Lukáš: A poďme na našu poslednú dnešnú tému — výtvarné akcie a performance. To znie dosť... extrovertne. Čo sa s nimi dialo v Československu počas normalizácie v 70. rokoch?
Simona: Presne tak, pôvodne to bolo veľmi otvorené. Ale potom prišiel útlm. Vieš, kvôli neustálej hrozbe postihov od režimu sa celá táto scéna musela radikálne zmeniť.
Lukáš: Ako presne? Skryli sa umelci do lesa?
Simona: Skoro! Tento proces sa odborne nazýva „stíšenie“. Znamenalo to, že veľké verejné happeningy sa v podstate skončili. Umenie sa presunulo do bezpečia ateliérov alebo bytov.
Lukáš: Takže namiesto verejnej show to bola skôr súkromná udalosť pre pár vyvolených. Pre úzky kruh priateľov, ktorí si dôverovali.
Simona: Presne tak. Akcie sa stali oveľa komornejšími a intímnejšími. Bola to vlastne jediná možnosť, ako v slobodnej tvorbe pokračovať a zároveň sa chrániť.
Lukáš: Rozumiem. A to je kľúčové si zapamätať. Takže, priatelia, to bolo na dnes všetko. Zvládli sme ďalšiu kopu umenia a ja verím, že sa cítite o niečo sebavedomejší.
Simona: Určite áno! Najdôležitejšie je pochopiť súvislosti, nie len memorovať mená. Držím vám všetkým palce. Počujeme sa nabudúce!
Lukáš: Presne tak. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšej epizóde. Ahojte!