Podcast o Slovenská poézia 60. rokov a Milan Rúfus

Kapitoly

Keď sa z básnikov stali hviezdy

Nové hlasy a popoézia

Rúfusov svet a tichý dážď

Básnik domova

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: Väčšina ľudí si myslí, že slovenská poézia 20. storočia je len o zložitých metaforách a národných témach. Ale v skutočnosti to bola aj éra, kedy sa z básnikov stávali takmer rockové hviezdy.

Jakub: Presne tak, Barbora. Je to prekvapivé, ale je to pravda. Počúvate Studyfi Podcast, kde búrame mýty o učive na maturity.

Barbora: Takže, ako sa to stalo? Kde nastal ten zlom, že sa poézia stala takou... populárnou?

Jakub: Veľký tresk prišiel v šesťdesiatych rokoch. Po páde kultu osobnosti nastalo v spoločnosti uvoľnenie. Básnici zrazu mohli prestať písať o traktoroch a plánoch a začať písať o nás. O našich pocitoch, láskach a strachoch.

Barbora: A kto s tým začal?

Jakub: Priekopníkmi boli Milan Rúfus so zbierkou *Až dozrieme* a Miroslav Válek s *Dotykmi*. Ukázali, že poézia môže byť o bežnom človeku a jeho intímnom svete, o jeho každodenných problémoch.

Barbora: Takže poézia zišla z piedestálu priamo medzi ľudí.

Jakub: Presne. A obrovský priestor im dal časopis *Mladá tvorba*. Vďaka nemu vznikli skupiny ako Osamelí bežci, ktorí boli ovplyvnení beatnikmi, alebo Trnavská skupina konkretistov s Ľubomírom Feldekom.

Barbora: A tu sa dostávame k tým rockovým hviezdam, však?

Jakub: Áno! Vznikla takzvaná poppoézia. Básnici ako Kamil Peteraj a Boris Filan začali písať texty pre prvé popové kapely, napríklad pre Prúdy. Zrazu ich básne poznal každý z rádia.

Barbora: Wow, takže maturita je vlastne aj o histórii slovenskej pop music!

Jakub: Dá sa to tak povedať. Neskôr, po normalizácii v sedemdesiatych rokoch a páde komunizmu v osemdesiatom deviatom, sa poézia opäť stala úplne slobodnou.

Barbora: Spomínal si Rúfusa. Jeho tvorba je dosť rozsiahla a pre mnohých aj náročná. Ako sa v nej zorientovať?

Jakub: Je rozsiahla, ale krásne sa vyvíja. V zbierke *Zvony* cítiť skepsu a úzkosť. Ale potom v zbierke *Stôl chudobných* už nachádza istotu a trvalé hodnoty v práci, v prírode a v rodnom kraji.

Barbora: Takže našiel svoj pokoj.

Jakub: Presne tak. A krásne to vidno napríklad v básni *Neskorá jeseň*. Pomocou personifikácie tam píše, že "po prstoch sa kradne dáždik tichý". Celá príroda u neho ožíva a trpezlivo čaká na zimu. Je to nádherný, no zároveň jednoduchý obraz.

Barbora: A od jednoduchej prírody sa plynule dostávame k jednoduchosti domova. To je presne parketa pre nášho posledného autora, však? Mám na mysli Milana Rúfusa.

Jakub: Presne tak! Rúfus je známy ako "básnik domova". A pre neho je ten domov symbolom čistoty. Je to hlavne dedina a minulosť.

Barbora: Takže opak mesta, ktoré asi vnímal ako... špinavé?

Jakub: V podstate áno. Ale čo je dôležité, on ten domov neheroizuje. Nepíše o ňom pateticky. Píše jednoducho a úprimne o tom, čo si pamätá.

Barbora: A aké motívy tam teda nájdeme?

Jakub: Sú to hlavne veci spojené s vidieckym životom. Práca na poli... siatie, žatva, chlieb. Plus motívy detstva a náboženské motívy. Jeho jazyk je tradičný a básne majú pravidelnú štruktúru.

Barbora: Takže aby som to zhrnula, kým Smrek bol o vitalite a dynamike, Rúfus je skôr o tichu, tradíciách a istote domova.

Jakub: Perfektné zhrnutie. Obaja sú velikáni, no každý oslovuje inú časť našej duše.

Barbora: Jakub, ďakujem ti veľmi pekne za ďalšiu skvelú epizódu. A ďakujeme aj vám, naši milí poslucháči.

Jakub: Majte sa krásne a počujeme sa nabudúce!