Podcast o Slovenská gramatika a svetová literatúra 20. storočia

Kapitoly

Finta na čiarky

Kľúčový rozdiel

Moderné rozprávačské postupy

Prúd vedomia a absurdita

Lyrický román

Kafkova Premena

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Čo je tá jedna vec v interpunkcii, ktorá na skúškach potrápi 80 % študentov? Čiarka v zloženom súvetí, kde chýba spojka. Po nasledujúcich pár minútach v tom už nikdy neurobíte chybu.

Simona: Presne tak. Toto je Studyfi Podcast. Poďme sa pozrieť na konkrétnu ukážku. Máme tu vetu číslo jedna: „Umyla riad, poutierala stôl, zamietla hlinenú podlahu.“

Lukáš: Tri slovesá, takže tri prísudky. A práve preto musia byť oddelené čiarkou. Správne?

Simona: Áno. Ale pozor na vetu číslo tri: „...a pokúšala sa rozdúchať oheň.“ Tu je spojka „a“, takže čiarku nepíšeme. Jednoduché.

Lukáš: Dobre, a teraz tá sľúbená finta. Čo veta štyri? „...úzky plamienok, olizol triesku, roztancoval sa...“

Simona: A sme pri tom! Toto je presne ten prípad. Je to zložené priraďovacie súvetie, ale chýba tam spojka „a“. Preto tam tú čiarku napísať musíme. Vlastne nahrádza tú chýbajúcu spojku.

Lukáš: Takže ak nevidím spojku „a“, ale vety na seba nadväzujú, takmer vždy tam dám čiarku. Chápem.

Simona: Presne! A ešte si všimni vsunutú vetu vo vete číslo dva: „Potom, keď všetko bolo hotové, zdvihla ruky...“ Tá je vždy vyčlenená čiarkami z oboch strán.

Lukáš: Super, čiarky máme v malíčku! Poďme sa teraz presunúť na literatúru. Čo sú tie moderné rozprávačské postupy, ktoré sa spomínajú v zadaní? Priznám sa, znie to dosť zložito.

Simona: Ale vôbec nie! Dvadsiate storočie bolo o experimentovaní. Autori sa snažili prelomiť tradičné rozprávanie a dostať sa hlbšie do psychiky postáv. Predstav si mená ako James Joyce, Virginia Woolfová či z našich napríklad Dominik Tatarka.

Lukáš: Dobre, takže to nie je len klasické rozprávanie deja. A keď sa pozrieme na našu ukážku číslo dva, čo presne tam vidíme? Ako to spoznám?

Simona: Všimni si ten zdanlivo chaotický tok myšlienok. Vety na seba nenadväzujú úplne logicky, postava preskakuje z jednej myšlienky k druhej, miešajú sa spomienky a pocity. To je učebnicový príklad prúdu vedomia.

Lukáš: Aha! Takže je to, akoby sme boli doslova v hlave postavy, bez akéhokoľvek filtra? Bez toho, aby nám autor vysvetľoval, čo si prečo myslí?

Simona: Presne si to vystihol! Je to silný nástroj na zobrazenie vnútorného sveta postavy. Okrem Tatarku ho skvele využíval aj František Švantner v diele Nevesta hôľ alebo Rudolf Jašík. Robí to príbeh oveľa intímnejším.

Lukáš: Skvelé, to dáva zmysel. Takže hľadám nesúvislé myšlienky. Poďme teraz na ďalší bod...

Simona: Určite. A keď už sme pri tom vnútornom svete, musíme spomenúť absolútneho majstra — írskeho spisovateľa Jamesa Joycea. Jeho román Odyseus je vlastne paródiou na Homérov epos.

Lukáš: Odyseus... To je ten, kde sa celý dej odohráva počas jediného dňa v Dubline?

Simona: Áno! Je to 24 hodín v živote istého Stevena Dedalusa. A Joyce tu naplno využíva prúd vedomia. Je to ako ponoriť sa do „divočiny mysle“ — myšlienky sú tam v surovom stave, bez akejkoľvek úpravy.

Lukáš: To znie ako recept na spomalenie deja.

Simona: A presne to sa deje! Dejová línia je oslabená. Podobne experimentoval aj Franz Kafka, len on šiel cestou absurdity a expresionizmu.

Lukáš: To je ten slávny chrobák, však? V diele Premena.

Simona: Presne. Celá premena človeka na hmyz je postavená na snovovej logike — proste sa to stane a nikto to zásadne nespochybňuje. Čistá absurdita.

Lukáš: Fascinujúce. A čo Virginia Woolfová? Spomínam si, že tá tiež rada lámala pravidlá.

Simona: To áno! Ona vytvorila takzvaný lyrický román. Predstav si kruhy na vode. Tak sa rozvíja jej dej — postava si spomenie na nejaký zdanlivo nepodstatný moment a ten sa potom ťahá celým dielom.

Lukáš: Čiže dej takmer neexistuje a strácam sa v čase aj priestore?

Simona: V podstate áno. Čas je len symbolický, ako odbíjanie Big Benu v diele Pani Dallowayová. Ide hlavne o pocity a dojmy. Takže máme tu prúd vedomia, absurditu a lyrický román. Poďme sa pozrieť na ďalší smer...

Lukáš: Dobre, takže poďme na náš posledný dnešný smer. Niečo... menej abstraktné?

Simona: Možno. Hovoríme o Franzovi Kafkovi a jeho slávnej novele... Premena.

Lukáš: Ach, príbeh o chlapíkovi, čo sa zmení na chrobáka. Gregor Samsa, však? Pôvodne bol živiteľom rodiny.

Simona: Presne tak. A po premene sa z neho stáva príživník. Jeho otec ním opovrhuje a dokonca ho smrteľne zraní jablkom, ktoré mu uviazne v chrbte.

Lukáš: To je dosť drsné. A čo jeho sestra Gréta? Tá sa oňho aspoň starala, nie?

Simona: Zo začiatku áno. Ale aj ona to nakoniec vzdá. Kľúčové je uvedomiť si, že tá premena nie je len jedna.

Lukáš: Ako to myslíš?

Simona: No, okrem fyzickej premeny na hmyz sa menia aj sociálne pomery v rodine. Zrazu musia všetci pracovať. A hlavne sa menia ich vzťahy ku Gregorovi.

Lukáš: Až do bodu, kedy rodina povie: „To stvorenie už predsa nie je Gregor.“

Simona: Presne. Jeho smrť je pre nich vykúpením a úľavou. Je to silný obraz odcudzenia a absurdity.

Lukáš: Páni. Takže dnes sme si zhrnuli kľúčové smery medzivojnovej literatúry. Simona, ďakujem ti veľmi pekne za skvelý prehľad.

Simona: Aj ja ďakujem za pozvanie. A všetkým maturantom držíme palce, zvládnete to!

Lukáš: Presne tak! Dúfame, že sme vám pomohli. Počujeme sa opäť nabudúce v Studyfi Podcaste.