Podcast o Ruská hudba 20. storočia a jej teória

Kapitoly

Úvod do drámy

Dva svety: Avantgarda a realizmus

Sergej Prokofiev: Rebel a génius

Dmitrij Šostakovič: Kronikár pod tlakom

Keď pravidlá idú bokom

Príbeh v hudbe

Mäkké Sextakordy

Labilné Kvartsextakordy

Přepis

Jakub: Predstav si tú najepickejšiu scénu z nejakého blockbusteru... obrovská bitka, osudové rozhodnutie. A teraz si k tomu pusti hudbu. Cítiš tie silné emócie, tú drámu a napätie, ktoré vytvára obrovský orchester? Ten zvuk, ktorý ti dáva zimomriavky?

Simona: Presne! A práve korene tejto veľkolepej, emocionálnej hudby nájdeme v Rusku 20. storočia. Nebola to však kulisa pre film, ale pre skutočný život plný zvratov.

Jakub: Znie to dramaticky. Vitajte pri Studyfi Podcast, kde si maturitné témy vysvetlíme ľudskou rečou.

Simona: Presne tak. A ruská hudba 20. storočia je jedna veľká dráma. Skladatelia ako Prokofiev a Šostakovič totiž netvorili vo vákuu. Tvorili pod drobnohľadom jedného z najtvrdších režimov v histórii – v Sovietskom zväze.

Jakub: Takže to nebolo len o tom, zložiť peknú melódiu? Museli sa riadiť nejakými pravidlami?

Simona: A ešte akými! Na začiatku storočia, pred boľševickou revolúciou, to bola divočina. Obdobie avantgardy. Skladatelia ako Stravinskij alebo Skriabin experimentovali, búrali pravidlá, hľadali nové zvuky. Bola to explózia kreativity.

Jakub: Znie to super. Čo sa pokazilo?

Simona: Prišiel Stalin. Od 30. rokov nastolil tzv. socialistický realizmus. Zjednodušene povedané, umenie muselo byť zrozumiteľné pre masy, optimistické a malo oslavovať režim. Všetko ostatné bolo označené za „formalizmus“ a zakázané.

Jakub: Takže hudba mala byť v podstate... o traktoroch a šťastných zajtrajškoch, aj keď realita bola úplne iná?

Simona: Presne si to vystihol. A presne v tomto prostredí museli balansovať dvaja giganti – Sergej Prokofiev a Dmitrij Šostakovič. Medzi tým, čo chceli povedať, a tým, čo povedať mohli.

Jakub: Začnime teda Prokofievom. Aký bol on?

Simona: Prokofiev bol na začiatku vnímaný ako „enfant terrible“, teda také zlé dieťa ruskej hudby. Jeho raná tvorba bola drzá, plná ostrých harmónií a motorických rytmov. Bol to rebel.

Jakub: Takže taký hudobný punkáč svojej doby?

Simona: Dá sa to tak povedať. Potom však odišiel do zahraničia – žil v USA aj v Paríži. Tam sa jeho štýl trochu zjemnil, obrátil sa k neoklasicizmu. Spomeň si na jeho slávnu *Klasickú symfóniu* – je to elegantné, vtipné, moderné a zároveň to odkazuje na Haydna.

Jakub: A potom sa vrátil do Sovietskeho zväzu... prečo?

Simona: Chýbal mu domov. No jeho štýl sa musel opäť zmeniť. Priklonil sa k väčšej jednoduchosti, lyrike a monumentalite. Ale aj v rámci socialistického realizmu si dokázal udržať svoj rukopis. V tomto období vznikli jeho najslávnejšie diela – balet *Romeo a Júlia* alebo symfonická rozprávka *Peter a vlk*.

Jakub: A čo jeho koncerty? Ktorý by sme si mali vypočuť?

Simona: Určite *Klavírny koncert č. 3*. Je plný energie, virtuozity a krásnych melódií. To je čistý Prokofiev.

Jakub: Dobre, a čo Šostakovič? Bol aj on rebel?

Simona: Šostakovič bol iný prípad. Jeho hudba je oveľa osobnejšia, tragickejšia. Je to v podstate hudobná kronika života v totalite. Tiež začínal ako modernista, jeho opera *Lady Macbeth Mcenského okresu* mala obrovský úspech.

Jakub: Znie to ako happy end. Ale asi nebol, však?

Simona: Vôbec nie. Operu videl Stalin a v novinách vyšiel zdrvujúci článok s názvom „Chaos namiesto hudby“. Zrazu bol Šostakovič nepriateľom štátu a bál sa o život.

Jakub: To je strašné. Ako na to zareagoval?

Simona: Zložil svoju *Piatu symfóniu*. Navonok splnila všetky požiadavky – je monumentálna, má víťazné finále. Ale pod povrchom... je to hudba plná skrytej tragédie a smútku. Režim ju prijal ako „tvorivú odpoveď sovietskeho umelca na spravodlivú kritiku“, no poslucháči v nej cítili niečo úplne iné.

Jakub: Takže dvojitý význam...

Simona: Presne. A to je typické pre celého Šostakoviča. Jeho najznámejším vojnovým dielom je *Siedma, „Leningradská“ symfónia*, symbol boja proti fašizmu. A po Stalinovej smrti zložil *Desiatu symfóniu* – hudobný portrét tyrana, plný hnevu a temnoty.

Jakub: A jeho koncerty?

Simona: Sú extrémne náročné a osobné. Napríklad *Prvý violončelový koncert* je strhujúci zápas sólistu s orchestrom. Je v tom cítiť obrovské odhodlanie a vzdor.

Jakub: Takže, ak to zhrniem, obaja boli géniovia, ktorí museli hľadať cestu, ako tvoriť slobodne v neslobodnom svete. Prokofiev bol možno priamočiarejší a Šostakovič viac... zašifrovaný.

Simona: Perfektné zhrnutie. A práve ten tlak a napätie dodali ich hudbe neuveriteľnú hĺbku a silu, ktorá nás fascinuje dodnes. Ich diela nie sú len hudbou, sú svedectvom doby.

Jakub: Takže prešli sme si tie prísne, takmer matematické formy. Ale čo sa stane, keď sa skladatelia rozhodnú... porušiť pravidlá?

Simona: Potom vstupujeme do sveta voľných hudobných foriem. To je presne to, čo definovalo obdobie romantizmu – fantázia a emócie nad pevnou štruktúrou.

Jakub: Takže žiadne striktné opakovania, len čistá kreativita?

Simona: V podstate áno. Namiesto opakovania sa tematický materiál neustále vyvíja a mení podľa nálady. Skladby sú často jednovetové, ako napríklad fantázia, rapsódia alebo balada.

Jakub: A to nás privádza k jednému veľmi dôležitému žánru... symfonickej básni, však?

Simona: Presne tak. Je to jednovetová skladba pre orchester, ktorá patrí do takzvanej programovej hudby.

Jakub: Programová hudba? To znie, akoby hudba mala nejaký scenár.

Simona: A presne tak to je! Stvárňuje mimohudobný obsah – báseň, obraz alebo legendu. Za jej zakladateľa sa považuje Franz Liszt.

Jakub: Takže skladateľ je vlastne hudobný rozprávač... a dirigent len listuje v knihe?

Simona: Dá sa to tak povedať. A preto majú tieto diela vždy konkrétny názov, ako napríklad Smetanova *Vltava*, nie len poradové číslo.

Jakub: Rozumiem. A čo tie kombinované formy, ktoré si spomenula?

Simona: To sú vlastne také hudobné hybridy. Spájajú princípy dvoch foriem, napríklad ronda a sonáty, do jedného nového celku, ako je rondo-sonáta.

Jakub: Super. Takže od úplnej voľnosti až po šikovné kombinácie... je toho naozaj veľa. Ale čo ak do toho všetkého pridáme ešte aj ľudský hlas?

Jakub: Dobre, Simona, Vltavu máme za sebou, ale priznám sa, pri tej harmónii by som potreboval doučovanie. Poďme si bleskovo zopakovať obraty trojzvukov, hlavne tie sextakordy a kvartsextakordy.

Simona: Samozrejme, poďme na to. Je to jednoduchšie, než to znie.

Jakub: Takže, sextakord. To je ten prvý obrat, však?

Simona: Presne tak. V base má terciu, čo mu dáva taký mäkší a odľahčený zvuk. Často sa používa na vytvorenie plynulejšej basovej linky.

Jakub: A čo to zdvojovanie? To je vždy taká malá alchýmia.

Simona: Ani nie. Pri sextakorde najčastejšie zdvojuješ pôvodný základný tón. Dôležité je pamätať si, že basový tón, teda terciu, spravidla nezdvojujeme, aby sme ju príliš nezdôraznili.

Jakub: Chápem. A čo jeho labilnejší brat, kvartsextakord?

Simona: Ten je druhý obrat, s kvintou v base. Je naozaj nestabilný a vždy vyžaduje rozvedenie. A tu je pravidlo zdvojovania úplne iné.

Jakub: Čakám na to...

Simona: Vždy, ale naozaj vždy, zdvojuješ basový tón, teda kvintu. A podľa funkcie ho delíme na prieťahový, prechodný alebo striedavý.

Jakub: Super, takže sextakord je mäkkší, kvartsextakord labilný so zdvojeným basom. Simona, ďakujem ti veľmi pekne za všetky dnešné vysvetlenia. Toto bola posledná téma našej série.

Simona: Aj ja ďakujem, Jakub. Bolo mi potešením. Tak teda, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a prajeme vám veľa úspechov. Dopočutia!