Podcast o Rímska architektúra: Prehľad a vývoj

Kapitoly

Chrámy Rímskej republiky

Ikonické kruhové chrámy

Nezvyčajné rímske hrobky

Inžinierske majstrovské diela

Zábava pre masy: Divadlá a amfiteátre

Augustova prestavba Ríma

Cisárske vily a paláce

Architektúra v provinciách a neskorá antika

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: Väčšina ľudí si myslí, že rímska architektúra je len o masívnych mramorových stĺpoch a kopírovaní Grékov. Ale v skutočnosti, ich najväčšia revolúcia, ktorá zmenila svet, bola niečo oveľa... obyčajnejšie.

Matej: Presne tak. Zabudnite na chvíľu na mramor. Ich tajnou zbraňou bol betón. Liaty rímsky betón. To je to, čo im umožnilo stavať oblúky, kupoly a obrovské stavby, o akých sa Grékom ani nesnívalo.

Barbora: Betón? To znie tak... moderne. Vážne to bol ten kľúč? Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa s expertom Matejom pozrieme na to, ako Rimania postavili impérium, ktoré stojí dodnes.

Matej: Úplne. Ale začnime pekne po poriadku, v období republiky. Spočiatku naozaj preberali grécke vplyvy. Kľúčovou postavou bol istý Hermodorus zo Salamíny, ktorý do Ríma priniesol grécky štýl.

Barbora: Takže predsa len tam bolo to kopírovanie?

Matej: Áno, ale s rímskym vylepšením. Hermodorus navrhol prvé celomramorové chrámy v Ríme, napríklad Chrám Jova Statora v druhom storočí pred Kristom. To bola vtedy obrovská udalosť, predstav si, celá stavba z mramoru!

Barbora: Wow. A aké boli tie typické rímske chrámy?

Matej: Boli veľmi špecifické. Na rozdiel od gréckych, ktoré si mohol obdivovať z každej strany, rímsky chrám mal jasne určenú prednú, frontálnu stranu. Stál na vysokom pódiu, ku ktorému viedlo schodisko len spredu.

Barbora: Chápem, takže všetka pozornosť bola upriamená na vchod.

Matej: Presne tak. A mali aj takzvaný pseudoportikus. To znamená, že stĺpy po bokoch a vzadu neboli voľne stojace, ale len naznačené, akoby zapustené do steny. Bol to vizuálny trik, ktorý šetril miesto aj materiál.

Barbora: To je šikovné. Kde by sme našli nejaký dobrý príklad?

Matej: Najlepší príklad je Chrám Fortuny Virilis, alebo presnejšie zasvätený bohovi Portunovi, na mieste zvanom Forum Boarium v Ríme.

Barbora: Forum Boarium... to znie ako niečo s dobytkom.

Matej: Máš pravdu, bol to trh s dobytkom. Ale bola to strategická lokalita pri rieke Tiber a prístave. A práve tu sa odohral aj prvý pohrebný rituál, ktorý bol predchodcom gladiátorských hier. Ale späť k chrámu.

Barbora: Áno, prosím!

Matej: Chrám Fortuny Virilis je učebnicový príklad. Vysoká podmurovka, schody len spredu, iónske stĺpy... A je postavený z miestnych materiálov, ako travertín a tuf. Zaujímavé je, že sa zachoval, lebo ho v roku 852 premenili na kostol.

Barbora: Hovoril si, že chrámy mali obdĺžnikový pôdorys. Boli aj nejaké iné tvary?

Matej: Určite. Rimania milovali experimentovať. Veľmi populárne boli aj chrámy s kruhovým pôdorysom. Najznámejší je asi Chrám Vesty na Forum Romanum.

Barbora: Vesta bola bohyňa rodinného krbu, však?

Matej: Presne tak. V jej chráme horel večný oheň, o ktorý sa starali Vestine kňažky. A keďže bol pôvodne z dreva a vnútri horel oheň... asi si vieš predstaviť, čo sa dialo.

Barbora: Horel dosť často, tipujem.

Matej: Veľmi často. Neskôr ho prestavali z kameňa. Mal kruhovú celu, pódium a okolo neho stĺporadie. Bol to jeden z najstarších a najdôležitejších chrámov v Ríme.

Barbora: A okrem neho?

Matej: Hneď na Forum Boarium, kúsok od Fortuny Virilis, stojí ďalší kruhový chrám – Chrám Hercula Victora, Herkula Víťaza. Ten sa tiež zachoval vďaka premene na kostol. Má krásne kompozitné hlavice, čo je taký rímsky mix iónskeho a korintského štýlu.

Barbora: Dobre, chrámy máme. A čo funerálne stavby? Ako Rimania pochovávali svojich zosnulých?

Matej: To je kapitola sama o sebe. Z hygienických dôvodov sa hrobky stavali za mestskými hradbami. A niektoré boli, povedzme, dosť extravagantné.

Barbora: Extravagantné ako?

Matej: Tak napríklad hrobka pekára menom Marcus Vergilius Eurysaces. Zvonku vyzerá ako séria kamenných valcov a otvorov, ktoré symbolizujú pekárenskú pec a nádoby na cesto. Na reliéfoch je zobrazený celý proces výroby chleba. Je to fascinujúce!

Barbora: Pekár s takouto hrobkou? Musel byť na svoje remeslo hrdý.

Matej: Absolútne. A potom tu máme Cestiovu pyramídu z roku 12 pred Kristom. Áno, počuješ správne, pyramídu v Ríme.

Barbora: Pyramídu? To si robíš srandu. Prečo?

Matej: Majiteľ bol jednoducho fascinovaný Egyptom. Rím práve vtedy dobyl Egypt a nastala obrovská „egyptománia“. Tak si nechal postaviť 38 metrov vysokú pyramídu z betónu, obloženú karárskym mramorom.

Barbora: To je neuveriteľné. A čo bežní ľudia? Tí si asi pyramídy nestavali.

Matej: Tí určite nie. Pre nich existovali podzemné pohrebiská, takzvané kolumbáriá. Predstav si podzemnú miestnosť s výklenkami v stenách, kam sa ukladali urny s popolom. Neskôr, s príchodom kresťanstva a vierou vo vzkriesenie tela, sa tento koncept rozvinul do rozsiahlych katakomb.

Barbora: Poďme teraz k tomu, v čom boli Rimania absolútni majstri – inžinierske stavby. Akvadukty!

Matej: Áno! Rím v časoch najväčšieho rozmachu mal skoro dva milióny obyvateľov. A všetci tí ľudia, kúpele a fontány potrebovali obrovské množstvo vody. Riešením boli akvadukty, ktoré privádzali vodu z hôr, často desiatky kilometrov ďaleko.

Barbora: Ako dokázali udržať správny spád vody na takú vzdialenosť?

Matej: To bola genialita ich inžinierstva. Nehľadali najkratšiu cestu. Akvadukty sa často kľukatia, aby udržali veľmi presný, mierny sklon. Voda nesmela tiecť príliš rýchlo, aby nevytvorila veľký tlak, ale ani príliš pomaly, aby nestála. Vyžadovalo to neuveriteľné výpočty.

Barbora: A nebola to len obyčajná rúra, však? Často to boli monumentálne stavby.

Matej: Presne. Najznámejší je asi Pont du Gard v južnom Francúzsku. Je to trojpodlažný gigant, ktorý je zároveň akvaduktom hore a viaduktom, teda mostom, dole. Takéto spojenie je veľmi zriedkavé.

Barbora: Takže ponuka dva v jednom.

Matej: V podstate áno. A voda v Ríme tiekla neustále. Verejné fontány a kohútiky nikdy nevyschli. Nedokázali tok zastaviť, tak to radšej nechali tiecť, aby sa systém nepoškodil.

Barbora: Voda zabezpečená... čo zábava? Ako sa Rimania líšili od Grékov v stavbe divadiel?

Matej: Veľmi výrazne. Pre Grékov bolo divadlo náboženský rituál spojený s bohom Dionýzom. Centrum diania bola orchestra, kruhový priestor vpredu. Preto aj hľadisko obopínalo orchestron z viac ako 180 stupňov.

Barbora: A Rimania?

Matej: Rimania to brali viac ako zábavu. Pozornosť sa presunula z orchestry na vyvýšené pódium, proscénium. A za ním postavili monumentálnu stenu, scaenae frons, ktorá dotvárala kulisu. Hľadisko malo tvar presného polkruhu. V podstate tak vytvorili koncept divadla, ako ho poznáme dnes.

Barbora: A najznámejšie rímske divadlo je?

Matej: Marcellovo divadlo v Ríme. Malo kapacitu 20-tisíc divákov a je to skvelý príklad, ako na fasáde striedali architektonické slohy na jednotlivých poschodiach. Dnes je, paradoxne, prestavané na obytný dom.

Barbora: Bývať v antickom divadle... to musí byť zážitok. A čo amfiteátre? Čo Koloseum?

Matej: Amfiteáter je v podstate spojenie dvoch divadiel do oválu. A Koloseum, pôvodne Flaviovský amfiteáter, je vrcholom. Postavili ho Flaviovci na mieste umelého jazierka, ktoré bolo súčasťou Nerovho Zlatého domu.

Barbora: Ten Nero bol ale postava...

Matej: To áno. Koloseum pojalo až 80-tisíc divákov. Každý mal presne určené miesto podľa spoločenského postavenia – najchudobnejší sedeli úplne hore. Centrálna aréna bola pokrytá pieskom, odtiaľ názov aréna, latinsky harena je piesok.

Barbora: A pod pieskom sa diali veci, však?

Matej: Presne tak. Pod arénou bol zložitý systém chodieb a výťahov, hypogeum, odkiaľ sa na scénu dostávali gladiátori a divé zvieratá. Dokonca mali aj obrovskú plachtu, velárium, ktorú obsluhovali námorníci, aby divákom tienila pred slnkom.

Barbora: Poďme k cisárovi, ktorý je so stavebnou činnosťou spojený asi najviac. Augustus.

Matej: Áno. Augustus sa raz pochválil, že „našiel Rím ako mesto z tehál a zanechal ho ako mesto z mramoru“. A mal pravdu. Jeho predchodca, Július Cézar, sa inšpiroval monumentálnosťou egyptských miest a pochopil, že Rím je oproti nim len dedina.

Barbora: A Augustus jeho plány dokončil.

Matej: Dokončil a masívne rozšíril. Vo veľkom začal používať tehly ako jadro stavby a na to lepil mramorové dosky. Bol to vizuálny efekt, ale fungoval dokonale. A hlavne, staval fóra ako nástroj propagandy.

Barbora: Ako môže byť námestie propagandou?

Matej: Augustovo fórum je perfektný príklad. Vchádzalo sa doň cez triumfálny oblúk. Po stranách boli stĺporadia s exedrami – polkruhovými výklenkami, kde boli sochy mýtických zakladateľov Ríma, Eneasa a Romula.

Barbora: Aha, takže spájal svoju rodinu s mýtickými hrdinami.

Matej: Presne. Eneas mal byť praotcom Júliovcov, takže si tým Augustus legitimoval moc. Uprostred fóra stál Chrám Marsa Ultora, Marsa Pomstiteľa, ktorým symbolicky pomstil Cézarovu smrť. Všetko malo politický význam.

Barbora: A ďalší príklad jeho propagandy?

Matej: Nádherným príkladom je Ara Pacis, Oltár Augustovho mieru. Dal ho postaviť ako pripomienku, že po sto rokoch občianskych vojen priniesol do ríše mier. Je to majstrovské dielo z karárskeho mramoru, plné reliéfov zobrazujúcich jeho rodinu a mýtické scény.

Barbora: Od verejných stavieb k súkromným. Aké boli rezidencie cisárov?

Matej: Boli to obrovské komplexy. Napríklad cisár Tibérius si nechal postaviť Villu Iovis na najvyššom bode ostrova Capri, aby mal pokoj od senátorov. Bol to v podstate malý opevnený palác s rozlohou 7 kilometrov štvorcových.

Barbora: A potom prišiel Nero a jeho Zlatý dom, Domus Aurea...

Matej: Áno. Ten si po veľkom požiari Ríma, ktorý podľa niektorých sám založil, nechal postaviť obrovský palác priamo v centre mesta. Mal umelé jazero, lesy, pozlátené stropy... Bola to taká extravagantná stavba, že po jeho smrti ju jeho nástupcovia nechali zavrieť, zasypať a na jej mieste postavili verejné budovy, vrátane Kolosea.

Barbora: Takže Rimania vlastne recyklovali pozemok.

Matej: Recyklovali a zároveň symbolicky vrátili ľuďom to, čo im Nero ukradol. Neskôr Flaviovci postavili na Palatíne obrovský cisársky palác, ktorý slúžil cisárom po stáročia. Tam sa už vo veľkom využívali nepravidelné pôdorysy a odliatky z betónu.

Barbora: Rímska architektúra nebola len o Ríme. Ako sa prejavovala v provinciách?

Matej: Rimania exportovali svoj štýl všade. V severnej Afrike máme úžasne zachované mestá ako Timgad v Alžírsku alebo Leptis Magna v Líbyi. V Libanone v meste Baalbek postavili chrámový komplex s pódiami vysokými až 10 metrov. A v Británii zase inžinierske dielo, Hadriánov val.

Barbora: Takže všade, kam prišli, stavali.

Matej: Všade. A to pokračovalo až do neskorej antiky. Cisár Dioklecián si postavil opevnený palác v Splite, dnešnom Chorvátsku, kam odišiel na dôchodok. V Nemecku v meste Trier stojí mohutná brána Porta Nigra.

Barbora: A čo posledná veľká stavba klasického Ríma?

Matej: Tou je Maxentiova, neskôr Konštantínova bazilika. Tu došlo k zásadnej zmene. Vchod sa presunul na kratšiu stranu a hlavný priestor, apsida, bola oproti vchodu. Celá stavba vás tak nútila pozerať sa dopredu, na to najdôležitejšie na konci.

Barbora: A tento princíp sa potom preniesol do kresťanských kostolov, však?

Matej: Presne tak. Konštantín, prvý kresťanský cisár, tento model využil pri stavbe prvej Baziliky svätého Petra vo Vatikáne. Tým sa rímska architektúra plynule preliala do umenia včasného kresťanstva a stredoveku.

Barbora: Matej, to bolo fascinujúce. Ak by sme mali zhrnúť tie najdôležitejšie znaky rímskej architektúry do pár bodov, čo by to bolo?

Matej: Po prvé, inovácia. Rímsky betón, oblúk a klenba im umožnili stavať vo veľkom meradle. Po druhé, monumentalita a praktickosť – stavali obrovské a zároveň funkčné stavby ako akvadukty, cesty a kúpele.

Barbora: A po tretie?

Matej: A po tretie, propaganda. Architektúra bola nástrojom na oslavu moci cisára a šírenie rímskej ideológie po celej ríši. Každé fórum, každý víťazný oblúk mal svoj politický odkaz.

Barbora: Takže to nebolo len o stĺpoch a mramore, ale o sile, inžinierstve a komunikácii. Ďakujem ti veľmi pekne za tento skvelý prehľad.

Matej: Rado sa stalo. Je to obrovská téma, ale snáď sme poslucháčom ukázali to najzaujímavejšie.

Barbora: Určite áno. Toto bol Studyfi Podcast. Počujeme sa pri ďalšej téme!