Podcast o Renesancia

Kapitoly

Zmena myslenia

Čo je renesancia?

Svet v pohybe

Nové myšlienky, noví hrdinovia

Život je radosť

Jazyková revolúcia

Talianski majstri

Anglické a španielske legendy

Francúzsko a Slovensko

Zhrnutie a odkaz renesancie

Muž menom Machiavelli

Slzy národa

Príbehy z Dekameronu

Rytier smutnej postavy

Sen vs. realita

Zhrnutie a záver

Přepis

Simona: Predstavte si, že ste mladý umelec vo Florencii okolo roku 1400. Všade okolo vás sú gotické kostoly, ktoré akoby sa ťahali priamo k Bohu. Ale vy sa pozeráte na antickú sochu a vidíte niečo iné... dokonalosť ľudského tela. Zrazu nechcete maľovať len svätých, ale aj skutočných ľudí, s ich radosťami a strachmi.

Michal: A presne tento pocit, táto obrovská zmena v myslení, odštartovala jednu z najfascinujúcejších epoch v dejinách. To je moment, keď sa stredovek začal lámať.

Simona: Počúvate Studyfi Podcast. Dnes sa ponoríme do základov renesancie.

Michal: Takže, čo to slovo vlastne znamená? Renesancia pochádza z francúzštiny a znamená „znovuzrodenie“. Ale znovuzrodenie čoho?

Simona: Predpokladám, že niečoho, čo bolo dlho zabudnuté. Ako keď nájdete starý playlist a zistíte, že je stále skvelý.

Michal: Presne tak! Ide o znovuzrodenie záujmu o antickú kultúru – grécku a rímsku. Ale to najdôležitejšie je zmena pohľadu. Zo stredovekého teocentrizmu, kde bol v centre všetkého Boh, prechádzame k antropocentrizmu.

Simona: Antropo-čo? To znie zložito.

Michal: Vôbec nie. „Anthropos“ je grécky človek. Takže antropocentrizmus znamená, že stredobodom záujmu sa stáva človek. Jeho život tu na zemi, jeho pocity, rozum a schopnosti.

Simona: Dobre, takže ľudia zrazu začali viac myslieť na seba a menej na posmrtný život. Ale prečo? Čo sa dialo vo svete, že k takejto obrovskej zmene došlo?

Michal: Všetko sa dalo do pohybu! Po prvé, pád Konštantínopolu v roku 1453 priniesol do Talianska byzantských učencov a s nimi aj staré grécke texty. Zrazu mali všetci prístup k Platónovi a Aristotelovi v origináli!

Simona: A potom prišiel Gutenberg s vynálezom kníhtlače okolo roku 1440. To muselo byť ako vynález internetu pre nich, však?

Michal: Absolútne! Vedomosti sa šírili neuveriteľnou rýchlosťou. K tomu si pridaj objavné plavby Kolumba či da Gamu, ktoré ukázali, že svet je oveľa väčší, ako si cirkev myslela. Staré dogmy sa začali rúcať.

Simona: Takže to celé viedlo k novým ideám. Spomenul si humanizmus.

Michal: Áno, humanizmus je filozofický základ renesancie. Je to viera v dôstojnosť a potenciál človeka. Humanisti verili, že človek si môže sám formovať svoj osud. Už to nebolo len o čakaní na Boží súd.

Simona: A to sa prejavilo aj v umení. Spomínam si, že v stredoveku boli autori často anonymní. V renesancii sa pod svoje diela hrdo podpisovali, však?

Michal: Presne tak! To je prejav individualizmu. Dôraz na jedinečnosť osobnosti. Hrdinovia v literatúre už nie sú len pasívni svätci, ale silné osobnosti, ktoré bojujú, milujú a robia chyby. Stávajú sa skutočnými.

Simona: Takže renesancia je v podstate most medzi stredovekom a modernou dobou, ktorý nám dal vedu, umenie zamerané na človeka a myšlienku, že každý jednotlivec je dôležitý. To je dosť zásadné.

Simona: Takže, ak to zhrniem, renesancia obrátila všetko naruby. Už to nebolo len o Bohu a posmrtnom živote, ale o človeku tu a teraz... o jeho rozume a jedinečnosti.

Michal: Presne tak, Simona. A to nás privádza priamo k ďalšiemu kľúčovému znaku. K tomu, ako sa zmenil celkový pohľad na svet.

Simona: A ten bol... optimistickejší?

Michal: Omnoho optimistickejší! Stredovek bol dosť pesimistický, všetko sa točilo okolo hriechu a čakania na spásu. Ale renesanční umelci a myslitelia povedali: „Počkať! A čo život na Zemi?“

Simona: „Hej, aj tu je celkom fajn!“

Michal: Presne! Začali oslavovať pozemský život, jeho radosti, krásy prírody, lásku, priateľstvo. Dokonca aj ľudské telo, ktoré bolo v stredoveku vnímané ako schránka hriechu, sa stalo symbolom krásy a dokonalosti.

Simona: To je obrovská zmena v myslení. Život sa stal hodnotou sám o sebe, nie len nejakou čakárňou na večnosť.

Michal: Bingo. A keď už si ľudia chceli ten život užiť a čítať o ňom, potrebovali k tomu niečo... zrozumiteľnejšie ako latinčina.

Simona: Hovoríš o rozvoji národných jazykov? Predpokladám, že dovtedy sa všetko dôležité písalo po latinsky.

Michal: Áno, latinčina bola jazykom vzdelancov, cirkvi a vedy. Bežný človek jej nerozumel. Ale renesanční autori ako Dante, Petrarca a Boccaccio začali písať vo svojom rodnom jazyku – v taliančine.

Simona: Čo vlastne znamenalo, že literatúra zrazu nebola len pre úzku elitu. Mohla sa dostať k oveľa širšiemu publiku.

Michal: Presne. Bol to začiatok národných literatúr. Kníhtlač, ktorú sme spomínali, tomu samozrejme extrémne pomohla. Zrazu ste si mohli prečítať príbeh vo vlastnom jazyku. To bolo revolučné.

Simona: A s novými jazykmi prišli asi aj nové formy, však?

Michal: To si píš! Renesancia bola ako explózia žánrov. Zrazu tu máme všetko. Epika sa rozvíja, objavuje sa román. Lyrika zažíva zlatý vek so sonetom. A samozrejme dráma, komédie a tragédie... Vznikajú aj úplne nové formy ako novela alebo esej.

Simona: Dobre, tak poďme si to zhrnúť. Zameranie na človeka, optimizmus, národné jazyky a kopa nových žánrov. Kto boli tí hlavní „rockstars“ tohto obdobia? Začnime asi v kolíske renesancie, v Taliansku.

Michal: S radosťou. Taliansko nám dalo svätú trojicu, ktorú si treba pamätať: Dante, Petrarca a Boccaccio.

Simona: Počkaj, Dante? Nebol ten ešte tak trochu nohou v stredoveku?

Michal: Bol. Predstav si ho ako most. Jeho *Božská komédia* je epická báseň o ceste cez Peklo, Očistec a Raj. Takže téma je ešte stredoveká, ale spôsob, akým píše o ľudskej duši, a hlavne to, že to napísal v toskánskom dialekte – to už sú jasné renesančné prvky. Položil základy moderného talianskeho jazyka.

Simona: Rozumiem, taký prechodný autor. A čo Petrarca? O ňom som počula ako o „otcovi humanizmu“.

Michal: Správne. Francesco Petrarca a jeho *Spevník*... to je čistá renesancia. Je to zbierka 366 básní, väčšinou sonetov, ktoré venoval svojej nenaplnenej láske Laure. Opisuje v nich svoje pocity, jej krásu, svoje vnútorné boje... je to hlboko osobné a intímne. Zdokonalil sonet a ovplyvnil celú európsku poéziu.

Simona: A tretí do partie, Boccaccio? To je ten s tým vtipným príbehom, však?

Michal: Presne! Giovanni Boccaccio a jeho *Dekameron*. Desať mladých ľudí utečie pred morom na vidiek a desať dní si rozprávajú príbehy. Každý deň desať príbehov, dokopy sto noviel. Je to plné humoru, erotiky, kritiky cirkvi aj spoločnosti. Proste renesančný život v plnej paráde.

Simona: Takže taký stredoveký Netflix. Desaťdňový maratón príbehov, aby sa nenudili v karanténe. To je vlastne dosť aktuálne.

Michal: V podstate áno! A od Talianska sa táto vlna šírila ďalej.

Simona: Kam sa pozrieme teraz? Do Anglicka?

Michal: Poďme do alžbetínskeho Anglicka, kde nájdeme najväčšieho dramatika všetkých čias. Williama Shakespeara.

Simona: To meno pozná každý. *Rómeo a Júlia*, *Hamlet*...

Michal: A nielen tragédie! Písal aj geniálne komédie ako *Sen noci svätojánskej* alebo *Skrotenie zlej ženy*. Shakespeare bol majster v psychológii postáv. Jeho hrdinovia riešia morálne dilemy, sú plní vášní, pochybností... Sú neuveriteľne ľudskí.

Simona: A ten slávny monológ z Hamleta, „Byť či nebyť...“

Michal: ...to je otázka! To je vrchol renesančného individualizmu. Jednotlivec, ktorý sám uvažuje o zmysle života, smrti a vlastnej existencii. To by bolo v stredoveku nemysliteľné. A nesmieme zabudnúť ani na jeho predchodcu, Christophera Marlowa s jeho *Doktorom Faustom*.

Simona: Skvelé. A čo ďalšia veľmoc tej doby, Španielsko? Aj tam mali svojho Shakespeara?

Michal: Mali! Volal sa Miguel de Cervantes Saavedra. Jeho *Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha* je považovaný za prvý moderný román.

Simona: Ten, čo bojoval s veternými mlynmi, lebo si myslel, že sú to obri?

Michal: Presne ten. Je to paródia na rytierske romány, ale zároveň je to hlboká úvaha o realite a ilúzii, o ideáloch a skutočnosti. Dvojica Don Quijote, ten bláznivý idealista, a jeho pragmatický sluha Sancho Panza, sa stali archetypmi, ktoré pozná celý svet.

Simona: Taliansko, Anglicko, Španielsko... Francúzi určite nechceli ostať pozadu.

Michal: Jasné, že nie. Vo Francúzsku máme napríklad Françoisa Rabelaisa a jeho satirické romány *Gargantua a Pantagruel*. Sú plné humoru, grotesky a oslavy života. Alebo Pierra de Ronsarda, ktorý písal nádherné ľúbostné sonety. No a potom sa táto vlna s istým oneskorením dostala aj k nám.

Simona: Na Slovensko. Ako to vyzeralo u nás? Boli sme v hlavnom prúde alebo skôr na okraji?

Michal: Boli sme... špecifickí. U nás sa renesancia prelínala s humanizmom a prišla neskôr. Navyše, väčšina diel sa stále písala po latinsky, nie v národnom jazyku. Ale aj tak tu máme dôležité mená.

Simona: Napríklad?

Michal: Napríklad Martin Rakovský, ktorý písal latinské filozofické básne o spoločnosti, alebo Jakub Jakobeus. Potom tu bol Pavol Kyrmezer, autor prvej drámy na našom území, *Komédia česká o bohatci a Lazarovi*. Jazyk je síce slovakizovaná čeština, ale je to dôležitý míľnik.

Simona: Takže, keby som dostala na maturite otázku: „Ako sa prejavil humanizmus a renesancia v slovenskej literatúre?“, čo by bola tá najlepšia odpoveď?

Michal: Výborná otázka. Kľúčové je povedať, že to prišlo s oneskorením a dominovala latinčina. Spomeň hlavných autorov: Rakovský ako filozof, Kyrmezer ako dramatik. Môžeš pridať aj Jána Silvána a jeho piesne. Dôležité je zdôrazniť, že národný jazyk sa presadzoval len veľmi pomaly.

Simona: Dobre, to znie zvládnuteľne. Takže, ak by sme mali zhrnúť odkaz renesančnej literatúry jednou vetou, čo by to bolo?

Michal: Fúha, jednou vetou? Asi by som povedal, že nám ukázala silu ľudského ducha a vrátila človeka do centra pozornosti, čím položila základy modernej literatúry a myslenia.

Simona: Vďaka dielam od Shakespeara po Cervantesa sa zrodili príbehy a postavy, ktoré sú živé dodnes. Ich témy – láska, zrada, moc, hľadanie zmyslu života – sú nadčasové.

Michal: Presne tak. A to je dôvod, prečo sa ich oplatí čítať aj dnes. Pretože v Hamletovi, Donovi Quijotovi alebo v Petrarcových básniach nájdeme kúsok seba samých.

Simona: Skvelé zhrnutie, Michal, ďakujem. Dnes sme sa pozreli na to, ako renesancia zmenila literatúru, spoznali sme najväčších autorov a ich diela. A teraz sa pripravte, pretože po tomto optimistickom a radostnom období príde... niečo úplne iné.

Simona: Takže, od tých ideálnych svetov sa presunieme k niečomu... oveľa viac pri zemi. A možno aj trochu cynickejšiemu.

Michal: Presne tak. Je čas hovoriť o mužovi, ktorého meno sa stalo synonymom pre zákernú politiku. Niccolò Machiavelli.

Simona: Machiavelli! Toho pozná asi každý, minimálne jeho dielo *Vladár*. Ale čo v ňom vlastne písal také prelomové?

Michal: No, nebola to rozprávka na dobrú noc. V podstate je to politický manuál. Analyzoval v ňom, ako získať a hlavne... ako si udržať moc.

Simona: A jeho prístup bol dosť... nekompromisný, však?

Michal: Absolútne. Preslávil sa myšlienkou, že účel svätí prostriedky. Pre neho nebolo dôležité, či je vládca dobrý človek, ale či je efektívny.

Simona: Takže morálka išla bokom, ak to pomohlo udržať štát pokope?

Michal: Presne tak. Jeho pragmatický prístup bol revolučný a dodnes je kontroverzný. Práve preto ho považujeme za jedného zo zakladateľov modernej politickej vedy.

Simona: Je fascinujúce, ako jeho myšlienky rezonujú aj dnes. Tento pragmatizmus a oddelenie politiky od morálky... to je téma sama o sebe.

Michal: Veru. A zatiaľ čo Machiavelli rozoberal svetskú moc, v Európe sa diali aj iné veľké zmeny, najmä v cirkvi. Poďme sa pozrieť na to.

Simona: A presne v tejto zložitej dobe, plnej nepokojov, sa objavuje ďalšia kľúčová postava. Kto to bol, Michal?

Michal: Hovoríme o Jakubovi Jakobeusovi. Hoci žil na prelome 16. a 17. storočia, jeho dielo je dodnes veľmi silné.

Simona: A preslávil sa najmä jedným dielom, však? Ten názov je dosť... dramatický.

Michal: Presne tak. Ide o latinskú báseň *Slzy, vzdychy a prosby slovenské*. Už ten názov napovedá, že to nie je veselé čítanie.

Simona: To rozhodne nie. Čo ho viedlo k napísaniu niečoho tak smutného?

Michal: Bolo to odrazom reality. Jeho báseň je v podstate nárek nad osudom slovenského národa, ktorý sužovali turecké vpády a neustále protihabsburské povstania.

Simona: Takže hoci časovo patrí už do raného baroka, cítiť v ňom ešte niečo iné?

Michal: Áno, jeho dielo má silné humanistické korene. Je to taký most medzi dvoma obdobiami. Ukazuje obrovský smútok, ale zároveň aj národnú hrdosť.

Simona: Tie slzy a vzdychy sú naozaj cítiť. Ale literatúra sa s ťažkými časmi vyrovnávala aj inak, však? Poďme sa pozrieť na ďalšieho autora...

Simona: A práve tá rôznorodosť tém je na Dekamerone fascinujúca. Poďme ale ku konkrétnemu príbehu. Máš nejaký, ktorý dobre ilustruje Boccacciov štýl?

Michal: Určite. Počula si niekedy o Griselde? Jej príbeh je desiatou novelou desiateho dňa a je to naozaj majstrovské dielo rozprávačského umenia.

Simona: Griselda... Meno mi niečo hovorí, ale pripomeň mi dej. O čom to je?

Michal: Predstav si ženu, ktorá je neuveriteľne verná a trpezlivá. A jej manžel sa rozhodne túto jej vernosť otestovať... naozaj extrémnymi a až krutými spôsobmi.

Simona: To znie skôr ako nejaký psychologický triler. Prečo by to robil?

Michal: Presne o to ide! Práve tu vidíme ten nový, renesančný záujem o ľudský charakter a psychológiu. Boccaccio skúma, kde sú hranice ľudskej odolnosti a trpezlivosti.

Simona: Takže to nie je len zábavný príbeh, má to aj hlbší, moralizujúci rozmer.

Michal: Presne tak. Ale aby sme si nemysleli, že Boccaccio bol len vážny... Dekameron je plný aj humoru a vtipu.

Simona: Tak to som rada. Daj nejaký príklad.

Michal: Napríklad novela o kuchárovi Chichibiovi, ktorý sa vtipne vykrúti zo situácie, keď mu chýba stehno z upečeného vtáka. Je to ostrá a zábavná kritika vtedajších spoločenských pomerov.

Simona: Aha, takže Boccaccio strieda vážne témy s tými odľahčenými. To robí celé dielo asi oveľa pútavejším. A práve táto kombinácia humoru a drámy je kľúčová aj pri ďalšom autorovi...

Simona: A to nás plynule privádza k poslednej veľkej postave našej dnešnej epizódy. Mierime do Španielska.

Michal: Áno, za mužom, ktorý vytvoril postavu bojujúcu s veternými mlynmi... aspoň v jeho predstavách.

Simona: Hovoríme, samozrejme, o Miguelovi de Cervantesovi a jeho Donovi Quijotovi.

Michal: Presne tak. Tá scéna s mlynmi je skvelý príklad. Je to dokonalý symbol boja idealizmu proti tvrdej realite.

Simona: A zároveň skvelá paródia na rytierske romány, ktoré vtedy všetci milovali. Je to tak?

Michal: Úplne. Cervantes si z nich v podstate vystrelil, ale spravil to s neuveriteľným dôvtipom a hĺbkou.

Simona: Takže za tým všetkým humorom je aj niečo viac. Nie je to len komédia.

Michal: Vôbec nie. Je to hlboko filozofické dielo o hraniciach medzi snom a skutočnosťou, šialenstvom a múdrosťou.

Simona: A to reprezentujú hlavné postavy... idealista Don Quijote a jeho pragmatický sluha Sancho Panza.

Michal: Presne tak. Práve táto zložitosť robí z diela jeden z prvých moderných románov. Navždy zmenil literatúru.

Simona: Páni. Od antiky až sem... dnešok bol naozaj výživný. Ďakujeme, že ste s nami vydržali až do konca.

Michal: A nezabudnite, že aj v boji s vlastnými veternými mlynmi sa dá nájsť kúsok pravdy. Majte sa krásne!

Simona: A dopočutia nabudúce!