Podcast o Psychológia emócií: Teórie a charakteristiky

Kapitoly

Čo spúšťa naše emócie?

Kto prvý skúmal city?

Znaky a vlastnosti citov

Od afektu k nálade

Prečo reagujeme odlišne?

Teórie emócií: Čo bolo skôr, pocit alebo reakcia?

Přepis

Peter: Lenka, predstav si túto situáciu. Prídeš domov, otvoríš chladničku a zistíš, že ti niekto zjedol posledný kúsok pizze. Ten pocit... tá zrada, ten hnev! Čo sa v nás vtedy presne odohráva?

Lenka: Dokonalý príklad, Peter! Presne táto zmes pocitov je to, čomu hovoríme prežívanie. Je to náš úplne subjektívny stav, naša osobná reakcia na to, čo sa deje okolo nás. A práve emócie sú tým motorom, ktorý nás poháňa konať. V tomto prípade možno ísť do konfrontácie so zlodejom pizze.

Peter: Takže emócie nie sú len nejaké pocity, ale sú to aktivačné činitele?

Lenka: Presne tak. A práve o tom je dnešná téma. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Peter: Dobre, poďme na to. Kto sa vlastne ako prvý začal vedecky zaoberať tým, čo cítime? Predpokladám, že to nebol ten, komu ukradli pizzu.

Lenka: To asi nie. Ale už v 19. storočí sa tým zaoberal napríklad český fyziológ Jan Evangelista Purkyně. Analyzoval city z ich subjektívneho prežívania. A samozrejme, nesmieme zabudnúť na Charlesa Darwina.

Peter: Darwin? Ten predsa skúmal evolúciu, nie?

Lenka: Áno, ale vydal aj fascinujúcu publikáciu „Výraz u človeka a zvierat“, kde ukázal, ako sú naše vonkajšie prejavy emócií, napríklad úsmev či mračenie, evolučne staré. A Wilhelm Wundt potom skúmal vzťahy medzi konkrétnym podnetom a emóciou, ktorú vyvolá.

Peter: Dobre, takže to má históriu. Aké sú teda základné znaky citov? Sú všetky rovnaké?

Lenka: Vôbec nie. Majú niekoľko kľúčových vlastností. Prvá je polarita – city sú buď príjemné, alebo nepríjemné. Radosť verzus smútok. Potom je tu ambivalencia.

Peter: To znie zložito.

Lenka: Vôbec nie. Znamená to, že môžeme cítiť viacero, aj protichodných, citov naraz. Napríklad pri odchode na vysokú školu cítiš radosť z nového začiatku, ale zároveň smútok z odlúčenia od rodiny.

Peter: Tomu rozumiem. A čo ďalšie vlastnosti?

Lenka: City sú vždy aktuálne, stereotypné, čiže majú tendenciu sa opakovať v podobných situáciách, a líšia sa v trvaní – od zlomku sekundy pri zľaknutí až po roky trvajúcu lásku. A pozor na citovú nákazu!

Peter: Citová nákaza? To ako chrípka?

Lenka: Skoro. Keď niekto v miestnosti začne zívať, začneš aj ty. Podobne sa prenášajú aj emócie, hlavne u detí. Ak je jedno dieťa smutné, o chvíľu plače polovica triedy. A nakoniec je tu citová adaptácia – na opakujúci sa podnet si zvykneme a reakcia slabne.

Peter: Fíha, to je celá veda. Ako sa vlastne city delia? Existujú nejaké kategórie?

Lenka: Áno, delíme ich podľa rôznych kritérií. Najčastejšie na citové reakcie, stavy a vzťahy. Citové reakcie sú krátke a silné. Sem patria napríklad afekty – búrlivé reakcie ako zúrivosť, kedy konáme nerozvážne. Srdce ti búši, zle sa ti dýcha a myslenie ide bokom.

Peter: A citové stavy?

Lenka: Tie sú presný opak. Slabá intenzita, ale dlhé trvanie. Typickým príkladom je nálada. Keď máš zlú náladu, všetko vidíš čierne. Aj ten vtip od kamaráta ti nepríde smiešny. Patrí sem aj tréma pred skúškou.

Peter: A posledné sú citové vzťahy?

Lenka: Áno, tie sú dlhodobé a intenzívne, viazané na nejaké hodnoty. Napríklad láska k rodine, vášeň pre nejaký koníček alebo sympatia a antipatia voči ľuďom. Tieto vzťahy potom silno ovplyvňujú naše konanie.

Peter: Takže to vysvetľuje, prečo sú niektorí ľudia citlivejší a iní sú ako z kameňa. Existujú nejaké individuálne rozdiely?

Lenka: Určite. Každý máme inak nastavenú citlivosť, teda ako ľahko u nás city vznikajú. Ďalej je to citová labilita – náladovosť. Niekto je stabilný, iný má náladu ako na hojdačke. A samozrejme, je tu aj citová zrelosť, čo znamená, či je naša rozumová a citová zložka v rovnováhe.

Peter: Dobre, poďme na teórie. Ako vlastne emócia vzniká? Cítime strach a potom nám začne búšiť srdce, alebo je to naopak?

Lenka: Skvelá otázka, ktorá viedla k vzniku viacerých teórií! Periférna teória Jamesa a Langeho tvrdí presne to druhé: najprv príde telesná reakcia a až jej uvedomenie je emócia. Teda: trasieme sa, preto cítime strach. Nie naopak.

Peter: Počkať, to znie zvláštne. Takže som smutný, lebo plačem?

Lenka: Podľa nich áno. Ale Cannon a Bard s tým nesúhlasili. Ich talamická teória hovorí, že podnet v mozgu spustí telesnú reakciu a prežívanie emócií súčasne a nezávisle od seba. Vystraší ťa pes a v tom istom momente ti búši srdce a zároveň cítiš strach.

Peter: To už dáva väčší zmysel. Je ešte nejaká ďalšia dôležitá teória?

Lenka: Áno, kognitívna teória Schachtera a Singera. Tá pridáva kľúčový prvok: myšlienkové zhodnotenie situácie. Podľa nich najprv nastane nešpecifická telesná aktivácia – telo cíti, že sa niečo deje. A až náš mozog situáciu vyhodnotí a pomenuje emóciu. Rozbúši sa ti srdce a mozog zhodnotí: „Aha, vidím medveďa, toto je strach.“ Alebo: „Vyhral som v lotérii, toto je radosť.“

Peter: Takže kľúčové je, ako si situáciu vysvetlíme. Fascinujúce! Čiže ak si pred skúškou poviem, že to búšenie srdca je vzrušenie z výzvy a nie strach, mohlo by mi to pomôcť?

Lenka: Presne o tom to je! Naše myšlienky a interpretácie majú obrovskú moc nad našimi emóciami. A to je asi najdôležitejší odkaz na záver.

Peter: Skvelé. Ďakujem ti, Lenka, za objasnenie tohto zložitého sveta emócií. A vám, milí študenti, ďakujeme za počúvanie. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcast.