Podcast o Princípy osobnej zodpovednosti

Kapitoly

Stratený kľúč pod lampou

Ste naozaj 100% zodpovední?

Magická rovnica: U + R = V

Koniec výhovorkám

Prečo sa stále sťažujeme?

Tvorca alebo obeť?

Výsledky neklamú

Vzorec úspechu

Ako sa nezúčastniť krízy

Jediné tri veci pod kontrolou

Ste obeť? Asi nie

Žlté kontrolky života

Komfort nadovšetko

Zhrnutie a záver

Přepis

Sofia: Predstavte si tmavú nočnú ulicu. Pod jedinou svietiacou lampou kľačí na zemi muž a zúfalo niečo hľadá. Príde k nemu okoloidúci a pýta sa: „Dobrý večer, čo hľadáte?“ Muž odpovie: „Stratil som kľúč.“

Marek: Tak mu ten dobrák chce pomôcť. Kľakne si tiež a hľadajú spolu. Po hodine márneho pátrania sa okoloidúci narovná a pýta sa: „Prehľadali sme tu každý centimeter. Ste si úplne istý, že ste ho stratili práve tu?“

Sofia: A teraz prichádza pointa. Muž sa na neho pozrie a s úplnou vážnosťou povie: „Nie, stratil som ho doma. Ale tu je oveľa lepšie svetlo.“

Marek: Znie to absurdne, však? Ale koľkokrát v živote robíme presne to isté? Hľadáme riešenia a vinníkov tam, kde je to pohodlné, nie tam, kde problém naozaj leží.

Sofia: A presne o tomto bude naša dnešná téma. O hľadaní odpovedí na správnom mieste. Počúvate Studyfi Podcast.

Marek: Dnes sa ponoríme do jedného z najsilnejších princípov úspechu — a tým je stopercentná osobná zodpovednosť. Legendárny autor Jim Rohn povedal: „Nemôžete meniť okolnosti, ročné obdobia ani vietor, ale môžete meniť seba.“

Sofia: To znie ako veľká zodpovednosť. Čo to vlastne znamená, prevziať za svoj život „stopercentnú zodpovednosť“? Znamená to, že ak mi dnes prší na hlavu, je to moja vina?

Marek: Nie, samozrejme, že nie. Neovplyvníš počasie. Ale ovplyvníš, či si vezmeš dáždnik, alebo nie. Ide o to, prestať hľadať vinníkov mimo seba. Rodičia, učitelia, škola, systém, zlé počasie... to všetko sú len vonkajšie okolnosti.

Sofia: Ako ten muž, čo hľadal kľúče pod lampou, lebo tam bolo svetlo. Je ľahšie viniť okolnosti, než sa pozrieť na seba do zrkadla. Je to tak?

Marek: Presne tak. Jeden z najúspešnejších ľudí, W. Clement Stone, sa kedysi opýtal svojho nového zamestnanca: „Mladý muž, prevzali ste za svoj život stopercentnú zodpovednosť?“ Ten chlapec zaváhal a povedal: „Myslím, že áno.“

Sofia: A čo na to Stone?

Marek: Stone mu odvetil: „To je otázka, na ktorú sa odpovedá áno, alebo nie. Buď ste ju prevzali, alebo nie.“ A potom sa ho spýtal: „Už si niekedy niekoho vinil za nejaké okolnosti vo svojom živote? Sťažoval si sa niekedy na niečo?“

Sofia: A chlapec, samozrejme, priznal, že áno. Ako asi každý z nás.

Marek: Áno. A Stone mu povedal: „Tak potom si neprevzal stopercentnú zodpovednosť. Znamená to uznať, že ty si pôvodcom všetkého, čo sa s tebou deje. Ty si príčinou všetkých svojich skúseností.“

Sofia: Páni, to je silné. Takže moje výsledky v škole, moje vzťahy, dokonca aj moje pocity... za to všetko som zodpovedná ja?

Marek: Áno. Nie je to ľahké prijať, ale je to absolútne oslobodzujúce. Pretože ak si tvorcom svojich problémov, znamená to, že máš aj moc ich vyriešiť. Máš moc vytvoriť si budúcnosť, akú chceš.

Sofia: Okej, poďme na to prakticky. Ako môžem túto myšlienku aplikovať v každodennom živote? Napríklad... dostanem zlú známku z testu, z ktorého som sa učila. Moja prvá reakcia je, že učiteľ bol nespravodlivý alebo otázky boli príliš ťažké.

Marek: Perfektný príklad. Tu nám pomôže jedna veľmi jednoduchá, ale nesmierne dôležitá rovnica. Psychoterapeut Robert Resnick ju zhrnul takto: U plus R sa rovná V.

Sofia: U + R = V? Znie to ako chémia.

Marek: Je to skôr chémia úspechu. U znamená udalosť. R je tvoja reakcia. A V je výsledok. Takže Udalosť plus Reakcia rovná sa Výsledok.

Sofia: Dobre, rozumiem. Takže v mojom príklade: Udalosť (U) je, že som dostala zlú známku. Výsledok (V) je, že sa cítim mizerne a som demotivovaná.

Marek: Presne. A teraz tá kľúčová časť. Väčšina ľudí sa snaží zmeniť výsledok (V) tým, že sa sťažuje na udalosť (U). „Ten test bol nespravodlivý! Učiteľ ma nemá rád! Bolo to príliš ťažké!“ Obviňujú všetko možné, len nie seba.

Sofia: Čo je vlastne hľadanie kľúčov pod tou lampou...

Marek: Bingo! Ale pravda je taká, že udalosť (U) takmer nikdy nemôžeš zmeniť. Test je už napísaný, známka je v systéme. Jediná vec, ktorú máš plne pod kontrolou, je tvoje R — tvoja reakcia.

Sofia: Takže namiesto toho, aby som sa sťažovala, mala by som zmeniť svoju reakciu?

Marek: Presne tak. Môžeš zmeniť svoje myslenie, svoju komunikáciu a svoje správanie. Namiesto obviňovania sa môžeš opýtať sama seba: „Čo som urobila alebo neurobila, že výsledok bol takýto? Učila som sa dosť? Učila som sa správne? Porozumela som látke do hĺbky? Čo môžem urobiť nabudúce inak, aby som dosiahla výsledok, aký chcem?“

Sofia: Takže zmenou R, teda reakcie, môžem zmeniť aj V, teda budúci výsledok. Namiesto bezmocnosti mám zrazu moc niečo zmeniť. To je obrovský rozdiel v nastavení mysle.

Marek: Je to ten najväčší rozdiel. Prestávaš byť obeťou okolností a stávaš sa tvorcom svojho života. Pamätaj, nie sú to vonkajšie podmienky, čo ťa brzdia. Si to ty sám. Tvoje myšlienky a tvoje zvyky.

Sofia: Takže prvým krokom je vzdať sa všetkých výhovoriek. Všetkých tých príbehov, prečo niečo nejde, prečo som niečo nemohla, prečo je na vine niekto iný.

Marek: Presne tak. Chemik George Washington Carver, ktorý objavil viac ako tristo spôsobov využitia arašidov, povedal, že deväťdesiat percent všetkých neúspechov pochádza z toho, že ľudia majú vo zvyku vymýšľať si výhovorky.

Sofia: Arašidy? To je dosť špecifické, ale rozumiem pointe. Výhovorky sú len barikády, ktoré si staviame na ceste k cieľu.

Marek: Áno. Musíš sa ich navždy vzdať. Odteraz sa na každú situáciu pozeraj tak, akoby si bola stopercentne zodpovedná za všetko, čo sa ti stane, aj nestane. Aj keď sa ti to možno nezdá fér.

Sofia: Čo tým myslíš, konať „akoby“?

Marek: Ide o voľbu. Rozhodneš sa konať tak, akoby si to mala v rukách. Ak niečo nevyjde podľa plánu, nespýtaš sa „Kto za to môže?“, ale „Ako som ja prispela k tomuto výsledku? Čo som si myslela? Čo som urobila alebo neurobila? Ako som prinútila toho druhého konať tak, ako konal?“

Sofia: To je radikálne úprimné. A asi aj dosť nepríjemné na začiatku. Je ťažké priznať si vlastné chyby.

Marek: Je to nepríjemné, ale nevyhnutné pre rast. Ak chceš byť víťazom, musíš uznať pravdu: Ty si ten, kto jedol nezdravé jedlo. Ty si ten, kto nepovedal nie. Ty si ten, kto sa rozhodol prokrastinovať namiesto učenia.

Sofia: Au. Ale je to pravda. Boli to moje rozhodnutia. Boli to moje myšlienky a moje činy. A preto som tam, kde som.

Marek: A to je skvelá správa! Pretože to znamená, že zajtra môžeš urobiť iné rozhodnutia, myslieť iné myšlienky a konať inak. Máš to vo svojich rukách.

Sofia: Súčasťou zbavovania sa výhovoriek je aj prestať sa sťažovať. To je pre mnohých ľudí skoro ako národný šport.

Marek: To máš pravdu. Ale poďme sa na sťažovanie pozrieť do hĺbky. Keď sa na niečo sťažuješ, v skutočnosti tým hovoríš dve veci. Po prvé, vieš, že existuje nejaký lepší stav. Máš predstavu, ako by to mohlo byť lepšie.

Sofia: Napríklad, sťažujem sa na veľa úloh v škole. Takže viem, že lepší stav by bol mať viac voľného času. Rozumiem.

Marek: A tá druhá, dôležitejšia vec, ktorú tým hovoríš, je: „...ale nie som ochotný podstúpiť riziko alebo námahu, aby som ten lepší stav dosiahol.“

Sofia: Páni. To je celkom odzbrojujúce. Takže sťažovanie je vlastne priznanie si vlastnej neochoty konať?

Marek: Presne tak. Zamysli sa nad týmto: ľudia sa sťažujú len na veci, ktoré môžu nejakým spôsobom zmeniť. Počula si niekedy niekoho sťažovať sa na zemskú príťažlivosť?

Sofia: To asi nie. „Ach, tá gravitácia ma zase drží pri zemi, nemôžem lietať do školy!“ To by bolo divné.

Marek: Nikto sa nesťažuje na gravitáciu, lebo vieme, že s ňou nič nespravíme. Jednoducho ju akceptujeme. A čo viac, naučili sme sa ju využívať vo svoj prospech! Hráme s ňou basketbal, lyžujeme, púšťame vodu potrubím.

Sofia: Takže tie veci, na ktoré sa sťažujeme — veľa úloh, málo peňazí, zlý vzťah — to sú vlastne situácie, ktoré môžeme zmeniť, ale z nejakého dôvodu sme sa rozhodli, že to neurobíme?

Marek: Áno! Pretože zmena si vyžaduje úsilie. Vyžaduje riziko. Možno riskuješ neúspech, kritiku, nepohodlie. Je jednoduchšie zostať tam, kde si, a sťažovať sa. Je to bezpečnejšie.

Sofia: Takže mám dve možnosti. Buď akceptujem, že som sa rozhodla zostať, kde som, a prestanem sa sťažovať... alebo podstúpim riziko a začnem veci meniť.

Marek: Presne. A ešte jedna vec o sťažovaní. Všimla si si, že ľudia sa takmer vždy sťažujú nesprávnym osobám? Tým, ktoré s tým nemôžu nič urobiť?

Sofia: Máš pravdu! V škole sa sťažujeme kamarátom na rodičov, a doma sa sťažujeme rodičom na učiteľov.

Marek: Je to menej riskantné. Povedať šéfovi, že potrebujete lepšie plánovanie, si vyžaduje odvahu. Povedať partnerovi, že vás niečo trápi, tiež. Tak radšej ventilujeme frustráciu inde. Úspešní ľudia sa nesťažujú. Žiadajú o to, čo chcú, a konajú tak, aby to dosiahli.

Sofia: Dobre, takže ak chcem byť úspešná, musím zaujať postoj, že všetko, čo sa mi deje, buď sama tvorím, alebo to aspoň dovoľujem.

Marek: To je presne ono. Tvoríš alebo dovoľuješ. Tvorenie je aktívne. Svojimi činmi, slovami alebo aj nečinnosťou priamo spôsobíš, že sa niečo stane. Napríklad, ak sa celú noc učíš na test, aktívne tvoríš predpoklad na dobrú známku.

Sofia: A čo to dovoľovanie?

Marek: Dovoľovanie je pasívne. Deje sa to vtedy, keď svojou nečinnosťou a neochotou urobiť, čo je potrebné, necháš, aby sa stali veci, ktoré nechceš. Necháš to tak nejak „vyhniť“.

Sofia: Môžeš dať nejaký príklad?

Marek: Jasné. Povedzme, že tvoj kamarát si od teba stále požičiava peniaze a nikdy ti ich nevracia. Ty mu to stále dovoľuješ, pretože sa bojíš konfrontácie a nechceš ho uraziť. Svojou nečinnosťou mu dovoľuješ, aby ťa využíval.

Sofia: Takže som si tú situáciu vlastne vytvorila sama tým, že som mu to dovolila. Aj keď som to aktívne „neurobila“.

Marek: Presne tak. To isté platí v škole. Ak sa necháš neustále vyrušovať spolužiakmi a nič nepovieš, dovoľuješ im, aby sabotovali tvoje sústredenie. Si za to zodpovedná.

Sofia: To je naozaj silná myšlienka. Znamená to, že nemôžem byť obeťou. Vždy mám na výber — buď niečo aktívne zmením, alebo vedome dovolím, aby to pokračovalo.

Marek: Vždy. Aj keď je tento princíp jednoduchý, nie je vždy ľahké ho používať. Vyžaduje si to neustálu pozornosť, disciplínu a ochotu experimentovať a riskovať. Musíš byť ochotná pýtať sa na spätnú väzbu.

Sofia: Spätná väzba. To je ďalšia vec, ktorej sa ľudia boja. Čo ak budem počuť niečo, čo sa mi nepáči?

Marek: Pravda je pravda. Je lepšie poznať pravdu a môcť s ňou niečo urobiť, než žiť v klame. Spýtaj sa učiteľov, rodičov, priateľov: „Funguje to, čo robím? Čo by som mohla robiť lepšie? Je niečo, čo by som mala robiť, a nerobím to? Čo by som mala prestať robiť?“

Sofia: A najdôležitejšia spätná väzba je asi tá, ktorú mi dáva samotný život. Moje výsledky.

Marek: Absolútne. Výsledky neklamú. To je najrýchlejší a najlepší spôsob, ako zistiť, čo funguje. Buď si udržiavaš ideálnu váhu, alebo nie. Buď máš dobré známky, alebo nie. Buď si šťastná, alebo nie si. Je to prosté.

Sofia: Takže namiesto výhovoriek sa mám pozrieť na holé fakty. Ak mám nadváhu, žiadne argumenty o tom, že mám „ťažké kosti“, to nezmenia.

Marek: Presne. Jediná vec, ktorá to zmení, je zmena tvojho správania. Zmena tvojej reakcie. Musíš byť k sebe nemilosrdne úprimná. Urob si inventúru svojho života. Pozri sa na svoje známky, na svoje vzťahy, na svoje zdravie.

Sofia: A ak sa mi nepáči, čo vidím, musím sa opýtať: Čo robím, že sa to deje, alebo ako dovoľujem, aby sa to dialo? Čo z toho, čo robím, funguje a mala by som toho robiť viac?

Marek: A tiež: Čo z toho, čo robím, nefunguje a mala by som s tým prestať? A nakoniec, čo nerobím a mala by som to vyskúšať, aby som zistila, či to prinesie lepšie výsledky?

Sofia: Znie to ako neustály proces učenia a prispôsobovania sa. Nie je to jednorazová oprava.

Marek: Je to životný štýl. Ale je to jediná cesta k skutočnému úspechu a slobode. Pamätaj, nikto iný to za teba neurobí. Len ty. Ale recept je jednoduchý: rob viac toho, čo funguje, menej toho, čo nefunguje, a skúšaj nové veci.

Sofia: Takže, ak mám zhrnúť dnešnú tému: Prestaň hľadať kľúče pod lampou. Tvoje šťastie, tvoj úspech a tvoje výsledky sú len a len v tvojich rukách. Prevezmi za ne stopercentnú zodpovednosť. To je naozaj silný odkaz, s ktorým môžeme pracovať.

Marek: Je to základný kameň všetkého, o čom sa budeme baviť nabudúce.

Sofia: Takže v podstate hovoríš, že kľúčom nie je to, čo sa nám stane, ale ako na to zareagujeme.

Marek: Presne tak, Sofia. Všetko sa točí okolo osobnej zodpovednosti.

Sofia: Zodpovednosť znie ako také ťažké slovo... Ako si to môžeme zjednodušiť?

Marek: Je na to skvelý a jednoduchý vzorec. Udalosť plus Reakcia sa rovná Výsledok. V skratke U + R = V.

Sofia: U plus R sa rovná V. Dobre, to si zapamätám. Ale funguje to naozaj v reálnom živote?

Marek: Absolútne. Predstav si zemetrasenie v Los Angeles v roku 1994. Zničilo hlavnú diaľnicu a doprava bola totálny chaos.

Sofia: To musela byť nočná mora.

Marek: Reportér vtedy robil rozhovory s ľuďmi v zápche. Prvý vodič bol úplne zúrivý. Kričal, že nenávidí Kaliforniu, že vždy mešká a všetko je hrozné.

Sofia: To znie celkom povedome. Asi by som reagovala podobne.

Marek: Možno. Ale potom zaklopal na okno auta za ním. A ten šofér? Ten sa usmieval.

Sofia: Robíš si srandu? Usmieval sa v tej zápche?

Marek: Áno! Povedal: „Žiadny problém. Vyrazil som o piatej ráno. Mám so sebou kávu, hudbu, lekcie španielčiny, dokonca aj knihu.“ Bol úplne v pohode.

Sofia: Wow. Takže tá udalosť — tá hrozná zápcha — bola pre oboch rovnaká. Ale ich zážitok bol úplne iný.

Marek: Presne! Nerozhodla udalosť, ale ich individuálna reakcia. To je ten kľúč. To je stopercentná zodpovednosť.

Sofia: Dobre, a čo keď tá udalosť nie je len zápcha, ale niečo väčšie? Napríklad finančná kríza?

Marek: Mám ďalší príklad. Môj známy predáva luxusné autá. Keď prišla vojna v Zálive, ľudia ich zrazu prestali kupovať.

Sofia: A jeho reakcia bola... panika?

Marek: Spočiatku áno. Robil to, čo vždy – reklamy v novinách a v rádiu. Ale nikto nechodil. Jeho výsledok? Klesajúci predaj.

Sofia: Takže musel zmeniť svoju reakciu.

Marek: Presne. Namiesto čakania na zákazníkov išiel on za nimi. Začal vystavovať autá v golfových kluboch, prístavoch, na párty v bohatých štvrtiach.

Sofia: A tam im ponúkol testovaciu jazdu?

Marek: Bingo. A spomeň si... aký je to pocit, keď presadneš z testovacieho auta späť do svojho starého?

Sofia: Ten pocit sklamania! Zrazu sa ti tvoje vlastné auto zdá hrozné.

Marek: Presne! A presne to sa stalo týmto ľuďom. Zmenil svoju reakciu na neočakávanú udalosť a nakoniec predával viac áut ako pred krízou.

Sofia: Takže ak sa nám nepáčia naše výsledky, musíme zmeniť naše reakcie. Čo to ale presne znamená?

Marek: Znamená to zamerať sa na jediné tri veci, ktoré v živote naozaj ovládame. Sú to naše myšlienky, naše predstavy a naše činy.

Sofia: Iba tieto tri veci?

Marek: Iba tieto. To, ako ich používaš, určuje všetko, čo zažívaš. Ak chceš iný výsledok, musíš zmeniť svoje správanie.

Sofia: Takže ak budem naďalej robiť to, čo som vždy robila...

Marek: ...budeš naďalej dostávať to, čo si vždy dostávala. Anonymní alkoholici majú skvelú definíciu duševnej poruchy.

Sofia: A tá je?

Marek: Je to „pokračovanie v rovnakom správaní a očakávanie iných výsledkov“. To sa nikdy nestane. Deň, keď zmeníš svoje reakcie, je dňom, keď sa tvoj život zmení k lepšiemu.

Sofia: Kľúčovým odkazom teda je: Prestaňme sa vyhovárať na udalosti a začnime vedome meniť naše reakcie. To je naozaj silná myšlienka.

Marek: Presne tak. A práve o tom, ako tieto reakcie a zvyky konkrétne meniť, si povieme viac už o chvíľu.

Sofia: ...a presne to nás privádza k poslednému, no možno najdôležitejšiemu bodu dnešnej diskusie.

Marek: Presne tak. Je to myšlienka, ktorá to všetko spája — osobná zodpovednosť.

Sofia: Zodpovednosť. To znie tak dospelo a... trochu strašidelne.

Marek: Chápem, ale poďme sa na to pozrieť inak. Často sa cítime ako obete okolností, však? Auto sa pokazí, dostaneme zlú známku, pohádame sa s kamarátom.

Sofia: Jasné, veci sa proste "stanú".

Marek: A tu je tá pointa. Málokedy sa veci len tak "stanú". Často sme nečinne prizerali a dovolili, aby sa to stalo.

Sofia: Hmm, to je dosť odvážne tvrdenie. Ako to myslíš?

Marek: No, napríklad... neučil si sa na test, aj keď si vedel, že bude ťažký. A teraz si prekvapený zo zlej známky. Alebo si neodložil peniaze a teraz nemáš na lístok na koncert.

Sofia: Au. To sedí. Takže hovoríš, že sme spolupáchatelia našich vlastných problémov?

Marek: Presne! Nedodržali sme sľuby, ktoré sme si dali, alebo sme sa vyhýbali potrebným krokom.

Sofia: Dobre, ale čo ak ide o iných ľudí? Napríklad keď ťa niekto sklame.

Marek: Skvelá otázka. Život nám takmer vždy dáva varovania. Predstav si to ako "žlté kontrolky" v aute alebo v Star Treku.

Sofia: Žlté výstrahy! Takže nejaké náznaky, že sa niečo chystá?

Marek: Áno! Sú to vonkajšie signály — kamarát ti neustále mešká, frajerka je odmeraná, klient nezaplatil prvú faktúru.

Sofia: A predpokladám, že sú aj vnútorné?

Marek: Určite. To je ten pocit v žalúdku. Intuícia. Také to tiché "niečo tu nesedí". Vieš, ten pocit, ktorý sa snažíš ignorovať.

Sofia: A prečo ho vlastne ignorujeme? Ak vidíme tie varovné signály, prečo nič neurobíme?

Marek: Pretože je to nepríjemné. Je ľahšie predstierať, že nič nevidíme.

Sofia: Vyhnúť sa konfrontácii. Povedať kamarátovi, že ti vadí jeho meškanie, je... trápne.

Marek: Presne. Udržať mier sa zdá byť jednoduchšie. Úspešní ľudia ale robia opak. Postavia sa tým nepríjemným veciam čelom.

Sofia: Takže namiesto toho, aby čakali na katastrofu, riešia tie malé "žlté kontrolky" hneď?

Marek: Áno. A vieš, čo sa stane potom? Ich život sa stane oveľa, oveľa jednoduchším.

Sofia: To je naozaj silná myšlienka. Takže ak si to zhrnieme... nie sme obete. Máme zodpovednosť, pretože život nám dáva signály, na ktoré môžeme reagovať.

Marek: Presne tak. Ty si ten, kto tvorí svoj život. Tvoje myšlienky, tvoje činy, dokonca aj to, aké seriály pozeráš a s kým sa stretávaš. To všetko je tvoja voľba.

Sofia: Wow. Keď to takto povieš, znie to... oslobodzujúco. Znamená to, že mám všetko pod kontrolou.

Marek: Máš. Na to, aby si bol úspešný, stačí robiť viac toho, čo chceš dosiahnuť. Je to naozaj také jednoduché.

Sofia: Úžasné. Marek, veľmi pekne ti ďakujem za všetky dnešné postrehy. Verím, že to našim poslucháčom dalo veľa podnetov na zamyslenie.

Marek: Aj ja ďakujem za pozvanie, Sofia. Bola to skvelá diskusia.

Sofia: Aj pre mňa. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami v Studyfi Podcaste. Počujeme sa nabudúce!