Podcast o Prehľad svetových právnych systémov

Kapitoly

Úvod do právnych systémov

Čo je právny systém?

Kontinentálny systém: Právo v knihe

Angloamerický systém: Právo tvorené súdom

Náboženské a tradičné systémy

Islamské právo: Viera ako zákon

Indické právo: Mix tradícií a moderny

Čínske právo: Harmónia nad paragrafmi

Právo v pohybe

Ortodoxné vs. Neortodoxné

Sila tradície

Historické pramene: Shruti a Smriti

Kategórie pravidiel a obyčaje

Právo v krajine vychádzajúceho slnka

Čo sú veľké právne systémy?

Právny systém verzus právna kultúra

Zhrnutie a záver

Přepis

Adam: Predstavte si študentku, povedzme Annu. Letí na výmenný pobyt do Anglicka. Doma na Slovensku je zvyknutá, že každý zákon je pekne napísaný v Zbierke zákonov. Ale v Anglicku jej kamarát povie, že dôležité rozhodnutie sudcu spred dvesto rokov môže byť dnes rovnako záväzné ako nový zákon. Anna je zmätená. Ako je to možné?

Adam: Toto je Studyfi Podcast, a presne na túto otázku si dnes posvietime s našou expertkou na právo, Viktóriou.

Viktória: Ahoj Adam, ahoj všetci. Anna narazila na fascinujúci svet právnych systémov. Každý štát má svoj vlastný právny poriadok, ale tie sa dajú zaradiť do väčších „rodín“ alebo systémov. A tie sa od seba zásadne líšia.

Adam: Takže to nie je len o tom, že majú iné zákony, ale že k právu pristupujú úplne inak?

Viktória: Presne tak. Každý právny systém má špecifickú skupinu znakov. Tie ho odlišujú od ostatných. My si dnes predstavíme tie najdôležitejšie: kontinentálny, angloamerický a potom skupinu náboženských a tradičných systémov.

Adam: Super, poďme na to. Kde sa v tomto delení nachádza Slovensko?

Viktória: My patríme do kontinentálneho systému. Jeho základy siahajú hlboko do európskej histórie, pričom kľúčové bolo 19. storočie. Bolo to obdobie veľkých občianskych zákonníkov, ktoré formovali podobu práva v celej kontinentálnej Európe.

Adam: Takže kontinentálny systém je ten náš, európsky. Čo je preň typické?

Viktória: Je postavený na troch pevných základoch: gréckej filozofii, rímskom práve a kresťanskej mravnosti. Ale ak by som to mala zjednodušiť, kľúčové slovo je: písané právo. Lex scripta.

Adam: Čiže všetko musí byť napísané v zákone. Sudca si nemôže len tak niečo vymyslieť.

Viktória: Presne. Sudca právo nachádza, netvorí ho. Tvorcom práva, teda normotvorcom, sú štátne orgány so zákonodarnou právomocou, ako parlament. Tento systém si môžeš predstaviť ako pyramídu.

Adam: Pyramídu? To znie zaujímavo.

Viktória: Áno. Na samom vrchole je ústava, najdôležitejší zákon. Pod ňou sú ďalšie zákony a predpisy, ktoré musia byť s ústavou v súlade. Všetko je pekne usporiadané.

Adam: A platí to pre všetkých rovnako?

Viktória: Áno, to je ďalší dôležitý znak. Právo platí pre všetky fyzické aj právnické osoby na danom území, bez rozdielu. A hlavným prameňom práva je normatívny právny akt, teda zákon. Ostatné pramene, ako právne obyčaje či jurisprudencia, sú len pomocné.

Adam: A spomínala si nejaké podsystémy v rámci Európy.

Viktória: Správne. Aj keď je systém kontinentálny, má rôzne „príchute“. Hovoríme o francúzskom, rakúskom, nemeckom, švajčiarskom či škandinávskom okruhu. Každý má svoje špecifiká, ale základný princíp písaného práva ich spája.

Adam: Dobre, to dáva zmysel. Ale čo ten anglický systém, ktorý zmiatol našu Annu? To je ten angloamerický, však? Počul som pojem „common law“.

Viktória: Presne tak. Angloamerický systém, alebo systém common law. Tento názov však označuje skôr historickú etapu vo vývoji anglického práva. Jeho korene sú ešte staršie, siahajú k starosaským a neskôr normanským tradíciám.

Adam: Takže žiadna pyramída zákonov?

Viktória: Nie tak celkom. Tu je normotvorcom nielen parlament, ale aj súdy. Sudca tu právo nielen nachádza, ale aj aktívne tvorí. Hovoríme o takzvanom „judge-made law“ alebo „case law“. Rozhodnutia súdov v minulosti – takzvané precedensy – sú kľúčovým prameňom práva.

Adam: Počkať, takže sudca môže vytvoriť pravidlo, ktorým sa potom musia riadiť ďalší? To je obrovská moc.

Viktória: Je to tak. A má to historické dôvody. Po invázii Normanov v 11. storočí síce fungovali pôvodné saské súdy, no ľudia postupne viac verili novým, normanským súdom. Prečo? Lebo len ich rozsudky sa reálne vykonávali. Takže ľudia išli tam, kde sa dočkali spravodlivosti.

Adam: Logické. A aké sú ďalšie kľúčové rozdiely?

Viktória: Okrem sudcovskej tvorby práva je to určite porotný systém. Už v 17. storočí v trestných veciach rozhodovala porota, náhodne vybraná z bežných ľudí. To bol most medzi ľudom a kráľom, resp. sudcom. Sudca zrazu nebol jediný, kto vedel, čo je spravodlivé.

Adam: To je vlastne veľmi demokratický prvok.

Viktória: Presne. Výber porotcov sa nedá tak ľahko ovplyvniť ako voľby. Tento systém sa nerozšíril len v Anglicku. Patrí sem aj právo USA, ktoré sa už výrazne odklonilo, ale aj kanadské, austrálske, či dokonca indické právo ako pozostatok koloniálnej éry.

Adam: Dobre, máme teda kontinentálny systém založený na písanom zákone a angloamerický založený na rozhodnutiach súdov. Čo je tá tretia veľká skupina?

Viktória: To je veľmi pestrá kategória náboženských a tradičných právnych systémov, najmä v Ázii a Afrike. Tu už nehovoríme o jednom systéme, ale o viacerých, ktoré majú spoločné určité črty.

Adam: A čo ich spája? Predpokladám, že náboženstvo a tradície.

Viktória: V podstate áno. Na rozdiel od prvých dvoch systémov, kde právo zaväzuje každého na území štátu, tu sa záväznosť často odvíja od príslušnosti k náboženskej alebo spoločenskej skupine. Napríklad hinduistickým právom je viazaný len hinduista.

Adam: To musí byť komplikované v štátoch s viacerými náboženstvami.

Viktória: Extrémne. Pramene práva sú tu tiež veľmi rozmanité. Prevládajú normy obyčajového práva, ktoré sú súčasťou regionálnych zvykov, alebo sú priamo obsiahnuté v náboženských textoch.

Adam: Môžeš uviesť nejaký konkrétny príklad?

Viktória: Určite. Najznámejším je asi islamské právo, Šaría. Tu sa právne a náboženské normy prelínajú. Pre moslimov je to večné, nemenné, božské právo. Nie je to len zákonník, ale skôr súbor príkazov a zákazov, ktoré riadia celý život veriaceho.

Adam: Z čoho toto právo vychádza?

Viktória: Primárne pramene sú dva. Prvým je Korán, svätá kniha islamu. Druhým je Sunna, čo sú tradície o skutkoch a výrokoch proroka Mohameda. Sunna dopĺňa Korán a vypĺňa medzery.

Adam: Ale Korán a Sunna vznikli pred stáročiami. Ako môžu riešiť moderné problémy, napríklad krádež identity na internete?

Viktória: Výborná otázka. Na to slúžia ďalšie, pomocné pramene. Jedným z nich je Qijás, čiže analógia. Sudca vezme existujúce pravidlo – napríklad zákaz krádeže – a na základe logiky a rozumu ho aplikuje na novú situáciu. Takže krádež peňazí z bankového účtu sa posúdi analogicky ku klasickej krádeži.

Adam: Fascinujúce. A čo India? Spomínala si, že jej právo bolo ovplyvnené Angličanmi, ale zároveň má silné tradície.

Viktória: India je dokonalý príklad zložitého mixu. Na jednej strane sú tu tradičné pramene, ako napríklad hinduistické obyčajové právo, ktoré sa delí na regionálne, triedne alebo dokonca rodinné zvyky.

Adam: Takže čo platí pre jednu rodinu, nemusí platiť pre druhú?

Viktória: Presne tak, napríklad pri dedení pôdy. No potom prišla britská nadvláda a s ňou moderné pramene práva. Briti zaviedli hierarchickú sústavu súdov a s tým aj doktrínu precedensu, typickú pre common law.

Adam: A funguje to spolu?

Viktória: Je to neustály proces hľadania rovnováhy. Po získaní nezávislosti India kodifikovala, teda spísala do zákonov, mnohé oblasti práva, napríklad manželské či dedičské právo. Tieto nové zákony majú prednosť pred starými zvykmi. Existuje snaha vytvoriť jednotné národné právo, nezávislé od náboženstva, ale naráža to na obrovské kultúrne a sociálne rozdiely v krajine.

Adam: A na záver, čo čínske právo? To je tiež tradičný systém?

Viktória: Tradičné čínske právo je veľmi špecifické. Jeho základom nie sú príkazy a zákazy, ale udržanie rovnováhy a harmónie medzi človekom a prírodou. Vychádza z učenia konfucianizmu.

Adam: Takže dôraz je na morálke, nie na paragrafoch?

Viktória: Presne. Existuje stará čínska myšlienka, že právna norma nastupuje až vtedy, keď ľudia zlyhajú a nedokážu rešpektovať prírodné zákony. Norma ich síce potrestá, ale nenapraví. Vedie k pokrytectvu, lebo ľudia sa snažia vyhnúť trestu, ale strácajú pocit viny.

Adam: To je úplne iný pohľad na právo.

Viktória: Áno. Preto bola v Číne vždy snaha riešiť spory mimosúdne, dohodou a zmierením. Pojem právnik bol po stáročia neznámy. Súdy riadili administrátori, nie právnici.

Adam: A ako je to dnes? Predsa len, Čína je globálna veľmoc.

Viktória: Dnešné čínske právo je unikátny mix. Spája tradičné prvky, inštitúty prevzaté zo socialistického práva Sovietskeho zväzu, prvky kontinentálneho systému, a v poslednej dobe, najmä v environmentálnom práve, preberá aj americké zásady. Je to skutočný globálny mix.

Adam: Takže ak to zhrniem, Anna zo začiatku nášho príbehu by bola prekvapená nielen v Anglicku, ale prakticky kdekoľvek inde vo svete. Žiadny systém nie je úplne rovnaký.

Viktória: Presne tak. A čo je dôležité, tieto systémy nie sú statické. Globalizácia spôsobuje, že sa navzájom ovplyvňujú. Do nášho kontinentálneho systému preniká sudcovská tvorba práva, a naopak, mnohé tradičné systémy preberajú európsky model písaných ústav a zákonov.

Adam: Takže svet práva sa neustále mení a vyvíja. Viktória, ďakujem ti veľmi pekne za tento úžasný prehľad. Bolo to nesmierne poučné.

Viktória: Rada som sa podelila. Je to naozaj fascinujúca téma.

Adam: Takže ak to zhrniem, tie sekundárne pramene islamského práva ako Idžmá a qijás v podstate dobudovali systém, ktorý Korán a Sunna načrtli... ale čo iné veľké náboženské systémy? Existuje niečo podobne komplexné?

Viktória: Určite. A ak hľadáme komplexnosť, tak sa musíme pozrieť do Indie. Tam je situácia s náboženským právom... no, je to taký právnický guláš.

Adam: Právnický guláš? To znie... chaoticky.

Viktória: A presne také to aj je. Systém práva v Indii je pevne geograficky vymedzený, ale zároveň je neskutočne nekonzistentný. Predstav si obrovské množstvo rôznych náboženských a tradičných právnych subsystémov, každý s vlastnými pravidlami.

Adam: Dobre, takže ako sa v tom dá vôbec orientovať? Existuje nejaké základné delenie?

Viktória: Áno, našťastie áno. V zásade môžeme náboženstvá indického subkontinentu rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Na jednej strane sú tie ortodoxné, ktoré vychádzajú z védskej tradície – to je hlavne hinduizmus.

Adam: Okej, to poznám. A tá druhá skupina?

Viktória: To sú neortodoxné náboženstvá. Tie buď tradíciu véd popierajú len čiastočne, ako napríklad džinizmus, alebo ju popierajú úplne... a to je prípad budhizmu.

Adam: Chápem. A aby to nebolo jednoduché, predpokladám, že sú tam aj ďalšie, však?

Viktória: Presne tak. Máme tam aj sikhizmus a samozrejme početné skupiny, ktoré praktizujú islam. Je to naozaj pestrá zmes a v súčasnosti sa objavujú aj snahy o zavedenie jednotného indického národného práva. Ale to je beh na dlhú trať.

Adam: Ktoré z týchto náboženských práv má teda najväčší vplyv? Predpokladám, že hinduistické?

Viktória: Správne. Hinduistická komunita je najpočetnejšia a jej právo je najdôležitejšie. A tu je ten kľúčový bod... Tradičné právne normy náboženského pôvodu sú tam často dodržiavané viac než oficiálne, štátne indické právo.

Adam: Naozaj? Takže zákon štátu je až na druhom mieste?

Viktória: V mnohých oblastiach, najmä na vidieku, jednoznačne áno. Štátne právo tam má minimálny dosah, už len pre ten obrovský počet obyvateľov. Takže tradičné hinduistické právo je vlastne právom komunity, je to obyčajové právo, ktoré je úplne ovládané náboženstvom.

Adam: A ako si mám predstaviť jeho pramene? Je to nejaká jedna svätá kniha ako Korán?

Viktória: To je skvelá otázka, pretože práve tu vidíme ten rozdiel. Hinduistické právo nemá jeden centrálny text. Jeho pravidlá nestanovili bohovia priamo, ale sú obsiahnuté vo svätých, učených knihách. A tie pramene sa delia na historické a moderné.

Adam: Poďme sa pozrieť na tie historické. Kde by sme mali začať?

Viktória: Začnime pri tom úplne najzákladnejšom prameni, ktorý sa volá Shruti. V preklade to znamená „vypočuté“.

Adam: Vypočuté? Akože to niekto počul priamo od bohov?

Viktória: Presne tak sa tomu verí. Považuje sa za jazyk božského zjavenia, ktorý počuli dávni mudrci. Sú to primárne a najdôležitejšie texty. Medzi Shruti patria hlavne takzvané Védy.

Adam: Védy... o tých som počul. To je tá zbierka štyroch kníh, však?

Viktória: Áno, sú štyri. Máme Rig Véda s hymnami, Yajur Véda so vzorcami pre kňazov, Sáma Véda s veršami, ktoré sa majú spievať... a potom Aatharva Véda, ktorá obsahuje zbierku kúziel a zaklínadiel.

Adam: Takže v jednom prameni práva nájdem modlitby a hneď vedľa kúzla a zaklínadlá? To je celkom zábavné.

Viktória: Vitaj v Indii! No a hneď po Shruti nasleduje druhý dôležitý prameň, a to je Smriti. To znamená „pamätať si“.

Adam: Takže toto už nie je božské zjavenie?

Viktória: Presne. Na rozdiel od Shruti, Smriti sú výtvorom človeka. Sú to texty, ktoré si ľudia zapamätali a odovzdávali ďalej. A delia sa na ďalšie dve kategórie, aby sme to nemali príliš jednoduché.

Adam: Dobre, som pripravený. Aké sú to kategórie?

Viktória: Sú to Drahmasútry a Drahmasastry. Drahmasútry sú skôr systematické príručky o náboženstve a etike, ktoré obsahujú aj nejaké oddiely o práve. Ale Drahmasastry, tie sú považované za základný pilier hinduistického práva, pretože obsahujú najviac právnych noriem, vrátane verejného práva.

Adam: A tie normy... o čom konkrétne hovoria?

Viktória: Pravidlá v Smriti sa dajú pekne rozdeliť do troch kategórií. Prvá je „Achar“, ktorá sa týka morálky. Druhá je „Vyavahar“, čo sú procesné a hmotné pravidlá, ktoré napríklad kráľ používal pri riešení sporov. A tretia je „Prayaschit“... to sú v podstate sankcie, keď spáchaš niečo zlé.

Adam: Morálka, proces a trest. To už znie celkom podobne ako naše moderné právo.

Viktória: V podstate áno, len v inom kontexte. Okrem týchto textov potom existujú ešte zbierky a komentáre, ktoré sa písali asi tisíc rokov a ďalej vysvetľovali a zosúlaďovali rozpory v Smriti.

Adam: Fíha. A je to všetko? Alebo je tam ešte nejaký skrytý prameň?

Viktória: Je tam ešte jeden, a ten je možno najdôležitejší zo všetkých. Sú to právne obyčaje. Tie sú v praxi aplikované najčastejšie, dokonca častejšie ako Smriti. A sú považované za nadradené písanému právu.

Adam: Takže zvyk je viac ako zákon. To je fascinujúce. Ukazuje to, aká hlboko je tá tradícia v ľuďoch zakorenená.

Viktória: Presne tak. Indické súdy dokonca uznávajú tri druhy obyčají: miestne, triedne a rodinné. Je to systém postavený na rešpekte k tradícii. A to je niečo, čo v západnom svete už takmer nevidíme. Takže, aby sme to zhrnuli, hinduistické právo je neuveriteľne vrstvené... od božského zjavenia cez ľudské texty až po živé obyčaje, ktoré sa dodnes reálne používajú.

Adam: Úžasné. Je jasné, že toto nie je systém, ktorý by sa dal pochopiť za jedno popoludnie. No dobre, od tejto spleti náboženstva a tradícií sa poďme teraz pozrieť na niečo úplne iné. Čo tak tradičné právo v Afrike?

Adam: No, to bol teda poriadny ponor do afrického práva. Ale mám pocit, že nám v Ázii ešte niekto chýba. Čo napríklad Japonsko? Tam to muselo byť tiež zaujímavé.

Viktória: To teda bolo! A máš pravdu, presúvame sa na náš posledný dnešný bod. Miesto a funkcia práva v Japonsku boli historicky veľmi podobné Číne. Japonci mali skôr odmietavý vzťah k formálnemu právu.

Adam: Odmietavý? Ako teda riešili spory? Hodili si mincou?

Viktória: Nie tak úplne. Svoje vzťahy regulovali hlavne na základe noriem správania, ktoré nazývali „giri“. Boli to v podstate nepísané pravidlá cti a spoločenských povinností, ktoré nahrádzali právo.

Adam: Znie to veľmi... osobne. Menej o paragrafoch a viac o vzťahoch.

Viktória: Presne tak. Zlom prišiel až s obdobím Meidži v roku 1868. To bol začiatok masívnej modernizácie. Postupne prijali písané kódexy, ktoré boli zmesou anglického, francúzskeho a nemeckého práva, no stále si do nich zakomponovali aj niektoré vlastné tradície.

Adam: Takže taký právny mix, ale s japonskou príchuťou.

Viktória: Áno, dobré prirovnanie. Ale aj dnes je v Japonsku zjavný trend návratu k tradičným mravom a hodnotám, podobne ako v iných tradičných systémoch.

Adam: Dobre, keď sa na to pozrieme z nadhľadu... Prešli sme si kontinentálny, angloamerický, africký, islamský a ďalšie systémy. Ako to celé vlastne niekto zorganizoval do skupín?

Viktória: Výborná otázka. Robert Musil raz povedal, že „Filozofi sú násilníci, ktorí nemajú k dispozícii armádu, a preto si podrobujú svet tým, že ho zavrú do nejakého systému.“

Adam: Takže právni teoretici sú takí filozofi s paragrafmi. Chápem.

Viktória: V podstate áno. A používajú pre to rôzne názvy. Napríklad David ich nazýva „právne rodiny“, zatiaľ čo Zweigert a Kőtz hovoria o „právnych okruhoch“.

Adam: Rodiny, okruhy... Znie to ako klubové stretnutie. Čo ich spája?

Viktória: Spoločné historické základy, podobné politické alebo kultúrne prostredie, ideologické vplyvy. Mnohé vznikli tak, že si štáty jednoducho požičali právo od iných, alebo ho podľa neho vytvorili. Tomu hovoríme recepcia práva.

Adam: A predpokladám, že veľkú rolu zohral kolonializmus.

Viktória: Obrovskú. Koloniálne veľmoci neprinášali na nové územia len svoj tovar a politiku, ale aj základy svojich právnych poriadkov. A tie sa potom museli nejako popasovať s domácim, pôvodným právom.

Adam: Dobre, takže „veľký právny systém“ je zoskupenie podobných národných práv. Je to jasné.

Viktória: Presne. Majú spoločné základné znaky v tom, ako je ich systém usporiadaný, ako tvoria normy a akú majú štruktúru predpisov.

Adam: Často počujem aj pojem „právna kultúra“. Je to to isté?

Viktória: Nie je, aj keď sa to často zamieňa. Právna kultúra je širší pojem a, úprimne, dodnes nie je úplne presne definovaný. Panuje v tom trochu názorový rozkol.

Adam: Tak skúsme vniesť trochu svetla. Čo všetko tam patrí?

Viktória: Predstav si to ako celkové prostredie, v ktorom právo funguje. Patrí sem tvorba práva, jeho aplikácia súdmi, vnímanie spravodlivosti, právna istota, zákonnosť... Ale aj také veci, ako je neprípustnosť spätnej účinnosti zákona.

Adam: To znie dosť teoreticky.

Viktória: Ale sú tam aj praktické veci! Napríklad to, ako presvedčivo je napísaný súdny rozsudok, či je vydaný včas, alebo nezávislosť sudcov a ich vzdelanostná úroveň.

Adam: Aha! Takže nielen to, čo je v zákonoch napísané, ale aj to, ako sa to celé v praxi „žije“.

Viktória: Perfektne si to zhrnul. Právne kultúry sú postavené na histórii, ale odzrkadľujú aj súčasnú podobu a atmosféru práva v danej krajine.

Adam: Viktória, bol to neuveriteľne hustý, ale fascinujúci semester. Dnes sme to uzavreli národným právom v Japonsku a celkovým pohľadom na svetové právne systémy. Mohla by si nám to na úplný záver v pár vetách zhrnúť?

Viktória: Samozrejme. Prešli sme si cestu od základných pojmov štátu a práva, cez veľké právne systémy—kontinentálny a angloamerický—až po tie náboženské a tradičné, ako je islamské, africké či ázijské právo. Kľúčové je pamätať si, že právo nie je len súbor pravidiel, ale živý organizmus, ovplyvnený históriou, kultúrou a hodnotami spoločnosti.

Adam: Skvelé zhrnutie. Ja ti veľmi pekne ďakujem za všetky tvoje vedomosti a čas. A ďakujeme aj vám, naši milí poslucháči, že ste s nami boli počas celej tejto série. Dúfame, že ste sa veľa naučili.

Viktória: Aj ja ďakujem za pozvanie a poslucháčom prajem veľa úspechov, nielen pri skúškach. Majte sa krásne.

Adam: Presne tak. Učte sa, objavujte a počujeme sa pri ďalšej sérii Studyfi Podcastu. Ahojte!

Viktória: Dopočutia!