Podcast o Prax založená na dôkazoch v ošetrovateľstve

Kapitoly

Mýtus o lekárskej praxi

Príklad, ktorý zachránil životy

Pyramída dôkazov zospodu

Od dôkazu k odporúčaniu

Prečo zmena trvá tak dlho?

Ako teda zaviesť zmenu?

Ako vieme, čomu veriť?

Nástroje pre kvantitatívny výskum

A čo kvalitatívny výskum?

Pyramída dôkazov

Na vrchole pyramídy

Od otázky k hľadaniu

Triedenie a kritické čítanie

Zhrnutie a ďalší krok

Úvod do PICO

Písmená P-I-C-O

PICO v praxi

Ďalšie variácie a záver

Pozorovatelia v akcii

Jeden príbeh vs. Veľa príbehov

Prehľady pre náročných

Ako spoznať kvalitu?

Bariéry vo vzdelávaní

Recept na dobrú otázku: PICO

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Väčšina ľudí si myslí, že lekári a sestry sa rozhodujú hlavne na základe toho, čo sa naučili pred rokmi na škole a zo svojich osobných skúseností. Ale v skutočnosti je to len polovica pravdy.

Simona: Presne tak, Tomáš. Tá druhá, a často dôležitejšia polovica, je systém, ktorý neustále spochybňuje staré postupy. Moderná medicína funguje tak trochu ako detektív, ktorý triedi dôkazy od najsilnejších po najslabšie. A niekedy stačí jediný nový dôkaz, aby sa zmenilo úplne všetko.

Tomáš: Úplne všetko? To znie dramaticky. Som zvedavý. Počúvate Studyfi Podcast.

Simona: A dramatické to aj je. Mám pre teba príklad z reálneho života. Desaťročia lekári odporúčali rodičom, aby bábätká ukladali na spánok na bruško. Logika bola, že sa tak zabráni vdýchnutiu zvratkov.

Tomáš: To znie rozumne. Aj ja by som si to myslel.

Simona: Áno, ale potom prišiel výskum, ktorý priniesol šokujúce dôkazy. Zistilo sa, že poloha na brušku v skutočnosti dramaticky zvyšuje riziko syndrómu náhleho úmrtia dojčiat, známeho ako SIDS.

Tomáš: Wow. Takže to, čo malo chrániť, v skutočnosti škodilo?

Simona: Presne. Na základe týchto nových, silných dôkazov sa odporúčanie otočilo o 180 stupňov. Dnes sa už vie, že najbezpečnejšia poloha je na chrbte. A presne toto je podstata praxe založenej na dôkazoch, alebo EBP – Evidence Based Practice.

Tomáš: Takže EBP je vlastne o tom, aby sme sa neopierali len o tradície a zvyky, ale o reálne dáta.

Simona: Presne. Spája tri kľúčové veci. Po prvé, najlepšie aktuálne vedecké dôkazy. Po druhé, klinickú odbornosť a skúsenosti lekára či sestry. A po tretie, čo je nesmierne dôležité, hodnoty a preferencie samotného pacienta.

Tomáš: Minule sme sa bavili o vrchole pyramídy dôkazov – o tých najsilnejších štúdiách. Ale čo je na jej spodku? Čo sa považuje za ten, povedzme, najslabší dôkaz?

Simona: Výborná otázka! Úplne na spodku sú napríklad názory expertov alebo výskum na zvieracích modeloch. To je úroveň 5. Predstav si to ako názor jedného rešpektovaného šéfkuchára na reštauráciu. Je to cenné, ale stále je to len jeden názor.

Tomáš: Takže tvoj expertný názor je vlastne na spodku pyramídy?

Simona: Presne tak! Som si toho plne vedomá. O stupienok vyššie, na úrovni 4, sú takzvané deskriptívne štúdie. To sú napríklad prípadové štúdie jedného pacienta alebo prierezové štúdie, ktoré sa pozrú na skupinu ľudí v jednom konkrétnom momente.

Tomáš: Ak by sme zostali pri tej reštaurácii, to by boli ako recenzie na internete? Veľa názorov, ale bez hlbšej kontroly?

Simona: Skvelá analógia! Presne tak. Dávajú nám zaujímavé nápady a hypotézy, ale nemôžeme z nich robiť silné závery. Sú to skôr indície, nie usvedčujúce dôkazy.

Tomáš: Dobre, takže máme rôzne silné dôkazy. Ako sa z nich stane oficiálne odporúčanie, napríklad to o spaní bábätiek?

Simona: Na to existuje systém hodnotenia. Dôkazy sa rozdelia do kategórií podľa kvality, od I po VII. A na základe toho sa potom vydáva stupeň odporúčania – písmená A, B, C alebo D.

Tomáš: Ako v škole?

Simona: V podstate áno. „A“ znamená, že účinok je jasne preukázaný a prínos prevažuje nad rizikom. To je to naše spanie na chrbte. Toto odporúčanie je založené na dôkazoch najvyššej kvality, teda I a II.

Tomáš: A čo tie ostatné písmená?

Simona: „B“ znamená, že účinok je možný, ale nie je úplne jasné, či prínos prevažuje nad rizikom. To sa viaže na dôkazy úrovne III. Pri „C“ je účinok len naznačený, tam spadajú naše úrovne IV a V. A „D“? Tam dôkaz jednoducho chýba. Je to v podstate priznanie, že v danej oblasti zatiaľ nevieme dosť.

Tomáš: Simona, na začiatku si spomenula niečo, čo ma zarazilo. Prečo trvá zavedenie nových poznatkov do praxe niekedy až 17 rokov? To je extrémne dlhá doba!

Simona: Je to šokujúce, však? Ale keď sa nad tým zamyslíš, dáva to zmysel. Existuje množstvo bariér. Prvou sú samotní zdravotníci. Predstav si, že niečo robíš 20 rokov jedným spôsobom a zrazu ti niekto povie, že to máš robiť inak. Je tam prirodzený odpor k zmene, nedostatok času učiť sa nové veci, alebo aj jazyková bariéra, keďže väčšina výskumu je v angličtine.

Tomáš: To je ľudský faktor. Niečo ako keď sa snažím naučiť babku používať smartfón.

Simona: Presne! Potom je tu systémový faktor. Nemocnica alebo ambulancia nemusí mať prístup k vedeckým databázam, nemá peniaze na nové vybavenie, alebo manažment jednoducho zmenu nepodporuje. Je to ako chcieť variť podľa michelinského receptu, ale v kuchyni máš len mikrovlnku a starú panvicu.

Tomáš: A čo študenti ako naši poslucháči? Aké bariéry majú oni?

Simona: Podobné. Tlak na učenie sa obrovského množstva informácií, nedostatok času na EBP, niekedy pocit, že je to pre prax nedôležité. A samozrejme, opäť tá angličtina a schopnosť kriticky čítať vedecký text. Je to zručnosť, ktorú si treba vybudovať.

Tomáš: Takže je to celé komplikované. Ako sa teda dá úspešne presadiť zmena, aby to netrvalo skoro dve dekády?

Simona: Kľúčová je stratégia. Má štyri kroky. Prvým je VÍZIA. Všetci musia pochopiť, prečo je zmena dôležitá a aký je cieľ. Nestačí len povedať „robte to inak“, treba vysvetliť „prečo“.

Tomáš: Dobre, víziu máme. Čo ďalej?

Simona: Druhým krokom je ZÁVÄZOK. Manažment, lekári, sestry – všetci sa musia zaviazať, že to idú spraviť. Musia sa odstrániť prekážky, napríklad zabezpečiť prístup k databázam a personál poriadne zaškoliť.

Tomáš: To znie ako tímová práca.

Simona: Absolútne. Tretím krokom je INTEGRÁCIA. Samotné zavedenie zmeny do praxe. Často sa začína pilotným testovaním na jednom oddelení. A je dôležité oceniť ľudí za ich prácu a udržať nadšenie.

Tomáš: A posledný krok?

Simona: EVALUÁCIA. Teda zhodnotenie. Zlepšilo sa to? Sú pacienti spokojnejší? Znížili sa náklady? Porovnávajú sa dáta pred zmenou a po nej. Je to neustály cyklus. Na to sa často používa model PDSA – Plan, Do, Study, Act. Naplánuj, urob v malom, vyhodnoť a podľa toho konaj ďalej.

Tomáš: Čiže taký vedecký prístup k samotnému zlepšovaniu. To je fascinujúce. Zhrnul by som to tak, že prax založená na dôkazoch nie je len o čítaní štúdií, ale o celej kultúre neustáleho zlepšovania a spochybňovania. A vyžaduje si to spoluprácu všetkých, od študentov až po riaditeľov nemocníc.

Simona: Povedal si to dokonale. A čím skôr sa študenti naučia takto rozmýšľať, tým lepšie pre ich budúcich pacientov. Je to zmena myslenia od „prečo by som to mal meniť?“ k „existuje lepší spôsob, ako to robiť?“.

Tomáš: Presne tak! A keď už sme pri tom hľadaní lepšieho spôsobu... ako vlastne vieme, že nejaká štúdia je naozaj kvalitná? Veď na internete nájdem štúdiu, ktorá potvrdí takmer čokoľvek.

Simona: To je úplne skvelá a kľúčová otázka! Nemôžeme veriť všetkému, čo si prečítame. Preto existujú špeciálne nástroje, také „kontrolné zoznamy“, ktoré nám pomôžu posúdiť kvalitu a dôveryhodnosť výskumu.

Tomáš: Checklisty? To znie zvládnuteľne. Ako to funguje?

Simona: Predstav si to ako kontrolu pred odletom lietadla. Pilot má presný zoznam, čo musí skontrolovať. My máme podobné zoznamy pre rôzne typy štúdií, aby sme zistili, či autori urobili všetko tak, ako sa má.

Tomáš: Dobre, poďme na to. Aké sú to teda nástroje, napríklad pre štúdie s číslami a štatistikami?

Simona: Pre tie najkvalitnejšie, takzvané randomizované kontrolované štúdie, máme nástroj s názvom CONSORT. Je to skratka, ktorá v podstate znamená „konsolidované štandardy pre reportovanie štúdií“. Je to súbor odporúčaní, čo všetko má taká štúdia obsahovať.

Tomáš: Čiže ak štúdia nespĺňa body z CONSORTu, mali by sme byť opatrní?

Simona: Presne tak. A pre iné typy, napríklad pre observačné štúdie, kde len pozorujeme, čo sa deje, máme zase nástroje ako STROBE alebo AXIS. Každý typ výskumu má svoje vlastné pravidlá hry.

Tomáš: Okej, to dáva zmysel pre čísla. Ale čo štúdie, ktoré sa zameriavajú na zážitky, pocity, rozhovory? Tam asi štatistiku nenájdeme.

Simona: Správne. To je kvalitatívny výskum. Aj preň existujú nástroje. Veľmi známy je napríklad COREQ, čo je checklist pre reportovanie rozhovorov a fokusových skupín.

Tomáš: Čiže opäť sada pravidiel, aby bol výskum transparentný a dôveryhodný.

Simona: Áno. Alebo nástroj CASP, ktorý ponúka sériu otázok na kritické zhodnotenie kvalitatívnej štúdie. Pomáha nám zamyslieť sa, či boli výsledky interpretované správne a či sú závery podložené dátami.

Tomáš: Takže máme rôzne štúdie, rôzne nástroje na ich hodnotenie... Znamená to, že niektoré typy dôkazov sú... lepšie ako iné?

Simona: Áno! A na to máme skvelú pomôcku – pyramídu dôkazov. Je to vizuálne znázornenie hierarchie, teda dôležitosti a sily jednotlivých typov dôkazov.

Tomáš: Pyramída? To znie zaujímavo. Čo je na jej vrchole a čo na spodku?

Simona: Úplne na spodku sú názory odborníkov alebo expertov. To je tá najnižšia úroveň dôkazu. Je to v podstate niečo na úrovni „jeden pán doktor povedal...“.

Tomáš: Chápem. To asi nie je veľmi silný argument, aj keď je ten doktor kapacita.

Simona: Presne. Ako postupujeme v pyramíde nahor, sila dôkazov rastie. Nad názormi sú jednotlivé štúdie – napríklad kazuistiky, potom kohortové štúdie a nad nimi randomizované kontrolované štúdie.

Tomáš: A čo je úplne, úplne na špičke? Ten zlatý grál dôkazov?

Simona: Zlatý grál! Pekne povedané. Na samom vrchole sú systematické prehľady a metaanalýzy.

Tomáš: To znie zložito. Čo to znamená?

Simona: Systematický prehľad zoberie všetky dostupné kvalitné štúdie na jednu tému, napríklad všetky randomizované štúdie o nejakej liečbe, a kriticky ich zhrnie. Metaanalýza ide ešte o krok ďalej – vezme dáta z týchto štúdií a štatisticky ich spojí, aby získala jeden, oveľa silnejší výsledok.

Tomáš: Takže namiesto toho, aby som čítal desať rôznych štúdií, môžem si prečítať jeden systematický prehľad, ktorý ich zhrnul za mňa a je na vrchole pyramídy. To je super!

Simona: Presne tak. Je to najvyššia úroveň dôkazov, akú môžeme mať.

Tomáš: Dobre, takže viem, čo hľadať – ideálne niečo z vrcholu pyramídy. Ale ako sa k tomu vôbec dostanem? Ako začnem hľadať?

Simona: Všetko začína dobrou klinickou otázkou. Musíš presne vedieť, čo sa pýtaš. Napríklad: „Znižuje informovanosť pacienta pred operáciou jeho predoperačný strach?“

Tomáš: A keď mám otázku, čo ďalej? Asi to nehodím len tak do Googlu.

Simona: To radšej nie. Používame špecializované vedecké databázy ako PubMed, CINAHL alebo Scopus. Tam sa nachádzajú tie recenzované, kvalitné štúdie.

Tomáš: A tam hľadám podľa kľúčových slov?

Simona: Áno, a používaš takzvané Booleovské operátory. To sú slovíčka AND, OR, NOT, ktorými spájaš kľúčové slová. Je to ako zadávať objednávku v reštaurácii: chcem „pacient“ AND „strach“, ale NOT „deti“.

Tomáš: Takže si vlastne navarím presne tie výsledky, ktoré potrebujem. To je šikovné.

Simona: Presne. A keď ti databáza „navarí“ stovky článkov, potrebuješ ich pretriediť. Na to existujú nástroje ako Rayyan, ktoré ti pomôžu oddeliť zrno od pliev.

Tomáš: Takže najprv prebehnem názvy a abstrakty – tie krátke zhrnutia – a vyberiem tie najrelevantnejšie?

Simona: Presne. To je prvé, rýchle hodnotenie. Pýtaš sa sám seba: Týka sa to môjho problému? Kedy to bolo publikované? Je to aktuálne? Je to vôbec typ štúdie, ktorý hľadám?

Tomáš: A keď nájdem pár sľubných kandidátov, púšťam sa do čítania celých textov. Na čo sa mám zamerať tam?

Simona: Pozri sa na štruktúru. Každá dobrá štúdia má úvod, kde je cieľ, metodiku, kde opisujú, ako to robili, výsledky a diskusiu. V metodike si všímaj, či je dizajn štúdie vhodný na zodpovedanie ich otázky. A v závere si prečítaj, aké sú podľa autorov limity ich vlastného výskumu. To je znakom kvalitnej práce.

Tomáš: Takže, aby som to zhrnul. Máme pyramídu dôkazov, ktorá nám ukazuje, čo je najsilnejší dôkaz. Máme špeciálne nástroje ako CONSORT či STROBE na hodnotenie kvality rôznych štúdií. A samotný proces hľadania je systematický – od formulácie otázky, cez hľadanie v databázach pomocou operátorov, až po kritické čítanie a triedenie nájdených článkov.

Simona: Povedal si to úplne presne. Je to detektívna práca. Hľadanie stôp, hodnotenie ich kvality a skladanie skladačky, aby sme našli tú najlepšiu možnú odpoveď.

Tomáš: Je toho dosť, ale keď sa to takto rozdelí na kroky, dáva to perfektný zmysel. V ďalšej časti by sme sa mohli pozrieť na to, ako si takú klinickú otázku správne sformulovať. Čo povieš?

Simona: Skvelý nápad, Tomáš. Pretože zle položená otázka nás môže zaviesť na úplne slepú koľaj. Našťastie, veda má na to pomôcku. Je to taký recept na dokonalú otázku.

Tomáš: Recept? Tak to som zvedavý. To znie jednoducho.

Simona: A aj to je! Volá sa to PICO. Je to akronym, ktorý nám pomáha štruktúrovať otázku, hlavne pri kvantitatívnych štúdiách. Každé písmeno predstavuje jednu kľúčovú časť.

Tomáš: Dobre, tak poďme si ten recept rozobrať. Čo znamená P?

Simona: P znamená Pacient alebo Problém. Tu musíme byť čo najpresnejší. Nestačí povedať „dospelí“. Musíme špecifikovať vek, pohlavie, konkrétnu diagnózu, štádium ochorenia.

Tomáš: Jasné, aby sme neskončili so štúdiou na deťoch, keď sme chceli skúmať seniorov.

Simona: Presne tak! Ďalej je I, ako Intervencia. To je to, čo chceme skúmať. Nový liek, špeciálna terapia, cvičenie... proste tá naša novinka.

Tomáš: Okej, P a I máme. Čo je C?

Simona: C je Comparison, čiže porovnanie. S čím tú našu novú intervenciu porovnávame? So štandardnou liečbou? S placebom? Alebo so stavom bez akejkoľvek liečby? Toto písmeno tam ale nemusí byť vždy.

Tomáš: A posledné je O. To bude asi... výsledok?

Simona: Bingo! O je Outcome, teda výsledok. Čo chceme našou intervenciou dosiahnuť? Zmiernenie príznakov? Zlepšenie kvality života? Alebo možno zníženie nákladov na liečbu?

Tomáš: Dobre, teória znie super. Ale poďme na konkrétny príklad.

Simona: Jasné. Povedzme, že nás zaujíma využitie medu na liečbu diabetickej nohy. Takže... P sú pacienti s diabetickou ulceráciou. I je aplikácia medového krytia.

Tomáš: C by bolo porovnanie... so štandardným ošetrením rany?

Simona: Presne. A O, teda výsledok, by bolo zlepšenie stavu rany. Niekedy sa pridáva aj T pre Timeframe, časový rámec. Napríklad „v priebehu 6 mesiacov“.

Tomáš: Takže otázka by znela: „Dochádza k zlepšeniu v liečbe diabetickej ulcerácie u pacientov liečených medovým krytím v porovnaní so štandardnou liečbou v priebehu šiestich mesiacov?“

Simona: Perfektné! Vidíš? Je to vlastne len skladačka.

Tomáš: A existujú aj iné typy týchto skladačiek?

Simona: Áno, napríklad PECO. Používa sa vtedy, keď neskúmame priamy zásah, ale skôr vystavenie niečomu. E je v tomto prípade Exposure, teda expozícia. Napríklad, či chôdza nad 10-tisíc krokov denne znižuje riziko kardiovaskulárnych ochorení.

Tomáš: Chápem. Takže PICO pre experimenty a PECO skôr pre pozorovania. Super, vďaka PICO si vieme perfektne sformulovať otázku. Ale to je len začiatok. Čo ďalej? Kam sa obrátiť, aby sme našli odpovede?

Simona: Skvelá otázka, Tomáš. Máme sformulovanú otázku, a teraz potrebujeme nájsť štúdie, ktoré nám na ňu dajú odpoveď. Ale nie je štúdia ako štúdia. Existuje ich niekoľko typov.

Tomáš: Dobre, tak aké sú tie hlavné typy, s ktorými sa môžeme stretnúť?

Simona: Začnime s takzvanými observačnými štúdiami. Ako názov napovedá, výskumník tu len pozoruje. Nič nemení, do ničoho nezasahuje. Len sa pozerá a zbiera dáta.

Tomáš: Ako taký vedecký stalker?

Simona: Presne tak! A jedným z typov je kohortová štúdia. Vezmeš si dve skupiny ľudí, napríklad jednu, ktorá cvičí trikrát týždenne, a druhú, ktorá necvičí vôbec. A potom ich roky sleduješ a zisťuješ, či sa u nich líši výskyt, povedzme, srdcových ochorení.

Tomáš: Čiže sledujeme príčinu a čakáme na následok. To musí trvať večnosť.

Simona: Presne, sú to často dlhodobé štúdie. Ale máme aj opak – štúdie prípadov a kontrol. Tam sa na to pozrieme z druhej strany. Vezmeme skupinu ľudí, ktorí už srdcové ochorenie majú, a porovnáme ich so zdravou skupinou. Potom sa spätne pýtame: „Čo robili v minulosti inak?“

Tomáš: Chápem. Takže buď ideme do budúcnosti, alebo pátrame v minulosti. A čo ak nemáme toľko času?

Simona: Tak potom je tu prierezová štúdia. To je v podstate taká jednorazová momentka. V jednom konkrétnom čase zozbieraš dáta o skupine ľudí – napríklad cez dotazník – a hľadáš súvislosti. Je to rýchle, ale neukáže ti to príčinu a následok.

Tomáš: Dobre, to dáva zmysel. Spomenula si, že toto sú všetko štúdie so skupinami ľudí. Čo ak ide len o jedného človeka?

Simona: Áno, aj to existuje. Volá sa to kazuistika, alebo prípadová štúdia. Je to veľmi detailný popis prípadu jedného konkrétneho pacienta. Nezistíš z toho všeobecné pravidlá, ale môže to priniesť fascinujúce detaily, ktoré by iná štúdia nezachytila.

Tomáš: Takže toto všetko, čo sme spomenuli, sú takzvané primárne zdroje? Originálny výskum?

Simona: Presne tak! Primárny zdroj je ako originálny recept priamo od šéfkuchára. Niekto niečo zistil a napísal o tom článok. Ale potom máme aj sekundárne zdroje.

Tomáš: A to je čo? Recenzia toho receptu na foodblogu?

Simona: To je perfektné prirovnanie! Sekundárny zdroj zoberie veľa originálnych receptov – teda primárnych štúdií – a urobí z nich jeden veľký prehľad. Povie ti, čo funguje a čo nie na základe všetkých dostupných dát.

Tomáš: Super! Takže ak chcem rýchly prehľad, mám hľadať tie sekundárne zdroje?

Simona: Áno, ale aj tu sú rozdiely. Kráľom všetkých prehľadov je systematický prehľad. Je to extrémne dôsledné zhrnutie všetkých dostupných štúdií na danú tému podľa vopred stanovených pravidiel.

Tomáš: Znie to ako detektívna práca.

Simona: A teraz si predstav, že na výsledky zo všetkých tých štúdií pustíš ešte aj štatistiku. To sa volá metaanalýza. Tá ti nepovie len, *či* niečo funguje, ale aj *ako veľmi* to funguje. Je to jeden z najsilnejších dôkazov, aké môžeme mať.

Tomáš: Wow. A existujú nejaké pravidlá, ako sa takéto prehľady majú robiť?

Simona: Samozrejme. Existuje napríklad nástroj PRISMA. To je v podstate taký manuál, alebo checklist, ktorý zaručuje, že ten prehľad je urobený kvalitne a transparentne. Okrem toho existujú aj iné typy, napríklad scoping review, ktoré mapuje terén, alebo umbrella review, ktoré zhrnie viacero prehľadov dokopy.

Tomáš: Dobre, Simona, teraz som z toho trochu zmätený. Množstvo typov štúdií, množstvo prehľadov... Ako mám ako bežný smrteľník zistiť, či je nejaká štúdia kvalitná?

Simona: To je tá najdôležitejšia otázka. Nemusíš byť expert, stačí vedieť, na čo sa pozerať. Každá dobrá štúdia má jasnú štruktúru. Je to ako čítať návod.

Tomáš: Aké sú teda tie hlavné časti?

Simona: Úvod ti povie, *prečo* to robili. Metodika je kľúčová – tá ti prezradí, *ako* to robili. Aká bola vzorka ľudí, aké metódy použili. Ak je metodika slabá, výsledkom nemôžeš veriť.

Tomáš: A potom prichádzajú výsledky, predpokladám.

Simona: Presne. Výsledky ti ukážu, *čo* zistili, často v grafoch a tabuľkách. Ale pozor, to nie je koniec. Nasleduje diskusia – tam autori interpretujú, *čo tie výsledky znamenajú* a porovnávajú ich s inými štúdiami. A nakoniec záver, ktorý to celé zhrnie.

Tomáš: Takže nestačí si prečítať len záver alebo abstrakt?

Simona: To určite nie. Diabol je v detailoch, a v tomto prípade je v metodike a diskusii. A vždy hľadaj časť o limitáciách. Dobrí vedci sa priznajú, čo sa im nepodarilo alebo aké slabiny ich výskum mal.

Tomáš: Super. Takže kľúčom je kritické čítanie a všímanie si štruktúry. Vďaka, toto bolo naozaj užitočné. Už vieme, aké typy štúdií existujú a ako v nich čítať. Ale zostáva ešte jedna veľká otázka – kde presne ich máme hľadať?

Simona: Skvelá otázka, Tomáš. Pretože to, kde ich hľadať, priamo súvisí s tým, ako nás to učia v škole. A tu narážame na prvý problém. Už dávnejšie sa zistilo, že hoci školy majú predmet ošetrovateľský výskum, v praxi to nemá očakávaný dopad.

Tomáš: Prečo? Očakával by som, že práve to je cieľom, nie?

Simona: Presne. Problém je, že sa často len memorujú fakty, namiesto toho, aby sa študenti učili riešiť reálne klinické problémy. Chýbajú im zručnosti v práci s informáciami a, priznajme si, veľkou bariérou býva aj angličtina, keďže väčšina špičkových štúdií je v angličtine.

Tomáš: To dáva zmysel. Takže nestačí vedieť, že výskum existuje, musíme sa naučiť, ako ho aktívne používať.

Simona: Presne tak! A základom všetkého je naučiť sa klásť správne klinické otázky. Každá sestra by sa mala pozrieť na svoju prácu a pýtať sa... je toto najlepší spôsob? Nemôžem to urobiť lepšie? Tento kritický postoj je začiatok.

Tomáš: A ako vyzerá taká „správna“ otázka?

Simona: Existuje na to skvelá pomôcka, taká kuchárka na otázky. Volá sa PICO. Je to akronym, ktorý nám pomôže otázku presne sformulovať.

Tomáš: PICO? To znie ako meno nejakej postavičky.

Simona: Možno. Ale je to super užitočné. P je pacient alebo problém. I je intervencia, ktorú skúmame. C je porovnanie, čiže comparison. A O je outcome, teda výsledok, ktorý očakávame.

Tomáš: Takže namiesto všeobecnej otázky „Ako predchádzať pádom?“...

Simona: ...sa vďaka PICO spýtaš konkrétne: „Sú u hospitalizovaných seniorov (P) ponožky s protišmykovou podrážkou (I) efektívnejšie v prevencii pádov (O) v porovnaní so štandardnou obuvou (C)?“ Vidíš ten rozdiel?

Tomáš: Jasné. S takto presnou otázkou sa asi oveľa ľahšie hľadá odpoveď.

Simona: Presne! Dobre položená otázka je polovica úspechu. Šetrí ti čas a zaistí, že nájdeš relevantné a kvalitné dôkazy. Pre kvalitatívne štúdie sa používa trochu iný model, PICo, kde sa zameriavame na kontext.

Tomáš: Perfektné. Takže, ak to zhrniem, kľúčom k praxi založenej na dôkazoch je nielen vedieť čítať štúdie, ale hlavne vedieť sa správne pýtať. A na to nám slúži model PICO.

Simona: Zvládol si to na jednotku. Kritický postoj a dobre formulovaná otázka sú odrazovým mostíkom k lepšej starostlivosti o pacienta.

Tomáš: Simona, veľmi pekne ti ďakujem za všetky tieto cenné rady. Verím, že našim poslucháčom to pomôže zorientovať sa vo svete vedy a výskumu.

Simona: Aj ja ďakujem za pozvanie, Tomáš. Bolo mi potešením.

Tomáš: Aj nám. Toto bola ďalšia epizóda Studyfi Podcastu. Počujeme sa nabudúce!