Podcast o Právo medzinárodných organizácií

Kapitoly

Útok na jedného, útok na všetkých

Klub vzájomnej obrany

Sila článku 5

Poručenská rada - duch minulosti?

Bezpečnostná rada - svaly OSN

Zásady fungovania OSN

Keď štáty nestačia: Mimovládky

Rada Európy: Náš európsky klub

Ako funguje NATO

Súdy a špecializované agentúry

Nápady staré stovky rokov

Kto je tu šéf?

Kto to platí?

Právo nad právom

Kto to všetko riadi?

Slováci v Luxemburgu

Valné zhromaždenie – parlament sveta?

Kto a ako rozhoduje?

Ciele OBSE

Kto to riadi?

NGO a medzinárodné právo

Právny status a vplyv

Zhrnutie a záver

Přepis

Lenka: Keď sa vo svete niečo zomlelo, určite si na sociálnych sieťach zachytil ten pojem – „článok 5“. Zrazu o tom hovorili všetci. Ale čo to vlastne je?

Marek: Presne tak. Ten jeden článok je v podstate srdcom obrovskej organizácie, o ktorej všetci počúvame, no málokto jej presne rozumie. A tou je NATO.

Lenka: Počúvate Studyfi Podcast.

Marek: Tak poďme na to. Čo to teda je, to NATO?

Lenka: Dobre, takže NATO. Celý názov je Organizácia Severoatlantickej zmluvy. Čo to v praxi znamená?

Marek: Predstav si to ako taký klub kolektívnej sebaobrany. Vzniklo to hneď po druhej svetovej vojne, v roku 1949, podpisom zmluvy vo Washingtone. Dnes sídli v Bruseli.

Lenka: Klub sebaobrany... to znie, akoby mali všetci rovnaké tričká a tajné podanie ruky.

Marek: No, skoro! A v tom klube je 30 členských štátov, vrátane Slovenska. Navyše, ďalších asi 35 krajín s nimi spolupracuje v rámci programov ako Partnerstvo za mier.

Lenka: A teraz k tomu najdôležitejšiemu. Čo je ten slávny článok 5?

Marek: To je ten hlavný sľub. Článok 5 hovorí, že ozbrojený útok na jedného člena sa považuje za útok na všetkých. Je to jadro kolektívnej obrany.

Lenka: Takže ak by niekto zaútočil na nás, bolo by to, akoby zaútočil aj na Spojené štáty, Nemecko a všetkých ostatných?

Marek: Presne! A každý člen by prišiel na pomoc, dokonca aj s použitím vojenskej sily. Pôvodne to platilo len pre územie členov, ale novšie stratégie z rokov 1999 a 2010 to zmenili.

Lenka: Ako to zmenili?

Marek: Umožnili operácie aj mimo územia členských štátov. Napríklad v roku 2011 NATO zasahovalo v Líbyi, ale to bolo so súhlasom Bezpečnostnej rady OSN.

Lenka: Takže, Marek, prešli sme si základný zoznam hlavných orgánov OSN. Ale jeden z nich znie tak trochu... historicky. Poručenská rada? Čo to presne bolo?

Marek: Dobrý postreh, Lenka. Presne tak. Poručenská rada je taký úspešný príbeh, ktorý sa sám zrušil. Jej cieľom bolo dohliadať na poručenské územia, väčšinou v Afrike, a pomôcť im na ceste k samospráve alebo nezávislosti.

Lenka: Počkaj, takže jej úlohou bolo pomôcť krajinám osamostatniť sa... a keď sa im to podarilo, rada už nemala čo robiť?

Marek: Presne tak! A podarilo sa to pri všetkých pôvodných jedenástich územiach. Takže v roku 1994 rada formálne prerušila svoju činnosť. Je to vlastne skvelý príklad, ako medzinárodná správa môže fungovať.

Lenka: To je super. Takže od jedného orgánu, ktorý je v podstate na dôchodku, poďme k tomu asi najakčnejšiemu. Bezpečnostná rada. To znie dôležito.

Marek: A aj je. Bezpečnostná rada je ten orgán, ktorý má bdieť nad svetovým mierom a bezpečnosťou. A je organizovaná tak, aby mohla fungovať nepretržite.

Lenka: Čo to znamená v praxi? Aké má právomoci?

Marek: Má ich veľa, ale tie kľúčové sú naozaj silné. Skúma spory, ktoré by mohli viesť ku konfliktu. A ak sa už niečo deje, môže nariadiť donucovacie opatrenia, teda sankcie – či už ekonomické, alebo aj s použitím ozbrojenej sily.

Lenka: Wow, takže toto sú tie „svaly“ OSN. A kto v nej sedí?

Marek: Má pätnásť členov. Päť je stálych – to sú tie veľmoci – a desať je nestálych, ktorí sa volia na dva roky. A tu je zaujímavosť pre nás: aj Slovensko bolo nestálym členom v rokoch 2006 až 2008.

Lenka: Super, to je skvelé prepojenie. Takže máme Poručenskú radu ako historický úspech a Bezpečnostnú radu ako neustále aktívneho strážcu. A čo ten najväčší orgán, kde sú zastúpené všetky štáty? Mám na mysli Valné zhromaždenie...

Lenka: Dobre, takže máme tu hlavné orgány OSN, ktoré sme si prebrali. Ale poďme teraz na samotné základy... na akých princípoch vlastne celá táto obrovská organizácia stojí a funguje?

Marek: To je skvelá otázka, Lenka. Pretože bez pevných pravidiel by to bol len chaos. Všetko podstatné nájdeme v článku 2 Charty OSN. Je to taký základný zákonník pre členské štáty.

Lenka: A čo sú tie najdôležitejšie body? Keby si to mal zhrnúť pre niekoho, kto má na prípravu päť minút.

Marek: Jasné. Prvý bod je zásada zvrchovanej rovnosti. To znamená, že teoreticky majú hlas Mali a hlas USA rovnakú váhu. V praxi je to... zložitejšie, ale princíp platí.

Lenka: Rozumiem, diplomatická rovnosť.

Marek: Presne. Ďalej je to zásada, že štáty musia svedomito plniť svoje záväzky. Nemôžu si len tak povedať, že dnes sa im Charta nehodí. Potom tu máme pokojné riešenie sporov. A s tým súvisí aj zákaz hrozby silou a použitia sily.

Lenka: Čiže OSN je v podstate založená na myšlienke, že sa budeme rozprávať, nie biť.

Marek: V ideálnom svete, áno. A tieto princípy sú základom celého medzinárodného práva a poriadku, ktorý dnes máme. To je kľúčové si zapamätať.

Lenka: Okej, to sú organizácie, kde sú členmi štáty. Ale stále častejšie počúvame o takzvaných mimovládnych organizáciách, alebo NGOs. Aký je v tom rozdiel?

Marek: Obrovský. A toto je častá chytáková otázka. Medzinárodné mimovládne organizácie, alebo MVO-čky, nie sú subjektmi medzinárodného práva.

Lenka: Prečo nie? Znie to dosť podobne.

Marek: Pretože ich nezakladajú štáty, ale bežní ľudia alebo súkromné firmy z rôznych krajín. Think of it this way... OSN je ako klub pre štáty. Ale MVO, napríklad Amnesty International alebo Červený kríž, je skôr ako medzinárodný záujmový krúžok.

Lenka: To je dobré prirovnanie! Takže fungujú na základe čoho, keď nie medzinárodnej zmluvy?

Marek: Založia sa podľa práva jedného konkrétneho štátu. Zaregistrujú sa tam ako právnická osoba a majú sídlo, napríklad vo Švajčiarsku. Ale ich činnosť presahuje hranice.

Lenka: A akú úlohu teda hrajú, keď nemajú tú oficiálnu „pečiatku“ od štátov?

Marek: Sú nesmierne dôležité! Často sú to práve ony, ktoré inšpirujú tvorbu nových medzinárodných pravidiel. Sú to experti, ktorí kontrolujú, či štáty dodržiavajú ľudské práva alebo ekologické záväzky. Takže aj keď nie sú subjektom práva, sú jeho dôležitým strážcom a spolutvorcom.

Lenka: Poďme sa pozrieť na konkrétny príklad. Čo taká Rada Európy? Kam ju zaradiť?

Marek: Rada Európy je medzinárodná medzivládna organizácia. Takže tu sú členmi opäť štáty. Bola založená krátko po vojne, v roku 1949, a sídli v Štrasburgu.

Lenka: A čo je jej hlavným cieľom?

Marek: V skratke – ochrana ľudských práv, demokracie a princípov právneho štátu v Európe. Členom sa môže stať každý európsky štát, ktorý tieto hodnoty uznáva a zaručuje.

Lenka: Slovensko je členom, však?

Marek: Áno, od roku 1993. A tu je taká perlička... Zakladajúci dokument, Štatút Rady Európy, nebol paradoxne nikdy publikovaný v našej Zbierke zákonov. Česi to napríklad urobili.

Lenka: Takže sme v klube, ale pravidlá sme si oficiálne nevyvesili na nástenku?

Marek: Presne tak! Ale samozrejme, rešpektujeme ich. Hlavnými orgánmi sú Výbor ministrov, kde sedia ministri zahraničných vecí, a Parlamentné zhromaždenie. To je taký poradný zbor, kde má Slovensko štyroch zástupcov.

Lenka: A aký je reálny vplyv Rady Európy? Sú jej rozhodnutia záväzné?

Marek: Väčšinou majú charakter odporúčaní, takže nie sú právne záväzné. Majú však obrovskú morálnu a politickú silu. No najväčší význam má jej normotvorná činnosť. Práve v rámci Rady Európy vznikol slávny Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Lenka: A s ním aj Európsky súd pre ľudské práva. Takže aj keď nemajú priamu moc, vytvárajú nástroje, ktoré tú moc majú.

Marek: Presne tak. To je ich najväčší prínos. A práve k týmto rôznym typom právomocí a subjektivite sa ešte dostaneme, pretože to je kľúčové pre pochopenie celého systému.

Lenka: Dobre, takže keď už vieme, čo tieto organizácie sú, poďme sa pozrieť, ako vlastne fungujú zvnútra. Vyzerá to dosť zložito. Začnime možno tou najznámejšou obrannou alianciou – NATO.

Marek: Jasné, poďme na to. NATO si vytvorilo celkom premyslený systém. Predstav si takú dvojitú veliteľskú štruktúru – civilnú a vojenskú.

Lenka: Dvojitú? To znie ako recept na chaos.

Marek: Práve naopak, má to logiku. Najvyššími orgánmi sú Rada NATO a Výbor pre plánovanie obrany. Rada rieši politické veci a Výbor, ako názov napovedá, tie vojenské.

Lenka: A kto v nich sedí? Striedajú sa tam politici a generáli?

Marek: Presne tak. Rada zasadá na úrovni veľvyslancov, ministrov alebo dokonca premiérov či prezidentov. A teraz tá kľúčová vec... všetky rozhodnutia sa prijímajú na základe jednomyseľnosti.

Lenka: Počkať, všetci musia súhlasiť? To je ako snažiť sa dohodnúť s tridsiatimi ľuďmi na tom, akú si objednať pizzu. To musí byť nemožné!

Marek: Je to náročné, ale zaručuje to, že žiadna krajina nie je prehlasovaná v kľúčových otázkach. Celú túto mašinériu riadi Generálny tajomník, ktorý je tak trochu hlavným diplomatom a manažérom celej organizácie.

Lenka: Dobre, NATO dáva zmysel. Ale čo iné typy organizácií? Napríklad tie, ktoré riešia spory? Existuje nejaký svetový súd?

Marek: Áno, a je to jeden z hlavných orgánov OSN. Hovoríme o Medzinárodnom súdnom dvore, ktorý ale na rozdiel od ostatných orgánov OSN nesídli v New Yorku, ale v holandskom Haagu.

Lenka: A čo presne robí? Súdi štáty, ktoré sa, povedzme, hádajú o hranice?

Marek: Presne tak! Rieši právne spory medzi štátmi. Ale pozor, len medzi tými, ktoré jeho právomoc dobrovoľne príjmu. Dokonca tam máme aj slovenskú stopu, sudcom je od roku 2003 Peter Tomka.

Lenka: Super! A okrem súdu má OSN aj iné, špecializovanejšie časti?

Marek: Určite. OSN si vytvára aj vlastné polo-autonómne úrady a programy. Určite poznáš skratky ako UNICEF – Detský fond, alebo UNHCR, čo je Úrad pre utečencov. Každý má svoju špecifickú misiu.

Lenka: Takže je to vlastne obrovská sieť, kde každý robí niečo iné. Od vojakov v NATO až po právnikov v Haagu. A práve o tom, ako prebiehajú ich rokovania na medzinárodných konferenciách, si povieme nabudúce.

Lenka: Takže prešli sme si medzinárodné orgány, čo boli často dočasné konferencie. Ale čo sú potom medzinárodné *organizácie*? To znie oveľa trvalejšie.

Marek: Presne tak, Lenka. A to je ten kľúčový rozdiel. Právo medzinárodných organizácií sa zaoberá práve týmito stálymi subjektmi. Definuje, ako vznikajú, aké majú funkcie, štruktúru a ako vlastne fungujú.

Lenka: Dobre, a kedy sa tento koncept vôbec objavil? Stavila by som sa, že je to nejaký výmysel 20. storočia.

Marek: Tu prichádza to prekvapenie. Prvých predchodcov poznáme už zo starovekého Grécka! Boli to takzvané amfiktiónie, teda cirkevné spolky, a symmachie, čo boli vojenské spolky.

Lenka: Páni! Takže starí Gréci už mali svoje vlastné NATO?

Marek: Zjednodušene povedané, áno. Ale myšlienky na svetovú mierovú organizáciu, ako ju chápeme dnes, sa objavovali už v stredoveku. Napríklad Dante Alighieri o tom písal už v roku 1320. Až v 19. storočí sa však začali formovať tie skutočné, moderné organizácie.

Lenka: A ako taká organizácia vyzerá zvnútra? Kto tam má hlavné slovo?

Marek: Štruktúra je väčšinou veľmi podobná. Majú valné zhromaždenie – to je taký parlament všetkých členských štátov, kde sa riešia najdôležitejšie veci. Potom je tu nejaká rada alebo výbor, ktorý pracuje, keď zhromaždenie nezasadá. No a samozrejme sekretariát, ktorý sa stará o všetku tú administratívu.

Lenka: Rozumiem. A ako je to so vzťahom k nám, k členským štátom? Môžu nám len tak zasahovať do zákonov?

Marek: V zásade nie. Platí princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí. Jedinou výnimkou je, ak štát porušuje tie najzávažnejšie, takzvané kogentné normy medzinárodného práva.

Lenka: Dobre, poďme na praktické veci. Kde tieto organizácie sídlia? A hlavne... kto to všetko platí?

Marek: Väčšina sídli na západe, pričom takým hlavným mestom medzinárodných organizácií je švajčiarska Ženeva. A peniaze? Rozpočet je tvorený z príspevkov členských štátov podľa vopred určeného kľúča.

Lenka: Takže bohaté štáty platia viac a chudobnejšie menej?

Marek: Presne tak. Hospodársky vyspelé mocnosti prispievajú najviac, zatiaľ čo niektoré menej rozvinuté krajiny platia len symbolickú sumu. Je to založené na solidarite a ekonomickej sile.

Lenka: Fascinujúce. Takže od starovekých spolkov sme sa dostali až k zložitému systému financovania. To pekne ukazuje, ako sa medzinárodné vzťahy vyvíjali.

Lenka: Takže sme si povedali, ako fungujú medzinárodné organizácie všeobecne. Ale mám pocit, že jedna nám z toho radu dosť vytŕča.

Marek: Presne tak, Lenka. A to je Európska únia. Je to naozaj unikátny projekt.

Lenka: V čom je taká špeciálna? Nie je to len ďalší spolok štátov?

Marek: Vôbec nie. Kľúčový je princíp prednosti práva EÚ. Znie to zložito, ale v podstate to znamená, že ak sa slovenský zákon dostane do konfliktu s európskym, ten európsky má prednosť.

Lenka: Wow. Takže EÚ môže takpovediac „prebiť“ naše vlastné zákony? To je dosť veľká vec.

Marek: Je to obrovská vec! A práve to vnáša do medzinárodnej organizácie prvky, ktoré pripomínajú skôr vzťahy vo vnútri jedného štátu. Preto sa EÚ nedá porovnať s ničím iným.

Lenka: Takže to nie je federácia ako USA, ale ani len obyčajná medzinárodná organizácia. Je to niečo... medzi tým.

Marek: Presne! A to „medzi tým“ dnes tvorí 27 členských štátov, vrátane nášho Slovenska.

Lenka: Dobre, a ako to celé funguje? Musí to mať nejaké zložité pravidlá. Kde sú spísané?

Marek: Základom sú dve hlavné zmluvy. Pamätaj si Zmluvu o fungovaní Európskej únie a Zmluvu o Európskej únii. Je to taká jej ústava, aj keď sa to tak nevolá.

Lenka: Jasné, takže žiadna jedna kniha s názvom „Pravidlá EÚ“.

Marek: Presne tak. A od prijatia Lisabonskej zmluvy je právne záväzná aj Charta základných práv. To je tiež super dôležité. A potom sú tu orgány. Je ich strašne veľa, ale spomeňme tie najhlavnejšie.

Lenka: Dobre, poďme na to. Kto je hlavný šéf?

Marek: Politickým šéfom je Európska rada. To sú hlavy štátov a vlád. Potom je tu Rada EÚ, kde sa prijímajú zákony. A Európska komisia funguje v podstate ako vláda Únie.

Lenka: A čo Európsky parlament? Ten poznám z volieb.

Marek: Ten je tiež dôležitý, kontroluje a spolurozhoduje, ale jeho postavenie nie je také silné ako postavenie národných parlamentov. A nakoniec, nesmieme zabudnúť na Súdny dvor EÚ.

Lenka: Súdny dvor? Takže EÚ má aj svojich sudcov?

Marek: Áno, a každá krajina tam má svojho. Starajú sa o to, aby sa právo EÚ vykladalo a používalo rovnako vo všetkých štátoch.

Lenka: A mali sme tam aj my niekoho zo Slovenska?

Marek: Samozrejme! Je to dôležité si pamätať. Boli tam postupne Ján Klučka, potom dlhé roky Daniel Šváby a v súčasnosti nás zastupuje Miroslav Gavalec.

Lenka: Super, to sú konkrétne mená, ktoré si môžeme zapamätať. Takže to nie je len nejaká abstraktná inštitúcia v Bruseli. Je to oveľa komplexnejšie.

Marek: Presne tak. A práve o komplexnosti ďalšej dôležitej európskej inštitúcie, Rady Európy, ktorá ale nie je súčasťou EÚ, si povieme nabudúce.

Lenka: Jasné, takže Bezpečnostná rada je akoby ten výkonný, akčný tím. Ale kde sa odohráva tá hlavná diskusia? Kde majú všetky štáty svoje slovo?

Marek: Presne tak. A na to tu máme Valné zhromaždenie OSN, alebo skrátene VZ OSN. Predstav si to ako taký parlament sveta. Sedia tam zástupcovia všetkých 193 členských štátov.

Lenka: Parlament sveta... to znie dosť dôležito. Takže tam sa prijímajú všetky rozhodnutia?

Marek: Áno aj nie. Je to hlavný rokovací orgán. Prejednávajú a odporúčajú veci týkajúce sa mieru a bezpečnosti. Ale je tu háčik... nemôžu o niečom rozhodovať, ak to už rieši Bezpečnostná rada.

Lenka: Čiže musia čakať, kým sa Bezpečnostná rada dohodne? A čo ak sa nedohodne?

Marek: Skvelá otázka! A presne na to mysleli v roku 1950, keď prijali rezolúciu „Zjednotenie pre mier“. Ak je Rada paralyzovaná, napríklad vetom, Valné zhromaždenie môže konať. Môže dokonca odporučiť kolektívne donucovacie opatrenia.

Lenka: Aha, takže je to taká poistka. To je celkom šikovné.

Marek: Presne. Okrem toho VZ OSN volí nestálych členov Bezpečnostnej rady, členov ďalších orgánov a spolu s Radou aj sudcov Medzinárodného súdneho dvora. A dokonca schvaľuje generálneho tajomníka.

Lenka: A ako tam prebieha hlasovanie? Má každý jeden hlas? Aj maličký štát, aj veľmoc?

Marek: Presne tak, jeden štát, jeden hlas. To je základ. O dôležitých veciach, ako je mier, rozpočet alebo prijatie nových členov, sa rozhoduje dvojtretinovou väčšinou.

Lenka: Dvojtretinová väčšina? To je niekedy problém aj v našej triede, keď sa hlasuje o farbe stužiek.

Marek: No, v medzinárodnej politike je to ešte o kúsok zložitejšie. Na ostatné, menej dôležité otázky, stačí obyčajná väčšina.

Lenka: Spomínal si prijímanie nových členov. Kto môže byť členom a ako to funguje?

Marek: Členom sa môže stať každý „mierumilovný“ štát, ktorý prijme záväzky Charty. A samozrejme, musí byť schopný ich plniť. Nových členov prijíma práve Valné zhromaždenie, ale... vždy na odporúčanie Bezpečnostnej rady.

Lenka: Čiže opäť tá spolupráca medzi nimi. A Slovensko sa stalo členom kedy?

Marek: Hneď po vzniku, 19. januára 1993. A posledným prírastkom bol v roku 2011 Južný Sudán, takže OSN má dnes 193 členov. Ale to nie sú jediné subjekty, ktoré sa tam môžu objaviť.

Lenka: Jasné. Takže vieme, ako OBSE vznikla. Ale poďme na to hlavné – aké sú jej ciele dnes?

Marek: V podstate ide o niekoľko kľúčových vecí. Snaží sa predchádzať lokálnym konfliktom a obnovovať stabilitu a mier tam, kde sa narušili.

Lenka: Čiže taký medzinárodný hasič a mediátor v jednom?

Marek: Presne tak! Okrem toho podporuje budovanie občianskej spoločnosti a zabraňuje novému rozdeľovaniu Európy. Celé je to o bezpečnosti postavenej na spolupráci.

Lenka: Znie to ako obrovská zodpovednosť. Kto to celé vlastne riadi?

Marek: No, systém je celkom zaujímavý. OBSE vedie takzvané predsedníctvo, ktoré sa každý rok mení. Vždy ho dostane iná členská krajina.

Lenka: A kto je potom ten hlavný šéf?

Marek: Tou osobou je úradujúci predseda, ktorým je vždy minister zahraničných vecí predsedníckej krajiny. A teraz zaujímavosť – v roku 2019 túto funkciu zastávalo Slovensko.

Lenka: Naozaj? To som nevedela!

Marek: Áno, a úradujúcim predsedom bol vtedy Miroslav Lajčák. Takže sme v tom mali prsty aj my.

Lenka: Super! A čo taká tá každodenná administratíva?

Marek: Tú má na starosti Sekretariát na čele s generálnym tajomníkom. A aj tu máme slovenskú stopu. V rokoch 1999 až 2005 bol generálnym tajomníkom slovenský diplomat Ján Kubiš.

Lenka: Páni, dvakrát Slováci v top funkciách. To je skvelé počuť. Takže máme predsedníctvo, sekretariát... sú tam ešte nejaké ďalšie dôležité orgány?

Marek: Určite. Existujú napríklad summity hláv štátov, potom Rada ministrov, Stála rada alebo Fórum pre bezpečnosť. Každý má svoje špecifické úlohy, o ktorých si povieme viac nabudúce.

Lenka: A tým sa dostávame k našej poslednej, no veľmi dôležitej téme. Hovorili sme o organizáciách, ktoré zakladajú štáty. Ale čo tie mimovládne, známe ako NGO?

Marek: Skvelý bod na záver, Lenka. Mimovládne organizácie, alebo NGOs, sú takí strážcovia medzinárodnej scény. Sú to združenia, ktoré nevznikli na základe vôle štátov, ale z iniciatívy súkromných osôb.

Lenka: Strážcovia? To znie dramaticky.

Marek: Ale je to tak! Vyvíjajú obrovský tlak na štáty, aby dodržiavali svoje záväzky. Hlavne keď ide o ľudské práva alebo životné prostredie. Určite poznáš Greenpeace alebo Amnesty International.

Lenka: Samozrejme. A čo také športové federácie? FIFA alebo Medzinárodný olympijský výbor?

Marek: Presne tak, aj to sú medzinárodné mimovládne organizácie. A niekedy mám pocit, že majú väčší vplyv ako niektoré štáty.

Lenka: O tom nepochybujem.

Marek: A tu sa dostávame k zaujímavej otázke ich právneho statusu. Nie sú ešte plnohodnotným subjektom medzinárodného práva, ale majú obrovský vplyv a niektoré práva už získali.

Lenka: Aké napríklad?

Marek: Napríklad môžu podávať sťažnosti na medzinárodné orgány. Článok 34 Európskeho dohovoru o ľudských právach im to v určitých prípadoch umožňuje. V podstate môžu pomôcť jednotlivcovi zažalovať štát za porušenie jeho práv.

Lenka: Wow, to je dosť silná právomoc. Znamená to, že sú aj nejako chránené?

Marek: Áno, a čoraz viac. Existuje napríklad deklarácia OSN o ochrancoch ľudských práv. A v Latinskej Amerike majú Dohovor z Escazú, ktorý špeciálne chráni environmentálnych aktivistov. Tí sú totiž v mnohých krajinách prenasledovaní.

Lenka: Takže svet medzinárodného práva je oveľa pestrejší, než len štáty a OSN. Dnes sme toho prebrali naozaj dosť.

Marek: To áno. Od toho, čo sú medzinárodné organizácie, ako fungujú ich orgány, až po túto kľúčovú úlohu mimovládnych organizácií. Je to systém, ktorý sa neustále vyvíja.

Lenka: Presne tak. A to je pre dnešný Studyfi Podcast všetko. Dúfame, že vám to pomohlo zorientovať sa v tejto zložitej téme a že sa vám bude učiť o niečo ľahšie.

Marek: Veríme, že áno. Ďakujeme, že ste počúvali, a držíme palce pri štúdiu.

Lenka: Majte sa pekne!