Podcast o Právna interpretácia a medzinárodné právo

Kapitoly

Keď pravidlá nestačia

Kde analógia neplatí

Logika v práve

Keď zákon mlčí

Systematický výklad: Právo ako skladačka

Historický výklad: Cesta do minulosti

Doslovný výklad: Čo je psáno, to je dáno

Zužujúci výklad: Menej je niekedy viac

Rozširujúci výklad: Viac, než sa zdá

Výklad vs. Analógia: Hranica, ktorú nesmiete prekročiť

Subjektívny vs. Objektívny výklad

Super-pravidlá medzinárodného práva

Flexibilné verzus pevné pravidlá

Normy verzus Zásady

Sedem statočných zásad a zhrnutie

Přepis

Lucia: Predstav si, že v škole je pravidlo „zákaz behania po chodbe“. Ale čo taká jazda na kolobežke? Alebo saltá? O tom sa v pravidlách nič nepíše. Čo teraz?

Jakub: Presne tento typ problému riešia právnici každý deň. A metódy, ktoré používajú, sú kľúčové pre pochopenie práva. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Lucia: Takže, čo spraví sudca, keď narazí na prípad, na ktorý jednoducho neexistuje presný zákon?

Jakub: Vtedy prichádza na rad analógia. Ale pozor, nie je analógia ako analógia. Tá pravá je „analógia zákona“, kde použiješ normu, ktorá rieši veľmi podobný prípad.

Lucia: Okej, to znie logicky. A tá druhá?

Jakub: Tej sa hovorí „analógia práva“ a je to skôr záchranná brzda. Tam už nehľadáš podobný zákon, ale rozhoduješ podľa všeobecných princípov celého právneho odvetvia. Jeden slávny právnik to nazval rozhodovaním podľa „veľmi hmlistých všeobecných zásad“.

Lucia: Hmlisté zásady... To znie ako niečo, čo by povedal čarodejník, nie právnik.

Jakub: Presne tak. A práve preto sa analógia nemôže používať všade. Hlavne nie v trestnom práve, ak by to malo niekomu priťažiť. Nemôžeš niekoho potrestať za niečo, čo nie je výslovne zakázané v zákone.

Lucia: Čiže žiadne „vyzerá to ako krádež, tak ťa odsúdime za krádež“. Musí to presne sedieť so zákonom.

Jakub: Presne! To je základ právneho štátu. Rovnako analógia neplatí, ak zákon dáva taxatívny, teda konečný zoznam. Ak zákon povie, že dane sa platia z príjmov A, B a C, nemôžeš si analogicky doplniť aj príjem D.

Lucia: Dobre, rozumiem. Okrem analógie ale právnici používajú aj logiku, však? Ako to funguje?

Jakub: Áno, logický výklad je základ. Používaš pravidlá formálnej logiky. Najznámejší je asi argument „dôkazom opaku“, latinsky *argumentum a contrario*.

Lucia: Dáš nejaký príklad?

Jakub: Jasné. Trestný zákon presne vymenúva trestné činy, ktorých neoznámenie je trestné. A z toho logicky vyplýva, že neoznámenie všetkých ostatných trestných činov trestné nie je.

Lucia: Takže ak zákon niečo prikáže len pre konkrétne prípady, pre všetky ostatné platí opak.

Jakub: Presne. S tým súvisí aj „argument mlčaním zákona“. Ak zákon o niečom mlčí, napríklad o zásnubách, znamená to, že sú dovolené. Nemajú síce žiadne právne následky ako manželstvo, ale nie sú zakázané. Zákon ti ich mlčky dovoľuje.

Lucia: Takže to, o čom zákon mlčí, to nezakazuje. To je celkom užitočné vedieť!

Jakub: Určite. A nabudúce sa pozrieme na ďalšie metódy výkladu práva.

Lucia: Dobre, takže sme si prešli rôzne spôsoby, ako sa dá právo vykladať. Ale čo ak... čo ak jednoducho niet čo vykladať? Keď zákon o nejakej situácii úplne mlčí?

Jakub: To je presne ten bod, Lucia. A je to častejšie, než by si človek myslel. Právo totiž nie je axiomatická veda ako matematika, kde všetko presne sedí. Je to veda argumentačná. A presne pre tieto prípady máme nástroj, ktorý sa volá analógia.

Lucia: Analógia... čiže výklad podľa podobnosti?

Jakub: Presne tak! Latinsky sa tomu hovorí *argumentum per analogiam*. Používame ju, keď v práve vznikne medzera. Vieš, zákonodarca jednoducho nemôže predvídať úplne všetky situácie, ktoré život prinesie.

Lucia: A súd nemôže len tak povedať,

Lucia: A presne to ma privádza k ďalšej otázke. Keď už teda máme zákon, ten text... ako vlastne vieme, čo presne znamená? Lebo právnický jazyk, priznajme si, nie je vždy úplne krištáľovo čistý.

Jakub: To je veľmi mierne povedané, Lucia. A práve preto existuje niečo, čomu hovoríme výklad práva. Nie je to žiadna mágia, len súbor metód, ako zistiť skutočný zmysel a obsah právnej normy.

Lucia: Dobre, tak poďme na to. Kde začneme?

Jakub: Začnime systematickým výkladom. Znie to zložito, ale myšlienka je jednoduchá.

Lucia: Systematický výklad. Čiže pozeráme sa na systém?

Jakub: Presne tak. Žiadna právna norma neexistuje vo vzduchoprázdne. Je súčasťou väčšieho celku – zákona, právneho odvetvia, a nakoniec celého právneho poriadku. Think of it this way... nemôžeš pochopiť význam jednej vety vytrhnutej z knihy bez toho, aby si poznala kontext celej kapitoly.

Lucia: To dáva zmysel. Ako keď čítam len jeden dielik puzzle a snažím sa uhádnuť, aký je celý obrázok.

Jakub: Perfektná analógia! A toto je absolútne kľúčové pri kódexoch, ako je napríklad Trestný zákon. Ten má všeobecnú a osobitnú časť.

Lucia: Aha, čiže v osobitnej časti je napísané, že „kto iného úmyselne usmrtí...“, čo je vražda.

Jakub: Áno, ale to nestačí. Musíš sa pozrieť do všeobecnej časti, či páchateľ spĺňa ďalšie podmienky. Napríklad, či je dosť starý, či bol príčetný, či nekonal v nutnej obrane... Všetky tieto kúsky skladačky z rôznych častí zákona musia do seba zapadnúť.

Lucia: Takže norma je vlastne roztrúsená po celom zákone a my ju musíme poskladať dokopy. Sounds complicated.

Jakub: Je to práca, ale je to logické. A ústava nám to dokonca prikazuje. Hovorí, že výklad všetkých zákonov musí byť v súlade s ústavou. Ústava je ten rámik od puzzle, do ktorého musí všetko pasovať.

Lucia: A čo keď sa pozeráme nielen na systém, ale aj do minulosti? Zaujíma nás, čo si myslel zákonodarca, keď to písal?

Jakub: Výborný prechod! Tým sa dostávame k historickému výkladu.

Jakub: Historický výklad sa snaží zistiť cieľ, ktorý zákonodarca sledoval, keď normu prijímal. Pozeráme sa na spoločenské podmienky v tej dobe, na dôvodové správy k zákonom, na politické diskusie... V podstate sa pýtame: „Prečo toto vôbec vzniklo?“

Lucia: Takže sa z nás stávajú tak trochu detektívi alebo historici. Snažíme sa odhaliť pôvodný úmysel.

Jakub: Presne tak. Ale tu je dôležitá jedna vec. Má to svoje limity.

Lucia: Aké?

Jakub: Tento historický úmysel môžeme rešpektovať len vtedy, ak ten zmysel jednoznačne vyplýva aj zo samotného textu zákona. Text je stále kráľom.

Lucia: Čiže ak si politik pred dvadsiatimi rokmi myslel niečo, ale do zákona to napísal nejasne, tak máme smolu?

Jakub: V podstate áno. Zákon musí fungovať sám o sebe. Úlohou práva je odpolitizovať normy. Keď je raz zákon prijatý, jeho text má prednosť pred pôvodnými politickými zámermi. Je to dôležitá poistka právnej istoty.

Lucia: Takže je to skôr pomocná metóda, nie hlavná.

Jakub: Presne. Všetky tieto metódy – systematická, historická, jazyková – sa musia používať spolu. Je to jeden komplexný myšlienkový proces. Nikdy nepoužívaš len jednu izolovane.

Lucia: Dobre, to chápem. A teraz tá najzaujímavejšia časť. Čo keď prídeme k výsledku? Aké môžu byť tie výsledky výkladu?

Jakub: Výborne. Poďme sa pozrieť na to, ako sa môže meniť rozsah normy podľa toho, ako ju vyložíme. A tu to začína byť naozaj zaujímavé.

Lucia: Predpokladám, že prvou možnosťou je, že zákon znamená presne to, čo je v ňom napísané.

Jakub: A máš pravdu. Tomu hovoríme doslovný alebo adekvátny výklad. Je to pravidlo, východiskový bod. Rozsah normy, ktorý zistíme výkladom, je úplne totožný s textom.

Lucia: Aké prekvapivé. Zákon platí tak, ako je napísaný.

Jakub: Ja viem, znie to banálne, ale je to základný kameň právneho štátu. Orgány verejnej moci musia postupovať „secundum et intra legem“ – teda podľa zákona a v jeho medziach. Nemôžu si len tak vymýšľať.

Lucia: A asi je dôležité, aby sa tá istá norma vykladala stále rovnako, však?

Jakub: Absolútne. To je požiadavka legality. Hovorí sa tomu konštantný výklad. Preto je taká dôležitá ustálená rozhodovacia prax súdov – judikatúra. Aby v rovnakých prípadoch rozhodovali rovnako.

Lucia: Dobre, takže doslovný výklad je štandard. Ale čo tie výnimočné prípady, kedy to tak nie je?

Jakub: Tie sú dva. Môžeme dospieť k záveru, že rozsah normy je v skutočnosti užší, alebo naopak širší, než sa na prvý pohľad zdá z textu.

Lucia: Začnime tým užším. Zužujúci alebo reštriktívny výklad. Kedy ho použijeme?

Jakub: Typicky vtedy, keď máme dve normy, z ktorých jedna je všeobecná a druhá špeciálna. Platí zásada, že špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou.

Lucia: Môžeš dať príklad?

Jakub: Jasné. Predstav si, že v Trestnom zákone máš všeobecne upravené hospodárske trestné činy. Ale potom tam máš aj úplne špeciálnu skutkovú podstatu pre trestný čin skrátenia dane. Výkladom zúžime rozsah tých všeobecných hospodárskych deliktov o tento konkrétny prípad.

Lucia: Chápem. Takže ak niekto skráti daň, nebudeme ho súdiť podľa všeobecných paragrafov, ale podľa toho jedného špeciálneho.

Jakub: Presne. Alebo iný príklad z Občianskeho zákonníka. Ten hovorí o „veci, ktorá sa rýchlo kazí“. Pojem „vec“ v právnom zmysle je veľmi široký, patrí tam napríklad aj auto alebo dom. Ale je zrejmé, že v tomto prípade musíme ten pojem „vec“ vykladať zúžene len na, povedzme, jahody alebo mliečne výrobky. Nemôžeš reklamovať dom, lebo sa rýchlo kazí.

Lucia: To by bolo zaujímavé. A ešte jeden príklad z ústavy? Počula som, že aj tam sa to používa.

Jakub: Áno, napríklad článok 30 ústavy hovorí: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“

Lucia: To znie, že každý občan môže byť napríklad sudcom.

Jakub: Na prvý pohľad áno. Ale výkladom tento pojem „občania“ musíme zúžiť. Pretože zákony vyžadujú ďalšie podmienky – vek, vzdelanie, bezúhonnosť... Takže v skutočnosti to znamená: „Občania, ktorí spĺňajú zákonom stanovené podmienky...“ Vidíš? Ten rozsah je užší.

Lucia: Vidím. A teraz poďme na opačný extrém. Kedy môžeme význam nafúknuť?

Jakub: To je rozširujúci alebo extenzívny výklad!

Jakub: K rozširujúcemu výkladu prichádzame, keď je rozsah normy v skutočnosti širší, než by sa zdalo z doslovného znenia.

Lucia: A ako to spoznám?

Jakub: Zákonodarca nám často dáva nápovedu. Používa slová ako „najmä“, „predovšetkým“, „a podobne“. Tým nám hovorí, že výpočet, ktorý uvádza, je len príkladný, nie konečný.

Lucia: Aha, demonštratívny výpočet.

Jakub: Presne. Napríklad paragraf 126 Občianskeho zákonníka hovorí, že vlastník sa môže brániť proti zásahom do jeho práva, a „najmä sa môže domáhať vydania veci“. To slovíčko „najmä“ je kľúčové.

Lucia: Čiže to neznamená, že *len* to môže urobiť?

Jakub: Presne tak! Rozširujúcim výkladom dospejeme k tomu, že sa môže domáhať aj iných vecí – napríklad odstránenia stavby, zdržania sa nejakého konania a podobne.

Lucia: Super príklad. A čo tá ústava? Tam je niečo?

Jakub: Áno. Napríklad článok 87 hovorí, že návrh zákona môžu podať „výbory Národnej rady, poslanci a vláda“.

Lucia: Čiže musí sa spojiť viacero poslancov?

Jakub: Podľa doslovného znenia „poslanci“ v množnom čísle by sa to tak mohlo zdať. Ale extenzívnym výkladom sme dospeli k záveru, že návrh môže podať aj jeden jediný poslanec. To je klasický príklad rozširujúceho výkladu v praxi.

Lucia: Počkaj, ale toto mi znie veľmi podobne ako analógia. Ako keby sme vypĺňali medzeru v zákone. Aký je v tom rozdiel?

Jakub: To je extrémne dôležitá otázka, Lucia. A nie je to len akademický problém, má to obrovské praktické dôsledky.

Jakub: Ten rozdiel je v predpokladoch. Pri rozširujúcom výklade si nie sme istí, či daný prípad spadá pod existujúcu normu, a výkladom zistíme, že áno, spadá. Stále interpretujeme existujúce pravidlo.

Lucia: A pri analógii?

Jakub: Pri analógii máme istotu, že na daný prípad neexistuje žiadna výslovná právna norma. Je tam diera, medzera v práve. A my si na jej zaplátanie „požičiame“ normu, ktorá upravuje podobný, ale nie rovnaký prípad.

Lucia: Takže výklad objasňuje, čo norma zahŕňa, zatiaľ čo analógia aplikuje normu na niečo, na čo pôvodne vôbec nebola určená.

Jakub: Perfektne zhrnuté. A tu je ten praktický dôsledok: V trestnom práve hmotnom je analógia v neprospech páchateľa prísne zakázaná. Nemôžeš nikoho odsúdiť za niečo, čo nie je výslovne trestným činom, len preto, že je to „podobné“ trestnému činu. To je zásada „nullum crimen sine lege“.

Lucia: Ale rozširujúci výklad tam použiť môžem?

Jakub: Áno, ten je prípustný. Ak poctivým výkladom všetkými metódami dôjdeš k nepochybnému záveru, že správanie páchateľa naozaj spadá pod text skutkovej podstaty, aj keď je formulovaná širšie, je to v poriadku.

Lucia: Páni, tá hranica je tenká, ale extrémne dôležitá.

Jakub: A na záver by som ešte spomenul jeden dôležitý pohľad na výklad. A to je otázka, koho vôľu vlastne hľadáme.

Lucia: Čo tým myslíš, koho vôľu?

Jakub: No, môžeme sa na to pozerať dvoma spôsobmi. Prvý je subjektívny výklad. Ten sa snaží dopátrať vôle autorov zákona. Pýtame sa: „Čo presne tým chcel zákonodarca v roku 1995 povedať?“

Lucia: To je ten historický prístup, o ktorom sme hovorili.

Jakub: Presne. Ale potom je tu objektívny výklad. Ten hovorí, že právny text, keď už raz vznikne, žije si tak trochu vlastným životom, nezávisle od svojho tvorcu.

Lucia: Ako umelecké dielo? Každý v ňom vidí niečo iné?

Jakub: Niečo v tom zmysle, ale menej chaoticky, dúfajme. Objektívny výklad sa pýta: „Aký zmysel má toto ustanovenie v dnešnej spoločenskej situácii?“ Vôľa pôvodného zákonodarcu je len jedným z dielikov skladačky.

Lucia: Takže zákon sa môže v čase vyvíjať len tým, ako ho interpretujeme?

Jakub: Do istej miery áno. Spoločnosť sa mení a výklad musí tieto zmeny reflektovať. Ale aj to má svoje hranice. Výklad nemôže nahradiť tvorbu práva.

Lucia: Čo tým myslíš?

Jakub: Výklad nemôže zmeniť podstatu normy. Ak je zákon beznádejne zastaraný, nemôžeme ho donekonečna „ohýbať“ výkladom, aby zodpovedal 21. storočiu. Vtedy je jednoducho čas, aby parlament prijal nový, moderný zákon.

Lucia: Takže aby sme si to zhrnuli: výklad práva je komplexný proces, kde kombinujeme rôzne metódy – jazykovú, systematickú, historickú. Výsledkom môže byť, že norma znamená presne to, čo je napísané, alebo o niečo menej, či o niečo viac. Ale vždy sa musíme držať textu a nemôžeme si vymýšľať úplne nové pravidlá.

Jakub: Lepšie by som to nepovedal. Kľúčové je pochopiť, že to nie je ľubovoľné. Je to vedecká disciplína s jasnými pravidlami.

Lucia: Výborne. Myslím, že teraz už naši poslucháči budú čítať zákony s úplne iným pochopením. A od výkladu je už len krôčik k samotnej aplikácii práva, kde sa všetky tieto teoretické poznatky pretavia do praxe...

Lucia: A sme pri našej poslednej dnešnej téme. Z vnútroštátneho práva sa presúvame na globálnu scénu. Vitajte pri medzinárodnom práve.

Jakub: Presne tak, Lucia. A tu sa stretávame s pravidlami, ktoré sú... tak trochu iné. Nemáme tu žiadny svetový parlament ani globálnu políciu.

Lucia: To znie trochu chaoticky. Ako potom môže niečo fungovať?

Jakub: Funguje to vďaka rôznym typom pravidiel. A na samom vrchole stoja takzvané kogentné normy. Sú to v podstate super-pravidlá medzinárodného spoločenstva.

Lucia: Super-pravidlá? To znie dôležito. Čo to presne znamená?

Jakub: Znamená to, že sú absolútne záväzné pre všetkých a nemožno sa od nich odchýliť. Žiadna zmluva medzi dvoma štátmi nemôže byť v rozpore s týmito normami. Sú akoby ústavou medzinárodného práva.

Lucia: Takže aj keby sa dva štáty dohodli, že si navzájom... ja neviem, povolia otroctvo, taká zmluva by bola neplatná?

Jakub: Presne tak! Okamžite by bola neplatná. Zákaz otroctva je totiž typická kogentná norma. Pôsobí *erga omnes*, teda voči všetkým.

Lucia: A aké ďalšie príklady máme? Predpokladám, že je to viac než len zákaz otroctva.

Jakub: Určite. Medzi najznámejšie patrí zákaz použitia sily a hrozby silou, zákaz genocídy, mučenia, apartheidu, ale aj zákaz privlastňovania si medzinárodných priestorov, ako je šíre more alebo kozmický priestor.

Lucia: Takže žiadna krajina si nemôže povedať: "Mesiac je odteraz náš!"?

Jakub: Presne tak. Mesiac je spoločný. A čo je zaujímavé, tieto normy nemuseli všetky štáty výslovne odsúhlasiť. Stačí, že ich medzinárodné spoločenstvo ako celok prijalo, aj keď len mlčky.

Lucia: Dobre, takže máme tieto pevné, nemenné kogentné normy. Ale sú všetky pravidlá v medzinárodnom práve takéto striktné?

Jakub: Vôbec nie. V skutočnosti väčšina pravidiel je presný opak. Hovoríme im dispozitívne pravidlá.

Lucia: Dispozitívne... to znie ako niečo, s čím sa dá hýbať.

Jakub: A presne o tom to je. Sú to normy, ktoré sú síce pre štáty záväzné, ale umožňujú im dohodnúť sa na vlastnej, odlišnej úprave, ak im to viac vyhovuje.

Lucia: Mohol by si uviesť nejaký príklad? Aby to bolo jasnejšie.

Jakub: Jasné. Napríklad Viedenský dohovor o diplomatických stykoch určuje nejaké všeobecné pravidlá o počte členov personálu misie, teda na ambasáde. Ale dva štáty sa môžu pokojne dohodnúť, že ich ambasády budú mať desaťkrát viac ľudí, lebo majú medzi sebou veľmi intenzívne vzťahy.

Lucia: Čiže si to môžu prispôsobiť podľa seba. To dáva zmysel. Je to ako prednastavenie v počítačovej hre, ktoré si môžeš zmeniť, ak chceš.

Jakub: Perfektné prirovnanie! Dispozitívne pravidlá tvoria drvivú väčšinu medzinárodného práva a umožňujú mu byť flexibilným a reagovať na konkrétne potreby štátov.

Lucia: Takže na jednej strane máme tvrdé jadro — kogentné normy, a okolo toho flexibilný obal — dispozitívne normy.

Jakub: Presne. A to nie je jediné delenie. Pravidlá môžeme deliť aj podľa počtu účastníkov. Máme všeobecné, ktoré platia pre všetkých, a potom partikulárne, regionálne či lokálne, ktoré platia len pre určitú skupinu štátov, napríklad v rámci Európskej únie.

Lucia: Keď sa bavíme o medzinárodnom práve, často počujem pojmy ako "norma" a "zásada". Je v tom nejaký rozdiel?

Jakub: Je, aj keď sú oba pojmy úzko prepojené. Zjednodušene povedané, normy sú konkrétne pravidlá správania. Napríklad: "Diplomatický agent je vyňatý z trestnej jurisdikcie prijímajúceho štátu."

Lucia: To je veľmi špecifické. A zásady?

Jakub: Zásady sú oveľa všeobecnejšie. Sú to skôr základné kamene, na ktorých celý systém stojí. Predstavujú vysoko všeobecné pravidlá správania. Napríklad zásada zvrchovanej rovnosti štátov.

Lucia: Čiže zásada hovorí, že všetky štáty sú si rovné, a z toho potom vyplývajú konkrétne normy o tom, ako sa majú k sebe správať ich diplomati?

Jakub: Vystihla si to úplne presne! Zásady sú kostrou a normy sú svaly, ktoré tú kostru obopínajú a umožňujú jej fungovať v praxi.

Lucia: A existujú nejaké najdôležitejšie zásady, ktoré by mal každý poznať?

Jakub: Áno, samozrejme. Kľúčový je dokument OSN z roku 1970, Deklarácia zásad priateľských vzťahov. Tam nájdeme sedem základných zásad.

Lucia: Dobre, tak poďme na ne. Ktoré sú tie kľúčové zásady?

Jakub: Takže, sú to: zásada zákazu hrozby silou alebo použitia sily. Potom zásada mierového urovnávania sporov, čo s tou prvou úzko súvisí.

Lucia: Jasné. Neútočte na seba, a keď máte problém, riešte ho mierovou cestou.

Jakub: Presne. Tretia je zásada nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. Štvrtá je povinná spolupráca medzi štátmi. Piata je zásada rovných práv a sebaurčenia národov.

Lucia: Počkaj, spomaľ. Nezasahovanie, spolupráca, sebaurčenie národov... mám to.

Jakub: A posledné dve: zásada zvrchovanej rovnosti štátov, ktorú sme už spomínali, a nakoniec zásada svedomitého dodržiavania medzinárodných záväzkov. Tej sa hovorí aj *pacta sunt servanda* — zmluvy sa majú dodržiavať.

Lucia: Týchto sedem zásad je teda základom celého medzinárodného poriadku.

Jakub: Áno. Sú to piliere, na ktorých stojí stabilita a predvídateľnosť vo vzťahoch medzi štátmi. Samozrejme, realita je často komplikovanejšia, ale toto je teoretický základ, ktorý musíme poznať.

Lucia: Takže, aby sme to celé zhrnuli. Dnes sme prebrali naozaj širokú škálu tém. Začali sme pri právnych odvetviach, prešli sme ústavným, správnym, trestným aj občianskym právom a skončili sme až na medzinárodnej scéne.

Jakub: Bola to poriadna jazda. Ale verím, že sme maturantom pomohli utriediť si myšlienky a pochopiť kľúčové súvislosti medzi jednotlivými oblasťami práva.

Lucia: Určite áno. Jakub, veľmi pekne ti ďakujem, že si si opäť našiel čas a podelil sa s nami o svoje vedomosti. Bolo to ako vždy poučné a zrozumiteľné.

Jakub: Aj ja ďakujem za pozvanie, Lucia. Vždy rád prídem. A maturantom držím palce!

Lucia: Pripojujeme sa. Vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Veríme, že vám náš dnešný Studyfi Podcast pomohol. Učte sa, ale nezabúdajte aj oddychovať. Počujeme sa nabudúce!