Podcast o Pragmatická Teória Pravdy Williama Jamesa

Kapitoly

Čo je vlastne pravda?

Dvaja filozofi, dva pragmatizmy

Keď sa pravda stane nástrojom

Zhoda s realitou alebo nezmyselný zvuk?

Príklad, ktorý všetko vysvetlí

Koniec korešpondencie

Pravda ako proces

Nechápanie a kritika

James vs. Peirce

Jadro Jamesovej myšlienky

Skok cez priepasť

Život je priepasť

Čo je vlastne pravda?

Nová definícia pravdy

Pravda ako proces

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Na konci nasledujúcich desiatich minút zistíte, prečo koncept pravdy funguje úplne inak, ako vás to učili v škole. Zabudnite na poučky o dokonalej zhode s realitou. Bude to prekvapivé.

Lenka: Počúvate Studyfi Podcast.

Lukáš: Lenka, poďme na to. Veľa filozofických smerov znie zložito, ale pragmatizmus… ten sa týka každého z nás, každý jeden deň. Kde sa to celé vzalo?

Lenka: Všetko to začalo koncom 19. storočia s americkým filozofom a psychológom Williamom Jamesom. Práve on ako prvý použil slovo „pragmatizmus“ v tlači, a to v roku 1898 na jednej prednáške v Berkeley.

Lukáš: Takže James je otcom pragmatizmu?

Lenka: No, je to trochu komplikovanejšie. James bol skvelý popularizátor, ale tú základnú myšlienku prebral od svojho priateľa, Charlesa Sandersa Peircea. A tu sa to začína zamotávať, lebo každý z nich to chápal trochu inak.

Lukáš: Ako inak? V čom bol ten rozdiel?

Lenka: V úplnom základe. Pre Peircea bol pragmatizmus teóriou významu. Pýtal sa: „Čo nejaký pojem vlastne znamená?“ A odpoveďou bolo: „Pozri sa na jeho praktické dôsledky.“

Lukáš: Dáva zmysel. A James?

Lenka: James to posunul oveľa ďalej. Pre neho bol pragmatizmus teóriou pravdy. Pýtal sa: „Čo robí nejaké presvedčenie pravdivým?“ Jeho odpoveď bola radikálna: Pravdivé je to, čo funguje. Čo je pre náš život užitočné.

Lukáš: Počkaj, takže ak mi viera v to, že som najlepší basketbalista na svete, pomôže vyhrať zápas... tak je to pravda?

Lenka: Presne takto provokatívne to James myslel! Pre neho nešlo o nejakú večnú, „zamrznutú“ pravdu tam vonku. Pravda sa podľa neho deje. Je to proces. Niečo sa stáva pravdivým, keď sa to osvedčí v praxi.

Lukáš: Toto je ten zásadný rozdiel oproti Peirceovi?

Lenka: Áno. Peirce bol realista, veril v reálne, všeobecné pojmy. James bol skôr nominalista, pre neho boli dôležité konkrétne, individuálne skúsenosti a pocity. A práve Jamesova verzia pragmatizmu sa stala tou slávnou, aj keď niektorí hovoria, že to bolo vlastne nepochopenie Peircea.

Lukáš: Dobre, poďme hlbšie do Jamesovej definície. Čo presne znamená, že pravda je to, „čo je prospešné“?

Lenka: James to definoval takto: „Pravdivé je názov pre čokoľvek, čo sa preukáže ako prospešné pre naše presvedčenia.“ A to „prospešné“ musí byť založené na konkrétnych dôvodoch. Nejde o hocijakú fantáziu.

Lukáš: Takže nejde len o to, cítiť sa dobre, ale musí to mať reálny, preukázateľný prínos.

Lenka: Presne tak. James argumentoval, že my ľudia nikdy nie sme len chladní pozorovatelia reality. Do všetkého vstupujeme so svojimi túžbami, strachmi, nádejami a potrebami. Naše poznanie sa rodí z tohto klbka emócií a vôle, nie z čistej logiky.

Lukáš: To znie ako esej „Vôľa veriť“.

Lenka: Áno, presne! Tam ukazuje, že naše presvedčenia formuje celá naša „willing nature“ – ochotná prirodzenosť. Tlak spoločnosti, predsudky, vášne... to všetko je v hre ešte predtým, než zapojíme rozum.

Lukáš: Klasická definícia pravdy ale hovorí o zhode s realitou. Že veta „tráva je zelená“ je pravdivá, lebo tráva vonku naozaj je zelená. Čo s tým spravil James?

Lenka: Postavil to na hlavu. Opýtal sa: „Čo tá ‚zhoda‘ vlastne znamená?“ Predstav si, že chceš nakresliť portrét. Nikdy to nebude dokonalá kópia. Bude to tvoja interpretácia, karikatúra. Vždy si vyberáš, čo zvýrazníš.

Lukáš: Čiže my k realite nepristupujeme ako k hotovej veci, ale už ju svojím pohľadom nejako formujeme.

Lenka: Presne! A v tom momente sa podľa Jamesa stáva slovo „zhoda“ len nezmyselným zvukom. Nedokážeme „priložiť“ našu myšlienku k nejakej čistej, nezávislej realite, lebo my sme už v tej realite ponorení a ovplyvňujeme ju.

Lukáš: Takže tú statickú predstavu pravdy ako vlastnosti mení na dynamický proces. Pravda sa nielen nachádza, ale aj tvorí.

Lenka: Áno! A pragmatická metóda hovorí: ak chceš vedieť, čo je pravda, pýtaj sa na konkrétne dôsledky. Aký rozdiel v mojom živote spraví, keď budem veriť tomuto, a nie tamtomu?

Lukáš: Dobre, to je dosť abstraktné. Nemáš nejaký príklad, ktorý by to celé objasnil?

Lenka: James mal jeden geniálny. Predstav si, že si sa stratil v lese. Si hladný, unavený a zúfalý. Zrazu nájdeš niečo, čo vyzerá ako chodníček vyšliapaný kravami.

Lukáš: A v hlave mi skrsne myšlienka: „Tento chodník vedie k ľudskému obydliu.“

Lenka: Presne. A teraz otázka: je táto myšlienka pravdivá? Klasický filozof by povedal: „No, musíme ísť na koniec chodníka a overiť, či tam ten dom naozaj je.“

Lukáš: Ale ja som v lese a možno umieram od hladu! Nemám čas na vedecké overovanie.

Lenka: Presne! A James hovorí: myšlienka, že chodník vedie k domu, je pravdivá *preto, lebo je užitočná*. Pretože ak jej uveríš a pôjdeš po tom chodníku, zachrániš sa. Tá myšlienka funguje ako nástroj na prežitie.

Lukáš: Aha! Takže jej pravdivosť sa neodvíja od nejakej abstraktnej zhody, ale od jej praktickej hodnoty v konkrétnej situácii.

Lenka: Presne tak. Vlastniť pravdu nie je cieľom samým o sebe. Je to prostriedok na uspokojenie našich životných potrieb. A to je jadro pragmatizmu. Je to filozofia pre život, nie pre kabinety.

Lukáš: Skvelé. Takže nabudúce, keď budeme riešiť nejaký zložitý problém, možno by sme sa mali menej pýtať „Čo je absolútna pravda?“ a viac „Čo nám pomôže pohnúť sa ďalej?“.

Lenka: Presne o tom to je! A to je niečo, čo si môžeme vziať zo sebou nielen na skúšku z filozofie, ale aj do každodenného života.

Lukáš: Takže, ak pragmatizmus nie je len o tom, že „funguje to, tak je to dobré“, ako sa potom pozerá na niečo tak zásadné, ako je pravda? To znie ako filozofický mínové pole.

Lenka: To teda je! A William James sa doňho vrhol s nadšením. Práve jeho teória pravdy je asi najrevolučnejšou časťou pragmatizmu.

Lukáš: Dobre, tak poďme na to. Ako to teda je s tou pravdou podľa Jamesa?

Lenka: Predstav si klasickú definíciu pravdy, ktorú filozofia používala stáročia. Hovorí sa jej korešpondenčná teória.

Lukáš: To znie... oficiálne. Čo to znamená?

Lenka: V podstate to, že pravda je zhoda medzi myšlienkou a realitou. Tvoja myšlienka je pravdivá, ak presne kopíruje to, čo je vonku vo svete.

Lukáš: Znie to logicky. Ako fotka reality v hlave.

Lenka: Presne! Ale James prišiel s provokatívnou otázkou: čo tá „zhoda“ vlastne znamená? Ako môže myšlienka, niečo nehmotné, „kopírovať“ stôl alebo strom?

Lukáš: Hm, to je dobrá otázka. Nikdy som nad tým takto nepremýšľal.

Lenka: A James ide ešte ďalej. Hovorí, že my nikdy nepristupujeme k „čistej realite“. Samotným poznávaním do nej vstupujeme, interpretujeme ju, vyberáme si, čo je pre nás dôležité.

Lukáš: Takže tá predstava jednoduchej kópie sa začína rozpadať...

Lenka: Presne tak. Je to, akoby si chcel odfotiť izbu, ale už len tým, že si v nej a rozhoduješ sa, kam namieriš foťák, tú izbu meníš. Nie si neutrálny pozorovateľ.

Lukáš: Dobre, takže ak pravda nie je kópia, čo teda je?

Lenka: Pre pragmatistov, a špeciálne pre Jamesa, pravda nie je statická vlastnosť. Nie je to niečo, čo myšlienka proste *má*. Pravda je proces. Je to dynamický pohyb.

Lukáš: Pohyb? Ako sa môže pravda hýbať?

Lenka: Znie to zvláštne, viem. Myslí sa tým pohyb od jednej časti našej skúsenosti k druhej, ktorý je úspešný a užitočný. Pravda nám pomáha orientovať sa vo svete.

Lukáš: Okej, potrebujem príklad. Toto je trochu abstraktné.

Lenka: Jasné. James používa skvelý príklad. Predstav si, že si stratený v lese. Si hladný, unavený a nevieš, kam ísť.

Lukáš: Stáva sa mi to bežne pri hľadaní mlieka v supermarkete.

Lenka: Presne taká situácia! A zrazu nájdeš chodník vyšliapaný kravami. A napadne ťa myšlienka: „Tento chodník vedie k ľudskému obydliu.“

Lukáš: Dáva zmysel. Kde sú kravy, tam budú aj ľudia.

Lenka: Presne. A teraz sa James pýta – je táto myšlienka pravdivá? Podľa starej teórie by sme museli nejako porovnať tvoju myšlienku s celou realitou lesa. To je nemožné.

Lukáš: A podľa pragmatizmu?

Lenka: Podľa pragmatizmu je tá myšlienka pravdivá *preto*, že keď sa po tom chodníku vyberieš, naozaj ťa dovedie k domu, kde dostaneš jedlo a zachrániš si život. Jej pravdivosť spočíva v jej praktických dôsledkoch.

Lukáš: Takže pravda je to, čo funguje... čo ma dostane z bodu A do bodu B, ktorý chcem dosiahnuť.

Lenka: Áno! Pravda je nástroj na prežitie a orientáciu. Jej hodnota vychádza z hodnoty cieľa, ku ktorému nás vedie.

Lukáš: Toto muselo vyvolať poriadny rozruch. Určite sa na Jamesa zniesla vlna kritiky.

Lenka: Obrovská. Dokonca v roku 1909 vydal knihu „Význam pravdy“, kde sa bránil proti ôsmim najčastejším dezinterpretáciám.

Lukáš: Čo mu vyčítali najviac?

Lenka: Napríklad, že pragmatizmus vlastne nevysvetľuje, čo pravda *je*, ale iba to, ako sa k nej dostávame.

Lukáš: A čo na to James?

Lenka: Odpovedal, že je to presne naopak! Že on konečne ponúka zmysluplnú definíciu pravdy namiesto prázdneho a nič nehovoriaceho klišé, že „pravda je zhoda“.

Lukáš: Dobrý protiútok. Aké boli ďalšie výčitky?

Lenka: Kritici tvrdili, že to vedie k totálnemu subjektivizmu. Že ak je pravda to, čo je užitočné pre mňa, tak si každý môže vytvoriť vlastnú pravdu a myšlienky sa úplne odpoja od reality.

Lukáš: To znie nebezpečne. Ako na to reagoval?

Lenka: Vysvetlil, že všetky naše úvahy, všetky tie reťazce myšlienok, sa nakoniec musia vrátiť späť do skúsenosti a stretnúť sa s realitou. Musia prejsť praktickou skúškou.

Lukáš: Ako ten chodník v lese. Môžem si myslieť, čo chcem, ale buď ma k domu privedie, alebo nie.

Lenka: Presne tak! Bez tohto praktického overenia sa nedá hovoriť o pravde alebo nepravde. Realita ti vždy dá facku, ak ju ignoruješ.

Lukáš: Sympatická predstava reality. A čo veda? Obviňovali ho, že ničí teoretické poznanie?

Lenka: Áno, to bola ďalšia veľká výčitka. Že podriaďuje všetko praktickému úžitku. Ale James nechcel zničiť vedu. Chcel len ukázať, že neexistuje žiadna „mŕtva“, abstraktná Pravda s veľkým P, ktorá by bola mimo života a skúsenosti.

Lukáš: Spomínali sme, že zakladateľom pragmatizmu bol Charles Sanders Peirce. Aký mali vzťah? Súhlasili spolu v tomto?

Lenka: To je zaujímavá otázka. James bol ten, kto slovo „pragmatizmus“ spopularizoval a prvýkrát ho verejne použil v roku 1898. Ale ich pohľady sa líšili.

Lukáš: V čom konkrétne?

Lenka: Peirce chápal pragmatizmus hlavne ako teóriu *významu*. Snažil sa zistiť, čo nejaký pojem znamená, podľa toho, aké praktické dôsledky by mal. Zatiaľ čo James z toho urobil teóriu *pravdy*.

Lukáš: Takže James to posunul na inú úroveň.

Lenka: Áno, rozšíril to. Kým Peircea zaujímali skôr logické a vedecké dôsledky, Jamesa zaujímali dôsledky pre ľudský život, pre našu konkrétnu skúsenosť. Preto sa jeho verzia stala tou dominantnou.

Lukáš: Dobre, poďme to zhrnúť. Ak by si mala Jamesovu definíciu pravdy povedať v jednej vete, ako by znela?

Lenka: Priprav sa, znie to trochu krkolomne, ale je v tom všetko. James hovorí: Pravdivé je to, čo sa ukáže ako prospešné pre naše presvedčenia, a to na základe konkrétnych a obhájiteľných dôvodov.

Lukáš: Uff. „Prospešné pre naše presvedčenia“. To stále znie trochu subjektívne.

Lenka: Rozumiem. Ale to „prospešné“ neznamená len „to, čo sa mi páči“. Znamená to, čo nám umožní najlepšie a najplynulejšie začleniť novú skúsenosť do systému našich starých presvedčení.

Lukáš: Takže ide o harmóniu v našom poznaní?

Lenka: Presne! Predstav si, že vedci objavia niečo nové, napríklad hélium na základe žiarenia Slnka. Najprv je to len teória, metafyzický predpoklad. Ale keď sa to potvrdí a zapadne to do všetkého ostatného, čo vieme o fyzike a chémii, táto myšlienka sa stane „pravdivou“.

Lukáš: Lebo zachovala väčšinu starých presvedčení a elegantne k nim pridala nové.

Lenka: Áno! A tá druhá časť definície je kľúčová: „na základe konkrétnych a obhájiteľných dôvodov“. Nemôžeš si len tak niečo vymyslieť. Musíš byť schopný svoje tvrdenie obhájiť, ukázať dôvody, prečo je to dobrý spôsob, ako spojiť staré s novým.

Lukáš: Takže pravda nie je mŕtva kópia, ale živý proces, v ktorom neustále upravujeme a vylepšujeme našu mapu reality, aby sme sa v nej nestratili.

Lenka: Krásne povedané! Presne o to ide. Každé poznanie vzniká v situácii neistoty a potreby. Snažíme sa usporiadať skúsenosť tak, aby sme mohli konať, žiť a uspokojovať naše potreby.

Lukáš: A z tých potrieb sa nikdy nevymaníme. Môžeme len jednu potrebu nahradiť druhou, dôležitejšou.

Lenka: Presne. Potrebu osobného potešenia môžeme prekryť potrebou byť prijatý v spoločnosti vedcov, ktorí si cenia „objektivitu“. Ale stále je to o napĺňaní potrieb. Nikdy nestojíme mimo života.

Lukáš: Fascinujúce. Úplne to mení pohľad na to, čo znamená niečo vedieť. A zdá sa, že táto myšlienka má obrovské dôsledky nielen pre filozofiu, ale aj pre psychológiu, ktorej sa James tiež venoval.

Lukáš: No a tým sa plynule dostávame k nášmu poslednému, no rozhodne nie najmenej dôležitému filozofovi. Dnes to uzavrieme s velikánom, ktorého myšlienky sú extrémne praktické. Hovorím o Williamovi Jamesovi.

Lenka: Presne tak, Lukáš. A James nás stavia pred veľmi... povedzme reálnu životnú dilemu. Upozorňuje, že v živote neustále veríme veciam, ktoré nepoznáme dokonale. Jednoducho nemáme ten luxus čakať na stopercentnú istotu.

Lukáš: To znie ako bežný utorok. Neustále sa musím rozhodovať bez všetkých informácií.

Lenka: Presne! Život nás núti konať okamžite. Musíme konať, aj keď nevieme všetko. Preto James hovorí, že človek musí v podstate „vsadiť na jednu kartu“.

Lukáš: Vsadiť na jednu kartu? To znie dosť riskantne. Má na to nejaký príklad?

Lenka: Ale áno, a je veľmi dramatický. V eseji „Je život hodný žitia?“ používa obraz človeka, ktorý stojí nad priepasťou. Jediná šanca na záchranu je skočiť na druhú stranu.

Lukáš: Páni, to je dosť extrémna situácia.

Lenka: Je, ale dokonale to ilustruje. Pointa je, že ak ten človek nebude veriť vo svoj úspech, pravdepodobnosť pádu sa dramaticky zvýši. Musí veriť, že to dokáže, aby mal vôbec šancu.

Lukáš: Ale ani tá najpevnejšia viera mu úspech nezaručí, však?

Lenka: Vôbec nie. A to je kľúčové. Ani pevná viera nezaručuje prežitie. Napriek tomu... musí skočiť. Nemá inú možnosť. Je to situácia, kde je akcia vynútená.

Lukáš: Okej, ale tu sa natíska kritika. Nepresúva tým James filozofiu od hľadania pravdy k obyčajnému boju o prežitie? Viete, že mu to vyčítali?

Lenka: Samozrejme! Kritici presne toto hovorili. Že presúva problém poznania do oblasti praktickej núdze. Ale James mal na to geniálnu odpoveď.

Lukáš: A tá bola...?

Lenka: Tvrdil, že celý náš život je presne takouto situáciou nad priepasťou. Každé jedno naše rozhodnutie je takýmto skokom.

Lukáš: To je silné tvrdenie. Väčšinou sa tak necítim, keď si ráno vyberám ponožky.

Lenka: To preto, lebo väčšinu času si to neuvedomujeme. Žijeme zo zvykov a presvedčení, ktoré sa už osvedčili. Sú to vyšliapané cestičky, ktoré za nás prešli generácie pred nami, či už biologicky alebo kultúrne.

Lukáš: Takže aj tie najzákladnejšie veci, ktorým veríme, sú len... zvyky?

Lenka: Podľa Jamesa áno. Dokonca aj samotná viera v to, že existuje nejaká „Pravda“, je podľa neho len určitým druhom spoločenského zvyku. Je to potreba, ktorú máme.

Lukáš: Počkať, takže keď niekomu v debate poviem „ja mám pravdu“, tak vlastne len opakujem nejaký zvyk?

Lenka: V podstate áno. James sa pýta: ako svoju pravdu odôvodníš? O akú skutočnosť sa opieraš? Ako vieme, že naše predstavy naozaj zodpovedajú realite?

Lukáš: To sú nepríjemné otázky.

Lenka: Sú, ale sú dôležité. James pripomína, že ľudia v staroveku boli rovnako presvedčení, že Slnko obieha okolo Zeme. Ich každodenná skúsenosť a vtedajšie výpočty sa im zdali úplne stopercentné.

Lukáš: A pritom sa mýlili. To, čo považovali za „skutočnosť“, bola len ich interpretácia.

Lenka: Presne! A preto James tvrdí, že vždy, keď použijeme slovo „pravda“, znovu a znovu preskakujeme túto priepasť neistoty. Vsádzame na jednu kartu.

Lukáš: Dobre, ak je to takto, tak ako teda James definuje pravdu? Musel s niečím prísť, keď všetko takto spochybnil.

Lenka: Prišiel. A jeho definícia vyvolala obrovské pobúrenie. Pripravený?

Lukáš: Sem s tým!

Lenka: James tvrdí: „Pravdivé je čokoľvek, čo sa ukáže byť prospešné našim presvedčeniam, a to na základe konkrétnych a preukázateľných dôvodov.“

Lukáš: Uf. Takže pravda je to, čo mi vyhovuje? To znie... nebezpečne. Môžem si povedať, že je pravda, že som najlepší basketbalista na svete, lebo mi to robí dobre?

Lenka: Vidíš? Presne takto to pochopili jeho kritici. Ale on myslel niečo oveľa hlbšie. Nejde o hocijaké želania. Kľúčová je tá druhá časť: „na základe konkrétnych a preukázateľných dôvodov.“

Lukáš: Okej, tak mi to vysvetlite. Čo znamená to „prospešné našim presvedčeniam“?

Lenka: Znamená to, že každé nové poznanie musí nejako zapadnúť do systému našich starších presvedčení. Vieš, keď narazíš na niečo nové, nečakané, dostaneš sa do vnútorného nepokoja. Musíš zmeniť svoje chápanie sveta, aby nová skúsenosť dávala zmysel s tým, čo už vieš.

Lukáš: Takže poznanie nie je nejaký „aha“ moment, ale skôr proces reorganizácie toho, čo už mám v hlave.

Lenka: Presne tak! Nikdy nemôžeš vystúpiť mimo seba a pozrieť sa na nejakú „čistú Pravdu“. Všetko je spojené s tvojimi potrebami a cieľmi. Neustále sa snažíme odstrániť rozpory v našom chápaní sveta.

Lukáš: Čiže „prospešné“ znamená, že nová informácia dokáže spojiť staré a nové časti mojej skúsenosti do fungujúceho celku?

Lenka: Bingo! O tom je pragmatizmus. Podstatou pravdy je schopnosť prepájať. „Byť pravdivý“ znamená úspešne plniť túto zlučujúcu funkciu. A to tak, aby sa zachovala čo najväčšia časť našich doterajších presvedčení.

Lukáš: Má na to aj nejaký vedecký príklad? Lebo to stále znie trochu abstraktne.

Lenka: Jasné. Napríklad objav hélia. Najprv to bola len hypotéza, takmer metafyzický predpoklad. Ale keď sa jeho existencia potvrdila, nová myšlienka sa stala súčasťou systému vedeckých presvedčení, lebo všetko pekne prepojila a vysvetlila.

Lukáš: Takže, aby sme to zhrnuli. Pre Jamesa nie je pravda niečo statické, čo čaká, kým ju objavíme. Je to aktívny proces. Je to nástroj, ktorý nám pomáha orientovať sa vo svete a dávať zmysel našim skúsenostiam.

Lenka: Perfektne zhrnuté. A presne tieto myšlienky rozvinul vo svojej najznámejšej knihe „Pragmatizmus“ z roku 1907. Hoci sa sám sťažoval, že nie je dosť technická, práve jej živá forma spôsobila, že mala obrovský vplyv.

Lukáš: Fascinujúce. A tým sme, bohužiaľ, na konci nielen dnešnej časti, ale aj celej našej série o filozofii. Lenka, obrovská vďaka, že si nás týmto svetom myšlienok sprevádzala. Bolo to úžasné.

Lenka: Aj ja ďakujem za pozvanie, Lukáš. A ďakujem aj všetkým, ktorí nás počúvali. Dúfam, že vám tieto myšlienky pomôžu, presne v duchu Williama Jamesa, lepšie preskakovať vaše vlastné každodenné priepasti.

Lukáš: To je krásny záver. Takže, milí poslucháči, ďakujeme za vašu priazeň. Učte sa, premýšľajte a nezabudnite, že aj ten najväčší skok začína jedným rozhodnutím. Majte sa krásne!

Lenka: Dovidenia.