Podcast o Postmoderná literatúra a Umberto Eco

Kapitoly

Čo je postmoderna?

Hra so žánrami

Umberto Eco a Meno ruže

Magický realizmus

Viacvrstvové texty

Symboly a odkazy

Meno ruže: Záhada v kláštore

Labyrint a zakázané knihy

Záverečné myšlienky

Přepis

Viktória: Matej, schválne, koľko filmov alebo seriálov o Frankensteinovi si už videl? Ja asi päť.

Matej: Minimálne! A presne tento nápad – zobrať starý príbeh a prerobiť ho na niečo nové – je v skutočnosti jadrom postmoderny.

Viktória: Počúvate Studyfi Podcast. Takže postmoderna je vlastne taký literárny remix?

Matej: Pekne povedané! Je to smer, ktorý vznikol v Amerike v druhej polovici 20. storočia. Odmieta myšlienku, že existuje len jedna pravda alebo jeden správny pohľad na svet. Všetko je o pluralite názorov.

Viktória: A čo bolo spúšťačom?

Matej: Za dôležitý medzník sa považuje román Lolita od Vladimira Nabokova. Svojou kontroverznou témou narušil všetky dovtedajšie zvyklosti.

Viktória: Takže autori začali experimentovať. Čo sú tie najtypickejšie znaky?

Matej: Okrem prerábania starých tém, ako pri Frankensteinovi, je to aj miešanie žánrov. Predstav si, že v románe nájdeš kuchársky recept, komiks alebo úryvok z denníka. Autori sa hrajú s textom a jeho formou.

Viktória: To znie ako zábavná detektívka pre čitateľa.

Matej: Presne! A majstrom tohto prístupu bol taliansky spisovateľ Umberto Eco.

Viktória: Jasné, Meno ruže! To je presne ten prípad, nie?

Matej: Jednoznačne. Eco tam skombinoval detektívku, historický román aj filozofické úvahy. Symbolom je labyrint a knižnica – strácaš sa v texte plnom záhad a odkazov na iné diela.

Viktória: A to je to, čo nazval „otvorené umelecké dielo“? Že každý si v tom nájde to svoje?

Matej: Presne tak. Jeden čitateľ si užije napínavý príbeh a ten vzdelanejší bude pátrať po skrytých citátoch. Dielo má viacero vrstiev.

Viktória: A s postmodernou súvisí aj iný smer, však?

Matej: Áno, magický realizmus. Tam sa reálny svet prelína s fantáziou, ale postavy to berú ako úplnú samozrejmosť. Do príbehu zrazu vstúpi zázrak a nikto sa nad tým nepozastaví. Najznámejším autorom je Gabriel Garcia Márquez.

Viktória: Znie to celé ako jedno veľké literárne dobrodružstvo.

Matej: Presne. A práve na také sa pozrieme aj v ďalšej téme.

Viktória: Tak poďme na to literárne dobrodružstvo. Čo presne si máme predstaviť pod pojmom literárna typológia?

Matej: Predstav si to ako taký recept, ktorý má spoločné prísady. Diela modernej literatúry sú zámerne vytvorené tak, aby sa dali čítať na viacerých úrovniach.

Viktória: Na viacerých úrovniach? To akože prečítam knihu a potom ju musím čítať znova, aby som pochopila skryté veci?

Matej: V podstate áno. Na prvej rovine je príbeh pre bežného čitateľa. No na tej druhej, hlbšej, nájdeš filozofické alebo historické narážky pre náročnejších.

Viktória: Aha! A to súvisí s takzvanou citátovosťou, však? Že diela sú plné odkazov a citátov z iných kníh.

Matej: Presne tak. Je to ako skladačka. Okrem toho je tu sériovosť – ten istý príbeh sa opisuje vo viacerých obmenách.

Viktória: Dobre, to dáva zmysel. A čo nejaké ustálené symboly? Existujú nejaké, na ktoré by sme si mali dať pozor?

Matej: Určite! Často sa objavuje zrkadlo ako princíp dvojníka. Múzeum ako symbol minulosti, alebo labyrint a bludisko...

Viktória: Labyrint! Ten symbolizuje stratu orientácie človeka, však? Aby sa v tom všetkom nestratil aj samotný čitateľ.

Matej: Presne tak. Je to symbol zmätenosti. A práve o jednom takom pocite sa budeme rozprávať aj v ďalšej téme.

Viktória: A keď hovoríme o zmätenosti, labyrintoch a knihách, asi neexistuje lepší príklad ako román Meno ruže od Umberta Eca.

Matej: To je vrcholné dielo postmoderny! Dej sa odohráva v 14. storočí a sledujeme mnícha Williama z Baskervillu, ako vyšetruje záhadné úmrtia v kláštore. Je to ako stredoveká detektívka.

Viktória: A čo je príčinou tých úmrtí?

Matej: Kniha! Konkrétne stratená druhá časť Aristotelovej Poetiky o komédii, ktorej stránky sú napustené jedom.

Viktória: Takže kto čítal o smiechu, ten zomrel? To je dosť ironické.

Matej: Presne! Za všetkým stojí slepý knihovník Jorge. Ten veril, že smiech zabíja strach, a bez strachu z Boha nemôže existovať viera.

Viktória: A celé sa to točí okolo obrovskej knižnice, však?

Matej: Áno, knižnica je bludiskom, do ktorého takmer nikto nemá prístup. William a jeho pomocník Adson tam musia pátrať tajne, aby odhalili toto tajomstvo.

Viktória: Takže to nie je len obyčajná detektívka.

Matej: Vôbec nie. Dá sa to čítať aj ako filozofický román o strete starého a nového sveta. Jorge predstavuje dogmu, zatiaľ čo William symbolizuje zvedavosť a pokrok.

Viktória: Skvelé zhrnutie! A týmto sme vlastne zhrnuli aj hlavné myšlienky postmoderny – hra, labyrint a rôzne pohľady na pravdu.

Matej: Presne tak. Dúfam, že sme našim maturantom pomohli sa v tom celom zorientovať.

Viktória: Určite áno. Tak to je od nás na dnes všetko. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast.

Matej: Majte sa pekne a veľa šťastia pri skúškach!