Podcast o Postdemokracia: Teórie, prejavy a dôsledky

Kapitoly

Úvod do postdemokracie

Prvé varovné signály

Ďalšie filozofické pohľady

Colin Crouch a vyprázdnená demokracia

Dôsledky a riešenia

Přepis

Filip: Do konca nasledujúcich pár minút pochopíte, prečo demokracia, ako ju poznáte, možno funguje úplne inak, ako vás učili. A prečo sa vám často môže zdať, že váš hlas vo voľbách v skutočnosti nič nemení.

Nina: Počúvate Studyfi Podcast. A dnes sa pozrieme na koncept, ktorý mnohým študentom zamotá hlavu – postdemokracia.

Filip: Presne tak. Znie to zložito, ale sľubujeme, že to spolu rozlúskneme. Nina, je teda demokracia vyčerpaná, alebo sa len mení na niečo... iné?

Nina: To je kľúčová otázka, Filip. Teórie postdemokracie sa snažia vysvetliť zmeny, ktoré vidíme v moderných demokraciách, hlavne tu v Európe a Amerike. Nesnažia sa povedať, že demokracia končí, ale že sa jej forma radikálne mení.

Filip: Kde sa táto myšlienka vlastne vzala? Nebol to len taký výkrik do tmy, že?

Nina: Vôbec nie. Už v deväťdesiatych rokoch český právny filozof Ota Weinberger upozorňoval na znepokojivý trend. Všimol si, že politický marketing sa začína nápadne podobať tomu obchodnému.

Filip: Takže politika sa stáva produktom? A my, občania, sme len zákazníci?

Nina: Presne tak si to predstav. Politici sú predávajúci, ktorí nám ponúkajú svoj „tovar“ – často v podobe poloprávd a ľúbivých sľubov. A my, konzumenti, sme z toho čoraz viac frustrovaní a strácame záujem.

Filip: A čo politické strany? Tie sa tiež menia?

Nina: Určite. Podľa Weinbergera už strany nebudujú stabilné členské základne. Namiesto toho sa sústredia na prilákanie voličov cez marketingové kampane. V podstate vymieňajú štátne peniaze za voličské hlasy.

Filip: Pripomína mi to výrok, ktorý sa pripisuje nacistickému ministrovi propagandy Goebbelsovi.

Nina: Ktorý máš na mysli?

Filip: „Vždy bude jedným z najlepších vtipov demokracie, že poskytla svojim smrteľným nepriateľom prostriedky, ktorými potom bola zničená.“ Je to mrazivé, keď si uvedomíme, ako sa dnes techniky manipulácie zo sveta reklamy používajú na manipuláciu voličov.

Nina: Presne. Úspech kandidáta už nezávisí od jeho schopnosti diskutovať o vážnych témach, ale od šikovnosti jeho marketingového tímu. To je jeden zo základných kameňov postdemokracie.

Filip: Dobre, okrem Weinbergera sa tomu určite venovali aj ďalší myslitelia, však?

Nina: Áno, napríklad americký filozof Sheldon Wolin prišiel s konceptom „obrátenej totality“. Znie to dramaticky, ja viem.

Filip: To teda áno! Čo to znamená? Že žijeme v totalite a ani o tom nevieme?

Nina: V podstate áno. Wolin tvrdí, že demokracia sa zmenila na systém, kde sme my, občania, len pasívnymi divákmi politického divadla. Skutočné rozhodnutia robia elity, ktoré sú úplne mimo verejnej kontroly. Politika už nie je o vyjednávaní vôle ľudu, ale len o manažmente spoločnosti.

Filip: A čo ďalší? Spomínam si na meno Jacques Rancière.

Nina: Výborne! Tento francúzsky filozof hovorí o „depolitizácii“. To nastáva, keď sa stráca ústredný subjekt – ľud, alebo „démos“. Moc sa presúva od ľudí a štátu k novým formám regulácie, napríklad k nadnárodným korporáciám a trhom.

Filip: Aha, takže keď počúvame, že voľný trh a globalizácia sú zárukou slobody a blahobytu...

Nina: ...tak podľa Rancièra je to často len spôsob, ako zamaskovať obrovskú nerovnosť, ktorú tieto systémy vytvárajú. Moc sa jednoducho presunula z politickej sféry do tej ekonomickej.

Filip: Kto je teda takým najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru? Kto to celé zhrnul?

Nina: To by bol britský sociológ Colin Crouch. Jeho kniha „Post-Democracy“ z roku 2004 je v tejto oblasti kľúčová. Pre neho je postdemokracia stav, kde demokracia síce formálne existuje, ale je úplne vyprázdnená.

Filip: Vyprázdnená? Ako fľaša po dobrej oslave?

Nina: Presne! Zvonku vyzerá rovnako, ale obsah chýba. Formálne máme voľby, parlament, striedanie vlád. Ale verejná diskusia je podľa neho len starostlivo kontrolované divadlo pre masy.

Filip: A kto teda v skutočnosti ťahá za nitky?

Nina: Politika sa odohráva v zákulisí, kde spolu jednajú vlády a úzke elity zastupujúce veľké biznisové záujmy. Voľby potom neodrážajú záujmy väčšiny voličov, ale záujmy tejto malej, vplyvnej menšiny.

Filip: Takže sme zase pri tom, že občania sú pasívni a apatickí a len reagujú na signály marketingových expertov.

Nina: Presne tak. Crouch to znázornil takzvanou „parabolou postdemokracie“, ktorá ukazuje, ako sa vrchol demokracie dosiahol niekedy v polovici 20. storočia a odvtedy sme na zostupnej trajektórii. Demokratické prvky stále existujú, ale ich kvalita a sila slabnú.

Filip: Aké sú teda hlavné symptómy, ktoré viedli k tomuto stavu?

Nina: Jedným z hlavných je ekonomická globalizácia a moc nadnárodných korporácií. Štát už nie je hlavným hráčom, jeho úloha sa zredukovala na garanta stability pre podnikanie. Tiež upadajú veľké ideológie, ktoré kedysi spájali veľké skupiny ľudí, ako napríklad kresťanské alebo sociálne hnutia.

Filip: A čo médiá? Tie v tom určite hrajú úlohu.

Nina: Obrovskú. Komerčný model médií a neustály informačný pretlak vedú k tomu, že ľudia sú apatickí a unavení. Je ľahšie byť pasívny, ako sa aktívne zaujímať.

Filip: Je z toho nejaké východisko? Alebo sa máme zmieriť s tým, že demokracia je len prázdna schránka?

Nina: To je tá najťažšia otázka. Jednou z odpovedí je takzvaná „militantná demokracia“, teda aktívna obrana demokratických hodnôt. Je tu však riziko, že sa tieto nástroje zneužijú na potláčanie legitímnej opozície.

Filip: Takže kľúčom je nájsť rovnováhu?

Nina: Presne. Rovnováhu medzi bezpečnosťou, slobodou a aktívnou účasťou občanov. Pointou teórie postdemokracie nie je šíriť beznádej, ale upozorniť na nebezpečenstvo. Ak neobnovíme zmysel pre verejný priestor a rovnosť, hrozí, že naša demokracia naozaj ostane len tým prázdnym obalom.

Filip: Výborné zhrnutie, Nina. Dúfam, že sme vám v tom urobili trochu jasnejšie. Ďakujeme, že ste počúvali.

Nina: A dopočutia pri ďalšej epizóde Studyfi Podcast!