Podcast o Popôrodné poruchy nálady a úzkosti

Kapitoly

Viac než len "baby blues"

Keď dojčenie nepomáha, ale bolí

Záhadný D-MER: Smútok s každou kvapkou mlieka

Spektrum popôrodných porúch

Prečo sa to deje? Príčiny a riziká

Dopady a cesta k liečbe

Omega-3 a nálada

Dávkovanie a tehotenstvo

Přepis

Marek: Určite ste už všetci počuli o takzvanom „baby blues“ – takom tom krátkom, dočasnom smútku po pôrode, ktorý sa berie takmer ako normálna súčasť balíčka. Ale čo ak vám poviem, že to je len malá špička obrovského ľadovca?

Marek: A že pre tisíce žien sa prvé týždne s bábätkom namiesto radosti menia na boj o vlastné duševné prežitie. Toto je téma, o ktorej sa stále málo hovorí. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Marek: Nina, poďme na to od podlahy. Je „baby blues“ to isté ako popôrodná depresia?

Nina: Skvelá otázka na začiatok, Marek. A odpoveď je jednoznačné nie. Prepáč. Je kľúčové tieto dva stavy rozlišovať. „Popôrodné blues“ je naozaj bežné, postihuje 30 až 80 percent žien.

Marek: To je obrovské číslo.

Nina: Áno, je. Ale je to prechodný stav. Predstav si to ako emocionálnu horskú dráhu spôsobenú masívnym poklesom hormónov, ako sú estrogén a progesterón, po pôrode.

Marek: Takže zmeny nálad, plačlivosť, nespavosť, strata chuti do jedla... To všetko je súčasťou?

Nina: Presne. Žena sa cíti preťažená, no vrcholí to zvyčajne okolo piateho dňa po pôrode a do desiatich dní to samo odznie. Dôležité je, že to neovplyvňuje jej schopnosť starať sa o dieťatko.

Marek: Často počúvame, že dojčenie je pre psychiku matky prospešné. Že ju to upokojuje a chráni pred depresiou. Platí to vždy?

Nina: Tu sa dostávame k dôležitému „ale“. Áno, dojčenie môže chrániť náladu matky, pretože znižuje stresové hormóny. Keď je stres nižší, neaktivuje sa zápalový systém v tele, a tým klesá riziko depresie.

Marek: Znie to logicky. Tak kde je to „ale“?

Nina: Ale platí to len vtedy, keď dojčenie prebieha dobre. Akonáhle je spojené s bolesťou, napríklad pri poranených bradavkách, stáva sa z neho presný opak. Stáva sa spúšťačom depresie.

Marek: Wow. Takže niečo, čo má pomáhať, môže v skutočnosti uškodiť. To je dosť paradoxné.

Nina: Presne tak. Jedna štúdia ukázala, že ženy s bolesťou bradaviek mali oveľa vyššiu pravdepodobnosť depresie ako ženy bez bolesti – konkrétne 38 percent oproti 14 percentám. Bolesť je silný spúšťač.

Marek: To znamená, že frustrácia z dojčenia, pocit zlyhania, to všetko môže zhoršiť pocity beznádeje, ktoré už žena možno má.

Nina: Áno. Preto je extrémne dôležité riešiť akékoľvek problémy s dojčením okamžite. Nejde len o výživu dieťaťa, ale aj o duševné zdravie matky.

Marek: Počul som o jednom veľmi zvláštnom a špecifickom stave spojenom s dojčením. Dysforický reflex ejekcie mlieka. Čo to presne je?

Nina: Som rada, že sa na to pýtaš! Je to fascinujúci a pre mnohé ženy mätúci stav. Predstav si, že tesne predtým, ako sa ti má spustiť mlieko, či už pri dojčení alebo odsávaní, ťa zaleje vlna intenzívnych negatívnych pocitov.

Marek: Akých pocitov?

Nina: Smútok, žiaľ, seba-pohŕdanie, úzkosť, niekedy až nevoľnosť, búšenie srdca alebo pocit prázdnoty v žalúdku. A to najzvláštnejšie je, že to trvá len veľmi krátko. Od 30 sekúnd do pár minút a potom to zmizne, akoby sa nič nestalo.

Marek: To musí byť strašne dezorientujúce. Cítiť sa normálne, a zrazu... bum, vlna negativity. Prečo sa to deje?

Nina: Predpokladá sa, že príčinou je anomália v tom, ako klesá hladina dopamínu. Normálne dopamín klesá, aby sa mohol uvoľniť prolaktín, ktorý je potrebný na produkciu mlieka. U žien s D-MER je tento pokles zrejme príliš prudký a vyvolá túto negatívnu emocionálnu reakciu.

Marek: A medzi dojčeniami je nálada úplne normálna?

Nina: Úplne. Nejde o depresiu. Ale je to veľmi nepríjemné a môže to viesť k tomu, že sa žena dojčeniu vyhýba, čo samozrejme môže narušiť väzbu a viesť k predčasnému ukončeniu dojčenia. Je dôležité, aby ženy vedeli, že to existuje a nie sú v tom samy.

Marek: Dobre, takže máme „baby blues“ ako prechodný stav a D-MER ako špecifickú reakciu. Poďme teraz k tým vážnejším stavom. Čo je vlastne popôrodná depresia?

Nina: Popôrodná depresia, alebo PPD, je už seriózne ochorenie. Na rozdiel od blues neprejde sama a symptómy sú oveľa intenzívnejšie a trvalejšie. Hovoríme o hlbokom smútku, strate záujmu o veci, ktoré ženu predtým tešili, vrátane prekvapivo aj samotného dieťaťa.

Marek: Takže nezáujem o dieťa je jedným z príznakov?

Nina: Môže byť. Buď prehnaný záujem a úzkosť, alebo naopak pocit odpojenia a nezáujem. K tomu sa pridávajú problémy so spánkom, aj keď je žena vyčerpaná, zmeny chuti do jedla, pocity bezcennosti, viny a niekedy aj myšlienky na ublíženie sebe alebo dieťaťu.

Marek: To znie desivo. A nie je to len o depresii, však? Existujú aj iné poruchy.

Nina: Presne. Hovoríme o perinatálnych poruchách nálady a úzkosti. Môže sa objaviť napríklad panická porucha s opakujúcimi sa záchvatmi paniky, dýchavičnosťou a búšením srdca.

Marek: A čo tá obsedantno-kompulzívna porucha, o ktorej som čítal? To sú tie vtieravé myšlienky?

Nina: Áno, a to je pre matky obzvlášť mučivé. Sú to trvalé, opakujúce sa myšlienky alebo predstavy, často násilného charakteru, súvisiace s dieťaťom. Žena si uvedomuje ich iracionalitu a desí sa ich, čo ju núti robiť rôzne rituály – napríklad neustále kontrolovať, či dieťa dýcha.

Marek: To je hrozný paradox, zo strachu o dieťa mať myšlienky, ktoré ho ohrozujú...

Nina: A ešte tu máme posttraumatickú stresovú poruchu, PTSD, ktorá môže vzniknúť po traumatickom pôrode. Žena opakovane prežíva pôrod vo flashbackoch alebo nočných morách, vyhýba sa všetkému, čo jej ho pripomína, a je neustále v strehu.

Marek: Takže to spektrum je naozaj široké a komplexné.

Nina: Je. A najzávažnejším, aj keď zriedkavým, stavom je popôrodná psychóza. Tam už hovoríme o strate kontaktu s realitou, halucináciách, paranoji a bludoch, a to je stav, ktorý si vyžaduje okamžitú hospitalizáciu kvôli riziku samovraždy alebo ublíženia dieťaťu.

Marek: Prečo to niektoré ženy postihne a iné nie? Sú to len hormóny?

Nina: Hormóny sú len jedným z dielikov skladačky. Existuje šesť hlavných rizikových faktorov: stres, poruchy spánku, bolesť – či už z pôrodu alebo dojčenia, zápal v tele, psychická trauma a osobná alebo rodinná anamnéza depresie.

Marek: Počkaj, zápal? Ako súvisí zápal s depresiou?

Nina: Výskumy ukazujú, že ženy s PPD majú zvýšené hladiny prozápalových cytokínov. Telo je v podstate v stave chronického zápalu, čo ovplyvňuje chémiu mozgu. Únava a narušený spánok tento stav ešte zhoršujú.

Marek: Takže keď niekto povie matke „len sa vyspi a bude lepšie“, má vlastne kúsok pravdy?

Nina: No, je v tom viac, ale áno! Spánková deprivácia je obrovský problém. Narušuje hladinu kortizolu, stresového hormónu, a zvyšuje práve tie prozápalové cytokíny. Preto je kľúčové, aby mala matka pomoc a mohla si dopriať aspoň jeden blok neprerušovaného spánku, ideálne 5-6 hodín.

Marek: Spomínala si aj iné biologické faktory. Čo napríklad štítna žľaza?

Nina: Áno, to je veľmi dôležitý bod. Asi u 8% žien sa vyvinie popôrodná autoimunitná tyroiditída, teda zápal štítnej žľazy. Jej symptómy, ako únava, zmeny nálad či úzkosť, môžu dokonale napodobňovať depresiu. Preto je dôležité u žien s podozrením na PPD skontrolovať aj hladiny hormónov štítnej žľazy.

Marek: A čo sociálne faktory? Nedostatok podpory, stresujúce udalosti...

Nina: Určite. Kvalita partnerského vzťahu, podpora rodiny, socioekonomický status, neočakávané životné udalosti – to všetko hrá obrovskú rolu. Ak sa žena cíti izolovaná a bez pomoci, riziko stúpa.

Marek: Aké sú dopady neliečenej popôrodnej depresie? Hovoríme len o matke?

Nina: Vôbec nie. Dopady sú na celú rodinu. U matky existuje riziko sebapoškodzovania. Samovražda je, žiaľ, zodpovedná až za 20% úmrtí matiek v prvom roku po pôrode. To je šokujúce číslo.

Marek: To je absolútne strašné. A čo dieťa?

Nina: Neliečená depresia matky môže negatívne ovplyvniť väzbu medzi ňou a dieťaťom. To môže viesť k oneskoreniu rastu a vývoja dieťaťa, poruchám pripútania a dokonca k vyššiemu riziku úzkosti alebo depresie u dieťaťa neskôr v živote.

Marek: Takže je kriticky dôležité vyhľadať pomoc. Ale ako? Viem si predstaviť, že pre mnohé ženy je ťažké o tom hovoriť. Boja sa, že ich budú súdiť, že sú „zlé matky“.

Nina: Presne. Stigma je obrovský nepriateľ. Mnohé ženy sa snažia problém riešiť tajne a dúfajú, že to prejde. Prvým krokom je uvedomiť si, že v tom nie sú samy a že to nie je ich chyba. Je to choroba, ako každá iná.

Marek: Kde teda začať? U gynekológa, obvodného lekára, psychológa?

Nina: Kdekoľvek z toho. Dôležité je začať. Existujú skríningové dotazníky, napríklad Edinburská škála postnatálnej depresie, ktoré pomôžu zhodnotiť stav. Liečba potom závisí od závažnosti.

Marek: Aké sú možnosti?

Nina: Pri miernejších formách môže pomôcť psychoterapia, napríklad kognitívno-behaviorálna terapia. Dôležitá je aj úprava životosprávy – strava bohatá na omega-3 mastné kyseliny, ktoré znižujú zápal, liečba svetlom, bylinky ako ľubovník bodkovaný, ale tam pozor pri dojčení.

Marek: A keď to nestačí, prichádzajú na rad lieky?

Nina: Áno, antidepresíva. A tu je dôležité búrať mýtus, že pri liekoch sa nedá dojčiť. Existujú lieky, najmä zo skupiny SSRI, ako napríklad sertralín, ktoré majú veľmi dobrý bezpečnostný profil a prechádzajú do mlieka len v minimálnom množstve.

Marek: Takže rozhodnutie nie je „lieky alebo dojčenie“?

Nina: Presne tak. Rozhodnutie je založené na posúdení rizík a prínosov. A riziko neliečenej depresie je pre matku aj dieťa často oveľa väčšie ako potenciálne riziko z lieku. Lekár vždy zváži konkrétnu situáciu a vyberie najvhodnejšiu liečbu.

Marek: Kľúčová je teda podpora. Nielen od lekárov, ale aj od partnera, rodiny.

Nina: Absolútne. Zapojenie rodiny je kritické. Pomoc s nočným dojčením, aby si matka oddýchla, podpora v starostlivosti o domácnosť, a hlavne súcit a pochopenie bez odsudzovania. Niekedy stačí, aby žena počula: „Vidím, že sa trápiš. Nie si v tom sama a spolu to zvládneme.“

Marek: Takže kľúčový odkaz pre každého, kto toto počúva, je... ak máte pocit, že niečo nie je v poriadku, hovorte o tom. Či už ste matka, partner alebo kamarátka.

Nina: Presne tak. Ticho a stigma sú v tomto prípade najväčšími nepriateľmi. Otvorený rozhovor a včasná pomoc môžu doslova zachrániť životy a zdravie celej rodiny. Je to znak sily, nie slabosti, požiadať o pomoc.

Marek: Takže od vitamínov sa posúvame k poslednej kľúčovej živine na dnes. Sú to omega-3 mastné kyseliny.

Nina: Presne tak, Marek. A tie sú naozaj fascinujúce. Sú to silné protizápalové látky, ktoré znižujú takzvané prozápalové cytokíny v tele.

Marek: Cytokíny? To znie ako niečo, čo by som si mal pamätať na test z biológie.

Nina: Možno áno! Ale dôležité je, že ich vyššie hladiny zvyšujú riziko depresie. Takže menej zápalu, lepšia nálada.

Marek: Takže omega-3 nám pomáhajú bojovať so stresom?

Nina: Áno, môžu zvýšiť odolnosť voči stresu. Pri liečbe depresie sa osvedčil zhruba 1 gram EPA denne.

Marek: A čo ak sa chcem len chrániť? Aká je preventívna dávka?

Nina: Ako prevencia stačí minimum 200 až 400 mg denne. Ale pamätaj, na liečbu je kľúčová EPA, nie DHA samotná.

Marek: To je dobré vedieť. A spomínali sme aj dôležitosť pre tehotné ženy.

Nina: Určite. Počas posledného trimestra dieťa akumuluje asi 67 mg DHA denne, čo je kľúčové pre mozog.

Marek: A čo ak matka počas dojčenia užíva antidepresíva?

Nina: Hladiny v mlieku sa bežne nemerajú. Treba len sledovať dieťa, či nie je podráždené alebo zle priberá, aj keď problémy sú zriedkavé.

Marek: Super, ďakujeme za skvelé zhrnutie, Nina. Takže, milí poslucháči, dnešný diel je na konci. Dúfame, že ste si odniesli veľa užitočných informácií.

Nina: Aj ja dúfam. Počujeme sa nabudúce pri ďalšom dieli Studyfi Podcastu. Majte sa pekne!