Podcast o Politický systém Slovenskej republiky

Kapitoly

Trojuholník moci

Vláda pod kontrolou parlamentu

Prezident, vláda a parlament

Právomoci a voľba

Zmena a odvolanie

Kto je tu šéf? Národná rada

Výbory a kluby

Cesta zákona

Keď to musí byť rýchlo

Kto je vlastne vláda?

Ako sa vláda dostane k moci?

Keď vláda skončí

Sila referenda

O čom sa (ne)hlasuje

Politickí hráči na scéne

Keď sa zapoja aj ostatní

Sila miestneho referenda

Súdna pyramída

Strážca ústavy

Kto vyberá sudcov?

Voľba prezidenta

Parlament a pomerný systém

Regionálne a komunálne voľby

Čo sú politické strany?

Divoké 90. roky

Stabilizácia a smerovanie na Západ

Vláda jednej strany a nové tváre

Súčasná nestabilita a záver

Přepis

Sofia: …takže v podstate je to taký trojuholník moci, kde každý kontroluje každého. Žiadna inštitúcia nemá absolútnu moc.

Peter: To je ono! Skoro ako ústavné kameň, papier, nožnice! Vitajte späť, počúvate Studyfi Podcast.

Sofia: Presne tak. Dnes sa pozrieme na vzťahy medzi parlamentom, vládou a prezidentom. Kto je komu nadriadený?

Peter: Dobrá otázka. Začnime s vládou. Tá sa zdá byť najsilnejšia, lebo riadi štát. Ale je to naozaj tak?

Sofia: Nie úplne. Vláda je priamo závislá od parlamentu. Musí získať jeho dôveru a parlament ju môže kedykoľvek odvolať vyslovením nedôvery.

Peter: Aha, takže parlament je v podstate šéfom vlády. Vláda mu predkladá zákony, rozpočet... a parlament to schvaľuje, alebo aj nie.

Sofia: Presne. Vláda je parlamentu politicky zodpovedná. Bez jeho dôvery jednoducho nemôže fungovať. Preto po každých voľbách stará vláda podáva demisiu.

Peter: Chápem. A aký je vzťah medzi prezidentom a vládou? Prezident ju predsa vymenuje.

Sofia: Áno, prezident vymenuje premiéra a ministrov, ale vládu priamo neriadi. Je to skôr formálna, ústavná právomoc.

Peter: Čiže im nemôže len tak dávať príkazy? Skôr len prijíma ich demisiu alebo odvolá ministra na návrh premiéra?

Sofia: Presne. A vo vzťahu k parlamentu má prezident tiež dôležitú úlohu. Podpisuje zákony.

Peter: Ale môže ich aj vrátiť, však? To je to slávne veto.

Sofia: Áno, suspenzívne veto. Funguje to ako taká ústavná brzda. Zákon vráti parlamentu na opätovné prerokovanie.

Peter: A parlament ho môže prelomiť. Takže ani prezident nemá posledné slovo. Všetko je to pekne prepojené.

Sofia: Kľúčové je, že tieto tri zložky moci sa navzájom kontrolujú a vyvažujú. O tom je parlamentná demokracia.

Peter: Takže to sme mali vládu a parlament. Ale poďme ešte vyššie – na samotnú hlavu štátu. Na prezidenta.

Sofia: Presne tak. Prezident je najvyšší ústavný činiteľ. Reprezentuje Slovensko navonok aj dovnútra.

Peter: Čiže taká tvár Slovenska vo svete?

Sofia: Dá sa to tak povedať. Prijíma diplomatov, podpisuje medzinárodné zmluvy... Ale jeho hlavná úloha je dbať na riadne fungovanie ústavných orgánov.

Peter: Akú má vlastne reálnu moc? Je to ako americký prezident, ktorý vládne?

Sofia: Vôbec nie. Sme parlamentná demokracia. Prezident je súčasťou výkonnej moci, ale nemá rozhodujúce slovo. Väčšinu vecí robí v spolupráci s vládou alebo parlamentom.

Peter: A čo teda môže?

Sofia: No, napríklad vymenúva a odvoláva premiéra a ministrov. Podpisuje zákony, no môže ich aj vrátiť – to je to známe právo veta. A je hlavným veliteľom ozbrojených síl.

Peter: Takže môže vyhlásiť vojnu?

Sofia: Teoreticky áno, ale aj to len na základe rozhodnutia parlamentu. Nemôže sa len tak jedného rána zle zobudiť. Je to skôr o reprezentácii armády.

Peter: Dobre, a ako sa ním niekto stane? Musí mať aspoň 40 rokov, však?

Sofia: Presne tak. A volíme ho priamo my, občania, na päť rokov. Je to dvojkolová voľba – ak v prvom kole nikto nezíska nadpolovičnú väčšinu, dvaja najlepší idú do druhého kola.

Peter: A vždy to tak bolo?

Sofia: Nie, a to je kľúčové. Do roku 1999 ho volil parlament. A bol to problém, lebo poslanci sa často nevedeli dohodnúť. Predstav si to prekvapenie.

Peter: To si viem živo predstaviť. A dá sa prezidenta aj odvolať?

Sofia: Áno, ale je to extrémne zložité. Buď cez referendum, ktoré musí vyhlásiť parlament, alebo ho môže odvolať Ústavný súd za vlastizradu. Ale je tam jedna pikoška.

Peter: Sem s ňou!

Sofia: Ak sa v referende občania rozhodnú prezidenta neodvolať, tak prezident na oplátku rozpustí parlament.

Peter: Páni. To je celkom vysoká stávka. Takže poďme si zopakovať, čo sme prebrali o vláde...

Peter: Takže zmena voľby prezidenta po roku 1999 bola naozaj kľúčová. Predtým bol v podstate závislý od parlamentu.

Sofia: Presne tak. Jeho politická legitimita bola omnoho slabšia. Ale priama voľba mu dala silný mandát priamo od ľudí. Zrazu to bol úplne iný hráč na politickej scéne.

Peter: Takže už to nebol len, povedzme, manažér menovaný správnou radou, ale skôr priamo volený riaditeľ.

Sofia: To je skvelé prirovnanie! A s tým prišli aj nové právomoci, napríklad možnosť rozpustiť parlament za istých okolností. Ale pozor, stále sme parlamentná republika.

Peter: To znamená, že prezident nemá všetku moc, ako v prezidentskom systéme.

Sofia: Presne tak. Väčšina výkonnej moci zostáva vláde, ktorá sa zodpovedá práve parlamentu.

Peter: Dobre, poďme teda k tomu najvyššiemu orgánu – Národnej rade Slovenskej republiky. Čo všetko má pod palcom?

Sofia: Skoro všetko dôležité! Je to náš jediný zákonodarný orgán, čo znamená, že prijíma, mení a ruší zákony. A čo je kľúčové, kontroluje činnosť vlády.

Peter: A skladá sa zo 150 poslancov volených na štyri roky. Tí by sa mali rozhodovať podľa svojho svedomia, nie podľa príkazov.

Sofia: Presne tak. Okrem zákonov schvaľuje aj štátny rozpočet a medzinárodné zmluvy. Dokonca volí kandidátov na ústavných sudcov.

Peter: A čo zmena ústavy? To asi nie je len tak.

Sofia: To teda nie je. Na prijatie ústavného zákona potrebuješ súhlas aspoň 90 poslancov. To je ako presvedčiť 90 kamarátov, akú pizzu si objednať. Takmer nemožné.

Peter: Rozumiem. Takže parlament je ten hlavný kontrolór a zákonodarca. Ale ako to celé funguje zvnútra? Kto to tam vlastne riadi?

Peter: ...takže teraz už vieme, kto sú poslanci. Ale ako to celé funguje? Kto im, obrazne povedané, šéfuje?

Sofia: Dobrá otázka! Na čele stojí predseda Národnej rady. Je to taký hlavný manažér parlamentu – zvoláva a vedie schôdze, podpisuje zákony a reprezentuje parlament navonok.

Peter: A počul som, že má aj nejaké špeciálne právomoci.

Sofia: Má. Ak prezident nemôže vykonávať funkciu, niektoré jeho právomoci prechádzajú práve na predsedu parlamentu. Pomáhajú mu samozrejme podpredsedovia.

Peter: Dobre, to je vedenie. Ale tá skutočná, odborná práca sa asi deje niekde inde, však?

Sofia: Presne tak, v parlamentných výboroch. Sú to pracovné a kontrolné tímy, kde sa detailne riešia návrhy zákonov. Existujú stále, osobitné, a dokonca aj vyšetrovacie výbory.

Peter: A čo sú potom poslanecké kluby? To je len o tom, že sedia spolu ľudia z jednej strany?

Sofia: V podstate áno. Združujú poslancov podľa politických strán. Uľahčuje im to koordináciu a hľadanie spoločných stanovísk pri hlasovaní.

Peter: Fajn, poďme na to najdôležitejšie. Ako sa z nápadu stane zákon? Kto ho môže navrhnúť?

Sofia: Právo navrhnúť zákon, teda zákonodarnú iniciatívu, majú poslanci, výbory alebo vláda. Najčastejšie to býva práve vláda.

Peter: A potom nasledujú tie slávne tri čítania, však?

Sofia: Áno. V prvom čítaní sa len debatuje, či je zákon vôbec potrebný. V druhom, ktoré je najdôležitejšie, sa vo výboroch a v pléne riešia konkrétne zmeny.

Peter: A tretie je už len finále?

Sofia: Presne. V treťom čítaní sa hlasuje o konečnom znení. Už sa môžu opravovať len drobné chyby, nie meniť obsah. Na prijatie stačí väčšina prítomných poslancov, no pri ústavných zákonoch je to až 90 hlasov.

Peter: A vždy to trvá tak dlho? Čo ak je nejaká krízová situácia?

Sofia: Na to existuje skrátené legislatívne konanie. Používa sa vo výnimočných prípadoch, napríklad pri ohrození bezpečnosti štátu alebo pri veľkých hospodárskych problémoch.

Peter: Takže taký zrýchlený núdzový režim?

Sofia: Dá sa to tak povedať. Proces je oveľa rýchlejší, niektoré kroky sa skracujú alebo spájajú. Ale pravidlá na schválenie zákona zostávajú rovnaké.

Peter: Rozumiem. Takže existuje štandardný, poctivý proces a potom aj „rýchla dráha“ pre naliehavé prípady. To dáva zmysel. Ale čo ak sa niečo pokazí v samotnej vláde?

Peter: Takže parlament zákony tvorí, ale kto ich reálne vykonáva a riadi celý štát? To je predsa úloha vlády, však?

Sofia: Presne tak, Peter! Vláda je vrcholný orgán výkonnej moci. Je to vlastne taký manažérsky tím štátu.

Peter: Manažérsky tím, to sa mi páči! A kto sú členovia tohto tímu?

Sofia: Na čele je predseda vlády, ktorého voláme aj premiér. Potom sú tu podpredsedovia a ministri pre jednotlivé oblasti – ako školstvo, financie či zdravotníctvo.

Peter: Aha, takže každý má na starosti svoje "oddelenie". Znie to ako veľká firma.

Sofia: V podstate áno. A dôležité je, že vláda je kolektívny orgán. Rozhodujú spoločne na schôdzach, a to väčšinou hlasov svojich členov.

Peter: A ako taká vláda vlastne vznikne? To nie je len tak, že sa dohodnú pri káve, že idú vládnuť, však?

Sofia: To veru nie. Po voľbách prezident poverí zostavením vlády zvyčajne predsedu víťaznej strany. Ten navrhne ministrov a prezident celú vládu vymenuje.

Peter: A tým to končí? Môžu začať pracovať?

Sofia: Ešte nie! Tu prichádza ten najdôležitejší krok. Nová vláda musí do 30 dní predstúpiť pred parlament, predstaviť svoje ciele a požiadať o dôveru.

Peter: Takže parlament musí v podstate povedať, „okej, veríme vám, môžete začať“.

Sofia: Presne tak. Ak dôveru nezíska, musí okamžite podať demisiu. Vláda je totiž politicky zodpovedná práve parlamentu.

Peter: A čo ak im parlament prestane veriť neskôr, povedzme o rok?

Sofia: Skvelá otázka. To je jedna z najčastejších foriem konca vlády. Parlament jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru. A vtedy opäť nasleduje demisia.

Peter: Zaujímavé. Takže dôvera parlamentu je úplne kľúčová.

Sofia: Áno. A je tu ešte jeden spôsob. Ak demisiu podá predseda vlády, automaticky padá celá vláda. Je to ako keď odíde kapitán, s ním ide ku dnu celá loď.

Peter: Wow, takže premiér je naozaj kľúčová postava. To je perfektný mostík k našej ďalšej téme...

Peter: Takže systém bŕzd a protiváh máme jasný. Parlament, vláda a prezident sa navzájom kontrolujú. Ale čo ak do toho chcú prehovoriť priamo občania?

Sofia: A presne vtedy prichádza na scénu referendum! Je to jeden z najsilnejších nástrojov priamej demokracie, kde ľudia rozhodujú priamo, nielen cez svojich zástupcov.

Peter: Znie to mocne. Ale aby to platilo, nestačí len prísť a zahlasovať, však?

Sofia: Máš pravdu, sú tam prísne podmienky. Aby bolo referendum platné, musí sa ho zúčastniť nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov. To je naozaj vysoká latka.

Peter: A potom ešte musí byť návrh schválený väčšinou z tých, čo prišli...

Sofia: Presne tak. Inak je výsledok neplatný. Tento mechanizmus zabezpečuje, že sa prijímajú len rozhodnutia s naozaj širokou podporou.

Peter: Dobre, a o čom všetkom sa dá takto hlasovať? Môžeme si napríklad odhlasovať zrušenie daní?

Sofia: To by sa asi mnohým páčilo, ale bohužiaľ, nie. O základných právach, daniach či o štátnom rozpočte sa referendum konať nemôže.

Peter: Takže žiadne skratky k bohatstvu. Čo sú teda typické témy?

Sofia: Sú to naozaj dôležité veci. Napríklad vstup do štátnych zväzkov, ako bol náš vstup do EÚ, alebo iné zásadné ústavné a politické otázky.

Peter: A kto vlastne môže takéto referendum iniciovať? Iba politici?

Sofia: Vôbec nie. Vyhlasuje ho prezident, ale urobiť tak musí na základe uznesenia parlamentu, alebo — a to je dôležité — na základe petície občanov. Musia však vyzbierať aspoň 350-tisíc podpisov.

Peter: Páni. To je obrovské číslo. To naozaj ukazuje silu vôle ľudí.

Sofia: Presne tak. A okrem tohto celoštátneho existuje aj jeho, povedzme, menší lokálny brat.

Peter: Zaujímavé. Takže môžeme rozhodovať aj o veciach v našom meste či obci?

Sofia: Áno, a práve na to sa pozrieme hneď po krátkej pauze.

Peter: ...takže to celé nie je len o zákonoch, ale aj o tom, kto ich reálne tvorí a ovplyvňuje. Kto sú vlastne títo aktéri?

Sofia: Presne tak, Peter. Aktéri verejnej politiky sú v podstate všetci, ktorí do toho procesu nejakým spôsobom zasahujú. A pôsobia na rôznych úrovniach.

Peter: Na rôznych úrovniach? Ako si to mám predstaviť?

Sofia: Je to celkom jednoduché. Na tej najnižšej, miestnej úrovni, máme starostu, poslancov zastupiteľstva, ale aj samotných obyvateľov.

Peter: Aha, takže aj ja ako občan som politický aktér?

Sofia: Áno, napríklad cez voľby alebo miestne referendum. Potom je tu regionálna úroveň, teda župani a krajské zastupiteľstvá. A samozrejme, tá najvyššia, celoštátna.

Peter: Tam už sú tí „veľkí hráči“ – parlament, vláda, prezident a politické strany. Rozumiem.

Sofia: Presne! Ale kľúčové je, že to nie sú len oni. Do hry vstupujú aj nepolitickí aktéri.

Peter: Nepolitickí? To akože aj môj lokálny šachový klub môže ovplyvniť politiku?

Sofia: V istom zmysle áno! Think of it this way... nepolitickí aktéri sú napríklad školy, nemocnice, rôzne občianske združenia či spolky. Nie sú volení, ale majú veľký vplyv.

Peter: Znie to ako skvelý nástroj priamej demokracie. Spomínala si referendum...

Sofia: Áno, miestne referendum je toho perfektný príklad. Je to nástroj, ktorým môžu občania priamo rozhodovať o kľúčových veciach v obci.

Peter: O čom napríklad?

Sofia: Napríklad o odvolaní starostu, o dôležitých investíciách alebo o zlúčení s inou obcou. Ale pozor, má to jeden dôležitý háčik.

Peter: Vždy je nejaký háčik.

Sofia: Aby bolo platné, musí sa ho zúčastniť aspoň 50 percent voličov. Ak sa to podarí, jeho výsledok je pre obec záväzný. To je obrovská sila.

Peter: Wow. To je celkom silná páka v rukách ľudí. Takže máme aktérov, máme nástroje... Ale ako presne vyzerá ten proces, keď sa tvorí nejaká konkrétna politika?

Peter: Takže, po výkonnej a zákonodarnej moci sa konečne dostávame k tej tretej, súdnej moci. Sofia, ako by si ju jednoducho opísala?

Sofia: Jasné! Predstav si súdnu moc ako rozhodcu v zápase. Jej úlohou je chrániť práva a zabezpečiť, aby všetci dodržiavali pravidlá, teda zákony.

Peter: To je super prirovnanie! Ako teda vyzerá tá štruktúra? Je to nejaká pyramída?

Sofia: Presne tak. Na spodku sú okresné súdy, ktoré riešia väčšinu bežných prípadov. Nad nimi sú krajské súdy ako odvolací stupeň.

Peter: A na vrchole?

Sofia: Tam máme dva špecializované súdy. Najvyšší správny súd, ktorý rieši napríklad spory s úradmi, a Najvyšší súd pre trestné a občianskoprávne veci.

Peter: Dobre, to dáva zmysel. Ale nie je tam ešte niečo... úplne na špičke? Taký hlavný boss všetkých súdov?

Sofia: Áno, je! Je to Ústavný súd. To je nezávislý orgán, ktorý je v podstate strážcom ústavnosti.

Peter: Strážca ústavnosti... to znie dôležito. Čo to presne znamená?

Sofia: Znamená to, že kontroluje, či sú zákony v súlade s Ústavou. Taktiež rieši sťažnosti ľudí, ak si myslia, že štát porušil ich základné práva.

Peter: Takže ak sa mi niečo nezdá, môžem sa obrátiť priamo tam?

Sofia: Áno, ak boli porušené tvoje ústavné práva a vyčerpal si iné možnosti, Ústavný súd je tvoja posledná inštancia. Rozhoduje aj spory medzi najvyššími štátnymi orgánmi.

Peter: To je obrovská zodpovednosť. Kto vlastne vyberá týchto sudcov?

Sofia: Je to dvojstupňový proces. Najprv parlament zvolí dvojnásobný počet kandidátov... a z nich si potom prezident vyberie a vymenuje trinásť sudcov na dvanásť rokov.

Peter: Dvanásť rokov, wow. To musia byť naozaj skúsení ľudia.

Sofia: Určite. Podmienkou je napríklad aspoň 15 rokov právnej praxe a samozrejme bezúhonnosť. Ich rozhodnutia sú konečné a záväzné pre všetkých.

Peter: Takže sme si prešli celú sústavu súdov. No s mocou prichádza aj zodpovednosť... Poďme sa teraz pozrieť na to, ako funguje kontrola moci v štáte.

Peter: ...a presne to je ten bod, kde sa to celé láme. Od teórie k praxi. Poďme sa teda pozrieť, ako to u nás funguje. Ako si vlastne volíme zástupcov?

Sofia: Výborná otázka! Máme totiž viacero volebných systémov, pretože si volíme rôzne orgány... od prezidenta až po starostu v malej dedinke.

Peter: Tak začnime zhora. Prezident. Toho pozná každý. Ako ho volíme?

Sofia: Prezidenta volíme priamo, a to v takzvanom dvojkolovom väčšinovom systéme. Je to celkom napínavé.

Peter: Dvojkolovom? To znie ako nejaký turnaj.

Sofia: V podstate aj je! V prvom kole musí kandidát získať nadpolovičnú väčšinu všetkých hlasov. Ak sa to nikomu nepodarí, dvaja najlepší postupujú do druhého kola.

Peter: A tam už vyhrá ten, kto má jednoducho viac hlasov. Chápem. A môže kandidovať hocikto?

Sofia: Skoro. Musíš mať aspoň 40 rokov, byť občanom SR a získať buď podpisy 15-tisíc občanov, alebo podporu 15 poslancov.

Peter: Dobre, poďme na parlament. Tam je to, tuším, iné.

Sofia: Úplne iné. Tam máme pomerný volebný systém. Slovensko je jeden veľký volebný obvod a my si vyberáme z kandidátnych listín politických strán.

Peter: Čiže nevolím konkrétneho človeka, ale stranu?

Sofia: Presne tak. Ale môžeš dať preferenčné hlasy, takzvané krúžky, a posunúť svojich favoritov na listine vyššie.

Peter: A existuje nejaké minimum, aby sa strana dostala do parlamentu?

Sofia: Áno, a to je kľúčové. Hovorí sa tomu volebná klauzula. Strana musí získať aspoň 5 % hlasov. Pre koalície je to ešte viac.

Peter: Takže pod päť percent a prepadáš... ako v škole.

Sofia: Dá sa to tak povedať. Zabezpečuje to, aby v parlamente nebol príliš veľký chaos s množstvom malých strán.

Peter: A čo tie ostatné voľby? Župani, primátori, starostovia...

Sofia: Tam sa vraciame k väčšinovému systému. Predsedu kraja, teda župana, a takisto starostov či primátorov volíme podobne ako prezidenta – v dvojkolovom systéme.

Peter: Čiže opäť súboj dvoch najlepších v druhom kole, ak sa nerozhodne hneď.

Sofia: Presne. A poslancov do miestnych a regionálnych zastupiteľstiev volíme tiež väčšinovo – mandáty získajú jednoducho tí kandidáti s najvyšším počtom hlasov v danom obvode.

Peter: Super, systémy volieb máme... Ale kto v tých voľbách vlastne kandiduje? Tým sa, myslím, plynule dostávame k politickým stranám.

Peter: ...a to je naozaj fascinujúce. Ale poďme k téme, ktorá je pre každodennú politiku asi najdôležitejšia. Politické strany.

Sofia: Presne tak. Sú vlastne motorom demokracie a zastupujú záujmy občanov.

Peter: Tak čo presne robí stranu stranou? Nie je to len nejaký klub s rovnakými názormi?

Sofia: V podstate áno, ale s cieľom získať moc. Majú politický program, uchádzajú sa o hlasy vo voľbách a pôsobia na všetkých úrovniach – od miestnej po celoštátnu.

Peter: Takže ich cieľom je reálne vládnuť a meniť veci.

Sofia: Presne. A plnia pritom kľúčové funkcie. Zastupujú ľudí, spájajú ich, mobilizujú k voľbám a po voľbách buď tvoria vládu, alebo ju ako opozícia kontrolujú.

Peter: Na Slovensku máme pluralitný systém, takže strán je veľa. Ako to vyzeralo na začiatku, v 90. rokoch?

Sofia: Bolo to dosť chaotické. Strany sa neustále delili, spájali... bola to éra veľkej nestability. Politická scéna sa ešte len formovala.

Peter: A v tom všetkom dominoval Vladimír Mečiar a jeho HZDS, však?

Sofia: Áno, po voľbách v '94 bol HZDS dominantnou silou. Vzťahy medzi vládou a opozíciou boli vtedy extrémne napäté, ale práve vtedy sa opozícia začala postupne spájať.

Peter: Čo sa zmenilo po voľbách v roku 1998?

Sofia: Priniesli zásadnú zmenu. Vznikla široká koaličná vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá naštartovala kľúčové reformy. Slovensko vtedy jasne smerovalo do Európskej únie a NATO.

Peter: Politická scéna sa teda upokojila?

Sofia: Presne tak. Systém sa stabilizoval. Neskôr, po roku 2006, sa dominantnou silou naľavo stal Smer-SD Roberta Fica a politika sa začala zreteľnejšie deliť na ľavicový a pravicový blok.

Peter: Pamätám si obdobie, keď Smer vládol úplne sám. To asi nebolo úplne typické, že?

Sofia: Vôbec nie. Po páde vlády Ivety Radičovej v roku 2012 získal Smer-SD prvýkrát v histórii samostatného Slovenska absolútnu väčšinu v parlamente. Bola to výnimočná situácia.

Peter: Ale potom sa to znova začalo meniť a objavili sa nové strany.

Sofia: Áno, voľby 2016 priniesli do parlamentu nové subjekty ako SaS, OĽaNO či ĽSNS. Scéna sa opäť začala trieštiť a stala sa pestrejšou.

Peter: A tým sa dostávame k obdobiu po roku 2018, ktoré asi všetci vnímame ako... dosť búrlivé.

Sofia: To je slabé slovo. Vražda Jána a Martiny, pád dominantného Smeru, nástup vlády Igora Matoviča, jej rozpad a predčasné voľby... Je to obdobie veľkej fragmentácie.

Peter: Takže sme sa v istom zmysle vrátili k väčšej neistote?

Sofia: V niečom áno. Ukazuje to, aký je stranícky systém živý a premenlivý. To je asi kľúčové si zapamätať. Politika nikdy nespí.

Peter: Výborne. Tým sme na konci dnešnej epizódy. Prešli sme si všetko od štátnych symbolov až po zložitý vývoj našich politických strán. Sofia, ďakujem ti veľmi pekne.

Sofia: Aj ja ďakujem, Peter. A vám, milí študenti, držíme palce pri maturitách!

Peter: Presne tak! Učte sa, ale nezabudnite aj oddychovať. Majte sa krásne a počujeme sa nabudúce.