Podcast o Pokročilá hudobná teória a história opery

Kapitoly

Príbeh zrodu opery

Monódia – hudobná revolúcia

Claudio Monteverdi – otec opery

Talianske operné centrá

Francúzsko a Anglicko

Händel – majster opery a oratória

Händlove majstrovské diela

Hudba ako organizmus

Od motívu k vete

Otázka a odpoveď

Harmónia a septakordy

Druhy a obraty

Hudobné korenie

Farby subdominantných akordov

Cestovanie medzi tóninami

Zhrnutie a záver

Přepis

Simona: Predstavte si, že je rok 1600. Stojíte v honosnom paláci vo Florencii, obklopení šľachtou v zamate a hodvábe. Zrazu sa ozve hudba, akú ste ešte nikdy nepočuli. Jeden jediný hlas, plný emócií, rozpráva dávny grécky mýtus, zatiaľ čo ho sprevádza len pár nástrojov. Všetci v sále zadržia dych... je to revolúcia.

Šimon: A presne takto nejako sa, uprostred prepychu a intelektuálnych debát, zrodila opera. Z túžby oživiť antickú drámu. Toto je Studyfi Podcast.

Simona: Šimon, to znie ako scéna z filmu. Takže, čo to vlastne tá opera je? Pre mnohých je to len... no, zložité spievanie.

Šimon: To je častá predstava. Ale v skutočnosti je opera syntézou umení. Je to ako filmový blockbuster svojej doby. Máte tam hudbu – spev aj orchester, literatúru v podobe libreta, čo je vlastne scenár, a samozrejme divadlo s herectvom, kostýmami a scénou. Niekedy aj tanec!

Simona: Dobre, takže je to príbeh rozprávaný spevom. Ale spomínal si, že ten spev bol revolučný. Čo bolo na ňom iné?

Šimon: Skvelá otázka! Pred barokom vládla renesančná polyfónia. Predstavte si to ako skupinový chat, kde všetci píšu naraz. Je ťažké sledovať jednu myšlienku, však?

Simona: To je dokonalé prirovnanie! Som v takom denno-denne.

Šimon: Presne! A práve preto prišla skupina umelcov a mysliteľov vo Florencii, zvaná Florentská camerata, s niečím novým. Povedali si: „Vráťme sa k antike, kde dráma a text boli na prvom mieste.“ A tak sa zrodila monódia.

Simona: Monódia... to znie odborne.

Šimon: Ale princíp je jednoduchý. Je to sólový spev s jednoduchým inštrumentálnym sprievodom. Ten jeden hlas konečne dostal priestor, aby mohol vyjadriť emócie – hnev, lásku, zúfalstvo. Text bol zrazu zrozumiteľný a príbeh mohol naplno ožiť.

Simona: Takže mali sme nápad, monódiu. Kto bol ale ten génius, ktorý z tohto experimentu spravil skutočné umenie?

Šimon: Tým mužom bol Claudio Monteverdi. On je pre operu tým, čím je Shakespeare pre drámu. Vzal túto myšlienku a vdýchol jej život. Jeho opera *L'Orfeo* z roku 1607 je považovaná za prvú skutočnú, majstrovskú operu.

Simona: V čom bol jeho prístup taký prelomový?

Šimon: Monteverdi pochopil, že nestačí len spievať text. On hudbou maľoval psychológiu postáv. V jeho operách nájdete zložité ľudské vzťahy, zmes tragických a komických prvkov, a hlavne... obrovský orchester na tú dobu! Použil nástroje tak, aby dokonale vykreslil atmosféru deja. Bol to proste majster drámy.

Simona: Takže všetko to začalo vo Florencii. Zostala opera len tam, ako nejaká zábavka pre elitu?

Šimon: Vôbec nie! Rýchlo sa rozšírila po celom Taliansku, no každé mesto si ju prispôsobilo. V Ríme, pod vplyvom cirkvi, opery často niesli morálne alebo alegorické posolstvá. Dôraz kládli na veľkolepé zbory.

Simona: A čo iné mestá?

Šimon: Potom prišli Benátky a všetko zmenili! V roku 1637 tam otvorili prvé verejné operné divadlo. Zrazu opera nebola len pre šľachtu, ale pre každého, kto si kúpil lístok. Stala sa z nej komerčná záležitosť.

Simona: To musel byť obrovský prelom. A čo Neapol?

Šimon: Neapol sa stal hlavným mestom opery. Tamojšia škola zdokonalila štýl *opera seria*, čiže vážna opera. A hlavne, priniesla kult speváckej virtuozity, známy ako *bel canto* – krásny spev. Tu sa zrodili prvé operné superhviezdy, často kastráti, ktorí svojimi hlasmi ohurovali celú Európu.

Simona: Dobre, Taliansko teda operu milovalo. Ako na túto novú módu reagovali ostatné krajiny? Napríklad Francúzsko?

Šimon: Francúzi sú Francúzi... Taliansku operu len tak neprijali. Mali vlastný vkus, hlavne kráľ Ľudovít XIV., ktorý miloval tanec a pompéznosť. Skladateľ Jean-Baptiste Lully pre neho vytvoril špecifický žáner – *tragédie en musique*.

Simona: Tragédia v hudbe. To znie veľmi francúzsky. V čom sa líšila?

Šimon: Bola to zmes spevu, veľkolepej výpravy a hlavne tanca. Baletné vsuvky boli neoddeliteľnou súčasťou deja. Aj spev bol prispôsobený rytmu francúzskeho jazyka, bol viac deklamačný. Všetko to bolo o oslave kráľa a majestátnosti.

Simona: A čo Angličania? Tí sú tiež známi svojím špecifickým vkusom.

Šimon: Presne tak. V Anglicku sa opera vyvinula z dvorných masiek a takzvanej *semi-opery*. To bola v podstate činohra s rozsiahlymi hudobnými vložkami. Hlavné postavy často hovorili, zatiaľ čo spievali skôr nadprirodzené bytosti. Najväčším menom bol Henry Purcell a jeho dielo *Dido and Aeneas* je považované za prvú skutočnú anglickú operu.

Simona: Keď sa povie baroková hudba, mnohým napadne Bach alebo Händel. Hral Händel nejakú rolu v opere?

Šimon: Obrovskú! Georg Friedrich Händel, Nemec pôsobiaci v Londýne, bol rockovou hviezdou barokovej opery. Skomponoval vyše 40 opier v talianskom štýle *opera seria*. Jeho diela ako *Julius Caesar v Egypte* sú plné virtuóznych árií, ktoré sú pre spevákov výzvou dodnes.

Simona: Ale počula som, že sa neskôr venoval skôr oratóriám. Prečo tá zmena?

Šimon: Bol to skvelý biznismen. Keď záujem londýnskeho publika o taliansku operu začal klesať, Händel sa nevzdal. Prakticky vynašiel nový žáner – anglické oratórium. Boli to veľké hudobno-dramatické diela, ale bez scény a kostýmov. Bolo to lacnejšie na produkciu a spievalo sa po anglicky, čo sa miestnym páčilo. Bol to geniálny ťah, ktorý mu zabezpečil nehynúcu slávu.

Simona: Takže okrem tých talianskych vplyvov, ktoré konkrétne Händlove oratóriá by sme si mali zapamätať?

Šimon: Určite jeho najslávnejšie dielo, Mesiáš. To pozná každý, hlavne vďaka zboru „Hallelujah“, ktorý počujeme všade.

Simona: Áno, hlavne vo vianočných filmoch! A čo ďalšie?

Šimon: Potom sú tu monumentálne diela ako Judas Maccabaeus, Saul alebo Izrael v Egypte. Tie oslavujú hrdinstvo a vieru. Zaujímavý je aj Herkules, ktorý je na pomedzí oratória a opery.

Simona: To je dosť veľkolepých diel. Ako sa vlastne taká obrovská hudobná forma stavia? Nie je to len náhodné zoradenie častí, však?

Šimon: Vôbec nie! A to je na tom to fascinujúce. Hudobná forma je organický proces. Predstav si živý organizmus...

Simona: Akože biológia?

Šimon: Presne tak! Ako v tele bunky tvoria orgány, tak v hudbe menšie prvky vyrastajú z predchádzajúcich a spájajú sa do väčších celkov. Je to dynamický proces.

Simona: Takže hudba vlastne rastie, nie je len poskladaná... Super prirovnanie!

Šimon: Presne. A práve o týchto najmenších „bunkách“ hudobnej formy si povieme hneď teraz.

Simona: Takže, keď už rozumieme melódii a rytmu, je fascinujúce, ako sa tieto prvky spájajú do väčších celkov. Ako vlastne skladatelia stavajú hudbu? Je to ako s legom?

Šimon: Presne tak! Je to dokonalá stavebnica. A ten najmenší kúsok lega, tá základná kocka, sa v hudbe volá motív.

Simona: Motív... to sú tie slávne „ta-ta-ta-tááá“ z Beethovenovej Piatej, však?

Šimon: Presne to je ono! Pár nôt s jasným rytmom. Keď spojíš pár motívov, dostaneš frázu. A dve frázy zvyčajne tvoria hudobnú vetu. Je to ako slová, ktoré tvoria vetu v knihe.

Simona: Aha, čiže motív je slovo, fráza je časť vety a hudobná veta je... celá veta s bodkou na konci?

Šimon: Skoro. Tá „bodka“ sa volá kadencia, taký hudobný odpočinok. A keď máme vetu, môžeme postaviť celý odsek.

Simona: A ten odsek sa v hudbe volá...?

Šimon: Perióda. To je najmenšia uzatvorená forma. Think of it this way: perióda má dve časti. Prvá veta sa pýta otázku a končí tak otvorene. Druhá veta na ňu odpovedá a všetko pekne uzavrie.

Simona: Otázka a odpoveď. To znie veľmi prirodzene a logicky. Z periód potom vznikajú diely a z dielov celé časti, napríklad v sonáte?

Šimon: Presne tak. Je to hierarchia. A medzi nimi sú často také „spojky“, ktoré zabezpečia, aby prechody neboli kostrbaté.

Simona: Dobre, ale čo drží tieto tehličky pokope? Predpokladám, že harmónia hrá kľúčovú rolu.

Šimon: Absolútne. A jedným z najdôležitejších nástrojov na vytváranie napätia a uvoľnenia, ktoré formujú hudbu, sú septakordy. To sú akordy zo štyroch tónov.

Simona: Septakordy... tie znejú tak... jazzovo.

Šimon: Áno, v jazze sú všade, ale klasika ich používala dávno predtým. Najznámejší je dominantný septakord, ktorý má obrovskú silu ťahať hudbu domov, k tonike.

Simona: Takže nie je len jeden druh septakordu?

Šimon: Kdeže. V bežnej durovej stupnici ich nájdeme hneď niekoľko – napríklad veľký tvrdý, malý mäkký alebo malý zmenšený. Každý má inú farbu a náladu.

Simona: A čo sú to tie obraty? Znie to, akoby si ten akord prevrátil hore nohami.

Šimon: V podstate áno. Len presunieš spodný tón o oktávu vyššie. Tým sa zmení basový tón a akord dostane novú príchuť, hoci tóny ostávajú rovnaké.

Simona: Existujú aj nejaké... pikantnejšie verzie?

Šimon: Určite! To sú alterované septakordy. Skladateľ v nich nejaký tón chromaticky zmení, napríklad zvýši alebo zníži kvintu. Tým vznikne obrovské napätie.

Simona: To je ako pridať do jedla čili, však?

Šimon: Presne! Zmenšený septakord je toho dokonalým príkladom. Je extrémne napätý a často sa používa na dramatické zvraty alebo modulácie do iných tónin. Je to čistá hudobná dráma.

Simona: Takže, ak to zhrniem, hudobná forma je ako stavba z lega, od motívu až po celú symfóniu. A septakordy sú to silné lepidlo a zároveň korenie, ktoré tomu všetkému dáva tvar a chuť. Fascinujúce! A práve pri chuti mi napadá...

Simona: Takže alterácie nie sú len o dominantnom napätí. Čo ďalšie funkcie? Napríklad subdominanty?

Šimon: Určite! Tam nájdeme skvelé farby. Napríklad Neapolský sextakord. Znie to honosne, však?

Simona: Ako z talianskej opery! V čom je iný?

Šimon: Vytvára veľmi clivý, dramatický zvuk. Jeho opakom je Lydický akord so zvýšenou kvartou, ktorý znie naopak veľmi jasne a otvorene.

Simona: A čo tie sľubované výlety do iných tónin?

Šimon: To sú mimotonálne dominanty. Je to akoby sme si požičali dominantu z inej tóniny. Predstav si, že sme v C dur, ale chceme si odskočiť do G dur. Použijeme akord D7, ktorý do C dur nepatrí, ale dokonale nás navedie do G.

Simona: To je skvelý trik! A existuje aj niečo ešte... extrémnejšie?

Šimon: Pre fajnšmekrov máme dvojitú alteráciu. Tam zmeníme rovno dva tóny v akorde. Je to veľmi intenzívne korenie, ktoré treba používať opatrne.

Simona: Perfektné. To bol skvelý prehľad. Máš pre nás na záver nejakú hlavnú myšlienku?

Šimon: Jasné. Alterované akordy sú jednoducho hudobné korenie. Pridávajú napätie, farbu a umožňujú nám kreatívne sa pohybovať po hudobnej mape. Takže sa ich nebojte!

Simona: Ďakujeme ti, Šimon, za všetky cenné rady. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa pekne!

Šimon: Dovidenia.