Podcast o Osobná zodpovednosť pre úspech

Kapitoly

Úvod

Stopercentná zodpovednosť

Kľúče pod lampou

Príbeh W. Clementa Stona

Rovnica úspechu U + R = V

Koniec obviňovania a sťažností

Tvorca alebo pozorovateľ?

Sila spätnej väzby

Žlté výstrahy

Prečo ignorujeme varovania?

Udalosť + Reakcia = Výsledok

Zmeňte reakciu, zmeníte výsledok

Výsledky neklamú

Prečo sa sťažujeme?

Zhrnutie a záver

Přepis

Nina: Čo je tá jedna vec, ktorá zráža na kolená osemdesiat percent študentov, nielen na skúškach, ale aj v živote? Je to zvyk, ktorý máme všetci, a väčšina si ani neuvedomuje, ako veľmi im škodí.

Peter: Presne tak. Je to tichý zabijak úspechu. Ale máme dobrú správu. Dnes vám ukážeme, ako tento zvyk identifikovať a zbaviť sa ho raz a navždy. A je to jednoduchšie, než si myslíte.

Nina: Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Dobre, Peter, poďme na to. Čo je ten tajomný zvyk, ktorý nám bráni v úspechu?

Peter: Je to obviňovanie. Hľadanie vinníka všade inde, len nie v sebe. Je to ten moment, keď povieme: „Skúška bola príliš ťažká,“ „Učiteľ ma nemá rád,“ alebo „Keby som mal viac času...“.

Nina: Och, to poznám. V podstate presúvanie zodpovednosti. A ty tvrdíš, že kľúčom k úspechu je prevziať... stopercentnú zodpovednosť?

Peter: Presne. Stopercentnú. Nie deväťdesiatdeväť. To znamená prijať fakt, že za kvalitu svojho života, za svoje výsledky, za svoje známky, ste zodpovední iba vy. Nikto iný.

Nina: To znie dosť... tvrdo. Čo ak sa naozaj stanú veci, ktoré nemôžem ovplyvniť? Povedzme, že ochoriem tesne pred skúškou.

Peter: Skvelá otázka. Samozrejme, že nemôžeme meniť okolnosti, ročné obdobia alebo vietor. Ale môžeme meniť seba. Môžeme zmeniť našu reakciu na tieto okolnosti. To je ten rozdiel.

Nina: Takže aj keď ochoriem, stále mám nejakú zodpovednosť?

Peter: Áno. Možno si predtým ignoroval signály tela, že potrebuješ oddych. Možno si sa neučil priebežne a spoliehal sa na poslednú noc. Stále je tam prvok, ktorý bol v tvojich rukách.

Nina: V materiáloch som čítala pekný príbeh o mužovi, ktorý hľadal stratený kľúč. Pripomeň nám ho.

Peter: Jasné. Muž hľadá kľúče pod pouličnou lampou. Príde k nemu okoloidúci a ponúkne mu pomoc. Po hodine márneho hľadania sa ho spýta: „Ste si istý, že ste ich stratili práve tu?“

Nina: A aká bola odpoveď?

Peter: Muž odpovie: „Nie, stratil som ich doma. Ale tu je oveľa viac svetla.“

Nina: To je dokonalá metafora. Hľadáme odpovede a vinníkov tam, kde je to pohodlné a viditeľné – mimo nás – aj keď vieme, že skutočný problém je niekde inde.

Peter: Presne tak. Je čas prestať hľadať pod lampou a pozrieť sa tam, kde sme kľúč naozaj stratili. A to je v nás samých. Sme to my, kto tvorí svoj život. Nikto iný.

Nina: Toto nie je len nejaká teória, však? Zdieľal si skúsenosť s multimilionárom W. Clementom Stonom. Ako to bolo?

Peter: Áno, mal som to šťastie pre neho pracovať. Hneď v prvom týždni sa ma spýtal: „Prevzali ste za svoj život stopercentnú zodpovednosť?“

Nina: A čo si odpovedal? Asi niečo ako „Samozrejme!“

Peter: Skôr niečo ako... „Myslím, že áno.“ Jeho reakcia bola okamžitá. Povedal: „To je otázka, na ktorú sa odpovedá áno alebo nie, mladý muž. Buď ste ju prevzali, alebo nie.“

Nina: Ups. Takže si ju neprevzal.

Peter: Presne. Priznal som, že som už niekedy niekoho obviňoval a sťažoval sa. A on mi vysvetlil, že stopercentná zodpovednosť znamená uznať, že si pôvodcom všetkého, čo sa ti deje. Si príčinou všetkých svojich skúseností.

Nina: To muselo zmeniť tvoj pohľad na vec.

Peter: Absolútne. Povedal: „Svoje súčasné podmienky môžeš pretvárať podľa svojej vôle len vtedy, keď si uvedomíš, že si si ich sám vytvoril.“ V ten deň som sa rozhodol a povedal som: „Áno, pane, som ochotný prevziať plnú zodpovednosť.“ A urobil som to.

Nina: Takže, ako to môžeme uchopiť v praxi? Existuje nejaký nástroj alebo model, ktorý by nám pomohol?

Peter: Existuje, a je geniálne jednoduchý. Je to rovnica, ktorú ma naučil psychoterapeut Robert Resnick. Znie takto: U plus R sa rovná V.

Nina: U... R... V... Dobre, rozmeňme to na drobné.

Peter: U je Udalosť. To je čokoľvek, čo sa stane a čo nemáme pod kontrolou. Zlá otázka na teste, dopravná zápcha, kritika od niekoho.

Nina: Jasné. R je naša Reakcia. To je to, čo si myslíme, čo hovoríme a čo robíme v odpovedi na tú udalosť. Toto je jediná vec, ktorú máme plne pod kontrolou.

Peter: Bingo! A V je Výsledok. Je to dôsledok našej reakcie na danú udalosť. Takže, Udalosť plus Reakcia sa rovná Výsledok.

Nina: Chápem. Ak sa mi nepáči môj výsledok – napríklad zlá známka – mám dve možnosti.

Peter: Presne. Prvá možnosť, ktorú volí väčšina ľudí, je obviňovať Udalosť (U). „Skúška bola nespravodlivá.“ „Profesor ma nemá rád.“ To je cesta obete.

Nina: A tá druhá, úspešnejšia cesta?

Peter: Je zmeniť svoju Reakciu (R). Namiesto obviňovania sa opýtaš sám seba: „Ako som reagoval? Učil som sa dosť? Mohol som si lepšie rozvrhnúť čas? Aká bude moja reakcia nabudúce, aby som dosiahol lepší výsledok?“

Nina: Takže kľúčom nie je to, čo sa nám deje, ale ako na to reagujeme.

Peter: Vždy. Nie sú to vonkajšie okolnosti, čo nás brzdí. Sme to my sami. Naše myšlienky, naše zvyky, naše správanie. Ak budeš ďalej robiť to, čo si vždy robil, budeš naďalej dostávať to, čo si vždy dostával.

Nina: Poďme sa ešte hlbšie ponoriť do toho obviňovania. Je to naozaj len strata času?

Peter: Je to absolútna strata času. Ako povedal Wayne Dyer, nezáleží na tom, koľko chýb nájdeš u druhého, teba to nezmení. Si to ty, kto jedol nezdravé jedlo. Ty si ten, kto nepovedal nie. Ty si ten, kto sa rozhodol prokrastinovať.

Nina: Au. Ale je to pravda. A čo sťažovanie sa? To je tak trochu národný šport, nie?

Peter: Je, ale je to veľmi neproduktívny šport. Keď sa na niečo sťažuješ, v podstate hovoríš: „Viem, že by mohlo existovať niečo lepšie, ale nie som ochotný podstúpiť riziko a niečo pre to urobiť.“

Nina: To je zaujímavý pohľad. Takže sa sťažujem na neporiadok v izbe, lebo viem, že by mohla byť uprataná, ale... nechce sa mi upratovať.

Peter: Presne! A všimni si, že ľudia sa sťažujú na veci, ktoré môžu zmeniť. Nikto sa nesťažuje na gravitáciu. Prečo? Lebo s ňou nič nespravíme. Sťažujeme sa na šéfa, na partnera, na školu... na veci, kde môžeme konať, ale bojíme sa.

Nina: A zvyčajne sa sťažujeme nesprávnej osobe, však? Doma na šéfa, v práci na partnera.

Peter: Áno! Lebo je to menej riskantné. Povedať šéfovi, že potrebujete lepšie plánovanie, si vyžaduje odvahu. Vyliať si srdce kamarátovi je jednoduché, ale nič to nerieši. Úspešní ľudia sa nesťažujú. Buď situáciu zmenia, alebo z nej odídu.

Nina: V materiáloch je ešte jeden dôležitý koncept. Rozdiel medzi tým, či veci tvoríme, alebo len dovoľujeme, aby sa diali.

Peter: Áno. Buď aktívne tvoríš svoj život, alebo pasívne dovoľuješ, aby sa ti dial. Oboje je výsledkom tvojej zodpovednosti.

Nina: Daj nám príklad. Čo znamená niečo aktívne vytvoriť?

Peter: Povedzme, že provokuješ niekoho v bare, on ťa udrie a skončíš v nemocnici. Celú túto situáciu si vytvoril ty svojím správaním. To je jasné.

Nina: Dobre, to chápem. A čo to pasívne dovoľovanie?

Peter: To je zákernejšie. Príklad: Roky chodíš domov z práce unavený. Ignoruješ partnerku, ktorá sa chce rozprávať. Pozeráš telku, lebo na nič iné nemáš energiu. O tri roky prídeš do prázdneho domu, lebo odišla. Aj túto situáciu si vytvoril... svojou nečinnosťou. Tým, že si dovolil, aby sa to stalo.

Nina: Páni. Takže zodpovední sme nielen za to, čo robíme, ale aj za to, čo nerobíme.

Peter: Presne. Za to, že sme neochotní urobiť, čo je potrebné na udržanie toho, čo chceme. Či už je to vzťah, zdravie alebo dobré známky.

Nina: Dobre, takže princíp je jasný. Stopercentná zodpovednosť. Ale ako to aplikovať v praxi? Znie to jednoducho, ale asi to nie je vždy ľahké.

Peter: Máš pravdu. Jednoduché neznamená vždy ľahké. Vyžaduje to disciplínu a hlavne... ochotu prijímať spätnú väzbu.

Nina: Spätnú väzbu? Od koho?

Peter: Od života. A od ľudí okolo teba. Život ti neustále dáva spätnú väzbu. Zlá známka je spätná väzba. Hovorí ti: „Tvoja metóda učenia nefunguje.“ Únava je spätná väzba. Hovorí ti: „Potrebuješ viac spať alebo lepšie jesť.“

Nina: Takže sa musíme naučiť tieto signály počúvať a pýtať sa správne otázky.

Peter: Presne. Namiesto „Prečo sa mi to deje?“ sa pýtaj: „Čo robím, že sa to deje? Čo z toho, čo robím, funguje a mal by som toho robiť viac? Čo nefunguje a mal by som s tým prestať? A čo nerobím a mal by som to vyskúšať?“

Nina: A nebáť sa opýtať aj iných. Učiteľov, kamarátov, rodiny.

Peter: Áno. Väčšina ľudí sa bojí spätnej väzby, lebo sa obávajú, čo budú počuť. Ale pravda je pravda. Je lepšie ju poznať, ako žiť v klame. Len keď poznáš pravdu, môžeš niečo zmeniť.

Nina: Takže, ak to zhrnieme, recept je v podstate: rob viac toho, čo funguje, menej toho, čo nefunguje, a skúšaj nové veci, aby si zistil, či prinesú lepšie výsledky.

Peter: Nemohla si to povedať lepšie. A nikto iný to za teba nespraví. Je to len a len na tebe. Ale keď raz prijmeš túto myšlienku, získaš obrovskú moc nad svojím životom.

Nina: Fantastické. Cítim sa motivovane už len z toho, že o tom hovoríme. Téma osobnej zodpovednosti je obrovská, ale toto bol skvelý základ. A priamo nadväzuje na to, o čom sa budeme baviť ďalej – o dôležitosti jasných cieľov.

Nina: A práve to, čo si spomenul minule o externých faktoroch, ma privádza k ďalšej myšlienke. Čo ak najväčšou prekážkou... alebo pomocou... nie je nič vonku, ale to, čo je priamo v nás?

Peter: Presne tak, Nina. To je dokonalý mostík k téme osobnej zodpovednosti. Pretože ak chceme naozaj uspieť, musíme prijať stopercentnú zodpovednosť za svoj život. Nie deväťdesiatdeväť percentnú... stopercentnú.

Nina: Sto percent? To znie... intenzívne. Čo to presne znamená v praxi?

Peter: Znamená to prestať sa vnímať ako obeť okolností. Pozri sa na to takto. Nedodržala si hrozbu, že deťom zoberieš mobil, ak si neupracú, a teraz je izba ako po výbuchu. To sa 'nestalo' samo od seba.

Nina: Au. To trafilo blízko. Alebo keď sa niekto sťažuje, že ho v práci preskočili pri povyšovaní, ale nikdy nešiel na žiadne školenie navyše.

Peter: Presne! Alebo sa ti pokazí auto na krajnici, lebo si ignoroval údržbu. Nič z tohto nie sú veci, ktoré sa nám 'stali'. Sú to výsledky toho, že sme niečo neurobili. Nepovedali sme nie, nič sme neskúsili, nič sme nepožadovali.

Nina: Takže hovoríš, že tie problémy neprídu z ničoho nič. Že existujú nejaké varovné signály?

Peter: Vždy. Ja to volám 'žlté výstrahy', ako v Star Treku. Život ti takmer vždy dáva včasné varovanie, že sa blíži nebezpečenstvo. Dáva ti čas zabrániť nechcenému výsledku.

Nina: Žlté výstrahy! To sa mi páči. Aké môžu byť?

Peter: Sú dva druhy. Vonkajšie — napríklad partner chodí domov neskoro a cítiť z neho alkohol. Alebo prvý šek od nového klienta sa vrátil z banky nekrytý. Tvoja kamarátka ťa pred niekým varovala. To sú jasné, vonkajšie signály.

Nina: Okej, tie sú celkom zrejmé. Ale čo tie menej zjavné?

Peter: To sú tie vnútorné. Ten pocit v žalúdku. Intuícia. Alebo ten tichý hlások v hlave, ktorý ti našepkáva... 'niečo tu nesedí'. Aj v bežnej reči to máme, keď povieme 'mal som tušenie' alebo 'videl som to prichádzať na míle ďaleko'.

Nina: Dobre, takže signály sú všade okolo nás, aj v nás. Prečo ich teda tak často ignorujeme? Prečo radšej strčíme hlavu do piesku?

Peter: Lebo venovať im pozornosť by si vyžadovalo urobiť niečo nepríjemné. Je nepohodlné konfrontovať partnera. Je ťažké postaviť sa na porade a ako jediný povedať, že navrhovaný plán je zlý.

Nina: Je to strach z konfliktu, z rizika...

Peter: Presne. A tak predstierame, že nič nevidíme a nevieme, pretože je to jednoduchšie. Vyhneme sa konfrontácii a udržíme si zdanlivý pokoj. Ale ten problém nezmizne, len narastie.

Nina: A úspešní ľudia to robia inak?

Peter: Úplne inak. Stavajú sa k faktom čelom. Robia tie nepríjemné veci, pretože vedia, že ich to posunie k výsledku, ktorý chcú. Nečakajú na katastrofu, aby potom mohli niekoho obviňovať.

Peter: Všetko sa to dá zhrnúť do jednoduchej rovnice: U plus R sa rovná V. Udalosť plus Reakcia sa rovná Výsledok.

Nina: U + R = V. Dobre, to znie zapamätateľne. Rozmeňme to na drobné.

Peter: Pamätáš si na to veľké zemetrasenie v Kalifornii v deväťdesiatom štvrtom? Zničilo hlavnú diaľnicu do mesta a doprava bola totálny kolaps. Cesta, čo normálne trvala hodinu, trvala tri.

Nina: Viem si predstaviť ten hnev a frustráciu.

Peter: Presne. Reportér v správach sa pýtal jedného šoféra v zápche, ako sa má. Ten chlap bol úplne vytočený. Kričal: 'Nenávidím Kaliforniu! Vždy prídem neskoro do práce, toto je hrôza!'

Nina: Typická reakcia, povedala by som.

Peter: Ale potom reportér zaklopal na okno auta za ním. A ten druhý šofér sa smial. Povedal: 'Žiadny problém. Vyrazil som o piatej ráno. Mám tu kávu, hudbu, audioknihu so španielčinou, obed... Som v pohode.'

Nina: Wow. Takže udalosť bola pre oboch rovnaká — zemetrasenie a zápcha. Ale ich reakcie vytvorili úplne iné výsledky. Jeden bol v strese, druhý bol v kľude.

Peter: Presne o tom to je! Nie je to udalosť, čo určuje tvoj život. Je to tvoja reakcia.

Nina: Takže ak sa mi nepáčia moje výsledky, musím zmeniť svoje reakcie.

Peter: Áno! Mám ešte jeden skvelý príklad. Kamoš predáva Lexusy. Keď vypukla vojna v Zálive, ľudia ich prestali kupovať. Jeho showroom bol prázdny. Udalosť? Recesia a strach.

Nina: A jeho prvá reakcia bola asi štandardná — viac reklamy?

Peter: Áno, dával inzeráty do novín, do rádia... a nič. Výsledok? Klesajúce predaje. Tak zmenil reakciu. Začal autá vystavovať tam, kde boli bohatí ľudia — golfové kluby, prístavy, večierky v Beverly Hills. A ponúkal im testovacie jazdy.

Nina: Ó, to je zákerné! Keď si raz vyskúšaš nové luxusné auto, to tvoje staré ti už zrazu príde... no, staré.

Peter: Presne! A obrovské percento z nich si ten Lexus potom kúpilo alebo lízlo. Zmenil reakciu na udalosť a úplne otočil svoj výsledok z krachu na úspech.

Nina: Takže kľúčový odkaz pre našich poslucháčov je...?

Peter: Je to jednoduché. Ty si ten, kto tvorí tvoj život. Život, ktorý žiješ, je výsledkom tvojich minulých myšlienok a činov. Máš pod kontrolou, čo si myslíš, čo robíš a čím kŕmiš svoju myseľ. Ak chceš byť úspešný, konaj spôsobom, ktorý vytvára to, čo chceš.

Nina: Znie to tak jednoducho, až je to revolučné. Máš to vo svojich rukách. A keď už hovoríme o tom, že to máme v rukách, poďme sa pozrieť na ďalší krok — ako si stanoviť ciele, ktoré nás k tomu úspechu naozaj dovedú.

Nina: Takže prešli sme si naozaj veľa technikami. Ale mám pocit, že nám chýba ešte jeden, posledný kúsok skladačky.

Peter: Presne tak, Nina. A je to ten najdôležitejší. Všetko, o čom sme sa bavili, stojí a padá na tomto poslednom princípe... prijatí stopercentnej zodpovednosti za svoj život.

Nina: Stopercentná zodpovednosť. To znie... dosť intenzívne.

Peter: Je to tak. Ale je to aj oslobodzujúce. Pozri, najľahší spôsob, ako zistiť, čo v tvojom živote funguje a čo nie, je pozrieť sa na výsledky. Tie nikdy neklamú.

Nina: Ako to myslíš?

Peter: Je to jednoduché. Buď máš ideálnu hmotnosť, alebo nemáš. Buď si spokojný so svojimi známkami, alebo nie si. Buď si šťastný, alebo nie si. Žiadne výhovorky na svete to nezmenia.

Nina: Au. To je celkom priama reč.

Peter: Musí byť! Pretože jediný štartovací bod je realita. Ak chceš lepšie výsledky, musíš zmeniť svoje správanie. Viac sa učiť, zmeniť stravu, viac cvičiť... čokoľvek. Ale najprv si musíš priznať, aké sú tvoje skutočné výsledky.

Nina: Dobre, chápem. Prestať s výhovorkami. Ale prečo je to také ťažké? Prečo sa ľudia toľko sťažujú?

Peter: To je skvelá otázka. Dám ti príklad. Videl si niekedy niekoho sťažovať sa na gravitáciu?

Nina: Na gravitáciu? No... to asi nie. To by bolo zvláštne.

Peter: Presne! A prečo nie? Pretože ju nemôžeme zmeniť. Proste existuje. Akceptujeme ju a dokonca ju využívame v náš prospech... napríklad v športe. Lyžovanie, basketbal, všetko to potrebuje gravitáciu.

Nina: Okej, začínam tušiť, kam tým mieriš...

Peter: Veci, na ktoré sa sťažujeme, sú takmer vždy situácie, ktoré zmeniť môžeme, ale rozhodli sme sa, že to neurobíme. Lepšia práca, lepší vzťah, lepšie známky...

Nina: Pretože zmena so sebou prináša riziko.

Peter: Presne tak! Riziko, že zlyháš, že ťa niekto odsúdi, že to bude nepríjemné alebo to bude vyžadovať námahu. A tak, aby sme sa tomu vyhli, radšej sa nepohneme z miesta a len sa sťažujeme.

Nina: Takže sťažovanie je v podstate priznanie, že chceme niečo lepšie, ale bojíme sa pre to niečo urobiť.

Peter: Bingo. A tu máš len dve možnosti. Buď akceptuješ, že si sa rozhodol ostať tam, kde si, a prestaneš sa sťažovať. Alebo... podstúpiš to riziko a začneš aktívne vytvárať to, čo chceš.

Nina: Páni. To je silná myšlienka na záver. A myslím, že to krásne spája všetko, o čom sme sa dnes v našom podcaste bavili. Od stanovenia cieľov až po túto absolútnu zodpovednosť.

Peter: Presne tak. Všetko je vo vašich rukách. A to je tá najlepšia správa. Máte na to.

Nina: Peter, ďakujem ti veľmi pekne za všetky tieto úžasné rady. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že si z dnešnej epizódy odnesiete veľa inšpirácie. Majte sa krásne!

Peter: Dovidenia.