Podcast o Ošetrovateľstvo: Osteoporóza, Osteoartróza a Oremovej model

Kapitoly

Čo majú spoločné zlomená noha a ošetrovateľstvo?

Univerzálne, vývinové a zdravotné potreby

Keď to sami nezvládame: Deficit sebaopatery

Sestra ako pomocník, tréner alebo manažér?

Pasívny vs. Aktívny aparát

Diagnózy a ciele

Intervencie a edukácia

Čo je to kosť a kĺb?

Prehliadka kostry: Hlava a chrbtica

Hrudník, končatiny a svaly

Čo tvorí sval?

Ako funguje svalová kontrakcia?

Svaly ako tímoví hráči

Rýchla prehliadka tela

Osteoartróza: Keď kĺby štrajkujú

Diagnostika a liečba artrózy

Osteoporóza: Tichý zlodej kostí

Prevencia a záver

Přepis

Jakub: Predstavte si, že si pri basketbale nešťastne zlomíte nohu. Zrazu si ani len neviete sami priniesť pohár vody z kuchyne, obuť si ponožky je misia na pol dňa a sprcha... na to ani nemyslime. Z úplnej samostatnosti sa stanete závislým od pomoci ostatných.

Ema: Presne táto myšlienka – schopnosť postarať sa sám o seba – je jadrom jedného z najznámejších ošetrovateľských modelov na svete. Znie to jednoducho, však?

Jakub: Až príliš jednoducho. Počúvate Studyfi Podcast, kde si dnes s odborníčkou Emou posvietime na ošetrovateľský model Dorothey Oremovej. Takže, Ema, čo je na tej sebestačnosti také vedecké?

Ema: Skvelá otázka. Dorothea Orem postavila celú svoju teóriu na tom, že každý človek má prirodzenú schopnosť a túžbu starať sa o seba – udržať si život, zdravie a pohodu. Tomuto hovoríme sebaopatera.

Jakub: Chápem. Jesť, piť, spať, umyť sa... veci, ktoré robíme každý deň bez rozmýšľania.

Ema: Presne tak. A úloha sestry nastupuje až vtedy, keď človek z nejakého dôvodu túto schopnosť stratí alebo ju má obmedzenú. Ako napríklad pri tej zlomenej nohe.

Jakub: Takže Oremová rozdelila tieto naše potreby na nejaké kategórie, však? Aby v tom bol systém.

Ema: Áno, a je to veľmi logické. Hovorí o troch skupinách potrieb. Prvá sú Univerzálne potreby. To sú tie úplne základné veci pre všetkých ľudí – dýchanie, jedlo, voda, spánok, ale aj sociálne kontakty a bezpečie.

Jakub: Jasné, to potrebuje každý, či je chorý alebo zdravý.

Ema: Potom sú tu Vývinové potreby. Tie súvisia s rôznymi životnými etapami. Iné potreby má dieťa, iné dospievajúci a iné senior. Choroba alebo nejaká životná kríza, napríklad strata blízkeho, môže tento vývin narušiť.

Jakub: A tá tretia skupina? Tá už asi súvisí priamo s chorobou.

Ema: Presne. To sú Zdravotne orientované potreby. Vznikajú po úraze, operácii alebo pri chorobe. Pacient sa zrazu musí naučiť žiť s bolesťou, adaptovať sa na zmenený vzhľad alebo zvládať dlhodobú liečbu.

Jakub: Dobre, takže máme potreby. Čo sa stane, keď ich nedokážeme naplniť? Ako pri tej našej nešťastnej zlomenej nohe. Čo na to hovorí Oremová?

Ema: Vtedy podľa nej vzniká sebaošetrovateľský deficit. To je ten kľúčový moment, kedy je potrebná pomoc sestry. Deficit je vlastne rozdiel medzi tým, čo by človek pre seba mal robiť, a tým, čo reálne dokáže urobiť.

Jakub: Aha! Takže úlohou sestry nie je len pichnúť injekciu, ale zistiť, kde presne ten deficit je a pomôcť ho pacientovi prekonať.

Ema: Si to trafil. Sestra najprv posúdi, čo všetko pacient zvláda sám – to sú tie známe ADL, aktivity denného života. Potom identifikuje problém – napríklad neschopnosť osobnej hygieny – a naplánuje, ako mu pomôcť dosiahnuť čo najväčšiu sebestačnosť.

Jakub: Takže cieľom nie je robiť všetko za pacienta, ale vrátiť mu schopnosť postarať sa o seba, ak je to možné.

Ema: Presne! Podporiť, zachovať alebo obnoviť jeho sebaopateru. To je hlavná myšlienka celého modelu.

Jakub: A ako tá pomoc sestry v praxi vyzerá? Predpokladám, že inak pomáha pacientovi v kóme a inak niekomu, kto sa len učí chodiť o barlách.

Ema: Samozrejme. Oremová definovala tri ošetrovateľské systémy, teda tri spôsoby pomoci. Prvý je celkovo kompenzujúci systém.

Jakub: To znie ako plný servis.

Ema: V podstate áno. Používa sa pri pacientovi, ktorý je úplne odkázaný na sestru. Sestra za neho robí všetko.

Jakub: Dobre. A ďalší?

Ema: Druhý je čiastočne kompenzujúci systém. Tu sestra pomáha len s tým, čo pacient nezvládne. Pacient sa aktívne zúčastňuje na starostlivosti podľa svojich možností. To by bol prípad tej našej zlomenej nohy.

Jakub: A posledný?

Ema: Posledný je podporno-výchovný systém. Tu je pacient už takmer sebestačný. Sestra ho skôr učí, vedie, podporuje a radí mu. Napríklad učí pacienta s cukrovkou, ako si správne pichať inzulín.

Jakub: Takže sestra je podľa situácie buď jeho rukami, partnerom alebo učiteľom. Veľmi praktické.

Ema: Presne tak. Celý model je zameraný na to, aby bola pomoc čo najefektívnejšia a vždy smerovala k posilneniu samostatnosti pacienta. Je to o partnerstve, nie o pasívnom prijímaní starostlivosti.

Jakub: Takže, Ema, Oremovej model sme si teoreticky prebrali. Ale poďme na prax. Ako to vyzerá pri pacientoch s ochoreniami pohybového systému, čo je extrémne časté?

Ema: Výborný presun, Jakub. Presne tu sa ukazuje sila tohto prístupu. Ale aby sme boli všetci na jednej lodi, dajme si bleskové opakovanie anatómie.

Jakub: Bleskové? To znie dobre.

Ema: Úplne. Takže, pohybový systém má dve zložky. Pasívny aparát sú kosti, kĺby, chrupavky... je to vlastne naša opora, taká konštrukcia tela.

Jakub: Chápem, pasívna konštrukcia. A čo s ňou hýbe?

Ema: A to je ten aktívny aparát. To sú naše kostrové svaly a šľachy. Tie sa sťahujú a vytvárajú pohyb. Bez nich by bola kostra len... socha.

Jakub: Socha, ktorej by sa asi ťažko vstávalo z postele. Dobre, takže príde pacient, napríklad s osteoartrózou. Aké sú prvé kroky sestry?

Ema: Všetko začína posúdením. Sestra si všíma bolesť, opuchy, ale hlavne to, čo pacient zvláda a čo už nie. Z toho potom vyplynú ošetrovateľské diagnózy.

Jakub: Ako napríklad?

Ema: Najčastejšie je to akútna alebo chronická bolesť, porušená mobilita, alebo vysoké riziko pádu. Niekedy aj poruchy spánku, pretože bolesť v noci proste nenechá človeka spať.

Jakub: To dáva zmysel. A aký je teda cieľ? Jednoducho dať lieky proti bolesti a hotovo?

Ema: Keby to bolo také jednoduché... Vôbec nie. Cieľom je samozrejme zmierniť bolesť, ale hlavne zlepšiť mobilitu a zaistiť, aby bol pohyb pacienta bezpečný.

Jakub: A ako to sestra dosiahne? Čo konkrétne robí?

Ema: Tak napríklad. Monitoruje bolesť a podľa toho podáva lieky, ktoré naordinoval lekár. Pomáha s polohovaním, aby sa kĺbom uľavilo. A veľmi dôležité je, že dohliada na cvičenie podľa pokynov fyzioterapeuta.

Jakub: Takže sestra je taký kouč a dohľad v jednom.

Ema: Presne tak. Alebo odporučí vhodnú obuv... vieš, žiadne šmykľavé papuče. Ale kľúčová, a tým myslím absolútne najdôležitejšia, je edukácia.

Jakub: Čo všetko to zahŕňa?

Ema: Učíme pacienta, ako si šetriť kĺby – napríklad nedvíhať ťažké veci. Vysvetľujeme, prečo je dôležité zredukovať nadváhu. A učíme ho používať pomôcky, napríklad paličku alebo chodítko, aby sa cítil bezpečnejšie.

Jakub: Takže v podstate mu dávate nástroje, aby si vedel pomôcť sám. To je presne duch toho Oremovej modelu, však?

Ema: Bingo! Cieľom nie je robiť veci za pacienta, ale naučiť ho, ako ich zvládať čo najlepšie sám. Zvyšujeme jeho sebestačnosť. A presne o tom sa budeme baviť aj pri ďalšej téme, ktorá sa týka...

Jakub: Takže to je naozaj fascinujúce, ako tie systémy spolupracujú. Ale poďme teraz na niečo, čo je doslova oporou celého tela. Kostrový systém.

Ema: Presne tak, Jakub. Bez neho by sme boli len taká... beztvará kôpka.

Jakub: To je celkom presná predstava. Takže, čo presne tvorí ten náš pasívny pohybový aparát?

Ema: Pasívny aparát, to je kostra. Teda kosti a ich spojenia. Predstav si to ako lešenie pre naše telo. A tie spojenia môžu byť buď pevné, ako napríklad švy na lebke, alebo pohyblivé, čo sú známe kĺby.

Jakub: Okej, poďme na tú základnú tehličku – kosť. Čo to vlastne je? Je to len tvrdý kus vápnika?

Ema: To je častá predstava, ale je to oveľa zložitejšie. Kosť, alebo os, je živý orgán. Tvorí ju kostné tkanivo, ktoré je obalené väzivom nazývaným okostica, alebo periost. A to je dôležité...

Jakub: Prečo? Čo robí tá okostica?

Ema: Práve v nej sú cievy a nervy. Samotné kostné tkanivo je necitlivé, ale okostica áno. Preto zlomenina tak bolí. Okrem toho je kľúčová pre rast kosti do šírky a pre hojenie.

Jakub: Aha! Takže to dáva zmysel. A vo vnútri kosti je čo? Spomínam si na kostnú dreň.

Ema: Áno, vo vnútri je kostná dreň. A samotná kosť má dve časti – tvrdú, kompaktnú na povrchu a hubovitú, spongióznu vo vnútri. A čo sa týka spojení... najzaujímavejšie sú kĺby.

Jakub: Tie nám umožňujú pohyb, však?

Ema: Presne. Kĺb, alebo articulatio, spája dve alebo viac kostí. Tvorí ho kĺbová hlavica, jamka, a celé je to zabalené v kĺbovom puzdre. Vnútri je synoviálna tekutina, ktorá to celé maže, aby to išlo hladko.

Jakub: Dobre, poďme sa na tú našu kostru pozrieť pekne zhora nadol. Začnime hlavou.

Ema: Hlava, latinsky caput, má dve hlavné časti. Mozgovú časť, cranium, ktorá chráni mozog... a tvárovú časť, viscerocranium. To je v podstate naša tvár.

Jakub: Čiže lebka nie je len jedna kosť?

Ema: Vôbec nie. Mozgovú časť tvorí viacero kostí – čelová, temenné, spánkové, záhlavná... Tvár zase čeľusť, sánka, jarmová kosť, nosové kosti a ďalšie.

Jakub: A čo chrbtica? To je tá naša hlavná os.

Ema: Presne. Columna vertebralis. Skladá sa z 33 až 34 stavcov. A tie delíme na 7 krčných, 12 hrudných a 5 driekových. Úplne prvý krčný stavec sa volá atlas – nosič, lebo nesie hlavu.

Jakub: A druhý je axis, čapovec, ktorý umožňuje otáčanie hlavy, správne?

Ema: Vidím, že si sa pripravoval! Presne tak. A úplne na konci máme krížovú kosť, os sacrum, ktorá je zrastená z piatich stavcov, a kostrč, os coccygeum, čo je taký náš malý zvyšok chvosta.

Jakub: Poďme nižšie. Hrudník – thorax. To je náš ochranný kôš pre srdce a pľúca.

Ema: Áno. Tvorí ho hrudná kosť, sternum, a 12 párov rebier. Zaujímavé je, že nie všetky rebrá sú rovnaké. Máme 7 párov pravých, ktoré sa pripájajú priamo na sternum, potom 3 páry nepravých a 2 páry voľných rebier.

Jakub: A čo končatiny? Tam je tých kostí asi najviac.

Ema: To teda je. Horná končatina – začína kľúčnou kosťou a lopatkou, potom je ramenná kosť, humerus, v predlaktí máme dve kosti, vretennú a lakťovú. A potom zápästie, záprstné kosti a články prstov.

Jakub: A dolná končatina je podobná, nie? Len väčšia a silnejšia.

Ema: V princípe áno. Máme mohutnú stehnovú kosť, femur, vpredu jabĺčko, patella. V predkolení sú píšťala a ihlica. No a potom členok, priehlavok a prsty. Najväčšia priehlavková kosť je pätová kosť, calcaneus.

Jakub: Super. Tým sme pokryli pasívny aparát. Ale čo ten aktívny? Čo to všetko hýbe?

Ema: To je úloha pre svaly. Tie tvoria aktívny pohybový aparát. Svaly nielenže umožňujú pohyb, ale aj držia telo, pomáhajú nám dýchať a produkujú teplo.

Jakub: A máme rôzne typy svalov, však?

Ema: Máme tri základné typy. Priečne pruhované, alebo kostrové svalstvo – to ovládame vôľou. Potom hladké svalstvo, ktoré je vo vnútorných orgánoch a to neovládame. A špeciálny je srdcový sval, myokard, ktorý pracuje autonómne.

Jakub: Takže kostra je lešenie a svaly sú robotníci, ktorí s tým lešením hýbu.

Ema: Krásne zhrnuté. A práve o tých svaloch, ich typoch a funkciách si povieme viac nabudúce.

Jakub: Takže máme za sebou kostru, ktorá je našou pevnou oporou. Ale sama o sebe by sa nepohla ani o milimeter. Ema, čo je teda ten motor, ktorý to všetko dáva do pohybu?

Ema: Presne tak, Jakub. Tým motorom sú svaly. A nie je to len o pohybe, svaly nám pomáhajú udržiavať držanie tela a dokonca produkujú teplo.

Jakub: Dobre, poďme na to od základov. Keď sa povie sval, čo si mám presne predstaviť? Okrem toho, čo ma bolí po cvičení.

Ema: Dobrá otázka. Každý kostrový sval, latinsky *musculus*, má svoje bruško, to je tá mäsitá časť, ktorú si predstavuješ. Potom má začiatok, *origo*, a úpon, *insertio*, ktorými sa pripája ku kostiam.

Jakub: A na pripojenie slúžia šľachy, však?

Ema: Áno, šľachy, čiže *tendo*, sú extrémne pevné väzivové povrazce, ktoré prenášajú silu svalu na kosť. Dôležité je, že sval sa neupína priamo na kosť, ale na jej obal, na okosticu.

Jakub: Okej, takže máme sval pripojený ku kosti. Čo sa stane, keď chcem napríklad zdvihnúť ruku? Aký signál to spustí?

Ema: Všetko začína v mozgu. Nervový vzruch príde na nervovo-svalovú platničku a tam sa uvoľnia špeciálne látky, mediátory. To je ten spúšťač.

Jakub: A ten spustí... čo presne?

Ema: Spustí to proces, kde sa do seba zasúvajú mikroskopické vlákna – aktín a myozín. Predstav si to ako tisíce malých ručičiek, ktoré sa chytia lana a priťahujú ho. Tým sa celý sval skráti, a to je tá kontrakcia.

Jakub: Takže v podstate miniatúrne preťahovanie lanom v každom svale?

Ema: Áno, dá sa to tak povedať. A prácu svalu vieme dokonca aj merať pomocou elektromyografie, ktorá sníma tie elektrické signály.

Jakub: Zaujímavé. Ale svaly asi nepracujú samostatne, však? Počul som, že fungujú v pároch.

Ema: Presne tak. Sú to takzvané antagonistické páry. Keď sa jeden sval skráti, napríklad biceps pri ohnutí ruky v lakti, jeho protiľahlý hráč, triceps, sa musí natiahnuť. Jeden je ohýbač, *flexor*, a druhý vystierač, *extenzor*.

Jakub: A takýchto funkčných skupín je viac?

Ema: Určite. Máme priťahovače a odťahovače, ktoré hýbu končatinami k telu a od tela, alebo zvierače, *sfinktery*, ktoré uzatvárajú telesné otvory.

Jakub: Poďme si vymenovať aspoň pár najznámejších svalov. Čo napríklad hlava a krk?

Ema: Na hlave máme mimické svaly, vďaka ktorým sa mračíme alebo smejeme, a silné žuvacie svaly. Na krku je dominantný kývač hlavy, ten, ktorý cítiš, keď otáčaš hlavou do strán.

Jakub: A čo trup? Brucho a chrbát sú pre držanie tela kľúčové.

Ema: Absolútne. Na hrudníku máme veľký a malý prsný sval. Brucho spevňuje priamy brušný sval, známy ako „tehličky“, a šikmé brušné svaly. Chrbát drží hlavne široký sval chrbta a trapézový sval.

Jakub: To znie ako komplexný systém. A to sme ešte nespomenuli ruky a nohy... alebo dýchanie.

Ema: Presne. Hlavným dýchacím svalom je bránica, ktorej pomáhajú medzirebrové svaly. A to, že sa vôbec môžeme postaviť a chodiť... za to vďačíme hlavne najväčšiemu sedaciemu svalu a štvorhlavému svalu stehna. Je to fascinujúca súhra.

Jakub: Určite áno. Spomínala si, že svaly sa upínajú na okosticu, ktorá obaľuje kosť. A viem, že tá okostica má dôležitú úlohu aj pri tom, ako kosti rastú. Mohli by sme sa na to pozrieť nabudúce?

Jakub: Tak a sme vo finále nášho dnešného maratónu. Po všetkých tých svaloch a šľachách nám zostala posledná, no veľmi dôležitá téma... ochorenia kostí a kĺbov.

Ema: Presne tak, Jakub. A začneme niečím, čo možno poznajú aj vaši starí rodičia. Hovorí ti niečo osteoartróza?

Jakub: Samozrejme! To je tá bolesť kĺbov, keď sa opotrebuje chrupavka, však? Stále počúvam, ako niekomu "puká v kolene".

Ema: To je celkom presné. Je to degeneratívne ochorenie, kde sa chrupavka, ktorá chráni konce kostí, postupne stenčuje a ničí. To vedie k bolesti, stuhnutosti a obmedzeniu pohybu.

Jakub: A prečo sa to vlastne deje? Je to len o starobe?

Ema: Vek je najväčší rizikový faktor, prvé príznaky sa zvyčajne objavia po päťdesiatke. Ale nie je to len o tom. Svoju rolu zohráva aj obezita, preťažovanie kĺbov, staré zranenia, genetika a dokonca aj zlé držanie tela.

Jakub: Takže to nie je len choroba seniorov. A je pravda, že postihuje častejšie ženy?

Ema: Áno, štatisticky až trikrát častejšie. Najčastejšie postihuje kĺby, ktoré nesú najväčšiu váhu – kolená, bedrá, ale aj chrbticu a ruky.

Jakub: Spomínal si stuhnutosť. Ako to vyzerá v praxi?

Ema: Typická je ranná stuhnutosť, ktorá ale netrvá dlho, zvyčajne do 30 minút. Pacienti môžu cítiť bolesť pri námahe, kĺb môže byť citlivý, opuchnutý a áno, počuť aj to známe pukanie alebo praskanie, odborne krepitácie.

Jakub: Dobre, takže ak mám tieto príznaky, čo ma čaká u lekára? Hneď röntgen?

Ema: Väčšinou áno. Röntgen pekne ukáže zúženie kĺbovej štrbiny. Niekedy sa použije aj CT alebo magnetická rezonancia. Lekár samozrejme vyšetrí aj rozsah pohybu a môže odobrať krv na vylúčenie iných ochorení.

Jakub: A dá sa to vôbec liečiť, alebo sa s tým už musím naučiť žiť?

Ema: Liečba je zameraná hlavne na zmiernenie príznakov a spomalenie postupu. Základom je nefarmakologická liečba... teda zmena životného štýlu. Redukcia hmotnosti je absolútne kľúčová, aby sme odľahčili kĺby.

Jakub: A okrem chudnutia?

Ema: Fyzioterapia a cvičenie na posilnenie svalov okolo kĺbu, čo mu dodá stabilitu. Pomáha aj elektroliečba, vodoliečba či ortopedické pomôcky. Jednoducho, šetriť kĺby, ale zároveň ich rozumne hýbať.

Jakub: A keď to nestačí, prichádzajú na rad lieky?

Ema: Presne tak. Používajú sa lieky proti bolesti ako paracetamol, alebo nesteroidné protizápalové lieky ako ibuprofen. Lokálne sa môžu aplikovať gély alebo injekcie kyseliny hyalurónovej priamo do kĺbu.

Jakub: A tá posledná možnosť, keď už je veľmi zle... výmena kĺbu?

Ema: Áno, pri ťažkej artróze, keď už nič iné nezaberá, je riešením totálna endoprotéza, teda umelý kĺb. Je to veľká operácia, ale dokáže výrazne zlepšiť kvalitu života.

Jakub: Poďme na druhé veľké ochorenie – osteoporózu. Tú si často spájame s krehkými kosťami u starších žien. Je to správne?

Ema: V podstate áno. Osteoporóza je systémové ochorenie, pri ktorom redne kostné tkanivo. Kosti strácajú svoju pevnosť a sú náchylné na zlomeniny aj pri úplne minimálnej záťaži, napríklad pri prudšom zohnutí.

Jakub: Prečo sa to deje? Súvisí to s hormónmi?

Ema: Áno, najmä u žien po menopauze dochádza k úbytku estrogénov, ktoré chránia kosti. To je takzvaná primárna osteoporóza. Ale existuje aj sekundárna, ktorá je spôsobená iným ochorením alebo dlhodobým užívaním niektorých liekov, napríklad kortikoidov.

Jakub: Takže to môže postihnúť aj mladších ľudí alebo mužov, ak majú nejakú inú chorobu.

Ema: Presne tak. A to je dôležité rozlíšiť, lebo liečba sa potom zameriava aj na odstránenie tej pôvodnej príčiny. Je to taký tichý zlodej, lebo dlho o nej človek nemusí vôbec vedieť.

Jakub: A ako sa na ňu teda príde? Až keď si niečo zlomím?

Ema: Žiaľ, často je to tak. Prvým príznakom býva zlomenina. Typické sú zlomeniny stavcov, krčka stehennej kosti alebo zápästia. Inak sa môže prejaviť bolesťami chrbta alebo postupným znižovaním výšky a hrbením sa.

Jakub: Dobre, to znie desivo. Ako zistím, či mám riziko, skôr než dôjde k zlomenine?

Ema: Zlatým štandardom v diagnostike je denzitometria. Je to bezbolestné vyšetrenie, ktoré meria hustotu kostí. Dopĺňa sa vyšetrením krvi, kde sa sleduje hladina vápnika a vitamínu D.

Jakub: A čo liečba a prevencia? Predpokladám, že vápnik a vitamín D budú hrať hlavnú rolu.

Ema: Absolútne. Dostatočný príjem vápnika a vitamínu D, či už zo stravy alebo doplnkov, je základ. Rovnako dôležitý je pravidelný pohyb, najmä chôdza a cvičenia s vlastnou váhou, pretože záťaž stimuluje tvorbu kostí.

Jakub: Takže žiadne výhovorky, hýbať sa treba v každom veku.

Ema: Presne tak! A samozrejme, nefajčiť, obmedziť alkohol a dbať na prevenciu pádov, hlavne v staršom veku. Farmakologická liečba potom zahŕňa lieky ako bisfosfonáty, ktoré spomaľujú odbúravanie kosti.

Jakub: Výborne. Takže ak by sme to mali zhrnúť na záver... Pri artróze ide o opotrebovanie chrupavky a pri osteoporóze o rednutie kostí. Ale v oboch prípadoch je kľúčom prevencia, správna životospráva a pohyb.

Ema: Perfektné zhrnutie, Jakub. Zdravý životný štýl je najlepšia investícia do našich kostí a kĺbov. Čím skôr začneme, tým lepšie.

Jakub: Ema, ďakujem ti veľmi pekne za všetky cenné informácie nielen k tejto téme, ale počas celej našej dnešnej epizódy. Verím, že to našim poslucháčom pomohlo.

Ema: Aj ja ďakujem za pozvanie. A vám, milí študenti, prajem veľa úspechov pri učení a hlavne veľa zdravia!

Jakub: Presne tak. Majte sa krásne, počujeme sa nabudúce pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Dovidenia!