Podcast o Ošetrovateľský proces a starostlivosť o endokrinné poruchy

Kapitoly

Príbeh z praxe

Čo je ošetrovateľský proces?

Výhody pre všetkých

Päť krokov k úspechu

Cesta časom: Od Florence po NANDA

Škálovanie a meracie nástroje

Zhrnutie a prechod

Dirigenti nášho tela

Kľúčoví hráči v tele

Keď sa systém pokazí: Hypotyreóza

Diagnóza a riešenie

Keď štítna žľaza štrajkuje

Hypertyreóza: Motor na plné obrátky

Hypotyreóza: Keď sa systém spomalí

Diagnostika a liečba

Přepis

Lukáš: Predstavte si Emu. Je študentkou ošetrovateľstva na svojej prvej praxi na internom oddelení. Okolo nej je chaos – zvonia zvončeky, pípajú monitory, kolegyne rýchlo prechádzajú po chodbe. Ema má na starosti staršieho pána po operácii a cíti sa trochu stratená. Čo má urobiť ako prvé? Zmerať mu tlak? Opýtať sa, ako sa cíti? Skontrolovať ranu? V hlave má tisíc otázok a nevie, kde začať.

Viktória: Presne tento pocit pozná asi každý študent. Ten pocit, keď sa teória stretne s realitou a vy potrebujete nejaký... systém. Návod, ktorý vás prevedie krok za krokom, aby ste na nič nezabudli a pacient dostal tú najlepšiu starostlivosť. A presne to je ošetrovateľský proces.

Lukáš: A práve o tomto systematickom prístupe sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Viktória: Takže, čo to vlastne je? Veľmi jednoducho povedané, ošetrovateľský proces je systematická metóda, ako plánovať, poskytovať a dokumentovať ošetrovateľskú starostlivosť. Je to náš profesionálny recept na úspech.

Lukáš: Recept? To sa mi páči. Takže má nejaké ingrediencie a postup?

Viktória: Presne tak. A ako každý dobrý recept, aj tento má svoje charakteristiky. Je systematický, čiže ideme pekne krok za krokom. Je cieľavedomý – vždy vieme, čo chceme dosiahnuť. A čo je kľúčové, je individuálny a holistický.

Lukáš: Holistický... to znamená, že sa nepozeráme len na zlomenú nohu, ale na celého človeka, však? Telo, myseľ, duša, sociálne väzby...

Viktória: Presne. Zohľadňujeme bio-psycho-sociálno-spirituálne potreby. A je to cyklický proces. To znamená, že keď prídeme na koniec, môžeme sa vrátiť na začiatok a znova zhodnotiť, či sme dosiahli cieľ, alebo treba niečo zmeniť. Nie je to jednosmerka.

Lukáš: Takže hlavným cieľom je zistiť, čo pacientovi vlastne je, aké má problémy, a potom naplánovať a vykonať kroky, ktoré mu pomôžu. Znie to logicky.

Viktória: Áno. Určiť skutočné alebo aj potenciálne problémy, naplánovať, ako ich vyriešiť a potom to aj urobiť. To je celé kúzlo.

Lukáš: Dobre, a prečo je to vlastne také dôležité? Aké sú výhody pre sestru, okrem toho, že sa nestratí v chaose ako naša Ema na začiatku?

Viktória: Výborná otázka. Pre sestru to znamená lepšiu organizáciu práce. Uľahčuje to rozhodovanie, čo je najdôležitejšie urobiť práve teraz. Podporuje to našu profesionálnu autonómiu – my sme tie, ktoré na základe faktov rozhodujú o starostlivosti.

Lukáš: A predpokladám, že keď je všetko zapísané, je to aj právna ochrana.

Viktória: Absolútne. Dobrá dokumentácia je na nezaplatenie. Taktiež to vytvára jednotný jazyk v ošetrovateľstve. Keď poviem kolegyni diagnózu podľa NANDA klasifikácie, presne vie, o čom hovorím. No a samozrejme, zlepšuje to tímovú prácu a kvalitu starostlivosti.

Lukáš: Fajn, to sú výhody pre sestru. A čo pacient? Cíti aj on nejaký rozdiel?

Viktória: Určite. Pacient dostáva individualizovanú starostlivosť, šitú na mieru jeho potrebám. Zvyšuje to jeho bezpečnosť, lebo máme jasný plán a predchádzame chybám. Cíti kontinuitu, aj keď sa sestry na smene vymenia. A hlavne – je aktívne zapojený do rozhodovania o svojej vlastnej liečbe.

Lukáš: To je super. Pacient nie je len pasívny príjemca, ale partner. To musí výrazne zvyšovať spokojnosť.

Viktória: Presne tak. Vie, aké sú ciele a čo sa bude diať. To odstraňuje strach a neistotu.

Lukáš: Spomínala si, že je to ako recept s krokmi. Koľko ich je? A aké sú?

Viktória: Je ich päť a idú logicky za sebou. Prvý krok je posudzovanie. Tu zbierame všetky možné dáta.

Lukáš: Ako detektív na mieste činu?

Viktória: Dá sa to tak povedať. Robíme anamnézu, fyzikálne vyšetrenie, meriame vitálne funkcie, používame rôzne škály, pozeráme laboratórne výsledky, pozorujeme pacienta... Je to nepretržitý proces, ktorý sa deje počas celej starostlivosti.

Lukáš: Dobre, mám kopu dát. Čo ďalej? Druhý krok?

Viktória: Druhý krok je diagnostika. Na základe zozbieraných a overených dát stanovíme ošetrovateľskú diagnózu. To je v podstate pomenovanie problému pacienta, na ktorý my ako sestry vieme reagovať.

Lukáš: Aký je rozdiel medzi lekárskou a ošetrovateľskou diagnózou?

Viktória: Skvelá otázka. Lekár diagnostikuje chorobu, napríklad 'infarkt myokardu'. Sestra diagnostikuje ľudskú reakciu na túto chorobu, napríklad 'akútna bolesť súvisiaca s nedokrvením srdcového svalu' alebo 'strach zo smrti'. My riešime, ako choroba ovplyvňuje život pacienta.

Lukáš: Aha, to dáva zmysel. A diagnóza má nejakú štruktúru?

Viktória: Áno, najčastejšie používame formát PES. Problém, Etiológia a Symptómy. Problém je ošetrovateľská diagnóza, etiológia je príčina a symptómy sú prejavy, ktoré vidíme.

Lukáš: A po diagnostike prichádza... plánovanie?

Viktória: Tretí krok: plánovanie. Tu si stanovíme priority – čo budeme riešiť ako prvé. Potom si určíme krátkodobé a dlhodobé ciele. Napríklad: 'Pacient bude do večera udávať bolesť na škále 3 z 10'. A nakoniec vyberieme konkrétne sesterské intervencie, teda čo presne urobíme, aby sme ten cieľ dosiahli.

Lukáš: Štvrtý krok bude asi samotná akcia, však?

Viktória: Presne. Štvrtý krok je realizácia. Jednoducho povedané, robíme to, čo sme si naplánovali. Podávame lieky, polohujeme, edukujeme, komunikujeme... A pacient je v tom, pokiaľ mu to stav dovoľuje, aktívnym partnerom.

Lukáš: A posledný, piaty krok? Kontrola?

Viktória: Áno, vyhodnotenie. V tomto kroku zisťujeme, či sme dosiahli stanovené ciele. Ak áno, super, problém je vyriešený. Ak nie, musíme zistiť prečo. Bol cieľ nereálny? Zvolili sme zlé intervencie? Alebo sa stav pacienta zmenil? Na základe toho plán buď ukončíme, alebo ho upravíme a celý cyklus sa môže začať odznova.

Lukáš: Znie to ako veľmi moderný a prepracovaný systém. Bolo to tak vždy?

Viktória: Kdeže. Ale základy položil už niekto veľmi známy. Vieš kto?

Lukáš: Tipujem Florence Nightingale?

Viktória: Správne! Už v 19. storočí zaviedla systematické pozorovanie pacienta, hygienu a hlavne – dokumentáciu. To bol základ pre dnešné posudzovanie a hodnotenie. Neskôr, v roku 1955, Lydia Hall prvýkrát použila termín 'ošetrovateľský proces'.

Lukáš: A kto ďalší ho formoval?

Viktória: Kľúčová bola Virginia Henderson so svojimi 14 základnými potrebami človeka. Tým dala sestrám jasný rámec, čo majú u pacienta posudzovať. Potom Dorothea Orem s teóriou sebestačnosti, ktorá je s ošetrovateľským procesom úžasne prepojená. A v praxi bola revolučná Marjory Gordon.

Lukáš: Gordon? To meno som už počul.

Viktória: Určite. Vytvorila 11 funkčných vzorcov zdravia. Je to ucelený systém na posudzovanie, ktorý sa dodnes používa v mnohých nemocniciach ako štandard. Od vnímania zdravia, cez výživu, spánok, až po zvládanie stresu.

Lukáš: A kedy prišla tá moderná doba s tými klasifikáciami, čo si spomínala?

Viktória: To sa začalo diať hlavne od 70. rokov v USA. V roku 1982 vznikla NANDA, organizácia pre severoamerickú ošetrovateľskú diagnostiku, ktorá štandardizovala diagnózy. Potom v 90. rokoch prišli NIC – klasifikácia intervencií, a NOC – klasifikácia výsledkov. Zrazu sme mali jednotný, vedecky podložený jazyk pre celý proces.

Lukáš: V prvej fáze si spomínala škály a merania. Prečo nestačí len sa s pacientom porozprávať a pozorovať ho? Prečo potrebujeme všetko dávať do čísel a tabuliek?

Viktória: Lebo potrebujeme byť objektívni. Škálovanie nám pomáha transformovať subjektívne údaje, ako napríklad bolesť, na objektívne čísla. Vďaka tomu vieme porovnávať zmeny v čase. Ak pacient ráno povie, že bolesť je 8 z 10, a po podaní lieku poobede povie, že je 3 z 10, máme jasný dôkaz, že naša intervencia bola účinná.

Lukáš: Čiže je to dôležité pre dokumentáciu a hodnotenie. Aké škály sa bežne používajú?

Viktória: Och, tých je strašne veľa, pre každú oblasť. Na riziko vzniku dekubitov máme Nortonovu alebo Bradenovu škálu. Na bolesť používame číselnú škálu, vizuálnu analógovú škálu alebo u detí tváričkovú škálu Wong-Baker. Potom máme škály na riziko pádu, na hodnotenie nutričného stavu, stavu vedomia ako Glasgow Coma Scale, alebo funkčnej sebestačnosti ako Barthelov index.

Lukáš: Uf, to je celá veda. A okrem škál, ktoré sú skôr hodnotiace, používajú sestry aj konkrétne meracie nástroje, však?

Viktória: Samozrejme, to je náš každodenný chlieb. Od úplne základných, ako je tlakomer, fonendoskop, pulzný oxymeter či teplomer, až po špecializovanejšie. Glukometer na meranie cukru v krvi, EKG prístroj, rôzne monitory vitálnych funkcií na JIS-kách.

Lukáš: A čo napríklad pri starostlivosti o rany?

Viktória: Tam používame sterilné pravítka, hĺbkomery, robíme fotografickú dokumentáciu. V neurológii zase reflexné kladivko. Pri rehabilitácii goniometer na meranie rozsahu pohybu v kĺboch. Každý nástroj nám dáva presný, objektívny údaj, s ktorým môžeme ďalej pracovať v ošetrovateľskom procese.

Lukáš: Takže všetky tie škály a prístroje sú vlastne len nástroje, ktoré nám pomáhajú precízne vykonať ten prvý krok – posudzovanie – aby zvyšok procesu stál na pevných základoch.

Viktória: Krásne si to zhrnul. Bez kvalitných dát na začiatku by celý proces stál na vode. Je to základ, od ktorého sa všetko odvíja.

Lukáš: Dobre, skúsme si to teda na záver zrekapitulovať. Ošetrovateľský proces je systematická, 5-kroková metóda – posudzovanie, diagnostika, plánovanie, realizácia a vyhodnotenie – ktorá pomáha sestrám poskytovať tú najlepšiu, individualizovanú a bezpečnú starostlivosť.

Viktória: A je to proces, ktorý stavia pacienta do centra diania a robí z neho aktívneho partnera. Vďaka nemu vieme presne, čo robíme, prečo to robíme a či to, čo robíme, aj naozaj funguje.

Lukáš: Je to teda oveľa viac než len mechanické vykonávanie ordinácií lekára. Je to premyslený, vedecký prístup. Ďakujem ti veľmi pekne, Viki, za toto skvelé vysvetlenie.

Viktória: Nemáš za čo, Lukáš. Vždy rada.

Lukáš: A my sa teraz presunieme k ďalšej téme, ktorá úzko súvisí s prácou sestry na internom oddelení.

Lukáš: Takže nervový systém je ako superrýchly internet v našom tele. Ale čo ak potrebujeme poslať skôr hromadný email? Niečo, čo má dlhodobejší efekt?

Viktória: Presne tak, Lukáš! A na to máme endokrinný systém. Predstav si ho ako sieť chemických poslov, ktorých voláme hormóny. Sú to takí dirigenti nášho tela.

Lukáš: Dirigenti? To znie dôležito. Čo presne dirigujú?

Viktória: Skoro všetko! Riadia metabolizmus, rast, spánok, náladu, reprodukciu... V podstate udržiavajú v tele rovnováhu, ktorej hovoríme homeostáza.

Lukáš: Dobre, takže kto je hlavný dirigent v tomto orchestri?

Viktória: Hlavným šéfom je hypotalamus. Je to malá časť v mozgu, ktorá dáva príkazy svojmu manažérovi – hypofýze. A táto dvojka potom riadi všetky ostatné žľazy.

Lukáš: Okej, šéf a manažér. A kto sú tí hudobníci v orchestri? Ktoré žľazy sú najdôležitejšie?

Viktória: Tak poďme na to v rýchlosti. Máme štítnu žľazu na krku. To je taký plynový pedál nášho metabolizmu. Určuje, ako rýchlo spaľujeme energiu.

Lukáš: Plynový pedál, to sa mi páči. Čo ďalej?

Viktória: Potom nadobličky, sedia na obličkách ako malé čiapky. Tie produkujú adrenalín pre reakciu „boj alebo útek“. Sú našim tímom pre núdzové situácie.

Lukáš: „Boj alebo útek“? To je moja reakcia na pondelkové rána.

Viktória: Presne tak! A nesmieme zabudnúť na pankreas, ktorý produkuje inzulín a glukagón. To je naša cukrová polícia, ktorá stráži hladinu cukru v krvi.

Lukáš: A čo pohlavné hormóny? Tie sú tiež súčasťou?

Viktória: Áno, samozrejme. Vaječníky u žien produkujú estrogén a progesterón, a semenníky u mužov testosterón. Riadia všetko od puberty až po reprodukciu.

Lukáš: Znie to ako dokonale vyladený systém. Ale čo sa stane, keď niektorý z týchto „hudobníkov“ hrá falošne?

Viktória: To je skvelá otázka. Práve vtedy vznikajú ochorenia. Poďme sa pozrieť na jedno veľmi časté – hypotyreózu. Týka sa štítnej žľazy.

Lukáš: To je ten plynový pedál, však? Takže hypotyreóza znamená, že pedál je stlačený... málo?

Viktória: Presne si to vystihol! Pri hypotyreóze štítna žľaza neprodukuje dosť hormónov. A výsledok? Celé telo sa spomalí. Ako auto, ktoré ide na nízke otáčky.

Lukáš: A ako sa to prejaví? Čo človek cíti?

Viktória: Príznaky sú dosť nenápadné. Človek je stále unavený, priberá aj keď neje viac, je mu stále zima, má suchú pokožku a môžu mu padať vlasy. Často sa to spája aj s depresiou.

Lukáš: To znie nepríjemne. Ako sa zistí, že problém je práve v štítnej žľaze?

Viktória: Našťastie, diagnostika je veľmi jednoduchá. Stačí jeden odber krvi, kde sa zmeria hladina hormónu TSH. Ak je vysoká, znamená to, že hypofýza kričí na lenivú štítnu žľazu, aby sa zobudila.

Lukáš: Takže hypofýza je ten netrpezlivý manažér. A dá sa to liečiť?

Viktória: Áno, liečba je prekvapivo jednoduchá a účinná. Pacient užíva jednu malú tabletku každý deň ráno. Tá obsahuje presne ten hormón, ktorý telu chýba.

Lukáš: Jedna tabletka a všetko je zase v poriadku? To je celkom dobrá správa.

Viktória: Je. Kľúčové je pravidelne chodiť na kontroly, aby lekár správne nastavil dávku. Hypotyreóza je len jeden príklad z mnohých, ako môže tento systém zlyhať.

Lukáš: Fascinujúce. A čo sa stane, keď ten plynový pedál stlačíme až na podlahu? O tom si povieme nabudúce?

Lukáš: Takže toto všetko boli naozaj fascinujúce témy. Ale poďme sa teraz pozrieť na niečo, čo ovplyvňuje energiu a metabolizmus takmer každého z nás... štítnu žľazu.

Viktória: Presne tak, Lukáš. Je to taký malý motýlik na našom krku, no riadi obrovské procesy v tele. A keď nefunguje správne, je to naozaj cítiť.

Lukáš: A čo sa stane, keď začne, ako hovoríš, štrajkovať? Predpokladám, že môže ísť dvoma smermi – buď pracuje príliš veľa, alebo príliš málo.

Viktória: Vystihol si to dokonale. Hovoríme o hypertyreóze, keď je hormónov nadbytok, a o hypotyreóze, keď ich je nedostatok. Sú to dva úplne opačné svety.

Lukáš: Dobre, tak začnime tým rýchlejším svetom. Čo je to hypertyreóza?

Viktória: Predstav si to takto... tvoje telo beží na plné obrátky, ako motor, ktorý sa nedá vypnúť. Metabolizmus je extrémne zrýchlený. To znamená, že chudneš, aj keď veľa ješ, srdce ti búši ako o preteky, potíš sa a cítiš neustálu nervozitu a úzkosť.

Lukáš: To znie... vyčerpávajúco. A prečo sa to deje?

Viktória: Najčastejšou príčinou je autoimunitné ochorenie zvané Graves-Basedowova choroba. Telo si vytvára protilátky, ktoré štítnu žľazu neustále stimulujú. Typickým znakom sú potom vypúlené oči, odborne exoftalmus.

Lukáš: Vypúlené oči? To znie dosť špecificky.

Viktória: Áno, je to jeden z kľúčových príznakov, na ktorý si dávame pozor. V extrémnych prípadoch môže nastať až tyreotoxická kríza, čo je život ohrozujúci stav s vysokou horúčkou a zmätenosťou.

Lukáš: Dobre, to bol ten rýchly svet. A čo ten pomalý? Hypotyreóza?

Viktória: Presný opak. Tu je všetko spomalené. Cítiš sa unavený, bez energie, priberáš na váhe, je ti stále zima a máš suchú pokožku a zápchu. Je to, akoby si fungoval na polovičný výkon.

Lukáš: Takže ak hypertyreóza je šprint, hypotyreóza je skôr... plazenie sa.

Viktória: Presne tak. Najčastejšou príčinou je opäť autoimunitný problém, tentokrát Hashimotova tyreoiditída, kde imunitný systém naopak štítnu žľazu ničí. Ale môže to byť aj nedostatkom jódu.

Lukáš: A ako sa tieto stavy liečia? Dá sa ten