Podcast o Neokonštruktivizmus v slovenskom umení 60. rokov

Kapitoly

Mýtus o chaose

Racionálna výstavba diela

Hrdinovia geometrie

Svetlo, pohyb a nové materiály

Štvrtý rozmer umenia

Přepis

Nina: Väčšina ľudí si myslí, že abstraktné umenie sú len chaotické fŕkance farby na plátno, však?

Tomáš: Presne tak. Ale čo ak ti poviem, že existoval smer, ktorý bol jeho absolútnym opakom? Bol to taký... matematik triedy. Všetko malo pravidlá, logiku a geometriu.

Nina: Matematik triedy? To znie zaujímavo. Takže žiadne náhodné čiary?

Tomáš: Absolútne žiadne. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Nina: Dobre, Tomáš, tak poďme na to. O akom smere sa to vlastne bavíme?

Tomáš: O neokonštruktivizme v 60. rokoch. Vznikol ako reakcia na predošlé obdobie a postavil do popredia racionalitu a poriadok. Nadviazal na práce avantgardistov ako Fulla a Galanda.

Nina: Takže autori sa snažili potlačiť svoju subjektivitu a emócie?

Tomáš: Presne. Namiesto individuálneho rukopisu tu nájdeme záujem o presnosť, symetriu a matematické vzťahy, ako napríklad opakovanie prvkov.

Nina: A kto boli hlavní predstavitelia tohto... nazvime to „precízneho“ umenia?

Tomáš: Mali sme tu skvelé mená. Milan Dobeš bol majster lumino-kinetiky. Pracoval s pohyblivými objektmi a svetelnými efektmi. Jeho diela ako *Pulzujúci rytmus* ovplyvnili celý priestor galérie.

Nina: Znie to ako prvá umelecká diskotéka.

Tomáš: V podstate áno! Potom tu bol Miloš Urbásek, ktorý tvoril kompozície z fragmentov písmen a číslic. Alebo Juraj Bartusz, ktorého silno inšpiroval vesmír a aeronautika.

Nina: Vau, takže umenie a veda išli ruka v ruke. Logické.

Tomáš: A všetkých týchto autorov spájal Klub konkrétistov, založený v roku 1968. Bol to taký ich oficiálny fanklub geometrie. No a odtiaľ sa môžeme posunúť k ďalšej zaujímavej kapitole slovenského umenia.

Nina: A odtiaľ je to už len krok k nášmu poslednému dnešnému smeru, ktorý bol doslova... elektrizujúci.

Tomáš: Pekný prechod! Hovoríme o lumino-kinetickom umení. A máš pravdu, umelcov vtedy neuveriteľne fascinovala veda a technika.

Nina: Čo to presne znamená? Začali používať nejaké nové techniky?

Tomáš: Presne tak. Objavili sa úplne nové materiály ako dural, leštené kovy, plexisklo alebo zrkadlá. Umelci sa hrali s fyzikálnymi javmi.

Nina: Takže už to nebola len farba na plátne, ale skôr... experiment?

Tomáš: V podstate áno! Hlavnými hrdinami sa stali svetlo a pohyb. Chceli, aby sa dielo menilo pred očami diváka.

Nina: A to je podstata lumino-kinetiky? Tá hra svetla a pohybu?

Tomáš: Áno. Vznikali objekty, ktoré využívali reálny pohyb, napríklad pomocou motorčekov, alebo len ilúziu pohybu. Svetlo na povrchoch vytváralo úžasné efekty.

Nina: Znie to, akoby umenie zrazu ožilo.

Tomáš: A presne o to išlo! Hovorí sa, že umenie takto objavilo svoj „štvrtý rozmer“ – čas. Dielo už nebolo statické, neustále sa menilo.

Nina: Takže umelci boli tak trochu aj vynálezcovia.

Tomáš: Určite! A tým sme vlastne prešli od klasickej maľby až po umenie, ktoré sa hýbe a svieti. To je naozaj veľký skok.

Nina: Úžasné zhrnutie. Ďakujem ti, Tomáš, za všetky dnešné postrehy. A ďakujeme aj vám, naši milí poslucháči, že ste boli s nami.

Tomáš: Bolo mi potešením. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!