Podcast o Neokonštruktivizmus v slovenskom umení 60. rokov

Kapitoly

Umenie bez emócií?

Svetlo, pohyb a vesmír

Klub konkrétistov

Nové materiály a technika

Štvrtý rozmer umenia

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Tereza: Dobre, o tomto som absolútne netušila – a myslím, že toto si musí vypočuť každý, kto sa pripravuje na maturity!

Marek: Čo presne ťa tak prekvapilo?

Tereza: Že popri všetkých tých expresívnych a emotívnych smeroch tu bol prúd, ktorý chcel presný opak. Racionálny, geometrický... skoro až vedecký. Vitajte pri Studyfi Podcast!

Marek: Presne tak. Hovoríme o neokonštruktivizme 60. rokov. Vznikol ako reakcia na socialistický realizmus a existoval súbežne s informelom, teda expresívnou abstrakciou.

Tereza: Takže namiesto subjektívnych pocitov tu máme... čo presne? Pravítko a kružidlo?

Marek: V podstate áno! Dôraz bol na racionálnu výstavbu, matematické vzťahy a potlačenie rukopisu autora. Forma musela byť zrozumiteľná a presná.

Tereza: Kto boli hlavní predstavitelia tohto... chladného prístupu?

Marek: Hlavnou hviezdou bol Milan Dobeš. On bol priekopníkom lumino-kinetiky, čo znamená, že pracoval so svetlom a pohybom. Jeho diela doslova menili priestor okolo seba.

Tereza: Znie to ako umenie a fyzika v jednom. A čo ďalší?

Marek: Mali sme tu Miloša Urbáska, ktorý vychádzal z písmen a číslic, alebo Alojza Klima, inšpirovaného mestom a priemyslom. A potom tu bol Juraj Bartusz, ktorého fascinoval vesmírny výskum.

Tereza: Takže umenie, ktoré je doslova z iného sveta?

Marek: Presne tak! Jeho diela pripomínali kozmické objekty. Umelci ako Štefan Belohradský či Anton Cepka zase experimentovali s materiálmi ako dural a epoxid, čím vytvárali dynamické sochy a moderné šperky.

Tereza: Ako sa títo umelci spojili?

Marek: Kľúčovým momentom bolo založenie Klubu konkrétistov v roku 1968. Bol to taký spolok, ktorý združoval všetkých, ktorí inklinovali k tejto racionálnej, geometrickej tvorbe v Československu. A to je asi ten najdôležitejší bod na zapamätanie.

Tereza: Dobre, Marek, to je skvelý kontext. Ale poďme od teórie k praxi. Čo tie samotné diela? Fascinovala ich veda a technika, však?

Marek: Absolútne! Umelci boli ako vedci v laboratóriu. Začali používať úplne nové materiály – dural, leštené kovy, plexisklo, dokonca zrkadlá.

Tereza: Takže opustili klasické plátno a hlinu? To musel byť pre ľudí šok.

Marek: A aký! Zrazu umenie vyzeralo, akoby pristálo z budúcnosti.

Tereza: A nezostalo len pri materiáloch. Hovorí sa aj o fyzikálnych elementoch.

Marek: Presne tak. Kľúčovými sa stali svetlo a pohyb. Vznikla takzvaná lumino-kinetika.

Tereza: Lumino-kinetika? To znie ako nejaké kúzlo.

Marek: A vlastne aj je! Ide o objekty, ktoré využívajú hru svetla a reálny pohyb. Umelci tak do umenia vniesli štvrtý rozmer – čas.

Tereza: Umenie, ktoré sa mení priamo pred očami... To je úžasné.

Marek: Presne. Socha zrazu nebola len statický objekt, ale dynamický zážitok.

Tereza: Takže, ak to zhrniem, umenie dvadsiateho storočia nebolo len o nových myšlienkach, ale aj o úplne nových materiáloch a doslova o nových dimenziách. Fantastické. Ďakujem ti veľmi pekne, Marek.

Marek: Aj ja ďakujem, Tereza. Vždy radosť.

Tereza: A ďakujeme aj vám, naši poslucháči. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Ahojte!