Podcast o Metodika trestného vyšetrovania na Slovensku

Kapitoly

Úvod do vyšetrovania

Kto to má na starosti?

Ako sa to celé začne?

Plánovanie a vyšetrovacie verzie

Metodika v praxi

Od podnetu k stíhaniu

Prvé dôležité rozhodnutia

Prípravné konanie a plánovanie

Dôkazy a ich sila

Ako sa vyšetrovanie končí

Nielen krádež, ale aj divadlo

Kriminalita v bielych golieroch

Keď sa na zločine podieľajú dvaja

Zločiny na tele a na duši

Výsluchy a znovupoznanie

Overenie v teréne

Tímová práca a experti

Spolupráca je kľúčová

Zhrnutie a záver

Přepis

Lucia: Poznáte ten pocit, keď večer pozeráte kriminálku a hlavný detektív príde na miesto činu, pozrie sa a povie: "Začnite so zaisťovaním stôp"? Všetko vyzerá tak jasne a priamočiaro... ale ako to funguje v skutočnosti, mimo kamier? Presne o tom, ako prebieha skutočné trestné vyšetrovanie, sa budeme baviť dnes. Počúvate Studyfi Podcast.

Lucia: Takže, Marek, je to naozaj ako v televízii? Príde jeden génius a všetko vyrieši?

Marek: Kiežby to bolo také jednoduché, Lucia. V skutočnosti je to oveľa systematickejší proces. V prvom rade si musíme povedať, že existujú dva základné typy: skrátené vyšetrovanie a vyšetrovanie.

Lucia: Dva typy? V čom je rozdiel?

Marek: Zjednodušene povedané, v závažnosti. Skrátené vyšetrovanie je pre menej závažné prečiny, kde trest nepresiahne tri roky. Robia ho takzvaní "poverení príslušníci".

Lucia: A to druhé... klasické vyšetrovanie?

Marek: Presne tak. To je pre tie závažnejšie prípady – zločiny, komplikované prečiny, alebo keď je páchateľom firma. A to už majú na starosti "vyšetrovatelia".

Lucia: Dobre, takže máme poverených príslušníkov a vyšetrovateľov. Kto sú títo ľudia?

Marek: Sú to policajti, ktorí sú oprávnení konať samostatne. Majú veľkú zodpovednosť – zaisťujú dôkazy, vykonávajú obhliadky, vydávajú uznesenia o začatí stíhania, alebo príkazy na zadržanie.

Lucia: A sú na to sami?

Marek: Vôbec nie. Za nimi je celá organizačná štruktúra. Máme tu Úrad boja proti organizovanej kriminalite, čiže ÚBOK, potom útvary, ktoré riešia napríklad drogy, korupciu alebo kyberkriminalitu...

Lucia: Počkaj, počkaj, toľko skratiek! Pripadá mi to, akoby som lúštila nejakú tajnú šifru.

Marek: Je to trochu džungľa, to je pravda. Ale dôležité je vedieť, že každý útvar má svoju presnú špecializáciu. Od organizovaného zločinu až po bežné dopravné nehody, ktoré riešia okresné dopravné inšpektoráty. A nad všetkými dohliada Úrad inšpekčnej služby, ktorý kontroluje samotných policajtov.

Lucia: Dobre, štruktúre rozumiem. Ale ako sa policajt vôbec dozvie, že sa niečo stalo? Niekto zavolá?

Marek: Presne tak. Všetko začína "podnetom". To môže byť oznámenie od občana, zistenie samotného policajta, alebo informácia z iného úradu. Policajt potom musí posúdiť, či je podnet vierohodný.

Lucia: A čo ak nie je? Čo ak niekto len zo žartu zavolá, že sused je medzinárodný špión?

Marek: Aj taký podnet musí preveriť! Samozrejme, s inou prioritou. Ale povinnosťou je zistiť skutkový stav. Potom nasleduje kľúčová fáza – dokazovanie.

Lucia: To znie ako tá najzaujímavejšia časť. Zbieranie odtlačkov, vypočúvanie...

Marek: Áno, presne. Sem patrí výsluch obvineného aj svedkov, konfrontácia, ak si ich výpovede odporujú, alebo rekognícia – to je to známe "spoznávate niekoho z týchto osôb?".

Lucia: A ako sa rozhodne, ktorý dôkaz je dôležitý?

Marek: Tu platí skvelá zásada – voľné hodnotenie dôkazov. Neexistuje žiadna tabuľka, že odtlačok prsta má hodnotu 10 bodov a svedectvo 8. Orgány činné v trestnom konaní hodnotia každý dôkaz podľa svojho vnútorného presvedčenia, ale vždy musia zohľadniť tri veci: zákonnosť, závažnosť a pravdivosť dôkazu.

Lucia: Takže to nie je len o nejakej geniálnej intuícii a náhlych "aha!" momentoch ako vo filmoch?

Marek: Intuícia pomôže, ale základom je plánovanie. Každé vyšetrovanie má svoj plán. Nie je to len nejaký formálny papier, ale logická organizácia práce.

Lucia: Čo taký plán obsahuje?

Marek: Najdôležitejšie sú vyšetrovacie verzie. To sú vlastne logické predpoklady o tom, čo sa mohlo stať, kto je páchateľ a prečo to urobil. Vytvoríš si niekoľko možných scenárov a potom ich overuješ.

Lucia: Daj mi príklad.

Marek: Predstav si krádež v galérii. Verzia A: Páchateľ je profesionál, ktorý kradol na objednávku. Verzia B: Páchateľ je zamestnanec, ktorý mal prístup. Verzia C: Išlo o náhodné vlámanie a páchateľ ani nevedel, čo kradne. Pre každú verziu si naplánuješ konkrétne úkony – vypočuť zamestnancov, preveriť alarmy, hľadať priekupníkov s umením.

Lucia: A ten plán musí byť flexibilný, však? Ak sa objaví nový dôkaz...

Marek: Presne tak! Flexibilita je kľúčová. Vyšetrovanie je dynamický proces. Plán sa neustále aktualizuje podľa toho, čo zistíš.

Lucia: Poďme na tie najzávažnejšie prípady. Ako sa vytvárajú verzie napríklad pri vyšetrovaní vraždy?

Marek: Tam sa zameriavame hlavne na motív. Bol lúpežný? Sexuálny? Išlo o pomstu? Tiež je dôležité, či bola vražda vopred pripravená, alebo sa stala v afekte. Od toho sa odvíja aj spôsob utajovania.

Lucia: Utajovanie? Akože... zbavenie sa tela?

Marek: Áno. Páchateľ sa často snaží telo ukryť, zničiť, alebo vytvoriť inscenáciu – aby to vyzeralo ako samovražda alebo nehoda.

Lucia: A čo taká lúpež? Tam asi páchateľ nič neinscenuje, jednoducho vezme peniaze a utečie.

Marek: Väčšinou áno. Ale existuje veľmi zaujímavý fenomén – predstieraná lúpež.

Lucia: Čo to je?

Marek: Predstav si, že vedúci obchodu spreneverí peniaze a prehrá ich na automatoch. Aby zakryl manko, zviaže sa v sklade a zavolá políciu s tým, že ho niekto prepadol. Fingovanou lúpežou vlastne utajuje svoj vlastný trestný čin.

Lucia: Wow, tak to je naozaj premyslené! Z kriminálneho hľadiska, samozrejme.

Marek: Presne tak. Úlohou vyšetrovateľa je odhaliť aj takéto divadlo. Takže, ako vidíš, práca vyšetrovateľa je kombináciou logiky, systematiky a občas aj psychológie.

Lucia: Takže celé vyšetrovanie je vlastne systematický proces... je to veda, nie mágia. A je fascinujúce vidieť, čo všetko sa za tým skrýva.

Marek: Presne tak, Lucia. Celý ten systematický proces, o ktorom hovoríš, má svoje meno a prísne pravidlá. A to je trestné konanie.

Lucia: Dobre, takže trestné konanie. To znie... oficiálne. Kde sa to celé vlastne začína? Niekto musí prísť na políciu a povedať „Stal sa zločin“?

Marek: V podstate áno. Všetko sa zvyčajne začína podaním podnetu, ktorý dnes voláme trestné oznámenie. A tie môžu prísť z rôznych zdrojov.

Lucia: Akože... od kohokoľvek?

Marek: Áno, ktokoľvek môže podať trestné oznámenie. Ale my ich delíme na dve hlavné skupiny. Prvá sú podnety z vlastnej činnosti polície. To znamená od vyšetrovateľov alebo operatívcov. Tieto sú zvyčajne veľmi kvalitné, lebo už vedia, čo hľadajú.

Lucia: A tá druhá skupina?

Marek: To sú všetky ostatné. Oznámenia od prokurátorov, iných štátnych orgánov, napríklad Najvyššieho kontrolného úradu, alebo práve od bežných ľudí. Tie často vyžadujú viac práce na doplnenie informácií.

Lucia: Chápem. Takže policajt dostane na stôl takýto podnet. Čo sa deje potom? Zoberie si lupu a ide do terénu?

Marek: Skoro. Najprv musí určiť, či je to vôbec v jeho kompetencii — to je vecná a miestna príslušnosť. Potom podnet vyhodnotí. Snaží sa získať odpovede na tie základné kriminalistické otázky, o ktorých sme hovorili. Kto, čo, kedy, kde, ako a prečo.

Lucia: A to všetko musí stihnúť v nejakom čase, predpokladám. Nemôže mu to ležať na stole rok.

Marek: Presne. Na rozhodnutie o podnete má zákonnú lehotu 30 dní. Počas nej musí získať prvé informácie a dôkazy. To znamená napríklad vypočuť oznamovateľa, zaistiť kamerové záznamy a urobiť takzvané neodkladné a neopakovateľné úkony.

Lucia: Dobre, takže má 30 dní na to, aby zistil, či je na tom niečo... alebo nie. Aké má teda možnosti, keď sa táto lehota končí?

Marek: Po vyhodnotení má policajt v podstate tri hlavné možnosti, ak sa nerozhodne začať stíhanie. Po prvé, môže vec odmietnuť. To sa stane, ak zistí, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod vec postúpiť inam.

Lucia: Napríklad keď sa sused sťažuje na hlučnú hudbu, ktorá ale nie je trestný čin.

Marek: Presne tak. Po druhé, môže vec odovzdať. To spraví, ak skutok síce nie je trestný čin, ale mohol by to byť napríklad priestupok. Tak to pošle na príslušný okresný úrad.

Lucia: A tá tretia možnosť? Znie to trochu záhadne.

Marek: Tá sa volá odloženie veci. To sa deje napríklad vtedy, ak je trestné stíhanie neprípustné. Povedzme, že páchateľ zomrel alebo ešte nedovŕšil vek trestnej zodpovednosti.

Lucia: Rozumiem. Takže buď to zamietne, posunie ďalej, alebo to odloží z nejakého formálneho dôvodu. A čo tá najdôležitejšia možnosť?

Marek: Tá najdôležitejšia je, samozrejme, začatie trestného stíhania. Vydá o tom uznesenie a tým sa oficiálne začína takzvané prípravné konanie. To je ten moment, kedy sa prípad naozaj rozbieha.

Lucia: Dobre, takže máme uznesenie o začatí trestného stíhania. To už je policajt v plnom prúde vyšetrovania?

Marek: Presne tak. Týmto krokom získava oprávnenie vykonávať všetky potrebné úkony podľa Trestného poriadku. Ale ešte predtým, než začne, musí splniť nejaké administratívne povinnosti.

Lucia: Byrokracia aj pri vyšetrovaní vraždy?

Marek: Musí byť. Uznesenie musí do 48 hodín doručiť prokurátorovi, ktorý nad celým prípadom vykonáva dozor. A tiež musí informovať oznamovateľa a poškodeného. A potom prichádza na rad kľúčová vec — plánovanie.

Lucia: Plánovanie? To je tá nástenka plná fotiek a červených šnúrok, ktorú vidíme vo filmoch?

Marek: V podstate je to jej oveľa menej fotogenická, no o to dôležitejšia verzia. Vyšetrovateľ je povinný vypracovať plán vyšetrovania. Ten odstraňuje živelnosť a zabezpečuje, že sa postupuje rýchlo a systematicky.

Lucia: Čo taký plán obsahuje?

Marek: Obsahuje takzvané vyšetrovacie verzie. To sú vlastne logické domnienky o tom, čo sa mohlo stať. Plán potom určuje, aké úkony treba spraviť na preverenie každej verzie, kto ich spraví a dokedy. Je to vlastne mapa celého vyšetrovania.

Lucia: Takže žiadne náhodné behanie po meste a vypytovanie sa ľudí... je to premyslená stratégia.

Marek: Presne. Stratégia, ktorá sa samozrejme dynamicky mení podľa toho, aké nové dôkazy sa objavujú.

Lucia: A tým sa dostávame k jadru veci — k dokazovaniu. Čo všetko môže byť vlastne dôkaz?

Marek: Trestný poriadok hovorí, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci. V praxi ich delíme na osobné, teda výpovede obvinených či svedkov, a vecné, čo sú stopy, predmety, ale aj listiny.

Lucia: Má nejaký typ dôkazu väčšiu váhu? Povedzme, priznanie oproti odtlačku prsta?

Marek: To je skvelá otázka. A odpoveď je nie. U nás platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. To znamená, že žiadny dôkaz nemá vopred stanovenú silu. Vyšetrovateľ a neskôr súd hodnotia všetky dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, jednotlivo aj v ich súhrne.

Lucia: A čo ak sa nejaký dôkaz získa... povedzme nie úplne čistým spôsobom? Môže sa použiť?

Marek: Tu narážame na ďalšiu dôležitú zásadu. Dôkaz musí byť získaný zákonným spôsobom. Ak sa získa závažným porušením zákona, napríklad výpoveď pod nátlakom, je to takzvaný absolútne neúčinný dôkaz. Ten sa nedá použiť vôbec. Je to ako ovocie z otráveného stromu.

Lucia: To dáva zmysel. A celé to smeruje k jednej zásade, ktorú poznáme asi všetci, však?

Marek: Áno, k prezumpcii neviny. Každý je nevinný, kým súd právoplatne nerozhodne o jeho vine. A z toho vyplýva pravidlo „in dubio pro reo“ — v pochybnostiach v prospech obvineného. Ak existujú rozumné pochybnosti, ktoré sa nedajú odstrániť, musí byť obvinený oslobodený.

Lucia: Dobre, takže vyšetrovateľ plánuje, zhromažďuje dôkazy, vypočúva ľudí... ako sa tento proces v prípravnom konaní končí? Kedy si povie „hotovo“?

Marek: Hotovo je vtedy, keď je skutkový stav objasnený do tej miery, že už nie sú dôvodné pochybnosti. Potom má vyšetrovateľ opäť niekoľko možností, ako prípad ukončiť.

Lucia: Predpokladám, že tou hlavnou je poslať to na súd.

Marek: Áno, ak je dostatok dôkazov, predloží vec prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby. Alebo môže navrhnúť schválenie dohody o vine a treste. To sú tie pozitívne scenáre pre obžalobu.

Lucia: A tie menej pozitívne?

Marek: Môže napríklad trestné stíhanie zastaviť. To sa stane, ak sa ukáže, že sa skutok vôbec nestal, alebo ho nespáchal obvinený. Alebo môže vec postúpiť, ak sa preukáže, že išlo len o priestupok.

Lucia: A čo ak páchateľa jednoducho nenájdu? Alebo utečie do zahraničia?

Marek: V takom prípade môže trestné stíhanie prerušiť. Vyšetrovanie sa v podstate „zmrazí“, kým neodpadne prekážka — napríklad kým páchateľa nevypátrajú a nezadržia.

Lucia: Takže vyšetrovateľ je ako taký projektový manažér. Zoberie si zadanie, naplánuje postup, zozbiera dáta, vyhodnotí ich a na konci odovzdá finálny produkt prokurátorovi s odporúčaním, čo ďalej. Je to tak?

Marek: To je výborné prirovnanie! Áno, je to dlhý a metodický proces, ktorý má zabezpečiť, aby bol spravodlivosti učinené zadosť. A to férovo a podľa zákona.

Lucia: Je to naozaj fascinujúce, keď si človek uvedomí, koľko krokov a pravidiel sa za tým skrýva. Takže, ak prokurátor dostane na stôl návrh na obžalobu... čo sa deje potom? Ide sa hneď na súd a začne sa veľká dráma ako z filmu?

Marek: No, filmová dráma to úplne nie je, aspoň nie hneď. Predtým, ako sa vôbec dostaneme k súdu, musíme sa pozrieť na niečo, čo je neoddeliteľnou súčasťou takmer každej trestnej činnosti – na snahu páchateľa všetko utajiť.

Lucia: Utajiť? Akože zamiesť stopy?

Marek: Presne tak. A niekedy je to hotové divadlo. Zoberme si napríklad krádeže vlámaním. To nie je len o rozbití okna. Má to tri fázy: príprava, samotný čin a potom odbyt, teda predaj ukradnutých vecí.

Lucia: Čiže páchateľ si to celé naplánuje?

Marek: Áno. A súčasťou plánu je utajovanie. Vytvorí si falošné alibi, použije prevlek, rukavice, aby nenechal odtlačky... a niekedy dokonca vytvára falošné stopy, aby políciu poslal zlým smerom.

Lucia: Takže je to vlastne taká hra na mačku a myš ešte predtým, ako polícia vôbec vie, že sa niečo stalo.

Marek: Presne. A táto hra sa hrá aj v kanceláriách, nielen v domoch. Pri hospodárskej kriminalite je to ešte sofistikovanejšie.

Lucia: Tam asi nerozbíjajú okná, však?

Marek: To veru nie. Tam sa bojuje perom a klávesnicou. Pri sprenevere páchateľ jednoducho sfalšuje účtovné doklady alebo prevedie peniaze z cudzieho účtu na svoj a zahladí stopy. Alebo taká klasika – predá auto, ktoré má na leasing, a potom ho nahlási ako ukradnuté.

Lucia: To je drzé! A čo podvody? To sú tí falošní plynári a podobne?

Marek: Aj tí. Pri podvodoch je kľúčové uviesť obeť do omylu. Často ide o „podvody totožnosti“. Páchateľ sa vydáva za niekoho iného – remeselníka, policajta, podpisuje sa cudzím menom. A to isté platí pri daňových únikoch.

Lucia: Tam sa asi tiež falšujú papiere, však?

Marek: Vo veľkom. Vydávajú sa fiktívne faktúry na neexistujúce firmy, používajú sa falošné pečiatky. Niekedy sú do toho, žiaľ, zapojení aj skorumpovaní úradníci. A potom je tu korupcia samotná.

Lucia: Pri korupcii to asi chcú utajiť obe strany, nie?

Marek: To je presne ono! Spôsob páchania a utajovania tu v podstate splýva. Všetko sa deje v uzavretých priestoroch, bez svedkov. Úplatky sa posielajú na zahraničné účty, maskujú sa ako sponzorské dary alebo sa využívajú nič netušiace tretie osoby na odovzdanie hotovosti.

Lucia: A čo pranie špinavých peňazí? To znie ako z filmu.

Marek: Je to proces, ako z nelegálneho zisku urobiť legálny. Peniaze sa prevádzajú cez banky, investujú sa do nehnuteľností... A utajovanie? Pri kradnutých autách sa napríklad menia výrobné čísla, auto sa prefarbí. Pri peniazoch sa to robí presúvaním cez rôzne medzinárodné účty.

Lucia: Sú aj trestné činy, kde to utajovanie musí byť pre obeť obzvlášť bolestivé.

Marek: Bohužiaľ áno. Pri sexuálnej trestnej činnosti si páchateľ vyberá odľahlé miesta. Snaží sa zničiť všetky stopy, zahodiť oblečenie, používa falošné meno a hlavne – vyhráža sa obeti, aby ju zastrašil a umlčal.

Lucia: A domáce násilie? Tam sa to deje priamo doma, to sa asi ťažko tají.

Marek: Paradoxne, utajuje sa to veľmi efektívne, ale nie fyzicky, ale psychicky. Páchateľ obeť izoluje, citovo ju vydiera, vyhráža sa jej, že jej zoberie deti. Cieľom je, aby to nikdy neoznámila. Je to obrovský psychický tlak.

Lucia: To je hrozné. A čo drogy? Tam je to asi hlavne o skrýšach.

Marek: Tam je vynaliezavosť naozaj neuveriteľná. Drogy sa pašujú prilepené na tele, v umelom poprsí, v opätkoch topánok alebo dokonca prehltnuté v kapsulách. V autách sú to špeciálne dutiny. A aby oklamali psov, balia drogy do agresívnych kozmetických prípravkov, aby prerazili ich pach.

Lucia: To je až neuveriteľné, na čo všetko ľudia neprídu. Mám pocit, že sme prebrali snáď všetko od podvodov až po výbuchy. Je toho naozaj veľa.

Marek: Áno, a to sme vlastne len na začiatku. Jedna vec je niekoho prichytiť, ale tá skutočná práca je to celé dokázať. Postaviť prípad tak, aby obstál na súde.

Lucia: Dobre, takže ako vyšetrovatelia postupujú, keď už majú nejaké stopy alebo podozrivého? Čo je prvý krok?

Marek: Všetko sa začína informáciami. Takže prichádza na rad výsluch svedkov. Zisťujeme všetko... priebeh skutku, popis páchateľa, kam utiekol, ale aj vzťahy medzi ľuďmi.

Lucia: A čo ak si výpovede dvoch ľudí v niečom dôležitom protirečia? Jeden hovorí, že auto bolo modré, druhý, že zelené.

Marek: Presne na to slúži konfrontácia. Posadíme ich oproti sebe a snažíme sa tie rozpory odstrániť. Je to často dosť napäté.

Lucia: To si viem predstaviť. A ako je to s identifikáciou? Keď svedok musí spoznať páchateľa?

Marek: Tomu sa odborne hovorí rekognícia. A je to kľúčový, často neopakovateľný úkon. Svedok musí spoznať osobu, vec, alebo dokonca zvuk, ktorý vnímal. Je to taká tá klasická scéna z filmov, kde niekto ukáže prstom na jedného človeka v rade.

Lucia: Ale asi to nie je také jednoduché ako vo filme, však?

Marek: Ani zďaleka. Každú výpoveď treba overiť. Preto sa robí previerka výpovede na mieste. Osoba nás vezme priamo na miesto činu a ukazuje, čo sa kde stalo. Demonštruje, ako sa to odohralo.

Lucia: Takže si vlastne overujete, či tá jeho verzia príbehu sedí s realitou.

Marek: Presne tak. A niekedy ideme ešte ďalej. Robíme vyšetrovací pokus. Umelo vytvoríme podmienky, aby sme zistili, či bolo vôbec možné niečo vidieť alebo počuť. Napríklad, bolo naozaj počuť výstrel cez dve zatvorené dvere?

Lucia: A rekonštrukcia je potom čo? To je to isté?

Marek: Je to podobné, ale oveľa komplexnejšie. Pri rekonštrukcii obnovujeme celý priebeh trestného činu priamo v pôvodnom prostredí. Je to ako zinscenovať divadelnú hru podľa výpovedí, aby sme videli, či to celé dáva zmysel.

Lucia: Páni, to znie ako obrovská tímová práca. To nemôže robiť jeden človek.

Marek: To teda nemôže. Na miesto činu vždy vyráža takzvaná výjazdová skupina. Vedie ju vyšetrovateľ, no je tam aj technik, psovod a operatívec z kriminálky, ktorý hneď začína pátrať po páchateľovi.

Lucia: A technik je ten, čo zaisťuje stopy, odtlačky a podobne?

Marek: Áno. Ale často to nestačí. Pri závažnej kriminalite potrebujeme expertov. Tu nastupuje Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru, alebo skrátene KEÚ PZ.

Lucia: Čo všetko tam skúmajú?

Marek: V podstate všetko, na čo si spomenieš. Balistika skúma zbrane, daktyloskopia odtlačky prstov, genetika DNA, trasológia stopy chôdze... Je to taká naša slovenská verzia CSI.

Lucia: Akurát to asi netrvá 45 minút aj s reklamami, však?

Marek: To veru nie. Niekedy analýza trvá týždne. A sú prípady, kde je znalec povinný. Napríklad pri pitve mŕtvoly alebo pri skúmaní duševného stavu obvineného.

Lucia: Takže vyšetrovateľ je taký dirigent obrovského orchestra. Spolupracuje polícia aj s inými inštitúciami?

Marek: Určite. Musíme rozlišovať dve veci. Súčinnosť, to je spolupráca vo vnútri polície – medzi vyšetrovateľom, kriminálkou, dopravákmi a podobne.

Lucia: A tá druhá vec?

Marek: To je spolupráca s externými orgánmi. Prokuratúra, súdy, banky, daňové úrady... a pri medzinárodných prípadoch samozrejme Interpol a Europol. Bez toho by to nešlo.

Lucia: A pri naozaj veľkých kauzách, ako je organizovaný zločin, funguje len jeden tím?

Marek: Kdeže. Vtedy sa zriaďujú špecializované vyšetrovacie tímy. Tie majú vlastného vedúceho, analytikov, vyšetrovaciu skupinu, operatívcov... Každý má svoju presne danú úlohu. Je to ako vojenská operácia.

Lucia: Dnes sme toho prebrali naozaj veľa. Od výsluchov, cez rekonštrukcie na mieste činu, až po špičkovú prácu expertov a obrovské vyšetrovacie tímy.

Marek: Presne tak. Kľúčové je si uvedomiť, že vyšetrovanie je ako stavanie reťaze. Každý dôkaz je jedno ohnivko. A cieľom je, aby tá reťaz bola taká pevná, že sa na súde neroztrhne.

Lucia: Skvelé zhrnutie. Marek, veľmi pekne ti ďakujem, že si nám dnes poodhalil svet kriminalistiky. Bolo to fascinujúce.

Marek: Aj ja ďakujem za pozvanie. A dúfam, že sme našich poslucháčov nevystrašili, ale skôr niečo naučili.

Lucia: Určite to druhé. Tak teda, milí poslucháči, to bol pre dnešok Studyfi Podcast. Počujeme sa opäť nabudúce!