Podcast o Mestská a miestna správa v Uhorsku

Kapitoly

Mesto verzus mestečko

Kto vládol v meste?

Spišskí kopijníci a Sasi

Správa na dedine

Správa na dedinách

Úradníci v mestách a záver

Přepis

Šimon: Dobre, tomuto som nikdy nerozumel — a myslím, že toto si potrebuje vypočuť každý. Takže to, že nejaké sídlo bolo obrovské, automaticky neznamenalo, že bolo dôležitejšie ako nejaká malá dedinka?

Barbora: Presne tak! Vitajte pri Studyfi Podcast. A áno, Šimon, veľkosť vôbec nebola rozhodujúca. To je jeden z najväčších mýtov.

Šimon: A čo teda rozhodovalo? Prečo bolo jedno sídlo slobodné kráľovské mesto a iné len mestečko?

Barbora: Kľúčová bola otázka: Komu podliehaš? Ak si podliehal priamo kráľovi, bol si slobodné kráľovské mesto, latinsky *civitas*. Ak si ale patril pod správu nejakého zemana, bol si len mestečko, teda *oppidum*.

Šimon: A bolo jedno, či si mal päťtisíc obyvateľov alebo päťsto? Stále si bol len mestečko, ak si patril šľachticovi?

Barbora: Presne tak. Táto formálna unifikácia prišla v roku 1405 vďaka Menšiemu dekrétu Žigmunda Luxemburského. A dokonca, aj keď sa neskôr nejaké mestečko dostalo pod správu kráľovskej komory, jeho status sa nezmenil.

Šimon: Zostalo mestečkom. To je fascinujúce. Prečo vlastne šľachta bránila vzniku nových kráľovských miest?

Barbora: Pretože slobodné kráľovské mestá mali svojich zástupcov na Krajinskom sneme. A šľachta tam nechcela ďalšiu konkurenciu, ktorá by im kecala do rozhodnutí.

Šimon: Logické. Viac hlasov, viac problémov.

Barbora: Presne tak. Poďme sa pozrieť, ako to v takom meste fungovalo. Hlavnou jednotkou bola mestská obec. Prístup do nej mali všetci, čo v meste vlastnili nehnuteľnosť.

Šimon: Teda takí plnoprávni občania, ktorí si potom volili svojich zástupcov. A vo väčších mestách?

Barbora: Tam to nebolo praktické, takže si zvolili takzvanú volenú obec, *electa communitas*, ktorá mala asi 50 až 100 členov. Zjednodušene, taký mestský parlament.

Šimon: A ten potom volil ďalej? Napríklad mestskú radu?

Barbora: Áno, a tá pozostávala z richtára a prísažných. Mala hlavne súdne právomoci. Richtár, po latinsky *iudex*, bol hlavou mesta.

Šimon: Takže klasický starosta, ako ho poznáme dnes?

Barbora: Nie úplne. Spočiatku mal hlavne súdne funkcie. Až neskôr, od konca stredoveku, sa vyvinula aj funkcia mešťanostu, ktorý mal na starosti skôr tú administratívu. Richtár súdil, mešťanosta úradoval.

Šimon: Dobre, ale okrem miest a dedín existovali aj nejaké... špeciálne zóny, však? Územia, ktoré akoby nepatrili nikam.

Barbora: Áno! Osobitné územné obvody. Boli vyňaté spod správy župy, teda stolice. Mali vlastné pravidlá. Skvelým príkladom je *Stolica 10 spišských kopijníkov*.

Šimon: To znie ako názov fantasy románu! Kto to bol?

Barbora: Boli to šľachtici, ktorých jedinou povinnosťou bolo posielať do kráľovského vojska desať vojakov s kopijami. Za to mali vlastnú samosprávu až do roku 1804.

Šimon: A na Spiši toho bolo asi viac, nie? Počul som aj o spišských Sasoch.

Barbora: Správne. *Spoločenstvo spišských Sasov* bolo združenie miest, ktoré si volilo vlastného spišského grófa a riadilo sa vlastnými pravidlami. Táto provincia vydržala až do roku 1876.

Šimon: A ako to vyzeralo na takej obyčajnej dedine? Tam asi neboli žiadne zložité rady a grófi.

Barbora: To určite nie, ale tiež to nebolo úplne jednoduché. Existovalo viacero typov dedín. Napríklad dediny na zvykovom práve síce patrili zemanovi, ale ten komunikoval s dedinou ako s celkom. Zastupoval ju volený richtár a zemanov úradník, *villicus*.

Šimon: Takže mali určitú autonómiu. A čo tie ostatné?

Barbora: Potom tu boli obce na nemeckom, takzvanom zákupnom práve. Na ich čele stál šoltýs, a táto funkcia bola často dedičná. A pastierske dediny na valašskom práve mali na čele kneza, čo bolo niečo podobné.

Šimon: A existovala aj dedina, ktorá nemala žiadnu samosprávu?

Barbora: Áno, takzvané kuriálne dediny. V nich žili iba šľachtici. A ako to už u šľachtických rodov býva, všetko si riešili v rámci rodiny a príbuzenských vzťahov. Tam žiadneho richtára nepotrebovali.

Šimon: A to nás privádza k poslednej dnešnej téme. Ako vlastne vyzerala tá správa na najnižšej úrovni? Povedzme na dedinách?

Barbora: Skvelá otázka. Po zavedení nevoľníctva sa správa dedín postupne zjednocovala. Samospráva ale bola dosť obmedzená zemepánom.

Šimon: Čiže richtár nebol úplne slobodný vo svojom rozhodovaní?

Barbora: Presne tak. Buď ho priamo menoval zemepán, alebo si ho obec zvolila z kandidátov, ktorých navrhol... opäť zemepán.

Šimon: Takže taká "demokracia" s hviezdičkou.

Barbora: V podstate áno. A dedičné richtárstvo, ako nejaký rodinný podnik, zaniklo za Márie Terézie. Administratívu od 18. storočia riešili dedinskí notári, ktorých si často platilo viac obcí spoločne.

Šimon: A čo mestá? Tam to bolo zložitejšie?

Barbora: Určite. Mestá mali celú plejádu funkcionárov. Okrem richtára to bol napríklad mestský notár, ktorý mal na starosti všetko papierovanie.

Šimon: Rozumiem. A kto sa staral o bezpečnosť a, povedzme, poriadok?

Barbora: O bezpečnosť sa staral mestský kapitán. A o výkon trestov... nuž, mestský kat. To asi nebola práca, o ktorú sa ľudia bili.

Šimon: To si viem predstaviť. Takže, od dedín riadených zemanmi až po mestá s vlastnou štruktúrou úradníkov. Ďakujem ti, Barbora, za skvelé zhrnutie.

Barbora: Aj ja ďakujem. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a dopočutia nabudúce!

Šimon: Majte sa pekne!