Podcast o Medzinárodný krízový manažment a bezpečnostné prostredie

Kapitoly

Úvod do chaosu

Hrozby, riziká a ich delenie

Čas beží len jedným smerom

Príroda, človek alebo obaja?

Keď ide o všetko: Superkritické hrozby

Jeden, dvaja alebo viacerí šéfovia sveta?

Kto vlastne koná? Subjekt a objekt

Hrozby zvonku a zvnútra

Chyba v systéme, alebo votrelec?

Symetria vs. Asymetria: Dávid a Goliáš

Stabilita a chaos: Čo je trvalé a čo len záblesk?

Pravidelnosť verzus chaos

Ako sa v tom vyznať? Vyhodnocovanie hrozieb

Stratégie na znižovanie rizík

Analýza prostredia: Kto sme a kam kráčame?

Zhrnutie a posledné myšlienky

Přepis

Nina: Predstavte si študenta, volajme ho Marek. Večer si sadne k správam a... hotová katastrofa. Na jednej obrazovke konflikt v zahraničí, na druhej správy o extrémnych horúčavách a na tretej varovanie pred novým kybernetickým útokom. Marek si len povzdychne a pýta sa: ako je vôbec možné toto všetko riadiť? Kto drží svet pokope, keď sa zdá, že sa každú chvíľu rozpadne?

Adam: Presne túto otázku si kladie medzinárodný krízový manažment. A nie je to len taká teoretická úvaha, je to veľmi reálna a každodenná práca stoviek expertov po celom svete. Ahoj, Nina.

Nina: Ahoj, Adam. Takže Marekova frustrácia je vlastne vstupnou bránou do našej dnešnej témy. Toto je Studyfi Podcast.

Adam: Presne tak. Dnes sa pozrieme na to, ako sa svet snaží udržať poriadok v zdanlivom chaose. A verte či nie, existuje v tom systém.

Nina: Dobre, tak začnime od základov. Stále počúvame slová ako „hrozba“ a „riziko“. Je v tom nejaký rozdiel, alebo ich môžeme používať ako synonymá?

Adam: To je skvelá otázka, pretože sa často zamieňajú. Hrozba je niečo objektívne. Je to jav, ktorý má potenciál spôsobiť škodu. Predstav si to ako existenciu veľkého medveďa v lese.

Nina: Okej, medveď v lese je hrozba. Chápem.

Adam: Áno. A riziko je subjektívne vnímanie tej hrozby. Je to uvedomenie si, že ten medveď tam je a že by ti mohol ublížiť, keď sa rozhodneš ísť na túru. Je to spojené s rozhodnutím. Politik, ktorý vie o hrozbe, berie na seba riziko, keď sa rozhodne (alebo nerozhodne) konať.

Nina: Takže hrozba je fakt, riziko je kalkulácia. To dáva zmysel. Ako sa tieto hrozby a riziká ďalej delia? Vyzerá to ako poriadna veda.

Adam: Je to veda, ale logická. Môžeme ich deliť podľa mnohých kritérií. Napríklad na opakovateľné a neopakovateľné.

Nina: Opakovateľné a neopakovateľné? To znie trochu filozoficky. Akože... dejiny sa opakujú?

Adam: Trochu áno, ale je to praktickejšie. Základný fakt je, že čas je jednosmerný a nevratný. Včerajší stav bezpečnosti je nenávratne preč. Nemôžeme vrátiť čas a zabrániť nejakej udalosti.

Nina: To je jasné. Takže každá udalosť je vlastne jedinečná a neopakovateľná?

Adam: Presne tak. Aj keď sa niektoré činnosti pravidelne opakujú, ako napríklad každoročné schvaľovanie štátneho rozpočtu, podmienky sú vždy iné. Inflácia, medzinárodná situácia, nálada v spoločnosti... Každý rok je to unikátna hra.

Nina: A potom sú tu činnosti, ktoré sú úplne nevratné, však? Keď niečo zanikne, tak to zanikne navždy.

Adam: Presne. Napríklad ak zanikne nejaký systém, povedzme Sovietsky zväz, zanikli aj podmienky, ktoré vytvárali špecifické hrozby studenej vojny. Vznikol nový systém s novými hrozbami. Preto musíme neustále pracovať na bezpečnosti pre dnešok a zajtrajšok, nie pre včerajšok.

Nina: Dobre, ďalšia kategória. Odkiaľ tie hrozby vlastne prichádzajú? Sú to ľudia alebo príroda?

Adam: Oboje. Hrozby a riziká môžeme deliť podľa pôvodcu. Buď je to človek a ľudská spoločnosť, alebo je to príroda. A tretia, najkomplikovanejšia kategória, je kombinácia oboch.

Nina: Môžeš dať príklad tej kombinácie?

Adam: Určite. Predstav si masívne odlesňovanie, ktoré spôsobil človek. Potom príde silný dážď, čo je prírodný jav. Výsledkom sú katastrofálne záplavy a zosuvy pôdy, ktoré by bez ľudského zásahu neboli také ničivé.

Nina: Chápem. Človek pripraví pôdu a príroda dokoná dielo. To neznie dobre.

Adam: A bohužiaľ, všeobecný trend je, že práve tieto kombinované hrozby narastajú. Protirečenia medzi človekom a prírodou sú stále väčšie.

Nina: A k tomu sa pridáva aj ďalší problém, však? Je nás stále viac a prírodných zdrojov stále menej.

Adam: Presne. Znižuje sa objem pitnej vody, ornej pôdy, zdrojov potravín... a pritom populácia enormne rastie. Prognózy hovoria o viac ako deviatich miliardách ľudí na Zemi už v roku 2025. To je recept na krízu.

Nina: Počula som termíny superkritické a subkritické hrozby. To znie ako niečo z fyziky. O čo ide v krízovom manažmente?

Adam: Je to veľmi výstižné prirovnanie. Superkritická hrozba existenčne ohrozuje celý systém. Je to ako zásah, ktorý môže systém úplne zničiť.

Nina: Takže vojna, totálny kolaps ekonomiky, alebo pandémia, ktorá ochromí štát?

Adam: Presne tak. Spôsobuje zánik základných prvkov, vzťahov a procesov. V systéme vznikajú živelné, chaotické deje a konflikty, ktoré môžu viesť k jeho úplnému rozpadu.

Nina: A subkritické sú teda tie menšie, zvládnuteľné problémy?

Adam: Áno. Pri subkritických hrozbách je ohrozená len nejaká časť, nejaký podsystém. Systém ako celok nie je existenčne v ohrození. Napríklad lokálna priemyselná havária alebo štrajk v jednom odvetví.

Nina: Takže pre krízových manažérov je kľúčové vedieť, kedy sa subkritická hrozba môže zmeniť na superkritickú?

Adam: Presne. Je životne dôležité definovať hranice a limity. Musia mať varovné signály, ktoré im povedia: „Pozor, toto už nie je len lokálny problém, toto môže položiť na lopatky celý štát.“

Nina: Poďme na globálnu úroveň. Ako rozloženie sily vo svete ovplyvňuje bezpečnosť? Hovorí sa o unipolárnom, bipolárnom a multipolárnom svete.

Adam: Výborne, to sú kľúčové koncepty. Unipolárny bezpečnostný systém znamená, že bezpečnosť určuje jeden hegemón – jedna superveľmoc. Všetci sa pozerajú na ňu a jej aktivity.

Nina: Ako napríklad Spojené štáty po rozpade Sovietskeho zväzu.

Adam: Presne. Problém je, že tento hegemón musí neustále čeliť všetkým ostatným mocnostiam, ktoré sa snažia jeho moc oslabiť. Je to dosť vyčerpávajúce byť jediným policajtom na svete.

Nina: To verím. A bipolárny systém?

Adam: To je klasika studenej vojny. Dve superveľmoci, USA a ZSSR, a ich bloky. Globálna bezpečnosť závisí od rovnováhy medzi nimi. Každá strana si stráži tú druhú. Bol to napätý, ale svojím spôsobom stabilný systém.

Nina: A multipolárny svet je to, kam smerujeme dnes? Viacero silných hráčov – USA, Čína, Rusko, možno Európska únia ako celok...

Adam: Áno. V multipolárnom systéme sú minimálne tri rovnocenné bezpečnostné centrá. Teoreticky je takýto systém stabilnejší, lebo moc je viac rozložená. Ale má to aj veľké nevýhody.

Nina: A to aké?

Adam: Rozhodovanie je oveľa ťažkopádnejšie a pomalšie. Kým sa všetci dohodnú, kríza sa môže zhoršiť. A vždy je tu riziko, že niektorý z hráčov opustí spoločný zámer, ak uvidí príležitosť získať niečo pre seba. Je to zložitejšie a menej predvídateľné.

Nina: Hovoríme o systémoch, štátoch, hrozbách... Ale kto je v tomto celom procese ten, kto koná, a na koho sa pôsobí? V materiáloch sa spomína subjekt a objekt.

Adam: Správna poznámka. Je dôležité to rozlišovať. Subjektom môže byť len nositeľ uvedomelej činnosti. Teda človek alebo ľudská spoločnosť – štát, medzinárodná organizácia. Vieš, čo nemôže byť subjektom?

Nina: Hádala by som, že napríklad prírodný jav? Zemetrasenie nekoná s úmyslom.

Adam: Presne! Ani zviera. Subjekt musí mať vedomie a cieľ. Objektom môže byť naopak všetko, čo má človek na dosah a čo dokáže ovplyvniť. Prírodné zdroje, technológie, iné štáty, dokonca aj vlastné obyvateľstvo.

Nina: A v rámci štátu to funguje ako? Sú tam nejaké riadiace a riadené inštitúcie?

Adam: Áno, samozrejme. Riadiace inštitúcie sú vláda, parlament, bezpečnostné zložky. A riadené sú všetky ostatné zložky spoločnosti. Štát je v podstate najkomplexnejší subjekt, ktorý sa snaží budovať svoju bezpečnosť. Neustále prijíma opatrenia, aby zaistil prežitie.

Nina: A objektom jeho záujmu je všetko doma aj v zahraničí, čo by ho mohlo ovplyvniť. Chápem.

Adam: Presne tak. Snaží sa manažovať vzťahy, procesy a všetky elementy, aby predišiel kríze.

Nina: To ma privádza k ďalšiemu deleniu. Vonkajšie a vnútorné hrozby. Je medzi nimi jasná deliaca čiara?

Adam: Teoreticky áno. Každý systém má svoje hranice – kataster obce, hranice štátu. Takže môžeme oddeliť hrozby, ktoré vznikajú vo vnútri, od tých, ktoré prichádzajú zvonku.

Nina: Vnútorné by boli napríklad extrémizmus, korupcia, sociálne nepokoje...

Adam: Áno. A vonkajšie zase agresia iného štátu, medzinárodný terorizmus, globálna ekonomická kríza.

Nina: Ale v dnešnom prepojenom svete sa to musí navzájom ovplyvňovať, nie?

Adam: Absolútne! To je kľúčový bod. V teórii ich skúmame oddelene, aby sme im lepšie porozumeli. Ale v praxi sú neoddeliteľne prepojené. Vnútorná nestabilita môže prilákať vonkajšieho agresora. A vonkajší tlak, napríklad ekonomické sankcie, môže spôsobiť vnútorné nepokoje.

Nina: Takže analytik musí najprv pochopiť každú hrozbu zvlášť a potom...?

Adam: ...a potom musí urobiť syntézu. Musí sa pozrieť na to, ako sa tieto hrozby kombinujú a aké je výsledné, komplexné riziko pre štát. Oddelené skúmanie je len prvý krok.

Nina: Dobre, poďme na ďalšie páry. Systémové a nesystémové hrozby. To znie opäť dosť technicky.

Adam: A opäť je to veľmi dobrá analógia. Systémová hrozba vyplýva z fungovania samotného systému, z jeho podstaty. Je to ako vrodená vada.

Nina: Takže napríklad v demokracii je systémovým rizikom možnosť, že si ľudia zvolia extrémistu? Lebo systém slobodných volieb to umožňuje?

Adam: Presne! Alebo v trhovej ekonomike je systémovým rizikom vznik ekonomických cyklov a kríz. Je to dané nedokonalosťou systému, jeho dizajnom. Nemôžeš to len tak odstrániť bez toho, aby si zmenil celý systém.

Nina: A nesystémové hrozby sú potom tie, ktoré prichádzajú akoby zvonku?

Adam: Áno, ich zdrojom nie sú stále súčasti systému. Systém bez nich môže fungovať. Majú dva možné zdroje. Buď vzniknú vo vnútri systému, ale ako nejaký cudzí prvok – napríklad teroristická bunka...

Nina: ...alebo prídu úplne zvonku, ako napríklad invázia alebo prírodná katastrofa.

Adam: Presne tak. Sú to v podstate votrelci. Kým systémové hrozby sú skôr chronické choroby, nesystémové sú akútne zranenia spôsobené vonkajším faktorom.

Nina: Ďalší zaujímavý pojem je symetria a asymetria. Symetria znie ako niečo dobré, vyvážené.

Adam: Áno, v bezpečnostnom kontexte sú symetrické javy v rovnováhe. Napríklad vojensko-strategická rovnováha medzi dvoma štátmi predpokladá, že majú porovnateľnú silu – kvalitu aj kvantitu zbraní a armády.

Nina: Takže asymetria je narušenie tejto rovnováhy.

Adam: Presne. Ak sa jeden štát začne rozvíjať a zbrojiť oveľa rýchlejšie ako druhý, vzniká asymetria. A tá môže byť zdrojom napätia a konfliktu.

Nina: Ale asymetria nie je nebezpečná len medzi štátmi, však? V dnešnej dobe sa často hovorí o asymetrických hrozbách.

Adam: Áno, a to je obrovská výzva. Asymetria môže byť nebezpečná aj vo vzťahu dvoch úplne neporovnateľných veličín. Jedna malá teroristická skupina môže spôsobiť obrovské škody a straty superveľmoci.

Nina: Ako útoky z 11. septembra.

Adam: To je dokonalý príklad. Alebo jedna cielená dezinformácia na sociálnych sieťach môže prevážiť nad tisíckami serióznych správ a ovplyvniť voľby. Sila nie je len v počte tankov. V tom je podstata asymetrickej hrozby – malá príčina, obrovský následok.

Nina: Poďme k ďalšiemu deleniu: stabilné a nestabilné hrozby. Čo si pod tým máme predstaviť? Je stabilná hrozba niečo, na čo si môžeme zvyknúť?

Adam: V istom zmysle áno, aj keď to nie je práve upokojujúce. Stabilné hrozby sú tie, ktoré sú trvalejšie, lepšie odolávajú vonkajším vplyvom a ťažšie sa eliminujú. Často sa opakujú.

Nina: Ako napríklad kriminalita, korupcia, extrémizmus?

Adam: Presne. Alebo aj prírodné javy ako zemetrasenia v určitej oblasti. Vieme, že tam sú a budú. Sú súčasťou prostredia. Naopak, nestabilné hrozby sú premenlivé, vyskytujú sa sporadicky a ich intenzita a smer sa menia.

Nina: Ako nejaký nečakaný politický prevrat alebo náhly krach na burze?

Adam: Áno. Sú to skôr anomálie, výkyvy. Niekedy môžu dokonca pôsobiť pozitívne, inokedy negatívne. Sú oveľa menej predvídateľné.

Nina: Zaujímavé je, že aj systém, aby bol bezpečný, musí byť stabilný. Ako to súvisí?

Adam: Tie pojmy sa prelínajú. Stabilný systém by mal mať určitú stálosť, ale zároveň pružnosť a odolnosť. Musí sa vedieť prispôsobiť zmenám. Príliš veľká stabilita, teda strnulosť, môže byť nebezpečná, lebo systém nedokáže reagovať na nové výzvy. Musí tam byť optimálna miera stability.

Nina: S tým súvisí aj posledné delenie, ktoré tu mám: pravidelné a chaotické hrozby. To znie podobne ako stabilné a nestabilné.

Adam: Je to podobné, ale zameriava sa to viac na predvídateľnosť. Pravidelné javy a procesy môžeme do veľkej miery predpovedať. Napríklad striedanie ročných období.

Nina: Ale aj striedanie ročných období môže priniesť niečo chaotické, napríklad extrémne povodne alebo sucho.

Adam: Presne tak! Pravidelný jav môže spustiť chaotický. Pri pravidelných javoch je však oveľa jednoduchšie plánovať a robiť prevenciu. Vieme, že v zime bude snežiť, tak sa pripravíme. Vieme, že príde obdobie dažďov, tak kontrolujeme hrádze.

Nina: A chaotické javy sú tie, ktoré sa nedajú predpovedať? Ako pád meteoritu?

Adam: Pád meteoritu je extrémny príklad, ale áno. Pri chaotických javoch je prognóza a prevencia oveľa zložitejšia, niekedy až nemožná. Vznikajú náhle, či už v systéme alebo mimo neho. Ale pozor, chaos nie je vždy len negatívny.

Nina: Ako to myslíš?

Adam: Niekedy môže byť chaotický jav, nejaká kríza, základom pre vznik novej, lepšej kvality systému. Donúti nás prehodnotiť staré postupy a vytvoriť niečo odolnejšie a efektívnejšie. Kríza ako príležitosť.

Nina: Dobre, Adam, máme tu asi tucet rôznych kategórií hrozieb. To je obrovské množstvo informácií. Ako s tým krízoví manažéri a politici pracujú? Ako to celé vyhodnocujú?

Adam: Je to komplexný proces, ktorý sa skladá z viacerých krokov. A je dôležité si uvedomiť, že je to súčasť neustáleho rozhodovania. Nie je to jednorazová analýza. Musíme rozlišovať tri hlavné oblasti: technickú, politickú a bezpečnostnú.

Nina: Začnime tou technickou. Čo to znamená?

Adam: V technickej oblasti je to najjednoduchšie. Je to o údržbe a prevencii. Robia sa pravidelné technické prehliadky, vymieňajú sa súčiastky po určitom čase. Ide o to, aby systém, napríklad elektráreň, fungoval spoľahlivo a bezpečne.

Nina: To znie rozumne. A politická oblasť?

Adam: Tam ide o zvládnutie rizík z pohľadu budúceho smerovania štátu a jeho postavenia vo svete. Aké spojenectvá uzavrieme? Akú ekonomickú politiku zvolíme? Každé politické rozhodnutie so sebou nesie riziká.

Nina: A bezpečnostná oblasť je potom prepojením týchto dvoch?

Adam: V podstate áno. Politici musia pri svojich rozhodnutiach vždy zvažovať, aký vplyv budú mať na bezpečnosť štátu. A niekedy dokonca na jeho samotnú existenciu. Jedno zlé politické rozhodnutie môže spustiť krízu, ktorá ohrozí celý štát.

Nina: Keď už analytici hrozby a riziká vyhodnotia, aké majú nástroje na ich znižovanie? Nemôžu predsa len sedieť a čakať, kým sa niečo stane.

Adam: Určite nie. Existuje celý rad stratégií. Môžeme sa na to pozrieť z dvoch hľadísk: analytického a koncepčného.

Nina: Čo znamená to analytické?

Adam: Z analytického hľadiska sa snažíte minimalizovať konkrétne riziká. Napríklad znížiť riziko odvetnej akcie protivníka, ak plánujete nejaký krok. Alebo minimalizovať vnútropolitické riziko – aby ste nestratili dôveru občanov a aby to nezneužila opozícia. A samozrejme, snažíte sa vyhnúť porušeniu morálnych noriem.

Nina: A koncepčné hľadisko je o dlhodobejších stratégiách?

Adam: Presne. Tam patrí napríklad využívanie medzinárodnej spolupráce a zmlúv, ako je kontrola zbrojenia. Cieľom je predchádzať vzniku priamych konfrontácií.

Nina: Takže združovanie sa do aliancií ako NATO alebo EÚ je tiež forma znižovania rizík?

Adam: Áno, je to združovanie v záujme spoločnej bezpečnosti. A, samozrejme, rešpektovanie rozhodnutí medzinárodných organizácií, ako je OSN, ktoré majú za cieľ udržiavať mier a poriadok vo svete.

Nina: Viackrát sme spomenuli analýzu. Ako taká analýza bezpečnostného prostredia vlastne prebieha? Znie to ako krištáľová guľa.

Adam: Keby to bolo také jednoduché! Je to proces, kde sa najprv definujú základné záujmy štátu a jeho aktíva – čo si chceme chrániť. Potom sa identifikujú riziká a hrozby, ktoré by to mohli narušiť.

Nina: A potom sa hľadajú riešenia?

Adam: Presne. Súčasťou je odhalenie možností a prijatie opatrení na zníženie pravdepodobnosti, že kríza vôbec vznikne, alebo aspoň na zmenšenie jej negatívnych dôsledkov. Je to beh na dlhú trať.

Nina: Aké sú najväčšie výzvy pri takejto analýze?

Adam: Najväčšou výzvou je neurčitosť. Bezpečnostné prostredie je extrémne dynamické a komplexné. Veci sa menia zo dňa na deň. Často tiež chýbajú kompletné informácie o skúmanom jave.

Nina: Takže je to vlastne skladanie puzzle, kde polovica dielikov chýba a druhá polovica mení tvar.

Adam: To je dokonalé prirovnanie! A úlohou analytikov je získať čo najlepší obraz pre politikov, aby mohli robiť informované rozhodnutia a dosiahnuť požadovanú úroveň bezpečnosti.

Nina: Z čoho sa taká analýza skladá?

Adam: Z dvoch kľúčových častí. Prvá je deskripcia – teda popis aktuálneho stavu. Kde sme teraz, aké sú hrozby, aké sú naše záujmy. A druhá, rozhodujúca časť, je prognóza budúceho vývoja. Tá slúži na tvorbu stratégií, ktoré môžu usmerniť budúci vývoj a pripraviť nás na to, čo príde.

Nina: Adam, prebrali sme toho naozaj veľa. Od medveďa v lese až po multipolárny svet. Aké sú kľúčové takeaways pre študenta ako je Marek, ktorý sa cíti zahltený všetkými tými krízami?

Adam: Prvá a najdôležitejšia vec je, že aj keď to vyzerá chaoticky, existujú systémy a metódy, ako tieto hrozby triediť, analyzovať a riadiť. Nie je to len náhodné hasenie požiarov.

Nina: Takže existuje určitý poriadok v chaose.

Adam: Presne. Druhá vec je, že svet je neuveriteľne prepojený. Problém, ktorý vznikne na jednom konci sveta, môže mať dopad na nás všetkých. A rovnako, vnútorné problémy štátu nie sú nikdy len jeho vlastnou vecou.

Nina: Preto je medzinárodná spolupráca taká dôležitá.

Adam: Absolútne. A tretí bod je, že bezpečnosť nie je stav, ktorý raz dosiahneme a máme ho navždy. Je to neustály proces. Včerajšie riešenia nemusia fungovať na zajtrajšie problémy. Vyžaduje si to neustálu ostražitosť, analýzu a prispôsobovanie sa.

Nina: Takže pre Mareka je odkazom, že aj keď sú správy desivé, za oponou sú ľudia, ktorí sa snažia tento zložitý systém riadiť a udržať v chode.

Adam: Presne tak. Nie je to jednoduché a nie vždy sa to podarí, ale snaha a systém tam sú. A pochopenie týchto základných princípov, o ktorých sme dnes hovorili, je prvým krokom k tomu, aby sme sa v tom svete lepšie orientovali.

Nina: Skvelé. Myslím, že sme dnes rozobrali medzinárodný krízový manažment naozaj podrobne. Ďakujem ti veľmi pekne, Adam.

Adam: Aj ja ďakujem, Nina. Bola to radosť.