Podcast o Medzinárodný krízový manažment a bezpečnosť

Kapitoly

Úvod do bezpečnosti

Hrozba verzus riziko

Klasifikácia hrozieb a rizík

Vratné a nevratné hrozby

Superkritické a subkritické hrozby

Svetové bezpečnostné systémy

Vyhodnocovanie a znižovanie rizík

Nástroje rovnováhy síl

Faktory ovplyvňujúce bezpečnosť štátu

Čo je bezpečnostné prostredie

Dva svety: Zvnútra a zvonka

Kruhy bezpečnosti

Bezpečnostná dilema a záver

Přepis

Filip: …počkaj, takže celá bezpečnosť je vlastne relatívna? Nikdy nemôže byť absolútna? To je neuveriteľné.

Ema: Presne tak. Je to jeden zo základných omylov, ktorý ľudia robia. Myslia si, že sa dá dosiahnuť stav stopercentnej, večnej bezpečnosti. Ale to je ilúzia.

Filip: Dobre, toto musím spracovať – a myslím, že každý, kto nás počúva, tiež. Počúvate Studyfi Podcast, a dnes sa s expertkou Emou ponárame do sveta medzinárodného krízového manažmentu. Takže, Ema, ak bezpečnosť nie je absolútna, čo teda vlastne je?

Ema: Je to sociálny fenomén. Predstav si to ako stav, keď sú zachované základné podmienky pre existenciu a rozvoj. Či už hovoríme o človeku, firme, alebo celom štáte.

Filip: Takže nejde len o neprítomnosť vojny alebo útoku?

Ema: Vôbec nie. To je len jedna malá časť. Bezpečnosť je konkrétno-historický a dynamický jav. Bezpečnosť Slovenska v roku 1995 bola úplne iná ako dnes. Je priamo úmerná vonkajším hrozbám a rizikám, ktorým čelíme.

Filip: Často sa v tejto súvislosti spomína aj stabilita. Je to to isté ako bezpečnosť?

Ema: Skvelá otázka! Nie sú to ekvivalenty. Stabilita je dôležitou podmienkou bezpečnosti, ale nie je to to isté. Systém musí mať optimálnu mieru stability.

Filip: Optimálnu? To znie ako niečo zo zlatej strednej cesty.

Ema: Presne. Príliš veľká stabilita môže znamenať strnulosť. Systém potom nedokáže flexibilne reagovať na zmeny a to ohrozí jeho bezpečnosť. Naopak, príliš malá stabilita vedie k chaosu a deštrukcii.

Filip: Chápem. Ako keď sa snažíš balansovať na jednej nohe. Ak si príliš stuhnutý, ľahko spadneš. Ak si príliš roztrasený, spadneš tiež. Musíš byť pevný, ale pružný.

Ema: Perfektná analógia! Presne tak funguje aj bezpečnosť štátu. Je to stav, ktorý umožňuje jeho fungovanie, rozvoj, zachováva mier, suverenitu, ale aj vnútorný poriadok a ochranu občanov.

Filip: Dobre, poďme k základným pojmom, ktoré sa tu stále opakujú. Hrozba a riziko. Pre mňa to vždy znelo ako synonymá.

Ema: A to je ďalší bežný omyl. V krízovom manažmente je medzi nimi zásadný rozdiel. Hrozba je objektívny jav. Je to niečo, čo má schopnosť alebo zámer spôsobiť škodu.

Filip: Napríklad blížiaci sa hurikán alebo teroristická skupina?

Ema: Presne tak. Hurikán existuje bez ohľadu na to, či si ho uvedomujeme alebo nie. To je hrozba. Môže byť priama, ak ohrozuje nás, alebo nepriama, ak ohrozuje našich susedov, čo nás môže ovplyvniť neskôr.

Filip: A čo čas? Niektoré hrozby sú asi pálčivejšie ako iné.

Ema: Určite. Hrozbu delíme na naliehavú, ktorá si vyžaduje okamžitú reakciu, a latentnú. To je taká driemajúca hrozba, ktorá síce existuje, ale zatiaľ nemusíme konať. Má však potenciál stať sa naliehavou.

Filip: Ako moja latentná hrozba, že zabudnem na polovicu učiva pred skúškou.

Ema: Presne! A teraz to najdôležitejšie. Riziko je subjektívne vnímanie tejto objektívnej hrozby. Je to uvedomenie si, že hrozba existuje a môže nám ublížiť.

Filip: Takže hurikán je hrozba. Ale to, že sa rozhodnem postaviť si dom na pobreží a ignorovať varovania, to je prijatie rizika?

Ema: Bingo! Riziko je spojené s rozhodovaním. S politikom, ktorý sa rozhodne nereagovať na hrozbu, s firmou, ktorá investuje na nestabilnom trhu. Je to sociálny jav odvodený od hrozby.

Filip: Takže riziko je v podstate hrozba plus naše rozhodnutie, čo s ňou urobíme. To je celkom zásadné.

Ema: Absolútne. Pretože práve s rizikami pracujeme v bezpečnostnej politike. Snažíme sa ich analyzovať, znižovať a riadiť. Nemôžeme zrušiť hrozbu zemetrasenia, ale môžeme znížiť riziko stavaním odolnejších budov.

Filip: Keď už chápeme ten rozdiel, poďme sa pozrieť, ako sa tie hrozby a riziká delia. Vyzerá to, že ich je celkom dosť.

Ema: Je to ako triedenie v biológii, potrebujeme systém, aby sme sa v tom vyznali. Môžeme ich deliť podľa mnohých kritérií. Začnime napríklad pôvodcom.

Filip: Čiže kto alebo čo ich spôsobuje?

Ema: Presne. Máme tu hrozby, ktorých pôvodcom je človek a spoločnosť – napríklad vojny, terorizmus, ekonomické krízy. Potom prírodné hrozby – záplavy, zemetrasenia. A nakoniec kombinované.

Filip: To sú tie najhoršie, však? Keď sa spojí príroda s ľudskou činnosťou.

Ema: Áno, tie sú najkomplikovanejšie. Napríklad odlesňovanie, ktoré vedie k masívnym zosuvom pôdy počas dažďov. Alebo globálne otepľovanie. Tam vidíme prepojenie ľudskej činnosti a prírodných následkov.

Filip: A je tých hrozieb stále viac?

Ema: Bohužiaľ áno. Prírodné zdroje ako voda či orná pôda sa znižujú, zatiaľ čo populácia enormne rastie. Očakáva sa, že v roku 2025 nás bude na Zemi viac ako 9 miliárd. To vytvára obrovský tlak.

Filip: Dobre, to bol pôvodca. Čo ďalšie delenie? Počul som pojmy ako symetrické a asymetrické hrozby.

Ema: Áno, to je dôležité. Symetrická hrozba je, keď proti sebe stoja dvaja porovnateľní súperi. Dve armády s podobnou výzbrojou. Je to vyvážené, aj keď nebezpečné.

Filip: Ako šachová partia medzi dvoma veľmajstrami.

Ema: Presne. Asymetrická hrozba je narušenie tejto rovnováhy. Keď jeden malý, ale nepredvídateľný prvok dokáže spôsobiť obrovské škody oveľa väčšiemu systému.

Filip: Terorizmus?

Ema: Terorizmus je učebnicový príklad asymetrickej hrozby. Jedna malá skupina môže paralyzovať celý štát. Alebo jedna dezinformácia môže ovplyvniť milióny ľudí a prevážiť nad tisíckami pravdivých správ. Asymetria je dnes obrovskou výzvou.

Filip: To dáva zmysel. Je ťažké brániť sa proti niečomu, čo nehrá podľa rovnakých pravidiel.

Ema: Presne. A to nás privádza k ďalšiemu deleniu: systémové a nesystémové hrozby. Systémové vyplývajú priamo z fungovania daného systému, z jeho nedokonalostí. Sú akoby jeho súčasťou.

Filip: Ako napríklad riziko finančnej krízy v kapitalistickom systéme?

Ema: Výborne. A nesystémové hrozby prichádzajú zvonku alebo z prvkov, ktoré nie sú stálou súčasťou systému. Napríklad prírodná katastrofa alebo útok hackera z inej krajiny.

Filip: Dobre, Ema, prebrali sme už veľa delení, ale jedno mi vŕta v hlave. Opakovateľné a neopakovateľné, alebo inak povedané, vratné a nevratné hrozby. Ako môže byť nejaká hrozba vratná?

Ema: To je skôr o procesoch než o hrozbách samotných. Čas je jednosmerný, takže v tomto zmysle je každý dej nevratný. Včerajší deň sa nevráti.

Filip: Takže včerajší stav bezpečnosti je nenávratne preč. To znie trochu dramaticky.

Ema: Je, ale je to pravda. Preto musíme neustále pracovať na bezpečnosti pre dnešok a zajtrajšok. Ale k tej opakovateľnosti – existujú činnosti, ktoré sa pravidelne opakujú, ale ich podstata je vždy jedinečná a neopakovateľná.

Filip: Napríklad?

Ema: Schvaľovanie štátneho rozpočtu. Deje sa to každý rok, je to opakujúci sa cyklus. Ale rozpočet na rok 2024 je úplne iný ako ten na rok 2023, pretože podmienky, hrozby a priority sa zmenili. Samotný akt je opakovaný, ale jeho výsledok a kontext je neopakovateľný.

Filip: Chápem. A čo sú teda tie vyslovene nevratné javy?

Ema: To sú také, pri ktorých buď zanikli podmienky ich existencie, alebo zanikol celý systém, ktorý ich vyvolal. Napríklad pád Železnej opony. Tým zanikol bipolárny systém studenej vojny a vznikol úplne nový systém vzťahov. Hrozby spojené s tým starým systémom sú už nevratné.

Filip: Takže je to o zmene celého hracieho poľa. Nie len o pohybe figúrok.

Ema: Presne tak. Vznikne nová kvalita, nová štruktúra a staré pravidlá a hrozby už neplatia. Musíme sa naučiť hrať novú hru.

Filip: Dobre, poďme na ďalší pár pojmov, ktorý znie ako z fyziky: superkritické a subkritické hrozby. Čo si pod tým máme predstaviť?

Ema: Predstav si systém, napríklad štát, ako živý organizmus. Subkritická hrozba je ako zlomená ruka. Je to vážne, bolí to, ohrozuje to funkčnosť jednej časti tela – jedného podsystému – ale neohrozuje to tvoj život.

Filip: Systém ako celok prežije, aj keď je oslabený.

Ema: Presne. Superkritická hrozba je naopak ako masívny infarkt. Existenčne ohrozuje celý systém. Spôsobuje zánik kľúčových prvkov a vzťahov, vzniká chaos a spontánne konflikty, ktoré môžu viesť k úplnému kolapsu systému.

Filip: Takže občianska vojna by bola superkritická hrozba?

Ema: Určite. Alebo úplný ekonomický kolaps, ktorý zničí všetky inštitúcie. Preto je kľúčové, aby krízoví manažéri vedeli jednoznačne definovať hranice a limity.

Filip: Ako nejaký varovný systém? Kontrolky, ktoré začnú blikať?

Ema: Presne. Potrebujeme vedieť, kedy sa problém mení zo subkritického na superkritický. Kedy sa zo zlomenej ruky stáva hrozba pre celý organizmus. Tieto limity nám signalizujú, že sa v systéme deje zásadná zmena a že musíme konať okamžite, aby sme predišli jeho zániku.

Filip: To musí byť extrémne náročné určiť, kde presne tá hranica je.

Ema: Je to jedna z najväčších výziev. Vyžaduje si to hĺbkovú analýzu, dáta a často aj politickú odvahu pomenovať veci pravým menom, kým nie je neskoro.

Filip: Všetky tieto hrozby sa dejú v nejakom globálnom kontexte. V materiáloch sa spomínajú unipolárne, bipolárne a multipolárne systémy. To znie ako magnetizmus.

Ema: Trochu to tak je. Sú to v podstate modely usporiadania moci vo svete, ktoré určujú, ako vyzerá globálna bezpečnosť. Začnime bipolárnym, ten si asi pamätáme najlepšie.

Filip: Studená vojna. USA a Sovietsky zväz.

Ema: Presne. Dve superveľmoci, dva konkurenčné systémy, ktoré kontrolujú globálnu bezpečnosť. Všetko sa točilo okolo rovnováhy medzi nimi. Každý krok jednej strany vyvolal reakciu druhej.

Filip: A unipolárny systém?

Ema: Ten nastal po páde Sovietskeho zväzu. Bezpečnosť sveta bola určovaná jedným hegemónom – Spojenými štátmi – a jeho aktivitami. Ale je to zradná pozícia. Hegemón musí neustále čeliť všetkým ostatným mocnostiam, ktoré sa snažia jeho moc oslabiť alebo ho nahradiť.

Filip: Takže si vlastne sám proti všetkým, ktorí chcú byť na tvojom mieste.

Ema: V podstate áno. A dnes sa čoraz viac hovorí o multipolárnom systéme. To znamená, že existujú minimálne tri, ale skôr viac rovnocenných bezpečnostných centier. USA, Čína, Rusko, možno Európska únia ako celok, India...

Filip: Je taký systém stabilnejší?

Ema: Teoreticky áno, pretože moc je viac rozložená a nikto si nemôže robiť, čo chce. V praxi je ale rozhodovanie oveľa ťažkopádnejšie a pomalšie. Je ťažké dosiahnuť dohodu medzi toľkými hráčmi so svojimi vlastnými záujmami.

Filip: Takže je tu riziko, že sa nedohodnú na ničom a každý si bude robiť po svojom?

Ema: Presne. Hrozí ústup od spoločných zámerov, ak sa pre niektorého z hráčov objaví príležitosť získať výhodu na úkor ostatných. Je to komplexná a neustále sa meniaca šachová partia.

Filip: Dobre, máme teda svet plný rôznych typov hrozieb v zložitom systéme. Ako sa štáty a organizácie vlastne rozhodujú, čo robiť? Ako vyhodnocujú tie riziká?

Ema: Je to neustály proces, ktorý je súčasťou každého rozhodovania. Musíme si uvedomiť, že sa to deje v troch hlavných oblastiach: technickej, politickej a bezpečnostnej.

Filip: Začnime tou technickou. To znie najjednoduchšie.

Ema: Relatívne. V technickej oblasti ide o veci ako pravidelné prehliadky zariadení, výmena súčiastok po určitom čase... Cieľom je predchádzať zlyhaniam techniky, ktoré by mohli spôsobiť krízu. Napríklad v jadrovej elektrárni.

Filip: Jasné, prevencia. A politická oblasť?

Ema: Tam ide o zvládnutie rizík z pohľadu budúceho smerovania štátu. Aké spojenectvá uzavrieme? Akú ekonomickú politiku zvolíme? Každé rozhodnutie so sebou nesie riziká, ktoré môžu ovplyvniť naše medzinárodné postavenie.

Filip: A to je priamo prepojené s tou bezpečnostnou oblasťou, však?

Ema: Absolútne. Každé politické rozhodnutie musí zvažovať vplyv na bezpečnosť štátu. Niekedy dokonca na jeho samotnú existenciu. Politici musia neustále balansovať medzi rôznymi záujmami a rizikami.

Filip: A keď už riziká vyhodnotia, ako ich môžu znižovať v tých medzinárodných vzťahoch?

Ema: Existujú dva hlavné prístupy. Analytický a koncepčný. Z analytického hľadiska sa snažia napríklad znižovať riziko odvetnej akcie protivníka. Alebo minimalizovať vnútropolitické riziko, aby ich rozhodnutie nepoložila domáca opozícia.

Filip: A ten koncepčný?

Ema: Ten je viac o budovaní systémov a spolupráce. Využívanie zmlúv, napríklad o kontrole zbrojenia. Združovanie sa do aliancií ako NATO, kde platí, že útok na jedného je útokom na všetkých. A samozrejme, rešpektovanie rozhodnutí medzinárodných organizácií ako OSN.

Filip: Takže ide o kombináciu strategického premýšľania a budovania dôvery a spolupráce.

Ema: Presne. Cieľom je predchádzať vzniku priamych konfrontácií, pretože keď k nim dôjde, je už často neskoro.

Filip: Ema, spomenula si rovnováhu. To je asi kľúčový pojem v medzinárodných vzťahoch. Aké nástroje majú štáty historicky k dispozícii, aby túto rovnováhu síl dosiahli alebo udržali?

Ema: Tých nástrojov je celá paleta, od veľmi diplomatických až po... no, tie menej diplomatické. Klasikou je politika „rozdeľuj a panuj“. Ak máš dvoch silných susedov, môžeš podporovať ich vzájomnú rivalitu, aby sa nespojili proti tebe.

Filip: To znie dosť cynicky.

Ema: Medzinárodná politika často taká je. Ďalším nástrojom sú napríklad územné kompenzácie víťazom vojny, aby sa uspokojili ich ambície a obnovila sa stabilita.

Filip: Alebo vytváranie takzvaných nárazníkových štátov.

Ema: Presne, pásmo štátov medzi dvoma veľmocami, ktoré tlmí prípadný konflikt. Potom samozrejme vytváranie bezpečnostných aliancií, ako sme už spomínali, alebo udržiavanie si sfér vplyvu.

Filip: A keď diplomacia zlyhá?

Ema: Potom prichádzajú na rad tvrdšie nástroje. Intervencia v inej krajine, či už vojenská alebo politická. A na úplnom konci spektra je, samozrejme, vojna ako nástroj na udržanie alebo obnovenie požadovanej rovnováhy.

Filip: Dúfajme, že k tomu poslednému sa siaha čo najmenej. Čo tie mierovejšie cesty?

Ema: Samozrejme, základom sú diplomatické rokovania a urovnávanie sporov pomocou zákonných a mierových nástrojov, ako sú medzinárodné súdy a arbitráže. Tieto nástroje sú vždy preferovanou voľbou.

Filip: Rozumiem. Bezpečnosť štátu teda nie je daná len veľkosťou jeho armády. Čo všetko ju ovplyvňuje?

Ema: Ovplyvňujú ju dve hlavné skupiny faktorov. Tie, ktoré sú nemenné, a tie, ktoré štát dokáže aktívne ovplyvniť.

Filip: Začnime tými nemennými. To bude asi geografia, však?

Ema: Presne! Geopolitické podmienky sú kľúčové. Geopolitická poloha štátu je absolútne zásadná. Porovnaj si bezpečnosť Nového Zélandu, obklopeného oceánom, a bezpečnosť Slovenska alebo Česka, ktoré sú v srdci Európy, na križovatke dejín.

Filip: Alebo Izraela, ktorý je v extrémne nestabilnom regióne.

Ema: Presne. Ale nie je to len poloha, je to aj terén. Poľsko má široké roviny, cez ktoré sa historicky ľahko prehnali armády. Švajčiarsko má Alpy, ktoré predstavujú prirodzenú pevnosť.

Filip: A čo história? Tá sa tiež nedá zmeniť.

Ema: Áno, historické predpoklady zohrávajú obrovskú rolu. Historické nepriateľstvo medzi Francúzskom a Nemeckom formovalo európsku politiku po stáročia. Pretrvávajúce napätie medzi Gréckom a Tureckom je ďalší príklad.

Filip: Dobre, to sú veci, s ktorými sa štát musí naučiť žiť. A čo tie, ktoré môže ovplyvniť?

Ema: To je to najdôležitejšie – aktívne pôsobenie štátu. Ciele, ktoré si štát stanoví, a spôsob, akým sa ich snaží dosiahnuť. To je podstata bezpečnostnej politiky.

Filip: Takže ako sa štát rozhodne konať na medzinárodnej scéne.

Ema: Áno. Buduje si svoju bezpečnosť prostredníctvom bezpečnostnej stratégie. Tá má dve hlavné zložky: nevojenskú – čiže diplomaciu, vytváranie koalícií, uzatváranie zmlúv. A potom vojenskú zložku – budovanie vlastných ozbrojených síl.

Filip: Takže je to kombinácia tvrdej sily a mäkkej sily – diplomacie a spolupráce.

Ema: Presne tak. Nájsť správny balans medzi týmito dvoma zložkami je umením štátnictva a kľúčom k dlhodobej bezpečnosti.

Filip: Ema, bolo to nesmierne zaujímavé a myslím, že sme si objasnili veľa pojmov, ktoré často počujeme v správach, ale málokedy im úplne rozumieme. Vďaka!

Ema: Aj ja ďakujem, Filip. Je to komplexná téma, ale dúfam, že sme ju aspoň trochu priblížili.

Filip: Určite áno. A pre vás, ktorí počúvate, toto je len začiatok. V ďalšej časti sa pozrieme na konkrétne prípadové štúdie. Zostaňte s nami.

Filip: A tým sa dostávame k nášmu poslednému dnešnému bodu. Ema, stále počúvam o „bezpečnostnom prostredí“. Znie to... obrovsky. Čo to vlastne je?

Ema: Je to veľký pojem, ale v zásade je to jednoduché. Predstav si to ako komplex všetkých vonkajších a vnútorných podmienok, ktoré ovplyvňujú bezpečnosť štátu. Je to scéna, na ktorej sa odohráva celá bezpečnostná politika.

Filip: Takže nie sú to len tanky a vojaci, ale aj vzťahy, faktory, dokonca aj vnímanie týchto vecí?

Ema: Presne tak! A pochopenie tohto prostredia je kľúčové. Umožňuje nám to prijať správne opatrenia, aby sme zostali v bezpečí a mohli sa rozvíjať.

Filip: Dobre, to dáva zmysel. Ako sa to ale delí? Určite to nie je len jedna veľká masa.

Ema: Správna otázka! Rozlišujeme hlavne vnútorné a vonkajšie bezpečnostné prostredie. Vieš si tipnúť, čo kam patrí?

Filip: No, vnútorné by mohlo byť... ja neviem, ochrana pred katastrofami, haváriami, možno spoločenská stabilita?

Ema: Perfektné! To je presne ono. Je to o zaisťovaní bezpečnosti a poriadku vo vnútri štátu. A to vonkajšie je potom logicky o hrozbách spoza hraníc.

Filip: A o našej schopnosti ovplyvňovať iné štáty, aby sme si udržali bezpečnosť?

Ema: Vidím, že ti to páli! Presne tak.

Filip: To vonkajšie prostredie je ale stále obrovské. Susedia sú asi dôležitejší ako krajina na druhom konci sveta, nie?

Ema: Samozrejme. Preto ho ďalej delíme. Máme bezprostredné prostredie, čo sú naši susedia. Potom blízke prostredie, čo je v našom prípade Európa, EÚ, NATO. A nakoniec vzdialené prostredie.

Filip: A tam patria oblasti, kde majú svetové mocnosti svoje záujmy, napríklad kvôli strategickým surovinám?

Ema: Áno! Je to ako keď hodíš kameň do vody. Kruhy sa šíria od najbližších po najvzdialenejšie.

Filip: To znie, akoby snaha jedného o bezpečnosť mohla ohroziť druhého. Ako keď si sused kúpi väčší plot, tak ja si kúpim ešte väčší.

Ema: To je dokonalá analógia! A trafil si klinec po hlavičke. Volá sa to bezpečnostná dilema. Keď sa jeden štát snaží posilniť svoju bezpečnosť, napríklad zbrojením, susedia to môžu vnímať ako hrozbu a začnú zbrojiť tiež. A bezpečnosť sa paradoxne pre všetkých zníži.

Filip: Páni. Takže sme si dnes prešli všetko od krízových štábov až po túto zložitú medzinárodnú dilemu. Ema, ďakujem ti za skvelé a zrozumiteľné vysvetlenia.

Ema: Aj ja ďakujem za pozvanie, Filip. Bolo to super. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi!