Podcast o Medzinárodné platobné systémy a nástroje

Kapitoly

Úvod do medzinárodných platieb

Systémy a účastníci

Valuty verzus devízy

Kurzy a hladká platba

Čo je to vlastne zmenka?

Štyri tváre zmenky

Kto je kto v hre?

Vlastná vs. Cudzia

Ako funguje cudzia zmenka?

Životný cyklus zmenky

Dve tváre banky

Povinné náležitosti šeku

Druhy šekov podľa vystaviteľa

Ako sa šek prepláca a chráni

Vlastná zmenka

Dokumentárny akreditív

Funkcie a druhy akreditívu

Zhrnutie a záver

Přepis

Marek: Takže v podstate celý svet bánk si 'píše' cez taký špeciálny finančný messenger? To je úžasné!

Tereza: Presne tak! A ten 'messenger' sa volá SWIFT. Je to chrbtová kosť toho, ako sa dnes hýbu peniaze po svete.

Marek: Fascinujúce. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa s expertkou Terezou ponárame do sveta medzinárodného platobného styku. Čo to teda presne je, Tereza?

Tereza: V jednoduchosti, sú to všetky platby, ktoré prekročia hranice Slovenska. Či už platíš ty do zahraničia, alebo niekto platí tebe zo zahraničia. Dokonca aj keď si na dovolenke a platíš kartou v obchode.

Marek: Aha, takže to nie sú len veľké firmy, čo si posielajú milióny. Rozlišujeme tam nejaké druhy?

Tereza: Určite. Základné delenie je na obchodné a neobchodné platby. Obchodné súvisia s dovozom a vývozom tovaru. Tie neobchodné sú všetko ostatné – napríklad keď ti teta z Ameriky pošle peniaze na narodeniny.

Marek: Dobre, to dáva zmysel. Ale ako tie banky medzi sebou komunikujú? Spomínala si SWIFT.

Tereza: Presne. Banky majú dva hlavné systémy. Prvým je korešpondenčný styk, kde si banky navzájom vedú účty. Predstav si to ako bankové priateľstvá. Tieto účty sa volajú Nostro a Loro.

Marek: Nostro a Loro? Znie to ako mená kúzelníkov.

Tereza: Trochu áno. A druhým systémom je kliring, kde sa vzájomné pohľadávky a záväzky medzi krajinami vyrovnávajú centrálne. Komunikácia beží práve cez systém SWIFT, čo je vlastne bezpečná sieť na prenos informácií medzi bankami.

Marek: A kto sú teda hlavní herci v tomto procese? Kto všetko sa na jednej platbe podieľa?

Tereza: Sú štyria, niekedy piati. Máš platiteľa, teda dlžníka, a jeho banku. Potom príjemcu platby a jeho banku. A ak tieto dve banky nemajú priame spojenie, vstúpi do hry piaty hráč – korešpondenčná banka ako sprostredkovateľ.

Marek: Okej, poďme k samotným peniazom. Stále si pletiem pojmy valuty a devízy. Aký je v tom rozdiel?

Tereza: Toto je veľmi častá otázka a je to jednoduchšie, než sa zdá. Valuty sú fyzické peniaze – bankovky a mince, ktoré držíš v ruke. Hotovosť.

Marek: Takže doláre, ktoré si zamením v zmenárni pred cestou, sú valuty.

Tereza: Presne tak. A devízy sú peniaze v bezhotovostnej forme, teda peniaze na účtoch. Keď platíš kartou v zahraničí, platíš devízami.

Marek: Super, konečne v tom mám jasno! Takže devízy sú čísla na obrazovke a valuty sú to, čo mi môže vypadnúť z vrecka.

Tereza: To je výborné zhrnutie!

Marek: S tým súvisí aj menový kurz. Ten sa líši pre valuty a devízy, však?

Tereza: Áno. Kurzový lístok v banke máš vždy rozdelený. Valutový kurz sa používa na výmenu hotovosti – napríklad keď v banke kupuješ doláre za eurá. Devízový kurz sa zas používa pri bezhotovostných prevodoch medzi účtami.

Marek: A čo je taký najbežnejší nástroj na poslanie peňazí do zahraničia, ak sa s partnerom dobre poznám a dôverujem mu?

Tereza: V takom prípade je to jednoznačne hladká platba. Je to v podstate priamy príkaz na úhradu z tvojho účtu na účet príjemcu.

Marek: Znie to jednoducho.

Tereza: Aj je. Jej výhodou je rýchlosť a nízke náklady. Nevýhodou je ale riziko, lebo je nedokumentárna – nevyžadujú sa žiadne sprievodné dokumenty. Preto je kľúčová tá dôvera.

Marek: Takže prešli sme si rôzne formy medzinárodného platobného styku, ale mám pocit, že sme nespomenuli jeden nástroj, ktorý znie tak trochu... historicky. Zmenky. Ešte sa to dnes vôbec používa?

Tereza: Marek, to je skvelá otázka! Znie to ako niečo z čias Rakúsko-Uhorska, však? Ale áno, zmenky sú stále veľmi relevantné, aj keď možno nie v bežnom živote. Sú to v podstate cenné papiere, ktoré obsahujú bezpodmienečný záväzok alebo príkaz zaplatiť určitú sumu peňazí.

Marek: Bezpodmienečný... to znie dosť vážne. Takže žiadne výhovorky, že „pes mi zjedol peniaze“?

Tereza: Presne tak! Žiadne výhovorky. Práve táto prísnosť robí zmenku takým silným nástrojom. A nie je to len nejaký lokálny výmysel. Väčšina pravidiel vychádza z takzvaných Ženevských dohôd, takže princípy sú podobné v mnohých štátoch Európy.

Marek: Aha, takže je to medzinárodne štandardizované. U nás to upravuje Zmenkový a šekový zákon, však?

Tereza: Áno, presne ten. A ten je naozaj prísny. Definuje všetky náležitosti a postupy. Ak na zmenke chýba čo i len jedna podstatná vec, je neplatná.

Marek: Dobre, poďme na tie funkcie. Prečo by som mal v dnešnej dobe plnej digitálnych platieb vôbec použiť takýto... kus papiera?

Tereza: Pretože je neuveriteľne flexibilný! Zmenka má štyri hlavné funkcie. Prvá je úverová funkcia. Predstav si, že ti dodám tovar, ale ty mi zaň zaplatíš až o tri mesiace. Vystavíš mi zmenku a ja ti vlastne poskytujem obchodný úver.

Marek: Okej, to dáva zmysel. Namiesto faktúry so splatnosťou mám v ruke cenný papier. Čo ďalej?

Tereza: Druhá je funkcia platobného prostriedku. Ty mi dlžíš peniaze, ale ja zase dlžím niekomu inému. Môžem tú zmenku jednoducho previesť na svojho veriteľa a vyrovnať tak svoj vlastný dlh. Zmenka putuje ďalej.

Marek: Ako taký finančný putovný pohár.

Tereza: Presne tak! Tretia je peňažná funkcia. Povedzme, že mám tvoju zmenku splatnú o tri mesiace, ale peniaze potrebujem hneď. Môžem ju predať banke.

Marek: A banka mi vyplatí celú sumu?

Tereza: Skoro. Vyplatí mi sumu zníženú o úrok, volá sa to diskont. Ale ja mám peniaze okamžite a banka si potom počká na plnú sumu od teba. A posledná, štvrtá, je zabezpečovacia funkcia. Zmenka môže slúžiť ako záruka pri úvere. Ak nesplatíš úver, banka si uplatní zmenku.

Marek: Fíha, to je celkom komplexné. Takže máme tu viacero ľudí. Kto sú tí hlavní hráči?

Tereza: Sú štyria kľúčoví účastníci. Najprv je tu vystaviteľ. To je ten, kto zmenku vytvorí. Pri vlastnej zmenke je to dlžník.

Marek: Jasné, ten, kto sľubuje, že zaplatí. Kto je ďalší?

Tereza: Potom je tu veriteľ, teda osoba, ktorá má dostať zaplatené. To som v našom príklade ja, keďže si mi dlžil za tovar.

Marek: Logické. A tí ďalší dvaja?

Tereza: Tretí je zmenkovník. To je dôležitá postava pri takzvanej cudzej zmenke. Je to osoba, ktorej je prikázané, aby zaplatila. A posledný je zmenkový ručiteľ, alebo avalista. Ten sa zaručí, že ak dlžník nezaplatí, urobí to on. Je to taká poistka.

Marek: Takže vystaviteľ, veriteľ, zmenkovník a ručiteľ... znie to skoro ako zostava nejakej kapely.

Tereza: Metalovej kapely „Dlžníci a ručitelia“! Ale je dôležité poznať ich roly, lebo od toho závisí, aký typ zmenky použijeme.

Marek: Spomenula si vlastnú a cudziu zmenku. Aký je v nich rozdiel? To akože jedna je slovenská a druhá zahraničná?

Tereza: Nie, nie, s geografiou to nemá nič spoločné. Rozdiel je v tom, kto má platiť. Je to úplne jednoduché. Vlastná zmenka obsahuje prísľub.

Marek: Čiže vystaviteľ hovorí: „Ja, Marek, sľubujem, že zaplatím.“

Tereza: Presne! Je to dvojstranný vzťah. Ty ako vystaviteľ a dlžník sľubuješ mne ako veriteľovi, že zaplatíš. Je to priamy sľub.

Marek: Dobre, to je jasné. A cudzia zmenka?

Tereza: Cudzia zmenka obsahuje príkaz. Ty ako vystaviteľ nepovieš „ja zaplatím“, ale prikážeš tretej osobe, tomu zmenkovníkovi, aby zaplatil mne. Teda: „Prikazujem zmenkovníkovi, aby zaplatil Tereze.“

Marek: Aha! Takže ja som vystaviteľ, ale nie som ten, kto priamo platí. Len dávam príkaz niekomu inému, napríklad mojej banke.

Tereza: Presne si to pochopil! Pri cudzej zmenke vstupuje do hry tretia strana, zmenkovník, ktorá musí platbu vykonať. Je to trojstranný vzťah.

Marek: Ten proces s cudzou zmenkou mi príde trochu zamotaný. Môžeme si ho prejsť krok za krokom?

Tereza: Jasné, poďme na to. Je to ako taký malý tanec v piatich krokoch. Krok jedna: vystaviteľ, teda povedzme ty, vystaví zmenku a pošle ju zmenkovníkovi, napríklad tvojej banke, na prijatie, teda akceptáciu.

Marek: Takže banka to musí najprv podpísať, že s tým súhlasí?

Tereza: Áno, bez jej podpisu je to len kus papiera. To je krok dva: zmenkovník, teda banka, vráti akceptovanú zmenku tebe, vystaviteľovi.

Marek: Super, mám v ruke potvrdenú zmenku. Čo teraz?

Tereza: Krok tri: ty ju pošleš svojmu veriteľovi, teda mne. Teraz ju mám ja a viem, že tvoja banka súhlasila so zaplatením.

Marek: A blíži sa deň splatnosti...

Tereza: Presne. Krok štyri: ja ako veriteľ predložím tú zmenku na zaplatenie zmenkovníkovi, teda tvojej banke. A posledný, piaty krok: zmenkovník mi vyplatí sumu uvedenú na zmenke. A všetci sú spokojní.

Marek: Hovorila si o akceptácii, ale viem, že s tými zmenkami sa dajú robiť aj iné operácie. Čo je napríklad ten „aval“?

Tereza: Aval je zmenkové ručenie. Ak by som ti ako veriteľka úplne neverila, mohla by som požadovať, aby sa za teba zaručila ďalšia osoba. Ten ručiteľ sa podpíše na zmenku a v podstate hovorí: „Ak nezaplatí Marek, zaplatím ja.“

Marek: To je tá poistka, ktorú si spomínala. A čo eskont? To je ten predaj banke?

Tereza: Áno, eskont zmenky je jej predaj banke pred lehotou splatnosti. Ako som vravela, je to spôsob, ako sa dostať k peniazom skôr.

Marek: A dá sa zmenka len tak posunúť niekomu inému? Napríklad môjmu dodávateľovi?

Tereza: Určite! To sa volá prevod zmenky a robí sa rubopisom, alebo inak povedané indosamentom. Na zadnú stranu zmenky napíšeš, že ju prevádzaš na niekoho iného a podpíšeš sa. A zmenka môže takto kolovať ďalej.

Marek: A čo sa stane, ak zmenkovník odmietne zaplatiť?

Tereza: To je veľmi zlá situácia. Vtedy musíš ako majiteľ zmenky urobiť takzvaný protest. Je to verejná listina, ktorá oficiálne potvrdzuje, že zmenka nebola zaplatená. Musíš to stihnúť do dvoch dní, inak stratíš nároky voči všetkým okrem hlavného dlžníka. Je to naozaj boj s časom.

Marek: Uf, to znie stresujúco. Zmenky sú teda mocný, ale aj veľmi formálny nástroj, kde každé pravidlo a každý termín má svoj význam.

Tereza: Presne tak. Nie je to len obyčajná dohoda, je to cenný papier so všetkými právnymi dôsledkami. Ale keď vieš, ako na to, je to skvelý pomocník v obchode. No a od týchto papierových nástrojov sa môžeme nabudúce posunúť k niečomu ešte konkrétnejšiemu – k šekom.

Marek: Dobre, takže to sme mali zmenky. Ale často počúvam aj o inom nástroji, o akreditívoch. Ako to funguje? Je to ešte komplikovanejšie?

Tereza: Práve naopak, je to celkom logické. Predstav si to ako poistku v medzinárodnom obchode. Máme tu štyroch hlavných hráčov.

Marek: Štyroch? Dobre, počúvam.

Tereza: Je tu kupujúci, teda klient, ktorý žiada svoju banku o otvorenie akreditívu. Potom je tu banka kupujúceho, ktorá ten akreditív otvorí.

Marek: Jasné, kupujúci a jeho banka. Kto je ďalší?

Tereza: Samozrejme predávajúci, v prospech ktorého sa to celé robí. A nakoniec... jeho banka. Štyria hráči, jeden cieľ – bezpečný obchod.

Marek: A tá banka predávajúceho... tá má akú úlohu? Len doručí peniaze?

Tereza: Má dve možné úlohy. Buď je len avizujúca, čo znamená, že predávajúcemu len oznámi, "Hej, máš tu akreditív." Ale nemá žiadny záväzok platiť. Je to taký poštár.

Marek: Poštár, to sa mi páči! A tá druhá možnosť?

Tereza: Môže byť potvrdzujúca banka. A to je veľký rozdiel. Vtedy na seba preberá záväzok zaplatiť spolu s bankou kupujúceho. V podstate ručia spoločne.

Marek: Takže dvojitá istota! To je super.

Tereza: Presne tak. Je to o minimalizácii rizika. A keď už hovoríme o rizikách, poďme sa pozrieť na ďalší dôležitý aspekt...

Marek: Takže zmenky máme za sebou. Pôsobia dosť... historicky. Ale počul som, že ešte starším nástrojom, ktorý sa občas stále používa, je šek.

Tereza: Presne tak, Marek. A aj keď sa to môže zdať ako niečo z čiernobielych filmov, princípy šekov sú stále relevantné. Je to vlastne celkom fascinujúce.

Marek: Dobre, tak ma fascinuj. Čo je to vlastne šek v jednoduchej reči?

Tereza: Predstav si ho ako cenný papier. Je to tvoj písomný, bezpodmienečný príkaz pre tvoju banku. Hovoríš jej: „Hej, banka, z môjho účtu vyplaťte túto sumu osobe, ktorá vám tento papierik prinesie.“

Marek: To znie jednoducho. Ale predpokladám, že nemôžem len tak napísať na servítku „dajte Tereze sto eur“.

Tereza: To by bolo super, ale nie. Šek má presne dané povinné náležitosti. Musí tam byť slovo „šek“ priamo v texte. Potom ten bezpodmienečný príkaz zaplatiť, suma, meno banky, ktorá má platiť, a samozrejme dátum, miesto vystavenia a tvoj podpis.

Marek: Takže je to vlastne taká formálna zmluva na malom kúsku papiera. Kto sú teda hlavní hráči v tejto hre?

Tereza: Sú traja. Vystaviteľ – to si ty, majiteľ účtu, ktorý šek vypisuje. Potom je tu veriteľ, alebo remitent – to som ja, tá šťastná osoba, ktorá dostane zaplatené. A nakoniec šekovník – to je tvoja banka, ktorá mi tie peniaze vyplatí.

Marek: Chápem. A má veriteľ nejaký časový limit, dokedy si po tie peniaze musí prísť? Alebo môže ten šek nájsť po roku za gaučom a stále ho použiť?

Tereza: Dobrá otázka! Určite nemôže čakať večne. Lehoty sú dosť prísne. Ak je šek vystavený a splatný v tom istom štáte, má na to len 8 dní.

Marek: Iba osem dní? To je šibeničný termín!

Tereza: Je. Ak je to v rámci jedného svetadielu, ale v inom štáte, lehota je 20 dní. A ak je to medzi rôznymi svetadielmi, tak 70 dní. Takže žiadne odkladanie do zásuvky.

Marek: Dobre, to dáva zmysel. Počul som, že existujú rôzne typy šekov. Súkromné, bankové... Aký je v tom rozdiel?

Tereza: Základný rozdiel je v tom, kto ho vystavuje a aký je bezpečný. Súkromný šek vystavuješ ty ako klient banky zo svojej šekovej knižky. Banka ho preplatí, len ak máš na účte dosť peňazí.

Marek: A bankový šek?

Tereza: Ten vystavuje priamo banka na tvoj príkaz. V podstate banka garantuje, že ten šek bude preplatený. Je to oveľa bezpečnejšia forma pre toho, kto peniaze prijíma.

Marek: Takže bankový šek je taká VIP verzia, pri ktorej si veriteľ môže byť istý, že peniaze uvidí.

Tereza: Presne tak! Pri súkromnom šeku si veriteľ vlastne overuje tvoju bonitu, pri bankovom sa spolieha na bonitu banky. A to je trochu iná liga.

Marek: Vo filmoch som si tiež všimol, že niekedy cez šek nakreslia dve rovnobežné čiary. To je nejaký tajný kód?

Tereza: Nie je to kód, ale dôležitá bezpečnostná poistka. Volá sa to krížovanie šeku. Tým sa zaistí, že šek nemôže byť preplatený v hotovosti, ale suma sa musí pripísať na účet.

Marek: Aha! Takže zlodej, ktorý by ho ukradol, by s ním veľa nenarobil, lebo peniaze by išli na účet pôvodného majiteľa.

Tereza: Presne tak. A môže to byť ešte špecifickejšie. Medzi tie čiary môžeš napísať „len na zúčtovanie“ alebo dokonca meno konkrétnej banky, ktorá ho môže preplatiť.

Marek: To je celkom premyslené. A čo ak, napriek všetkému, banka odmietne šek preplatiť? Napríklad, ak na účte nie sú peniaze.

Tereza: Vtedy nastupuje takzvaný protest šeku. Je to verejná listina, ktorá oficiálne potvrdzuje, že šek bol riadne a včas predložený, ale banka ho odmietla preplatiť. Je to dôležitý krok na vymáhanie pohľadávky.

Marek: Znie to dosť dramaticky. „Protestujem proti tomuto nepreplateniu!“

Tereza: Presne. Takže, aj keď sa šeky môžu zdať zastarané, celý systém okolo nich je prepracovaný a má svoju logiku.

Marek: Určite. Od povinných náležitostí až po lehoty a bezpečnostné prvky. No dobre, a čo keď potrebujeme ešte sofistikovanejší nástroj, napríklad v medzinárodnom obchode? Tam už asi šek nestačí. Poďme sa pozrieť na niečo, čo sa volá hladká platba.

Marek: Takže to boli tie bežnejšie cenné papiere. Ale poďme na niečo špecifickejšie. Čo je presne vlastná zmenka?

Tereza: Predstav si to ako veľmi formálny a právne záväzný sľub. Vystaviteľ v nej bezpodmienečne sľubuje, že zaplatí určitú sumu peňazí v presne stanovenom čase.

Marek: Super, to znie užitočne. A čo ak obchodujem s niekým, koho vôbec nepoznám... napríklad z inej krajiny?

Tereza: Presne na to slúži dokumentárny akreditív! Je to písomný záväzok banky, že zaplatí predávajúcemu, ale až keď ten splní všetky podmienky.

Marek: Takže banka je taký strážca peňazí?

Tereza: Presne tak! Kupujúci si povie, aké dokumenty chce vidieť — napríklad doklad o odoslaní tovaru. Až keď predávajúci tieto dokumenty predloží banke, banka mu pošle peniaze.

Marek: To je geniálne. Chráni to teda obe strany, však?

Tereza: Áno. Kupujúci má istotu, že tovar bol odoslaný, a predávajúci má istotu, že dostane zaplatené. Je to skvelý zabezpečovací nástroj.

Marek: A sú rôzne druhy?

Tereza: Jasné. Napríklad odvolateľný môže banka kedykoľvek zmeniť, čo nie je veľmi bezpečné. Preto sa takmer vždy používa neodvolateľný, kde je potrebný súhlas všetkých.

Marek: Perfektné. Takže zmenka je priamy sľub platby a akreditív je platba cez banku podmienená dokumentmi. Dnes to bolo naozaj nabité informáciami.

Tereza: Veru bolo. Od základov ekonomiky až po tieto špecifické nástroje. Dúfam, že sme to našim poslucháčom trochu objasnili.

Marek: Určite áno! Veľmi ti ďakujem, Tereza, za tvoj čas a vedomosti. A vám, milí študenti, ďakujeme za počúvanie. Učte sa usilovne a dopočutia nabudúce!

Tereza: Dopočutia!