Podcast o Ľudovít Štúr: Prínos pre slovenský jazyk a literatúru

Kapitoly

Osudová láska

Kodifikácia slovenčiny

Aké bolo písať štúrovčinou?

Filozof a vizionár

Opačná skúsenosť

Zhrnutie a záver

Přepis

Simona: Predstavte si mladého, 25-ročného muža, ktorý spadne zo schodov a zraní si ruku. Znie to banálne, však? Ale pre Ľudovíta Štúra sa tento pád v roku 1840 stal osudovým. V Hradci Králové sa o neho starala mladučká Marie Pospíšilová a on sa beznádejne zamiloval.

Jakub: Presne tak. Svojmu priateľovi dokonca napísal: „Rána na pravici sa snáď čoskoro zahojí, ale tá v srdci je hlboká, nezahojiteľná.“ A predsa, po štyroch mesiacoch jej poslal báseň na rozlúčku. Toto je Studyfi Podcast.

Simona: Jakub, to je neuveriteľne romantický a zároveň smutný začiatok. Takže Štúr, ten veľký národovec, mal aj zlomené srdce?

Jakub: A ako! Táto skúsenosť ho hlboko ovplyvnila. Jeho prvá básnická zbierka v češtine, *Dumky večerní*, je plná tejto osobnej bolesti. Obsahuje básne ako Tužba, Vzpomenutí a práve to slávne *Rozžehnání*.

Simona: To je tá báseň, kde sa jej v podstate ospravedlňuje, že si vyberá vlasť pred láskou?

Jakub: Presne. Píše tam: „Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha, jenž Ti posílá bolně rozžehnání... on na vše světa zapomene slasti, jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti?“ Je to manifest jeho životného poslania.

Simona: Od zlomenej lásky sa ale presuňme k jeho najväčšiemu dielu – jazyku. Prečo vlastne potreboval vytvoriť úplne novú slovenčinu?

Jakub: Skvelá otázka. V spise *Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí* to vysvetlil úplne jasne. Povedal, že sme samostatný kmeň, ktorý sa duchovne prebudil a už nemôže len čakať, čo mu dajú iní, ale musí si tvoriť sám.

Simona: Takže to nebola len lingvistická, ale hlavne politická a národná potreba.

Jakub: Jednoznačne. Bol to krok k emancipácii. A aby to bolo oficiálne, v roku 1846 vydal aj gramatiku – *Náuka reči slovenskej*. To bola v podstate prvá učebnica štúrovčiny.

Simona: A ako tá slovenčina vlastne vyzerala? Počula som, že bola dosť... zvláštna.

Jakub: To je slabé slovo! Dnes by sme s ňou mali problém. Štúr zaviedol fonetický pravopis, takže „píš ako počuješ“. Zrušil ypsilon, takže všade bolo mäkké 'i'.

Simona: Žiadne vybrané slová? To znie ako sen!

Jakub: Možno. Ale zrušil aj 'ľ', 'ä' a dvojhlásky ako 'ia' či 'ie'. Namiesto 'ú' sa písalo 'uo'. A slovesá v minulom čase zneli úplne inak. Namiesto „volal“ by si napísala „volau“.

Simona: Páni. Písať v tom esemesky by bola výzva.

Jakub: To teda bola. Ale dlho to nevydržalo. Už v roku 1851 sa štúrovci dohodli s bernolákovcami na kompromise. Martin Hattala to celé jazykovedne spracoval a vďaka nemu máme dnes ypsilony, dvojhlásky a podobu jazyka, ktorá je oveľa bližšia tej našej.

Simona: Štúr nebol len jazykovedec. Venoval sa aj filozofii, však?

Jakub: Áno, a veľmi hlboko. V diele *O národných piesňach a povestiach plemien slovanských* nádherne opísal dušu Slovanov. Povedal, že Gréci sa vyjadrili sochami, Germáni hudbou, ale Slovania vyliali svoju dušu do piesní a povestí.

Simona: To je krásna myšlienka. Ale jeho posledné dielo, *Slovanstvo a svet budúcnosti*, je vnímané dosť kontroverzne. Prečo?

Jakub: Pretože v ňom vyjadril obrovské sklamanie z revolúcie 1848 a z celej rakúskej monarchie. Stratil vieru v Západ a upol sa na myšlienku, že jediným záchrancom Slovanov môže byť veľké Rusko. Knihu napísal po nemecky, no vyšla až po jeho smrti v ruštine.

Simona: Takže zatiaľ čo Štúr sa na konci života upol na Rusko, existoval niekto, kto mal úplne opačnú skúsenosť. Hovorím o Karlovi Havlíčkovi-Borovskom, však?

Jakub: Presne tak! Havlíček, zakladateľ modernej českej žurnalistiky, bol spočiatku tiež veľký rusofil. Vplyvom Kollára a ďalších sníval o všeslovanskej vzájomnosti.

Simona: Čo mu tak radikálne zmenilo názor?

Jakub: Jednoduchá vec... realita. Strávil rok v cárskom Rusku ako vychovávateľ a vrátil sa totálne vyliečený. Zistil, že myšlienka slovanskej vzájomnosti je, žiaľ, úplne nereálna.

Simona: A svoje veľmi zlé skúsenosti opísal v diele *Obrazy z Rus*, však?

Jakub: Áno. A od neho pochádza ten dnes už legendárny výrok: „Odchádzal som do Ruska ako Slovan. Vrátil som sa ako Čech.“ A aby sme to prepojili, práve on napísal tie verše v básni *Křest svatého Vladimíra*, ktoré sme už citovali.

Simona: Takže to máme pekne zhrnuté. Kollárova idealistická vízia, Štúrovo neskoršie sklamanie a útek k Rusku, a nakoniec Havlíčkova studená sprcha z reality.

Jakub: Presne tak. Ukazuje to, aká zložitá a mnohovrstvová táto myšlienka bola. Verím, že to našim poslucháčom pomohlo. Ďakujeme, že ste počúvali.

Simona: Aj ja ďakujem. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa!