Podcast o Literárne obdobia a dramatické žánre

Kapitoly

Barok: Zlatá a ozdobná reakcia

Klasicizmus: Návrat k pravidlám

Láska v tieni lakomstva

Harpagonov šialený plán

Truhlica a šťastný koniec

Znaky drámy

Stavba divadelnej hry

Klasické žánre

Moderné a iné žánre

Divadlo jedného herca

Keď sa divadlo smeje samo sebe

Hrdinovia a veľké emócie

Miešanie žánrov a európski velikáni

Slovenskí romantici a Mor ho!

Marína - Láska na tisíc spôsobov

Smrť Jánošíkova - Legenda neumiera

Návrat ku klasike

Idea slovanskej vzájomnosti

Zhrnutie a záver

Přepis

Filip: Dobre, toto som vôbec netušil — a myslím, že toto si musí vypočuť každý. Počúvate Studyfi Podcast.

Ema: Presne tak, Filip. Po všetkých tých náboženských vojnách ľudia hľadali istotu a cirkev im ju chcela dať. A to vo veľkom štýle!

Filip: Takže všetky tie prezdobené, zlaté kostoly... to bol v podstate marketing, aby prilákali ľudí späť?

Ema: V podstate áno. Celé to bolo o ohromení a emóciách. Samotné slovo barok znamená „perla nepravidelného tvaru“. Niečo krásne, ale nie dokonale symetrické.

Filip: Takže barok je taká umelecká perla s osobnosťou. Chápem. A v literatúre to bolo podobné?

Ema: Áno, literatúra mala vychovávať a poučovať. U nás je kľúčové meno Hugolín Gavlovič a jeho dielo Valašská škola mravov stodola.

Filip: A čo prišlo ako odpoveď na túto... emocionálnu explóziu?

Ema: Prišiel jej presný opak – klasicizmus. Ten sa vrátil k ideálom antiky. Hľadal poriadok, rozum a pevné pravidlá vo všetkom.

Filip: Takže už žiadne nepravidelné perly, ale pekne všetko podľa pravítka?

Ema: Presne tak. Žánre sa prísne delili na vysoké, ako tragédia, a nízke, ako komédia. A postavy boli jasne dané typy, napríklad Harpagon ako prototyp lakomca.

Filip: A počul som aj o nejakých troch jednotách v dráme. To znie... prísne.

Ema: Veľmi. Jednota miesta, času – dej sa musel odohrať do 24 hodín – a charakteru. Z autorov si určite zapamätaj Molièra s jeho Lakomcom a u nás Jána Kollára a jeho Slávy dcéru.

Filip: Dobre, spomenula si Molièra a jeho Lakomca. To je tá slávna komédia, však? O tom neuveriteľne skúпом chlapíkovi.

Ema: Presne tak. Je to učebnicový príklad charakterovej komédie. Celý dej sa točí okolo Harpagona, ktorý miluje svoje peniaze viac než čokoľvek na svete, vrátane svojich detí.

Filip: A tie deti sú Kleant a Eliza, ak si dobre pamätám. Aký je ich príbeh?

Ema: Obaja sú tajne zaľúbení. Eliza miluje Valéra, ktorý sa u nich zamestná ako sluha, len aby jej bol nablízku. A Kleant miluje chudobnú dievčinu Marianu.

Filip: To znie ako recept na katastrofu, keď máte za otca Harpagona.

Ema: A katastrofa na seba nenechá dlho čakať. Harpagon im jedného dňa oznámi svoje vlastné plány.

Filip: Aké plány?

Ema: Elizu chce vydať za starého a bohatého pána Anzelma. A sám Harpagon si chce vziať Marianu... tú istú Marianu, ktorú miluje jeho syn.

Filip: Počkať, čože? Otec a syn bojujú o tú istú ženu? To je šialené!

Ema: Presne. A aby toho nebolo málo, Kleant sa v zúfalstve snaží požičať si peniaze od neznámeho úžerníka. A zistí, že ten úžerník je jeho vlastný otec.

Filip: Neuveriteľné. Ako sa to celé vyrieši?

Ema: Kleantov sluha ukradne Harpagonovu truhlicu s peniazmi. Harpagon je na pokraji šialenstva. Kleant mu ponúkne obchod – vráti mu peniaze, ak mu dovolí vziať si Marianu.

Filip: Takže ho v podstate vydiera. Funguje to?

Ema: Áno, lebo peniaze sú pre Harpagona všetkým. Ale potom prichádza obrovský zvrat.

Filip: To je náhoda ako z telenovely!

Ema: Úplne! Ukáže sa, že pán Anzelm, za ktorého sa mala vydať Eliza, je v skutočnosti stratený otec Valéra a Mariany. Súrodencov, ktorí kedysi stroskotali na mori.

Filip: A Harpagon?

Ema: Ten je najšťastnejší zo všetkých. Získa späť svoju milovanú truhlicu a ešte aj ušetrí na svadbách, pretože všetky náklady prevezme Anzelm.

Filip: Takže skutočný príbeh lásky je medzi Harpagonom a jeho peniazmi. Fantastické. Poďme teraz od klasicistickej drámy k niečomu úplne inému.

Ema: A práve Lakomec je dokonalým príkladom toho, o čom sa budeme baviť teraz. O dráme ako takej. Pretože je to asi najkomplexnejší literárny druh. Spája v sebe slovo, obraz aj zvuk.

Filip: Dobre, takže čo sú tie základné stavebné kamene drámy? Čo ju robí drámou?

Ema: V prvom rade je to dialogickosť. Celý dej sa odohráva cez rozhovory postáv. A z týchto rozhovorov vzniká konflikt. Bez konfliktu by nebola žiadna dráma.

Filip: To znie ako každá rodinná oslava.

Ema: Presne tak! A ten konflikt môže byť rôzny. Medzi postavami, medzi postavou a spoločnosťou, alebo aj vnútorný, keď postava bojuje sama so sebou.

Filip: A tento konflikt posúva dej dopredu, však? Nie je tam žiadny rozprávač, ktorý by nám povedal, čo sa deje.

Ema: Presne. Všetko vidíme na vlastné oči, v prítomnom čase. Dej sa odohráva tu a teraz, na javisku. Preto sa hovorí o jednote času, miesta a deja, hlavne v starších, klasických hrách.

Filip: To je to pravidlo, že sa všetko musí odohrať za 24 hodín na jednom mieste?

Ema: Áno, to je ono. Dnes už to nie je také prísne, ale v antike a klasicizme to bol základ.

Filip: A keď autor napíše takýto dramatický text, čo sa s ním deje ďalej? Stáva sa z neho hneď divadlo?

Ema: Nie tak rýchlo. Najprv máme divadelnú hru, čo je len ten text. Ale až keď sa ho ujme režisér, herci, scénograf a ďalší, vzniká inscenácia. A to je to, čo vidíme v divadle.

Filip: Rozumiem. A ako je taká hra vlastne usporiadaná? Má nejakú štruktúru?

Ema: Určite. Má vnútornú aj vonkajšiu kompozíciu. Tá vnútorná je ako kostra príbehu. Má päť častí: úvod, zápletka, vyvrcholenie, obrat v deji a nakoniec rozuzlenie.

Filip: Znie to ako recept na drámu. Doslova.

Ema: Je to tak. A tá vonkajšia štruktúra, to je to, čo vidíme priamo v divadle. Hra sa delí na dejstvá, tie na výstupy a scény. A samozrejme, základom všetkého je replika – teda to, čo povie jedna postava.

Filip: Dobre, poďme k žánrom. Viem, že existuje tragédia a komédia. To sú tie úplne najstaršie, však?

Ema: Presne. Oba žánre vznikli v starovekom Grécku počas osláv na počesť boha Dionýza. Tragédia, ako názov napovedá, sa končí tragicky. Hlavný hrdina urobí nejaké zlé rozhodnutie a jediným riešením je jeho smrť.

Filip: A na konci by mala prísť katarzia, však? Očista duše diváka.

Ema: Áno, to je cieľom tragédie. Naopak, komédia je veselohra. Je založená na humore, satire alebo hyperbole, čo je vlastne zveličovanie.

Filip: Ako v Lakomcovi, kde je Harpagonovo lakomstvo zveličené do extrému.

Ema: Presne tak! Komédia sa zameriava na bežné konflikty, ktoré nikoho neohrozia na živote a často kritizuje spoločenské nedostatky.

Filip: A čo modernejšie žánre? Počul som o absurdnej dráme.

Ema: Absurdná dráma alebo antihra je veľmi špecifická. Vznikla ako reakcia na chaos vo svete. Chýba jej logický dej, postavy sú skôr len figúrkami a dialógy často nedávajú zmysel. Je to celé o pocite absurdity.

Filip: Takže totálny opak klasickej drámy s pevnou štruktúrou.

Ema: Presne. A potom tu máme činohru, ktorá je takým mixom tragédie a komédie. Rieši vážne témy, ale nekončí sa smrťou a využíva humor.

Filip: A čo nejaké kratšie formy? Existuje niečo také?

Ema: Určite. Napríklad jednoaktovka, čo je hra s jediným dejstvom, alebo fraška, čo je taká bláznivá komédia plná situačného humoru a preháňania. Takže možností je naozaj veľa.

Filip: Fantastické. Od veľkých antických tragédií až po krátke, humorné gagy. Tá dramatická tvorba je naozaj pestrá. A keď už sme pri tej pestrosti...

Ema: A práve tá pestrosť nás privádza k formám, kde sa experimentuje. Napríklad monodráma. Ako názov napovedá, je to divadlo jedného herca.

Filip: Jeden človek na celom javisku? To musí byť obrovská zodpovednosť. Predpokladám, že sú to samé vážne, existenciálne témy.

Ema: To je častý omyl. Monodráma môže byť aj skvelá komédia. Vychádza z tradície monológu a často ide o takzvané autorské divadlo. To znamená, že autor si hru napíše, sám ju zinscenuje a nakoniec aj odohrá.

Filip: Takže si môžem napísať hru o tom, ako som sa dnes ráno snažil vstať z postele, a bude to umenie?

Ema: Ak to bude mať myšlienku, tak určite!

Ema: No a keď sme pri takomto "autorskom" pohľade, nemôžeme vynechať parodickú hru. To je veľmi postmoderná záležitosť.

Filip: Paródia na javisku? Ako to funguje? To si robia srandu z iných hier?

Ema: Presne! Alebo z uctievaných historických osobností, zo spoločenských klišé... čohokoľvek. Používa hyperbolu, iróniu a okrem klasického konfliktu na scéne vytvára aj isté napätie medzi autorom a divákom.

Filip: Ako to myslíš, napätie s divákom?

Ema: Tým, že paroduje niečo, čo divák pozná a možno si aj váži. Núti ho prehodnotiť svoj postoj. Je to vlastne taká intelektuálna hra.

Filip: Fantastické. Divadlo, ktoré sa neberie príliš vážne a zároveň núti premýšľať. To je skvelý odraz našej doby.

Ema: Súhlasím. A odrazom doby sú aj ďalšie, ešte modernejšie divadelné formy...

Filip: A keď hovoríme o odraze doby, musíme skočiť späť v čase. Do éry plnej emócií, rebélie a veľkých hrdinov... Presne tak, ideme na romantizmus.

Ema: Presne tak, Filip. Romantizmus nebol len o láske, ako si mnohí myslia. Bol to komplexný smer, ktorý staval na troch hlavných pilieroch.

Filip: Tak poďme na ne. Prvý?

Ema: Prvým je titanizmus. To je tá myšlienka nadľudského boja jednotlivca proti osudu alebo spoločnosti. Hrdina, ktorý sa nevzdáva, aj keď vie, že prehrá.

Filip: To znie dramaticky. A druhý pilier?

Ema: Individualizmus. Zrazu bol stredobodom pozornosti jednotlivec, jeho pocity, jeho vnútorný svet. A s tým súvisí aj tretí princíp — senzualizmus. Dôraz na zmysly, na city a vášeň.

Filip: Takže emócie na maximum. Ako sa to prejavilo v literatúre? Vznikli nejaké nové žánre?

Ema: Áno, aj. Ale hlavne sa všetko miešalo. Hovoríme tomu žánrový synkretizmus. Predstav si báseň, ktorá rozpráva príbeh... To je epická poézia. Alebo román písaný formou listov. Hranice sa stierali.

Filip: Fascinujúce. A kto boli najväčšie hviezdy európskeho romantizmu?

Ema: Tak určite Victor Hugo vo Francúzsku. Jeho román *Bedári* je dokonalým príkladom poukázania na sociálne problémy. To je dielo, ktoré rezonuje dodnes.

Filip: To rozhodne. A v Anglicku?

Ema: Tam kraľoval Lord Byron. Bol to taký rebel svojej doby. Jeho diela ako *Putovanie Childe Harolda* sú plné smútku, rozčarovania a kritiky spoločnosti.

Filip: A čo Nemci? Tí mali tiež silné slovo, však?

Ema: A ešte aké! Johann Wolfgang von Goethe a jeho *Utrpenie mladého Werthera*. To bol román v listoch, ktorý spôsobil doslova senzáciu.

Filip: Počul som, že to bol v podstate prvý „sad boy“ román, ktorý sa stal virálnym... aj keď dosť tragicky.

Ema: To je jeden spôsob, ako sa na to pozrieť. Ale ukazuje to tú obrovskú silu, akú literatúra vtedy mala. A nesmieme zabudnúť na Friedricha Schillera a jeho drámu *Úklady a láska*.

Filip: A na východe? V Rusku?

Ema: Tam žiaril Alexander Sergejevič Puškin. Tvoril v ťažkých podmienkach cárskeho útlaku, a preto sú jeho diela plné lásky k človeku a nenávisti k dobe. Napríklad historický román *Kapitánova dcéra*.

Filip: Výborne. Máme za sebou európsku tour. Poďme domov, na Slovensko. Tu to bolo asi trochu iné, však?

Ema: Bolo, a zároveň nebolo. Naši štúrovci — Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto — čerpali z rovnakých ideálov, ale prispôsobili ich našim podmienkam. Bojovali za národ.

Filip: A najlepším príkladom je asi Chalupkovo *Mor ho!*. Krátke, úderné, a každý to pozná.

Ema: Presne. Je to hrdinská báseň, veršovaná epika. Príbeh je jednoduchý: slovanská družina prichádza k rímskemu cisárovi s ponukou mieru. Chlieb a soľ.

Filip: Klasická pohostinnosť. Ale cár mal iné plány.

Ema: Áno. On ich prišiel zotročiť, nie vyjednávať. A vtedy prichádza ten zlom. Slovanskí bojovníci tasia meče a s pokrikom „Mor ho!“ sa vrhnú do boja, ktorý nemôžu vyhrať.

Filip: Ale zomierajú slobodní a so cťou. To je ten titanizmus v praxi.

Ema: Presne tak. Cisár síce vyhrá, ale cíti hanbu, lebo vidí, že jeho straty sú obrovské a bojoval proti hrdému a odvážnemu národu. Morálny víťaz je jasný.

Filip: Od hrdinskej smrti k... láske. Andrej Sládkovič a jeho *Marína*. To je zase úplne iný súdok.

Ema: Je, a pritom v mnohom rovnaký. *Marína* nie je len ľúbostná báseň. Je to obrovská básnická skladba, ktorá stojí na štyroch témach.

Filip: Štyroch? Vždy som si myslel, že je to len o láske k žene.

Ema: To je druhá téma — láska k Maríne. Ale tá prvá je krása. Sládkovič vníma krásu ako cieľ tvorby. Potom prichádza tá osobná láska, ktorá sa ale postupne mení na tretiu tému... lásku k vlasti.

Filip: Aha! Takže „vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne“. Už mi to dáva zmysel. A tá štvrtá?

Ema: Mladosť. Vníma ju ako obrovskú silu, ktorá má potenciál zmeniť svet a bojovať za lepšiu budúcnosť národa.

Filip: Fantastické. A na záver tu máme ďalšiu legendu. Ján Botto a *Smrť Jánošíkova*.

Ema: Áno, ďalšia lyricko-epická skladba. Má úvod a deväť spevov. Je to príbeh o zrade, zajatí, mučení a smrti Jánošíka.

Filip: Ale nie je to len o tom, však? Je tam oveľa viac symboliky.

Ema: Rozhodne. Napríklad v treťom speve sa s ním lúči jeho milá, ktorá je v skutočnosti symbolom duše slovenského ľudu. A keď ho vedú na popravu, hovorí kňazovi, aby sa nemodlil za neho, ale za utláčaný národ.

Filip: Silné. A čo ten koniec? Ten je dosť sureálny, nie?

Ema: Áno. Jánošík po smrti neumiera. Ocitá sa vo svete víl, kde sa ožení s kráľovnou víl. Ľud si tak vytvoril legendu, že ich hrdina neodišiel, len čaká, aby sa vrátil a oslobodil ich.

Filip: Takže Jánošík sa stáva večným symbolom slobody a nádeje. To je dokonalé zhrnutie romantizmu.

Ema: Presne tak. Hrdina, ktorý sa obetuje za vyšší ideál a žije večne v srdciach ľudí.

Filip: Od týchto veľkých symbolov a hrdinov sa ale literatúra musela posunúť ďalej. K niečomu... priamočiarejšiemu. Čo nás teda čaká nabudúce?

Ema: Nabudúce sa vrátime trochu späť. K veľkej myšlienke klasicizmu, ktorú priniesol Ján Kollár v diele Slávy dcéra. Konkrétne v jeho úvode, ktorý sa volá Předzpěv.

Filip: Předzpěv... To znie dosť archaicky. O čom to je?

Ema: Je to lyrický žalospev. Básnik v ňom smúti nad osudom Lužických Srbov, ktorých násilne ponemčili. Vníma to ako varovanie pre všetky slovanské národy.

Filip: Aha, takže to nie je len smútok, ale aj taký zdvihnutý varovný prst?

Ema: Presne tak! A to nás privádza ku kľúčovej myšlienke – idei slovanskej vzájomnosti. Kollár vyzýva Slovanov k jednote, aby ich nepostihol rovnaký osud.

Filip: Takže všetci Slovania by mali držať spolu. Ako taký veľký tím.

Ema: Presne. A vodcom tohto tímu malo byť podľa neho Rusko. Kollár odsudzuje násilie, no verí v slávnu budúcnosť, ak sa Slovania spoja.

Filip: Takže od romantických hrdinov sme prešli až k veľkým národným víziám. To bol naozaj skvelý prehľad našou literatúrou.

Ema: Presne tak. Od srdca k rozumu a späť. To je literatúra. Ďakujem za skvelý rozhovor, Filip.

Filip: Aj ja ďakujem tebe, Ema. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Počujeme sa nabudúce pri ďalšej dávke vedomostí!