Podcast o Literárna komunikácia: Autor, Dielo, Čitateľ

Kapitoly

Kúzelník menom autor

Autor vo vlastnom príbehu

Žonglovanie s príbehmi

Čitateľ ako spolutvorca

Kniha ako portál

Čítanie cez vlastné oči

Zmysel vymyslených príbehov

Keď čitateľ zachraňuje svet

Trojuholník komunikácie a záver

Přepis

Tomáš: Predstavte si spisovateľa. Ale nie v obchode s potravinami, ako si vyberá rožky. Predstavte si ho ako... kúzelníka. Človeka, ktorý mieša slová namiesto elixírov a z ničoho vytvára celé svety. Presne tak o nich hovorí Cornelia Funkeová. Počúvate Studyfi Podcast.

Sofia: Je to krásna predstava, však? Spisovateľ je rozprávač, učiteľ, ale hlavne mág. Jeho príbehy poznáme, no jeho tvár málokedy. Je nejaký autor, ktorého by si ty rád stretol na besede, Tomáš?

Tomáš: Určite! Ale to ma privádza k inej otázke. Nachádza sa autor aj priamo vo svojej knihe?

Sofia: To je skvelá otázka. Autor si postavy a rozprávača vymýšľa, takže môžu, ale aj nemusia byť jeho odrazom. Niekedy sa však v knihe objaví priamo. Perfektný príklad je z knihy Jozefa Čapka Rozprávky o psíčkovi a mačičke.

Tomáš: Tam sa to stalo?

Sofia: Presne tak. Psíček a mačička sa rozprávajú a zrazu niekto zaklope. A vojde „pán Čapek“. Psíček mu hovorí o svojej boľavej labke a pán Čapek mu odpovie: „Ba viem, veď som to predsa všetko napísal.“

Tomáš: Takže autor doslova vstúpil do deja a porozprával sa so svojimi postavami. To je geniálne.

Sofia: Presne! Je to jeho svet, môže v ňom robiť čokoľvek. Salman Rushdie to prirovnal k žonglovaniu – šikovný autor udrží vo vzduchu množstvo príbehov a žiadny mu nespadne.

Tomáš: To je skvelá metafora. A čo autori, ktorých mená vôbec nepoznáme? Ako pri ľudových rozprávkach?

Sofia: Tam je to iné. Tie vytvorili neznámi ľudia a šírili sa ústnym podaním. Aby sa nezabudli, pozbierali ich zberatelia ako Pavol Dobšinský. Aj keď ich sami nevymysleli, vdýchli im kus svojho talentu, keď ich zapisovali.

Tomáš: Fascinujúce. Od kúzelníkov po zberateľov... rola autora je naozaj pestrá. A čo sa stane, keď autor svoj príbeh dokončí? O samotnom literárnom diele si povieme viac nabudúce.

Tomáš: Predtým sme hovorili o autoroch a o tom, ako tvoria svety. Ale čo my? Sme aj my, čitatelia, vlastne súčasťou literatúry?

Sofia: Absolútne, Tomáš! To je skvelá otázka. Bez čitateľa je kniha len zhluk písmen na papieri. Až my ju našou predstavivosťou oživíme.

Tomáš: Ako to myslíš, že ju oživíme?

Sofia: No predstav si to takto... autor napíše „starý dom“. Ale ako presne vyzerá? Je z dreva alebo z kameňa? Má vŕzgajúce schody? To všetko si v hlave dotvárame my, čitatelia. Každý trochu inak.

Tomáš: Takže sme takí spolutvorcovia príbehu. To sa mi páči!

Sofia: Presne tak. A práve preto nás literatúra dokáže na chvíľu preniesť do úplne iného sveta. Niekedy aj doslova.

Tomáš: Narážaš na tie príbehy, kde sa postavy ocitnú priamo v knihe?

Sofia: Áno! Napríklad Michael Ende v knihe *Nekonečný príbeh* píše o Bastiánovi, ktorý číta knihu a zrazu zistí... že tá kniha je o ňom. Že on je jej súčasťou.

Tomáš: Uf, to muselo byť zvláštne. Zrazu si uvedomiť, že si len postava, ktorú práve niekto iný číta... a toho zase niekto ďalší.

Sofia: Je to taká nekonečná slučka! Alebo v knihe *Prípad kapitána Hooka* existuje strieborná ceruzka. Stačí sa ňou dotknúť slov a... bum! Si uprostred príbehu.

Tomáš: To by som chcel! Aj keď... asi by som si dobre vybral, do ktorého príbehu skočím. Nejaká komédia by bola fajn.

Sofia: A tu sa dostávame k niečomu dôležitému. Naše pocity pri čítaní vychádzajú z našich vlastných skúseností.

Tomáš: Chceš povedať, že v knihe vidíme aj to, čo tam autor možno ani nezamýšľal?

Sofia: Presne tak. Všetko, čo čítame, filtrujeme cez to, čo sme zažili, videli a cítili. Preto ten istý príbeh môže na dvoch rôznych ľudí pôsobiť úplne inak.

Tomáš: Takže kniha je vlastne zrkadlom nielen sveta, ktorý autor vytvoril, ale aj toho nášho vnútorného. Zaujímavé...

Sofia: Áno. To, aké knihy sa nám páčia a ako ich chápeme, hovorí veľa aj o nás samých. Ale nie je to len o čitateľovi a autorovi. Kľúčovú rolu hrá aj samotný jazyk...

Tomáš: Takže, prešli sme si tým, ako literatúra zobrazuje realitu. Ale poďme na našu poslednú tému dňa... Čo s príbehmi, ktoré sú úplne vymyslené? Aký vlastne majú zmysel?

Sofia: To je skvelá otázka, Tomáš. A je taká silná, že v knihe Salmana Rushdieho „Harún a more príbehov“ ju syn položí svojmu otcovi, ktorý bol profesionálny rozprávač. Spýtal sa ho: „Načo je to dobré? Aký zmysel majú príbehy, ktoré ani nie sú pravdivé?“

Tomáš: Uf, to muselo zabolieť. A čo na to otec?

Sofia: Zlomilo ho to. Stratil dar reči. Z jeho úst už nevyšiel ani jeden príbeh. To dokonale ukazuje, aké dôležité sú pre nás svety fantázie.

Tomáš: Takže kľúčom je, aby sme im uverili? Aspoň na chvíľu, kým čítame?

Sofia: Presne! Je to taká tichá dohoda s autorom. A niektoré diela to ukazujú úplne priamo. Napríklad Peter Pan a víla Cililing. Jej život závisel od viery detí.

Tomáš: Jasné, ten slávny moment! „Ak veríte, zatlieskajte!“

Sofia: Áno! Barrie napísal, že zakaždým, keď nejaké dieťa povie „neverím na víly“, nejaká víla zomrie. Tlieskanie detí ju doslova zachránilo. Je to vlastne prvá interaktívna kniha, keď sa nad tým zamyslíš.

Tomáš: To áno. A nie je to jediný prípad, však?

Sofia: Vôbec nie. Michael Ende v „Nekonečnom príbehu“ zašiel ešte ďalej. Celá ríša Fantázie zanikala, pohlcovala ju Ničota... A zachrániť ju mohol len človek z nášho sveta, ktorý dá detskej kráľovnej nové meno.

Tomáš: Takže autor, dielo a čitateľ sú vlastne prepojené nádoby.

Sofia: Presne tak. V teórii to voláme literárna komunikácia. Je to trojuholník: autor, literárne dielo a čitateľ. Ak chýba čo i len jeden z nich, celý ten zázrak, ten rozhovor cez literatúru, sa jednoducho neudeje.

Tomáš: Skvelý záver. Myslím, že sme dnes pokryli naozaj veľa, od reality až po fantáziu. Verím, že to našim maturantom pomôže. Sofia, ďakujem ti veľmi pekne.

Sofia: Aj ja ďakujem, Tomáš. A vám, milí študenti, držíme palce. Čítajte, premýšľajte a hlavne, nestraťte fantáziu. Majte sa krásne!

Tomáš: Dopočutia nabudúce!