Podcast o Literárna komunikácia: Autor, dielo, čitateľ

Kapitoly

Autor ako kúzelník

Je autor vo svojej knihe?

Známi a neznámi autori

Úloha čitateľa

Ponorenie do príbehu

Vlastná interpretácia

Zmysel vymyslených príbehov

Viera, ktorá zachraňuje

Rozhovor cez literatúru

Zhrnutie a záver

Přepis

Adam: Takže autor nie je len rozprávač, ale v podstate aj kúzelník? To je úžasné!

Natália: Presne tak! Cornelia Funkeová to vystihla dokonale. Hovorí o troch pohľadoch na spisovateľa: ako na rozprávača, učiteľa a mága. Ale ten mág prevažuje.

Adam: Ste pri Studyfi Podcast. A toto ma zaujíma. Prečo práve kúzelník?

Natália: No zamysli sa. Poznáme ich príbehy, no ich mená a tváre už oveľa menej. Vytvárajú celé svety iba pomocou slov. To je predsa čistá mágia!

Adam: Dobre, to beriem. Ale nachádza sa autor aj priamo vo svojej knihe? Sú tie postavy len jeho odrazom?

Natália: To je skvelá otázka. Autor si postavy aj rozprávača vymýšľa. Môžu sa mu v niečom podobať, ale rovnako môžu byť aj jeho presným opakom.

Adam: Takže nie je to pravidlo.

Natália: Vôbec nie. Ale niekedy sa autor do príbehu doslova sám napíše. Napríklad Jozef Čapek v Rozprávkach o psíčkovi a mačičke príde ako postava „pán Čapek“ a rozpráva sa so zvieratkami o tom, čo o nich napísal.

Adam: To je geniálne! Takže si v podstate písal sám so sebou.

Natália: Presne! A pre deti je to veľmi hravý spôsob, ako prepojiť svet príbehu s realitou.

Adam: Dobre. Dnes teda autorov poznáme. Ale čo taká ľudová rozprávka? Tam meno autora nenájdeme.

Natália: Správne. Dnes autor uvádza svoje meno alebo pseudonym. No ľudové rozprávky tvorili neznámi ľudia a šírili sa ústnym podaním.

Adam: A tu prichádzajú na scénu zberatelia ako Pavol Dobšinský, však?

Natália: Presne tak. Oni tie príbehy zachránili pred zabudnutím tým, že ich pozbierali a zapísali. A hoci ich sami nevymysleli, každý z nich do rozprávky vniesol aj kúsok svojho vlastného talentu.

Adam: Takže, keď autor napíše text, je dielo hotové... alebo ešte nie? Čo my, čitatelia? Sme aj my vôbec súčasťou literatúry?

Natália: To je skvelá otázka, Adam! A odpoveď je jednoznačne áno. Kniha je v podstate len atrament na papieri, kým ju niekto neotvorí a nezačne čítať. Čitateľ je ten, kto jej vdýchne život.

Adam: Takže bez nás by tie príbehy vlastne ani poriadne neexistovali, len by tak... spali v knižnici.

Natália: Presne tak! Literatúra nás prenesie do sveta predstáv a my jej za to dávame tú svoju predstavivosť. Aj preto máme skvelé podujatia ako Noc s Andersenom alebo rôzne čitateľské maratóny.

Adam: A niektoré knihy túto myšlienku posúvajú ešte ďalej, však? Že čitateľ sa stane priamou súčasťou deja.

Natália: Áno! Perfektným príkladom je *Nekonečný príbeh* od Michaela Endeho. Chlapec Bastián číta knihu a zrazu si uvedomí, že tá kniha je o ňom!

Adam: Počkaj, ako to myslíš?

Natália: Doslova zistí, že je postavou v príbehu, ktorý práve číta. A napadne mu... kto asi práve teraz číta o mne? A tak ďalej, donekonečna! Je to taká literárna Inception.

Adam: To znie... trochu desivo. Mať pocit, že si uväznený v knihe, z ktorej nemôžeš odísť.

Natália: Presne ten pocit mal! Ale napríklad v knihe *Prípad kapitána Hooka* je to príjemnejšie. Tam strieborná ceruzka umožní deťom vstúpiť priamo do akéhokoľvek príbehu.

Adam: Tak to by som bral! Jednoducho sa dotknúť ceruzkou Harryho Pottera a... puf! Som v Rokforte. Aj keď, asi by som sa bál ísť do Zakázaného lesa.

Natália: Presne o tom to je! Môžeš si vybrať, ktorý príbeh by bol pre teba ten najlepší a ktorému by si sa radšej vyhol.

Adam: Toto otvára ďalšiu zaujímavú vec... vnímame ten istý príbeh všetci rovnako?

Natália: Vôbec nie. A v tom je tá krása. Aj samotní autori hovoria, že čitatelia často v texte nájdu niečo, čo tam oni ani vedome nevložili.

Adam: Ako je to možné?

Natália: Naše pocity a myšlienky pri čítaní vychádzajú z našich vlastných skúseností. Z toho, čo sme zažili, videli, cítili. Ty a ja môžeme prečítať tú istú vetu a pochopiť ju úplne inak.

Adam: Takže príbeh je vlastne partnerstvo medzi spisovateľom a čitateľom. Každý do toho vloží niečo svoje.

Natália: Presne si to vystihol. Text ti dáva mapu, ale cestu si už prejdeš sám. A práve to, ako rôzne texty formujú túto našu cestu, je naozaj fascinujúce.

Adam: To je skvelý pohľad. To nás privádza k ďalšej otázke – ako s našimi skúsenosťami a očakávaniami pracujú rôzne literárne žánre.

Adam: Dobre, a tým sa dostávame k našej poslednej téme... fantázii. Aký zmysel majú príbehy, ktoré vlastne ani nie sú pravdivé?

Natália: To je presne tá otázka, ktorú položil syn veľkému rozprávačovi v knihe od Salmana Rushdieho. Spýtal sa: „Načo je to dobré? Aký zmysel majú príbehy, ktoré ani nie sú pravdivé?“

Adam: A čo sa stalo? To znie ako existenčná kríza pre každého autora.

Natália: Absolútna! Ten rozprávač, Rašid Kalifa, úplne stratil schopnosť rozprávať. Došli mu príbehy. To krásne ukazuje, že viera v príbeh je jeho palivom.

Adam: Takže pointa je, že aj keď vieme, že je to fikcia, musíme jej počas čítania uveriť?

Natália: Presne tak. Musíme pristúpiť na tú hru. James Matthew Barrie to vystihol geniálne v Petrovi Panovi s vílou Cililing.

Adam: Jasné, tá zomierala, lebo deti prestávali veriť na víly. Klasika.

Natália: Áno, a jej život mohol zachrániť len potlesk detí. Ten potlesk je vlastne symbolický súhlas čitateľa, že vstupuje do sveta fantázie a verí mu.

Adam: To je skvelé prirovnanie. A niečo podobné bolo aj v Nekonečnom príbehu, však?

Natália: Perfektný príklad! Tam celá ríša Fantázie zaniká, pohlcuje ju Ničota. A zachrániť ju môže len niekto z nášho sveta, z reality.

Adam: Ten, kto číta knihu... Musí dať detskej kráľovnej nové meno.

Natália: Presne tak! Michael Ende nám priamo ukazuje, že príbeh potrebuje čitateľa, aby prežil. Inak ho pohltí prázdnota.

Adam: Takže toto prepojenie medzi autorom, príbehom a nami... má to nejaký odborný názov?

Natália: Určite. Hovoríme tomu literárna komunikácia. Predstav si to ako trojuholník: na vrcholoch sú autor, literárne dielo a čitateľ.

Adam: A keď jeden chýba, tak sa to celé rozpadne.

Natália: Presne. Bez autora by dielo nevzniklo. Bez diela by nebolo čo čítať. A bez čitateľa? Príbeh by bol len mŕtvym textom na papieri. Nežije.

Adam: Takže kľúčovým poznatkom je, že aj vymyslené príbehy majú obrovský zmysel. Potrebujú nás rovnako, ako my potrebujeme ich na pochopenie sveta a seba samých.

Natália: Absolútne. Či už sme dnes hovorili o trópoch, lyrike alebo záchrane Fantázie, literatúra je v konečnom dôsledku vždy rozhovor.

Adam: A to je skvelé zakončenie nielen tejto témy, ale aj celej našej dnešnej epizódy. Natália, ďakujem ti veľmi pekne za všetky postrehy.

Natália: Ja ďakujem za pozvanie, Adam. Bolo to super.

Adam: Našim poslucháčom tiež ďakujeme za pozornosť. Počujeme sa opäť nabudúce v podcaste Studyfi. Majte sa!