Podcast o Laténska kultúra: Komplexný prehľad

Kapitoly

Úvod do doby laténskej

Kto boli Kelti?

Ako datujeme dobu laténsku?

Kde všade Kelti žili?

Pramene poznania

Život a smrť Keltov

Oppidá: Keltské mestá

Oheň alebo zem?

Domy mŕtvych a výbava

Prvé výskumy

Nálezy pri moste

Zhrnutie a záver

Přepis

Sofia: Predstav si muža, ako stojí na kopci a pod ním sa rozprestiera údolie. Okolo krku má masívny, stočený nákrčník, ktorý sa leskne v zapadajúcom slnku. V ruke zviera železný meč, takmer meter dlhý, s rukoväťou zdobenou zložitými, abstraktnými vzormi, ktoré akoby tancovali. Toto nie je scéna z fantasy filmu. Toto je svet Keltov, nositeľov laténskej kultúry, priamo tu, na našom území.

Sofia: Toto je Studyfi Podcast, a dnes sa ponoríme do fascinujúcej doby laténskej. Šimon, prečo sa vlastne volá „laténska“? Znie to dosť exoticky.

Šimon: Ahoj Sofia. Je to jednoduchšie, než sa zdá. Meno dostala podľa super dôležitého náleziska La Tène vo Švajčiarsku, na brehu jazera Neuchâtel. V 19. storočí tam pri bagrovaní našli obrovské množstvo artefaktov, vrátane drevených častí, ktoré sa inde nezachovali. Bol to ako poklad.

Sofia: Takže La Tène a Hallstatt sú akoby dvojičky? Počula som, že sa spomínajú spolu.

Šimon: Presne tak! V roku 1873 švédsky archeológ Hans Hildebrant rozdelil dobu železnú na staršiu – halštatskú, a mladšiu – laténsku. La Tène je teda druhá, mladšia fáza doby železnej. Pre nás je to obdobie, ktoré voláme aj protohistorické.

Sofia: Protohistorické? Čo to znamená?

Šimon: Znamená to, že o ňom už máme nejaké písomné pramene, ale nie sú domáce. Nenapísali ich Kelti o sebe, ale napríklad Gréci alebo Rimania o nich. Je to taký medzistupeň medzi pravekom bez písma a historickým obdobím s vlastnými písomnými záznamami.

Sofia: Dobre, takže dobu laténsku máme. A kto boli tí ľudia, ktorí ju tvorili? Spomínala som Keltov.

Šimon: Áno, nositeľmi laténskej kultúry boli Kelti. A to je obrovská vec, pretože na väčšine územia Európy to bolo prvé historicky známe etnikum. Zrazu už nehovoríme o anonymnej „kultúre popolnicových polí“, ale o konkrétnych ľuďoch – Keltoch.

Sofia: A čím boli iní oproti ľuďom z doby halštatskej?

Šimon: Zmenila sa celá spoločnosť. Zmizli tie rozprávkovo bohaté kniežacie hroby a mohyly. Namiesto toho vzniká niečo, čo nazývame vojenská demokracia. Moc už nebola len v rukách jedného kniežaťa, ale skôr v rukách rady starších a vojenských vodcov.

Sofia: Znie to ako poriadna zmena. A čo bežný život? Zlepšil sa?

Šimon: Jednoznačne! Priniesli obrovské inovácie. V poľnohospodárstve začali používať rotačný žarnov – taký predchodca mlynčeka na obilie. To bola revolúcia! A v remeslách? Hrnčiarsky kruh a dvojkomorové pece, ktoré umožnili vyrábať kvalitnejšiu keramiku. A čo je najdôležitejšie, začali raziť prvé mince v strednej Európe.

Sofia: Mince! Takže obchod prekvital.

Šimon: Absolútne. Inšpirovali sa gréckymi mincami, ale vytvorili si vlastné. Spočiatku išlo hlavne o váhu drahého kovu. Ale pozor, Kelti sa tu neobjavili z ničoho nič. Vyvinuli sa z domáceho prostredia, len sa zmenila ich spoločnosť a s ňou aj materiálna kultúra. To je veľmi dôležité si zapamätať.

Sofia: Keď sa nájde nejaký predmet, ako archeológovia vedia, z ktorej presne časti doby laténskej pochádza? To obdobie trvalo skoro 500 rokov.

Šimon: Výborná otázka. Máme na to niekoľko systémov. Ten najstarší, od Otta Tischlera, delil dobu laténsku na starší, stredný a mladší stupeň podľa... spôn!

Sofia: Spony? Ako sponky do vlasov?

Šimon: Skôr ako zatváracie špendlíky, ktorými si spínali odev. Voláme ich fibuly. Ich tvar a konštrukcia sa neustále menili, takže sú pre nás ako kalendár. Tischler si všimol, že staršie mali voľnú pätku, stredné spojenú konštrukciu a mladšie takzvaný rámcový zachycovač.

Sofia: Geniálne jednoduché. Existujú aj iné spôsoby?

Šimon: Samozrejme. Paul Jacobstahl to zase delil podľa výzdobných štýlov – napríklad fantastický štýl, plastický štýl... Ale dodnes najviac používame systém od Paula Reineckeho, ktorý dobu laténsku rozdelil na štyri hlavné stupne: A, B, C a D. Pre územie Slovenska to potom ešte spresnili archeológovia ako Blažej Beňadik alebo Jozef Bujna.

Sofia: Takže keď archeológ nájde sponu typu LT B1, vie presne, do ktorého storočia ju zaradiť.

Šimon: Presne tak. Na našom území doba laténska trvala zhruba od roku 480 pred naším letopočtom až po nulu.

Sofia: Hovoríme o Keltoch v celej Európe. Boli všade rovnakí?

Šimon: Nie, existovali regionálne rozdiely. My na Slovensku patríme do takzvanej východolaténskej kultúry. Vieš, aký je hlavný rozdiel oproti západolaténskej, napríklad vo Francúzsku?

Sofia: Netuším. Iné zbrane?

Šimon: Ušká na keramike! My sme mali nádoby s uškami, oni prevažne bez. Niekedy sú tie rozdiely v takýchto detailoch. Okrem toho sme tu na severe Slovenska mali špecifickú púchovskú kultúru, ktorá mala aj staršie, lužické prvky.

Sofia: A ktoré známe kmene žili v našom okolí?

Šimon: Na našom území to boli hlavne Bójovia, po ktorých je zrejme pomenovaná Bohemia, teda Čechy. Ich oppidum, čiže opevnené centrum, bolo aj na mieste dnešnej Bratislavy. A spomínaná púchovská kultúra sa spája s kmeňom Kotínov.

Sofia: Odkiaľ toto všetko vieme? Spomínal si písomné pramene, ale čo ešte?

Šimon: Máme štyri hlavné druhy prameňov. Po prvé, archeologické – to sú všetky tie hmotné nálezy: spony, nákrčníky, meče, keramika, mince. Po druhé, písomné, ako sme už hovorili – napríklad Hérodotos spomína, že Kelti sídlia pri prameni Dunaja.

Sofia: A ten najznámejší je asi Caesar, však?

Šimon: Áno, Gaius Julius Caesar a jeho Zápisky o vojne v Galii. To je pre nás zlatá baňa informácií, hoci to musíme brať s rezervou, lebo to písal z rímskeho pohľadu. Tretím typom sú ikonografické pramene – teda zobrazenia. Slávna socha Umierajúci Kelt alebo výjavy na kotlíku z Gundestrupu nám ukazujú, ako vyzerali a čomu verili.

Sofia: A ten štvrtý?

Šimon: Epigrafické pramene. To sú krátke nápisy, napríklad na minciach. Určite si počula o našich minciach s nápisom BIATEC. To bolo pravdepodobne meno nejakého keltského vládcu alebo náčelníka z Bratislavy.

Sofia: Poďme k ľuďom. Vieme, ako žili a ako pochovávali svojich mŕtvych?

Šimon: Vieme toho celkom dosť, hlavne vďaka pohrebiskám. Väčšinou pochovávali nespálené telá, teda inhumačne. Mŕtvych ukladali v smere juh-sever. Do hrobov im dávali výbavu, a práve tá nám prezrádza veľa o ich spoločnosti.

Sofia: Takže bohatší mali viac vecí v hrobe?

Šimon: Presne. Archeológ Jozef Bujna vytvoril systém piatich typov hrobov podľa bohatosti inventára. V tých najbohatších mužských hroboch nachádzame meče, kopije a štíty. Ale chlapci dostávali zbrane až okolo 15. roku života, keď sa z nich stali bojovníci.

Sofia: A ženy?

Šimon: Ženy mali v hroboch šperky – spony, náramky, nánožníky, sklenené koráliky. Zaujímavé je, že mladé dievčatá nánožníky nemávali. A vieme aj to, ako vyzerali. Muži boli vysokí asi 170-175 cm, holili si bradu, ale nechávali si dlhé fúzy. Ženy merali okolo 160-165 cm.

Sofia: Počula som nejakú historku, že si pred bojom namáčali vlasy do vápna.

Šimon: Áno, to spomínajú antickí autori! Vlasy im potom stvrdli a vytvorili akoby strašidelnú helmu. Určite to na nepriateľov pôsobilo desivo. Okrem toho, občas nachádzame hroby, kde je telo zviazané alebo zaťažené kameňmi. To boli zrejme praktiky proti tomu, aby mŕtvy „strašil“ živých.

Sofia: Na záver, Šimon, spomínal si oppidá. To boli keltské mestá?

Šimon: Dá sa to tak povedať. Boli to opevnené, centrálne osady na strategických miestach, často na kopcoch. Neboli to len pevnosti, ale aj administratívne, výrobné a obchodné centrá. Mali akropolu, remeselnícke štvrte, a dokonca aj niečo ako uličný systém.

Sofia: A na Slovensku sme mali nejaké významné?

Šimon: Určite! To najznámejšie je Bratislavské oppidum. Ale dôležité centrá boli aj na Devíne, v Nitre alebo v Zemplíne. Práve v oppidách sa koncentroval obchod, razili sa mince a vyrábali sa tie najkvalitnejšie výrobky.

Sofia: Takže svet Keltov bol oveľa komplexnejší a vyspelejší, než si mnohí myslia. Žiadni jednoduchí barbari z lesa.

Šimon: Presne tak. Boli to zruční remeselníci, odvážni bojovníci a inovátori, ktorí položili základy pre ďalší vývoj strednej Európy. Ich dedičstvo je tu s nami dodnes. A práve o ich úžasnej materiálnej kultúre, od spôn až po zbrane, si povieme viac nabudúce.

Sofia: Takže, keď už vieme, kde a ako žili, poďme na trochu... morbídnejšiu tému. Čo sa dialo, keď niekto zomrel? Kde sú pochovaní?

Šimon: To je skvelá otázka, lebo pohrebné rituály nám odhaľujú strašne veľa o ich viere. V podstate mali dva hlavné spôsoby. Buď telo pochovali do zeme, čomu hovoríme inhumácia, alebo ho spopolnili.

Sofia: A ktorý spôsob bol častejší?

Šimon: Jednoznačne spaľovanie. Prevažujú žiarové hroby. Na juhozápadnom Slovensku, v Holiaroch, máme dokonca doložené prvé čisto žiarové pohrebisko. Tam telá nespaľovali.

Sofia: Zaujímavé. A čo sa dialo s popolom?

Šimon: No, to je ďalšia záhada. Niekedy ho uložili do jamky, možno v koženom alebo látkovom vrecku, inokedy ho nasypali do keramickej nádoby, teda urny. Alebo ho len tak rozsypali po dne hrobovej jamy.

Sofia: A čo neskôr? V mladšej dobe laténskej?

Šimon: Tu prichádza najväčší otáznik. Z tohto obdobia takmer nenachádzame pohrebiská. Len sídliská. Predpokladáme, že popol svojich mŕtvych jednoducho niekde rozsypali, možno do rieky.

Sofia: Takže hroby boli vlastne dosť rozmanité. Počula som aj o nejakých špeciálnych úpravách hrobových jám.

Šimon: Áno, to je fascinujúce! Niekedy mali drevenú konštrukciu, akoby malý domček pre mŕtveho. Našli sa aj hroby obohnané žľabom alebo priekopou. Vedci to volajú „domy mŕtvych“.

Sofia: Wow, to znie... dosť prepracovane. A čo výbava? Čo si so sebou brali na druhý svet?

Šimon: Muži mali v hroboch hlavne zbrane – meče, oštepy. A čo je zaujímavé, tieto zbrane často rituálne zničili. Ohli meč, zlomili oštep. Bol to symbolický akt, že zbraň zomrela so svojím majiteľom.

Sofia: A ženy?

Šimon: Tie mali samozrejme viac šperkov. Viac spôn, náramkov, nánožníky a koráliky. Mužom stačila jedna-dve spony, často železné, ženy mali viac a skôr bronzové.

Sofia: Takže aj po smrti platilo, kto sa viac parádi.

Šimon: Presne tak. A táto výbava nám pomáha identifikovať nielen pohlavie, ale aj sociálny status. Ale o tom, ako bola ich spoločnosť štruktúrovaná, si povieme nabudúce.

Sofia: A to nás plynule privádza k našej poslednej téme – k samotnému archeologickému výskumu. Ako sme vlastne toto všetko zistili?

Šimon: Skvelá otázka. Prvý naozaj systematický výskum viedol Paul Vouga medzi rokmi 1907 a 1917. Predstav si tú prácu! A ten zatiaľ posledný prebehol v roku 2003.

Sofia: Spomínal si nálezy pri moste. Čo presne sa tam objavilo?

Šimon: To je tá najzaujímavejšia časť! Našli sa tam stovky zbraní – meče, kópie, oštepy. Ale čo je ešte viac fascinujúce... našli sme aj ľudské pozostatky. Celé kostry aj ich časti.

Sofia: Uf, to znie dosť pochmúrne. A vieme, z akej doby tieto nálezy pochádzajú?

Šimon: Vieme, a to vďaka dendrochronológii. Je to ako čítať letokruhy stromov ako kalendár. Drevené piliere z mosta sú z rokov 254 až 251 pred naším letopočtom.

Sofia: To je neuveriteľne presné! A čo ďalšie nálezy?

Šimon: Našli sme aj drevený štít z rokov 229 až 225 pred Kristom a dokonca drevené koleso z voza z roku 38 pred Kristom. Stromy si proste pamätajú všetko.

Sofia: To je pravda. Šimon, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie. Zhrnuli sme si dnes naozaj veľa o Keltoch a dobe laténskej.

Šimon: Aj ja ďakujem za pozvanie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť.

Sofia: Presne tak. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi. Majte sa krásne!