Podcast o Ladislav Mňačko

Kapitoly

Ako novinár odhalil systém

Prebudenie svedomia

Kľúčové diela na maturitu

Exil a odkaz

Prečo je Mňačko dôležitý dnes?

Posledná téma: Exil a návrat

Život v exile a konečný návrat

Přepis

Tereza: Predstav si, že sa jedného augustového rána v roku 1968 zobudíš v Československu. Namiesto bežného ranného ruchu počuješ rachot tankov. Z rádia sa ozývajú zmätené správy o „bratskej pomoci“. Toto nie je scéna z filmu, to bola realita. A jeden z najsilnejších hlasov, ktorý tento chaos a zradu okamžite opísal pre celý svet, nebol politik ani historik, ale spisovateľ a novinár.

Marek: Presne tak. Ten hlas patril Ladislavovi Mňačkovi. A dôvod, prečo jeho slová mali takú váhu, sa začal formovať už dávno predtým. Jeho príbeh je dokonalou ukážkou toho, ako sa z presvedčeného zástancu režimu môže stať jeho najostrejší kritik.

Tereza: A práve o ňom a jeho diele, ktoré je dodnes extrémne dôležité, sa dnes budeme rozprávať. Vitajte v Studyfi Podcast.

Marek: Poďme na to. Mňačkov život bol plný zvratov. Ešte predtým, než sa stal slávnym, si prešiel peklom druhej svetovej vojny. Aktívne bojoval v odboji, bol väznený v koncentračnom tábore a poslaný na nútené práce. Tieto skúsenosti ho totálne sformovali.

Tereza: Takže po vojne bol z neho hrdina, ktorý nenávidel totalitu?

Marek: Práve naopak! A to je ten prvý zvrat. Po vojne sa stal presvedčeným komunistom. Veril, že komunizmus je tá správna cesta, ako vybudovať spravodlivý svet bez fašizmu a utrpenia, ktoré zažil. Stal sa z neho špičkový novinár, písal pre Rudé právo a neskôr bol hviezdou vplyvného týždenníka Kultúrny život.

Tereza: Čiže bol vlastne súčasťou tej propagandistickej mašinérie?

Marek: Spočiatku áno. Bol jedným z popredných socialistických novinárov a spisovateľov, ktorí sa podieľali na budovaní nového poriadku. Ale Mňačko nebol len slepý vykonávateľ. Mal v sebe niečo kľúčové – novinársku zvedavosť a zmysel pre spravodlivosť.

Tereza: A kedy sa to v ňom zlomilo? Kedy si povedal „dosť“?

Marek: Ten zlom prichádzal postupne v 60. rokoch, počas takzvaného „odmäku“. Začal si všímať, že realita je úplne iná ako ideály, ktorým veril. Videl korupciu, zneužívanie moci a nespravodlivosť. A ako správny novinár o tom nemohol mlčať.

Tereza: Takže začal písať kritické články?

Marek: Presne. A neboli to len nejaké obyčajné články. V roku 1963 vydal zbierku reportáží, ktorá spôsobila absolútny škandál. Volala sa „Oneskorené reportáže“.

Tereza: Oneskorené? Prečo taký názov?

Marek: Pretože odhaľoval prípady nespravodlivosti z minulosti, ktoré sa režim snažil zamiesť pod koberec. Príbehy obyčajných ľudí, ktorí sa stali obeťami systému. On im dal hlas. Bolo to, akoby najslávnejší provládny novinár zrazu zverejnil všetky tajné spisy o zlyhaniach vlády. Obrovský rozruch.

Tereza: To znie neuveriteľne odvážne. Aká bola reakcia?

Marek: Šok a obrovský záujem čitateľov. Tá kniha sa stala symbolom kritiky režimu. A Mňačko tým v podstate odštartoval svoju premenu z budovateľa režimu na jeho hlavného kritika. To všetko vyvrcholilo v roku 1968.

Tereza: Dobre, poďme teraz na tie najdôležitejšie diela, ktoré by sme mali poznať na maturitu. Viem, že sú tri kľúčové. Ktoré to sú?

Marek: Sú to presne tie, ktoré mapujú jeho vývoj. Prvým je román „Smrť sa volá Engelchen“ z roku 1959. To je ešte dielo z obdobia, keď sa vyrovnával s vojnou.

Tereza: Engelchen... to je to o partizánoch, však? Čím je to také výnimočné?

Marek: Áno, ale nie je to len ďalší príbeh o hrdinskom boji. Mňačko sa tu ponára hlboko do psychiky partizána Voloďu, ktorý leží v nemocnici a spomína. Trápi ho svedomie a vina. Pýta sa, či mali právo zabíjať, aj keď bojovali proti zlu. Je to silná protivojnová kniha o tom, že vojna zanechá jazvy na každom.

Tereza: Rozumiem, takže nie čiernobiele videnie, ale psychologická dráma. A čo to druhé dielo?

Marek: Tým druhým je presne tá zbierka, ktorú sme spomínali – „Oneskorené reportáže“. Tam je dôležitý ten reportážny štýl. Fakty, presnosť, ale zároveň obrovská empatia s obeťami. Mňačko tu ukázal, že literatúra môže byť aj investigatívnou žurnalistikou.

Tereza: A to tretie, asi najslávnejšie, je „Ako chutí moc“.

Marek: Presne tak. Táto novela z roku 1968 je jeho vrcholné dielo kritizujúce totalitu. Je to v podstate učebnicový príklad toho, ako moc korumpuje.

Tereza: Viem, že príbeh rozpráva fotograf na pohrebe svojho priateľa, ktorý bol vysokopostavený funkcionár. Čo je na tom také silné?

Marek: Ten kontrast. Fotograf spomína na ich spoločnú minulosť, keď boli obaja mladí idealisti. A postupne odkrýva, ako sa z jeho priateľa vplyvom moci stávala arogantná, bezcitná a morálne prázdna troska. Tá kniha je nadčasová, pretože ukazuje, že pokušenie moci je univerzálne a jej ničivé účinky sa nemenia.

Tereza: Takže moc je ako droga, ktorá človeka postupne zničí. To je dosť temné.

Marek: Je to temné, ale nesmierne dôležité. Mňačko sa pýta, čo by si urobil ty, keby si mal neobmedzenú moc. Zachoval by si si tvár? To je otázka, ktorú si po prečítaní kladie každý.

Tereza: Rok 1968 bol pre Mňačka osudový nielen kvôli vydaniu „Ako chutí moc“. Čo sa stalo potom?

Marek: V tom istom roku sa stalo viacero vecí. Najprv na protest proti antisemitským postojom československej vlády počas vojny na Blízkom východe emigroval do Izraela. Režim mu za to okamžite odobral občianstvo a zakázal jeho knihy.

Tereza: A potom prišla invázia v auguste 1968.

Marek: A on, už ako exulant, na to okamžite zareagoval. Napísal dve dôležité knihy – „Siedma noc“ a „Agresori“. Sú to nesmierne emotívne a priame svedectvá o prvých dňoch okupácie. Písal o pocite zrady, o zúfalstve a o zničenej nádeji Pražskej jari.

Tereza: Takže sa stal hlasom odporu zo zahraničia.

Marek: Presne. Jeho diela z exilu boli pre svet dôležitým svedectvom o tom, čo sa v Československu deje. Jeho kritika totality sa ešte prehĺbila. Písal o živote v neslobode a jeho knihy boli na zozname zakázanej literatúry až do pádu režimu.

Tereza: Počkaj, takže on sa vlastne nikdy nevrátil?

Marek: Vrátil sa po Nežnej revolúcii v roku 1989. Ale jeho životný príbeh mal ešte jeden, taký trpko-smiešny zvrat. Po rozdelení Československa sa opäť postavil proti politikom, tentoraz proti Vladimírovi Mečiarovi, a na protest sa presťahoval do Prahy. Zomrel v roku 1994.

Tereza: Takže bol rebel až do konca. Nikdy sa nezmieril s mocou, ktorá sa mu nepáčila.

Marek: Presne tak. A to je jeho hlavný odkaz. Celé jeho dielo je preniknuté niekoľkými témami: vojna a jej trauma, ničivý vplyv totality, ale hlavne – motív svedomia. Jeho postavy neustále riešia ťažké morálne dilemy, bojujú so strachom, so zradou a hľadajú pravdu.

Tereza: A jeho štýl? Spomínal si, že bol novinár.

Marek: Áno, a to cítiť z každého jeho textu. Píše priamo, faktograficky, ostro a bez príkras. Žiadne zbytočné kudrlinky. Jeho jazyk je ako britva – presný a účinný. Preto sú jeho knihy také autentické a silné aj dnes.

Tereza: Dobre, zhrňme si to. Prečo by mal dnešného študenta zaujímať spisovateľ, ktorý písal pred viac ako polstoročím?

Marek: Pretože Mňačkove témy sú stále aktuálne. Otázka „Ako chutí moc?“ je dnes možno ešte dôležitejšia. Žijeme v dobe dezinformácií a rôznych tlakov, a Mňačko nás učí, aké dôležité je zachovať si kritické myslenie a morálnu integritu.

Tereza: A jeho odvaha pomenovať veci pravými menami...

Marek: Presne. Bol jedným z prvých, ktorí sa nebáli postaviť systému. Jeho dielo je varovaním pred akoukoľvek totalitou a pripomienkou, že za slobodu a pravdu treba bojovať. A to nie sú len frázy. Mňačko to žil. Jeho knihy sú cenným svedectvom o našej vlastnej histórii.

Tereza: Čiže keď čítame Mňačka, nečítame len povinné čítanie, ale aj manuál na obranu pred manipuláciou a zneužívaním moci.

Marek: Perfektne si to vystihla! Je to lekcia z histórie, literatúry a občianskej náuky v jednom. A navyše, je to napísané tak pútavo, že vás to vtiahne do deja. On nebol žiadny suchár, bol to majster slova.

Tereza: Skvelé. Myslím, že teraz každý z nás oveľa lepšie chápe, prečo je Ladislav Mňačko taký dôležitý. Vďaka, Marek, za tieto postrehy.

Marek: Rado sa stalo. Je to autor, ku ktorému sa oplatí vracať.

Tereza: A to nás plynule privádza k našej poslednej dnešnej téme, ktorá je naozaj silná... osudy osobností v exile.

Marek: Presne tak. Niektoré príbehy sú ako z filmu. Napríklad jeden známy spisovateľ, ktorý sa nakrátko vrátil domov počas Pražskej jari v '68, aby podporil reformné hnutie.

Tereza: To muselo byť obdobie obrovskej nádeje, však?

Marek: Absolútne. Lenže potom prišiel august a invázia vojsk Varšavskej zmluvy. A všetko bolo zrazu inak.

Tereza: Čiže musel opäť emigrovať? To je hrozné.

Marek: Áno, tentoraz do Rakúska. Tam zostal v exile až do pádu komunistického režimu.

Tereza: A čo jeho tvorba? Pokračoval v písaní aj v zahraničí?

Marek: Rozhodne. Jeho diela sa prekladali do mnohých jazykov a doma sa tajne šírili cez takzvaný samizdat.

Tereza: Takže jeho hlas sa im nepodarilo úplne umlčať. A vrátil sa po revolúcii?

Marek: Áno, po Nežnej revolúcii v osemdesiatom deviatom sa vrátil a veľmi aktívne sa zapojil do spoločenského diania. Žiaľ, nie na dlho. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave.

Tereza: Wow, aký pohnutý osud. Takže, ak to zhrniem, prebrali sme dnes toho naozaj dosť a zakončili sme to týmto silným príbehom. Marek, ďakujem ti veľmi pekne.

Marek: Aj ja ďakujem za pozvanie, Tereza. Bolo mi potešením.

Tereza: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dopočutia nabudúce pri ďalšej časti Studyfi Podcastu!