Ahojte študenti a milovníci histórie! Dnes sa ponoríme do dvoch kľúčových období, ktoré zásadne formovali dejiny Európy: Križiacke výpravy a pád Západorímskej ríše. Predstavujú fascinujúce kapitoly plné politických intríg, náboženského zápalu a rozsiahlych spoločenských zmien, ktoré dodnes ovplyvňujú naše chápanie stredoveku. Pripravte sa na podrobný rozbor udalostí, ktoré zmenili svet.Tento článok je pripravený ako komplexné shrnutí a charakteristika postav a období, vhodné aj pre maturita prípravu.
Križiacke výpravy: Duchovný a mocenský fenomén stredoveku
Križiacke výpravy (1095 – 1291) boli významným duchovným, politickým a mocenským fenoménom západného stredoveku. Predstavovali prvú expanziu Európanov za geografické hranice kontinentu od staroveku. Ich idea sa stala hybnou silou rozširovania západného kresťanstva v severných častiach Európy. Založenie križiackych štátov tiež zabezpečilo otvorenie nových obchodných trás, prístavov a odbytišť.
Ideové pozadie a začiatky križiackych výprav
Križiacke výpravy boli reakciou západného latinského sveta na rozširovanie islamu do tradičných kresťanských oblastí Stredomoria. Už v 9. storočí sa objavili výzvy k obrane kresťanstva výmenou za prísľub nebeskej odmeny. V druhej polovici 11. storočia časť reformne orientovaných klerikov akcentovala potrebu aktívneho vedenia vojny proti svojim odporcom. Ideu svätej vojny a použitia násilia pre emancipáciu cirkvi presadzoval už pápež Gregor VII. (1073 – 1085), ktorý dokonca zvolával „Kristových rytierov“.
Termín „križiacka výprava“ sa začal v stredoveku objavovať až od začiatku 13. storočia. Predtým boli križiaci označovaní ako „nositelia kríža“ alebo „označení krížom“, prípadne „Kristovi vojaci“, „Boží vojaci“, „Jeruzalemčania“, „Frankovia“ alebo „Latini“. Výpravy sa tradične označovali ako púť, výprava alebo cesta do Svätej zeme. Križiackymi výpravami sa vojenské ťaženia začali nazývať od 17. storočia, kedy došlo k ich jasnejšiemu vymedzeniu.
Prvá križiacka výprava a dobytie Jeruzalema
Gregorova plánovaná výprava v roku 1074 sa neuskutočnila, no inšpiroval sa ňou pápež Urban II. (1088 – 1099). Po nadviazaní kontaktu s byzantským cisárom Alexiom I. Komnenom a prehodnotení pôvodného zámeru vyhlásil Urban II. v novembri 1095 na koncile v Clermonte samostatné ťaženie. Vyzval rytierov k oslobodeniu východných cirkví na čele s Jeruzalemom. Pápež túto výpravu považoval za špecifický druh pokánia s prísľubom úplného odpustenia pozemských trestov za hriechy a prípadnú smrť v boji, čo vyvolalo masovú reakciu.
Prví križiaci sa na Východ odobrali na jar 1096, pod vedením kazateľa Petra z Amiensu (Peter Pustovník) a rytiera Gautiera z Boissy-sans-Avoir (Nemajetný). Ich húfy trpeli nedostatkom disciplíny a skúsených veliteľov. Na jeseň 1096 bola väčšina z nich pobitá oddielmi seldžuckého sultána Kiliča Arslena. Neskoršie križiacke húfy, prechádzajúce územím Balkánu, uzavreli dohodu s byzantským cisárom Alexiom, v ktorej mu sľúbili návrat všetkých dobytých byzantských území. Napriek logistickým problémom a zrážkam s byzantskými oddielmi, v máji 1097 križiaci obľahli Nikáju, centrum maloázijského Seldžuckého sultanátu Rúm. Po jej dobytí a víťaznej bitke pri Dorylaione si otvorili cestu na juh. Časť križiakov obsadila Edessu.
Rozhodujúca bola prítomnosť Normanov pod vedením Bohemunda, ktorého sa byzantský cisár obával. Po sedemmesačnom obliehaní sa v októbri 1097 križiaci zmocnili Antiochie, a to vďaka zrade jedného tureckého obrancu. Po sporoch o Antiochiu, ktoré trvali až do začiatku roku 1099, pokračovala časť križiakov na juh. Fátimovský vezír al-Afdal využil oslabenie Turkov a obsadil Palestínu a Jeruzalem. Dňa 15. júla 1099 križiaci dobyli Sväté mesto. Počas druhého a tretieho dňa ovládnutia sa dopustili masakrov na neozbrojenom moslimskom obyvateľstve, ktoré sa uchýlilo do Chrámovej hory. Podľa západných križiackych kronikárov to bol akt očistenia svätých miest od pohanov.
Križiacke štáty a ich obrana
Napriek strate Svätej zeme po prvej výprave, križiacke výpravy boli dlho súčasťou politiky pápežskej kúrie, najmä v dôsledku nebezpečenstva zo strany osmanských Turkov v 15. a 16. storočí. Po dobytí Jeruzalema sa značná časť križiakov vrátila domov, čo viedlo k výzve na novú križiacku výpravu pápežom Paschalisom II. v roku 1100. Tieto vojská však boli postupne zničené spojenými seldžuckými vojskami sultána Kiliča Arslana. Postupne sa však podarilo stabilizovať zárodky križiackych štátov:
- Jeruzalemské kráľovstvo
- Antiochijské kniežatstvo
- Tripoliské grófstvo
- Edesské grófstvo
Vládnuca vrstva latinských kresťanov (Frankovia) závisela od neustálej vojenskej a materiálnej pomoci zo Západu, čo však odčerpávalo z Európy veľké množstvo financií. Na ochranu pútnikov začali vznikať duchovné rytierske rády ako templári, johaniti a nemeckí rytieri. Edesské grófstvo a Antiochijské kráľovstvo boli v neustálom ohrození.
Druhá a Tretia križiacka výprava: Boje o Svätú zem
V roku 1140 sa turecký atabeg Zengí zmocnil metropoly Edesského grófstva. Pápež Eugen III. (1145 – 1153) vydal bulu „Quantum praedecessores“, ktorou vyzval na obranu východných cirkví. Vďaka kazateľovi Bernardovi z Clairvaux prisľúbil účasť aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. a rímsko-nemecký kráľ Konrád III. Druhá križiacka výprava však skončila neúspešne. Nemecké vojsko bolo zničené Seldžukmi, francúzske vojsko trpelo neustálymi útokmi. Obliehanie Damasku spojeným križiackym vojskom v roku 1148 skončilo neúspechom, čo posilnilo moc seldžuckej dynastie Zengíovcov. V roku 1154 Zengího syn Nur-a-Dín ovládol Damask a zjednotil väčšinu sunnitských moslimov proti Latinom.
Zjednotenie Egypta a Sýrie pod Saladinom v roku 1187 predstavovalo smrteľné nebezpečenstvo pre križiacke štáty. Panovník Jeruzalemského kráľovstva, Guy z Lusignanu, bol porazený v bitke pri Hattine a upadol do zajatia. Saladin obsadil jeho územia vrátane Jeruzalema. Pápež Gregor VIII. (1187) vyzval na záchranu latinských kresťanov bulou „Audita tremendi“. Na jeho výzvu reagovali traja najvýznamnejší panovníci Západu: Fridrich Barbarossa, Filip II. August a Richard I. Levie srdce. Nemecké oddiely sa prebojovali cez Malú Áziu, no po Barbarossovej smrti sa vojsko rozložilo. Anglicko-francúzske vojsko obľahlo prístav Akkon, ktorý po kapitulácii Saladina obsadili. Richard I. Levie srdce uprednostnil rokovania so Saladinom, čo viedlo k dohode o prístupe pútnikov do Jeruzalema a existencii Jeruzalemského kráľovstva na zmenšenom pobrežnom páse s Akkonom ako novým centrom.
Štvrtá a Piata križiacka výprava: Zvraty a dôsledky
Nespokojný s vývojom v Jeruzaleme, pápež Inocent III. v roku 1198 vyzval na Štvrtú križiacku výpravu. Pôvodný plán prepraviť vojsko do Egypta cez Benátky sa skomplikoval kvôli nedostatku vojakov a financií. Benátsky dóža Enrico Dandolo navrhol útok na dalmátsky Zadar, ktorý križiaci dobyli napriek pápežovmu zákazu. V Zadare navštívili križiacke vojsko vyslanci Alexia, syna zvrhnutého byzantského cisára Izáka II. Angela, ktorý žiadal o pomoc s opätovným dosadením jeho otca na trón výmenou za cirkevnú úniu a podporu. Vodcovia výpravy súhlasili. V roku 1203 križiacke loďstvo vyplávalo ku Konštantínopolu, ktorý napokon po vnútorných prevratoch a finančných problémoch dobyli 13. apríla 1204. Bol ustanovený latinský cisár Balduin I., a tak Byzantská ríša dočasne zanikla.
V roku 1213 pápež Inocent III. ohlásil zámer usporiadať Piata križiacka výprava, formálne reagujúc na moslimské opevňovanie hory Tábor. Cieľom bola záchrana Jeruzalemského kráľovstva. Organizáciu prebral jeho nástupca Honorius III. (1216 – 1227). V máji 1218 sa križiaci vylodili v delte Nílu a obľahli Damiettu, významný prístav. Po príchode jeruzalemského kráľa Jána z Brienne a pápežského legáta Pelagia z Albana ovládli Damiettu v novembri 1219. Sultán al-Kámil navrhoval vrátenie území v Palestíne, no pápež trval na pokračovaní. Al-Kámil nakoniec križiakov odrezal od vojska a Pelagius bol nútený uzavrieť dohodu o výmene Damietty za voľný návrat a osemročné prímerie. Križiacka výprava cisára Fridricha II., ktorý sa oženil s dedičkou jeruzalemského trónu, bola kontroverzná. Fridrich II. bol exkomunikovaný pápežom Gregorom IX., no napriek tomu v roku 1228 odplával do Akkonu. Vo februári 1229 prijal ponuku sultána al-Kámila na desaťročné prímerie a návrat Jeruzalema pod správu kresťanov, s výnimkou Chrámovej hory. Jeruzalem mal ostať otvoreným mestom bez hradieb. Proti tejto dohode tvrdo vystúpili pápež, patriarcha aj rytierske rády. Napriek tomu Fridrich slávnostne prišiel do Jeruzalema, kde sa ukázal s cisárskou korunou na hlave. Pápež Gregor IX., rozhnevaný, vyhlásil križiacku výpravu proti nemu.
Križiacke výpravy Ľudovíta IX. a zánik latinského panstva
V roku 1244 ajjúbovský sultán al-Sálih uzavrel dohodu s vojskom chorezmských Turkov, ktorí obsadili Jeruzalem a spustošili kresťanské sväté miesta. Strata Svätého mesta nevyvolala v Európe väčší ohlas. Pápež Inocent IV. (1243 – 1254) na koncile v Lyone v roku 1245 vyhlásil novú križiacku výpravu. Mohol však počítať len s účasťou francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., ktorý na seba prevzal bremeno organizácie ťaženia. V auguste 1248 Ľudovít vyplával s vojskom do Egypta a v lete 1249 obsadil Damiettu. Jeho postup na Káhiru zastavili elitné oddiely ajjúbovského sultána – mamlúci, ktorí zajali kráľa Ľudovíta. Pod tlakom pristúpil na desaťročné prímerie, musel sa vzdať Damietty a prisľúbil vysoké výkupné.
V rokoch 1259 – 1260 ovládol tradičné bašty Ajjúbovcov Damask a Aleppo. Nový mamlúcky sultán Bajbars začal dlhodobú svätú vojnu proti západným kresťanom, pričom zlikvidoval ich dŕžavy v severnej Sýrii, vrátane Antiochie, ktorú Latinovia držali 170 rokov. Ľudovít IX. reagoval na výzvu pápeža Klementa IV. k novej križiackej výprave a v júli 1270 vyplával z južného Francúzska. Rozhodol sa podporiť sultána al-Mustansira, vládcu Tunisu, o ktorom sa šírili nepravdivé správy, že by mohol prestúpiť na kresťanstvo. To viedlo k predčasnému ukončeniu výpravy, keďže Ľudovít podľahol epidémii v auguste 1270.
Ďalšia výprava pod vedením anglického panovníka Eduarda I. v roku 1271 mala len epizodický charakter a priniesla prímerie na 11 rokov. Po Bajbarosovej smrti mamlúci obnovili útoky proti križiackym mestám. V roku 1289 sultán Kalavun zrovnal so zemou Tripolis a v roku 1291 dobyl Akkon, najdôležitejší križiacky prístav. Napokon padli aj zvyšné mestá. Mamlúcke oddiely systematicky ničili všetky pevnosti západných kresťanov, aby sa nemohli stať opornými bodmi pre novú križiacku výpravu. Tá sa už nikdy viac neuskutočnila.
Kritika a dedičstvo križiackych výprav
Náboženské vojny v 16. a 17. storočí v Európe podlomili autoritu pápežov. Súčasťou kritiky bolo aj odsúdenie samotnej idey križiackych výprav, čo sa prehĺbilo v osvietenstve s trvalými následkami do dnešných čias. Na druhej strane, časť západnej spoločnosti sa k ich historickému odkazu hlási dodnes, vyzdvihujúc obranu vlastných hodnôt. Výzva na oslobodenie východných cirkví pápežom Urbanom II. viac prehĺbila rozkol s východným gréckym pravoslávnym kresťanstvom a prispela k opätovnej radikalizácii moslimského sveta.
Protižidovské pogromy sa vyskytli aj počas prvej križiackej výpravy v Porýní. Križiaci sa v priebehu roka 1096 aktívne podieľali na násilnostiach voči Židom, čo súviselo s vybičovaným náboženským zanietením a očakávaniami konca sveta. Mnohí Židia sa z obavy pred usmrtením dali pokrstiť alebo si zvolili rituálne samovraždy.
Pád Západorímskej ríše a transformácia antického sveta
Rozpad Rímskej ríše a následné sťahovanie národov predstavujú epochálny zlom v dejinách Európy. Koniec obdobia antiky sa tradične spája s pádom Západorímskej ríše v roku 476, aj keď niektorí historici tento prechod vidia ako dlhší proces transformácie.
Charakter neskororímskej ríše: Kríza a reformy
V 3. storočí n. l. Rímska ríša čelila hlbokému hospodárskemu, spoločenskému a politickému rozvratu, okrem vonkajšieho ohrozenia. Severná hranica ríše čelila útokom Germánov, zatiaľ čo na východe sa konštituovala Novoperzská ríša Sásánovcov. Obdobie rokov 235 – 284 bolo mimoriadne kritické, keď sa na tróne vystriedalo viac ako dvadsať cisárov. Diokleciánovo-konštantínovské reformy radikálne zmenili charakter štátu, z Rímskej ríše sa stala autokratická monarchia. Ich základnou úlohou bolo zabezpečiť obranu ríše.
Dioklecián (284 – 305): Bol zvolený za cisára a spravoval východné oblasti, zatiaľ čo západ zveril Maximianovi. Vytvoril systém TETRARCHIE (dvaja Augusti a dvaja Caesari) s cieľom zabezpečiť efektívnu vládu a nástupníctvo. Kľúčová bola reforma armády: rozdelenie na pohraničné jednotky a mobilné útvary, čo zvýšilo jej bojaschopnosť (cca 400 000 mužov). Reorganizoval ríšsku správu, rozdelil veľké provincie na vyše sto menších, začlenených do 12 diecéz a neskôr 4 prefektúr (Oriens, Illyria, Italia, Galia). Ideové zjednotenie ríše sa pokúšal dosiahnuť pestovaním kultu starých rímskych božstiev, pričom manicheizmus a kresťanstvo postavil mimo zákon.
Konštantín I. Veľký (306 – 337): Po neúspešnom fungovaní tetrarchie zvíťazil v roku 312 pri Malvijskom moste nad Maxentiom, údajne vďaka podpore kresťanského Boha. Toto víťazstvo viedlo k Milánskemu ediktu (313), ktorým zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. Od roku 324 sa stal jediným cisárom Rímskej ríše. Jeho menová reforma so zlatým solidom stabilizovala menu a zabezpečila prostriedky pre zvýšené štátne výdavky. Dominátna forma vlády sa úspešne uplatňovala na východe impéria, no v západnej časti väčšina reforiem neprežila svojich strojcov.
Po Konštantínovej smrti prešla vláda na jeho synov, no po vzájomných bojoch sa samovládcom stal Constantius. Musel čeliť útokom Peržanov a Germánov. Cisár Julián (361 – 363) bol schopný vladár, ktorý obmedzil výdavky, zlepšil hospodárstvo a pokúsil sa obnoviť uctievanie starých božstiev (prezývka „odpadlík“). Po ňom nasledovali Jovianus, Valens (Východ) a Valentinianus I. (Západ), ktorých vládu poznačila rastúca moc byrokracie a korupcia. Na rímske územie prichádzajú Vizigóti utekajúci pred Hunmi, usadili sa ako federáti (cudzie kmene s vojenskou službou pre Rím).
Keďže rímski úradníci nedodržiavali zmluvné podmienky, Vizigóti sa vzbúrili a v bitke pri Hadrianopole (378) uštedrili rímskemu vojsku zdrvujúcu porážku, kde padol aj cisár Valens. Theodosius I. (379 – 395) ho Gratianus ustanovil za spolucisára Východu. Podarilo sa mu spacifikovať Vizigótov a začlenil ich ako žoldnierov do rímskej armády. Po víťazstve nad Flaviom Eugeniom v bitke pri rieke Frigidus (394) sa Theodosius stal posledným cisárom, ktorý sám vládol celému impériu.
Sťahovanie národov a vznik germánskych kráľovstiev
Sťahovanie národov (v užšom zmysle 375 – 568) predstavovalo presuny rôznych kmeňov, pričom hlavnú úlohu zohrali germánske kmene. Pohyby boli spôsobené pravdepodobne zhoršením klímy, preľudnením a túžbou po lepších životných podmienkach v Rímskej ríši. Germáni obývali oblasti za rýnskym a dunajským limes. Delili sa na Severných, polabských, severomorských, Západných (Alamani, Svébi, Frankovia) a Východných Germánov (Góti, Vandali, Heruli, Burgundi, Longobardi).
Počas vlády Theodosiových synov – Honoria (Západ) a Arcadia (Východ) – sa začali profilovať dve Rímske ríše: Západorímska a Východorímska. Skutočnú moc na Západe držal vojvodca Stilicho, na Východe vizigótsky kráľ Alarich. Stilicho porazil Vizigótov, no Svébi a Vandali prenikli na rímske územie. Po poprave Stilicha v roku 408 obliehal Rím Alarich. Honorius odmietal vykázat Vizigótom sídla v Noricu, a tak Alarich v roku 410 Rím dobil. Mesto prežilo päť dní drancovania. Dobytie Ríma malo obrovský psychologický účinok, znamenajúc koniec legendy o večnom trvaní Ríma.
V roku 418 Vizigóti s formálnym súhlasom cisárskeho dvora vytvorili vlastné kmeňové kráľovstvo v Akvitánii. Cisári už nesídlili v Ríme, ale v Ravenne alebo Miláne. Rimania sa stiahli z Británie, čo bol signál pre ďalšiu germánsku migráciu. Vandali prekročili Rýn v roku 407, dostali sa do Galie a neskôr do Hispánie, a napokon cez Gibraltár do severnej Afriky, kde vytvorili Vandalské kráľovstvo. Ostrogóti po zániku Húnskej ríše (po smrti Attilu v 453) ovládli strednú a severnú Itáliu, kde vytvorili Ostrogótske kráľovstvo na čele s Theodorichom. Longobardi migrovali z Labe cez naše územie a v roku 568 sa usadili na Apeninskom polostrove, kde vytvorili Longobardské kráľovstvo.
Romanizácia a barbarizácia: Vznik stredovekej spoločnosti
Germánske sťahovanie národov viedlo k dekompozícii antického a rímskeho sveta, pričom viedlo k vzájomnej kultúrnej adaptácii: romanizácii a barbarizácii. Na území Západorímskej ríše vznikli tzv. barbarské kráľovstvá. Vizigótov, ktorí sa usadili v rímskych provinciách, bolo menej ako 5 % obyvateľstva. Hospodárstvo Germánov bolo prevažne poľnohospodárske. Príchodom do úrodných oblastí (napr. Akvitánie) sa stretli s intenzívnejším poľnohospodárstvom a novými plodinami. Rímska kultúra sa prispôsobila, latinčina sa vulgarizovala a vznikali románske jazyky. Literatúra nedosahovala úroveň antickej. Niektoré germánske kráľovstvá, ako Franská ríša alebo Vizigótske kráľovstvo, nadobudli štátne črty s vlastnou legislatívou, mincami a sídlami panovníkov.
Mesto a vidiek: Transformácia urbánneho života
Koncept „úpadku a pádu“ Ríma zdôrazňuje, že Západorímska ríša sa rozložila zvnútra, nie zvonku. Kým antické mestá boli politickými a kultovými centrami, v stredoveku nadobudli mocenskú, hospodársku a civilizačnú funkciu. Medzi neskorou antikou a raným stredovekom došlo k ruralizácii spoločnosti, demografickej depresii, odlivu obyvateľstva na vidiek, úpadku centrálnej správy a organizovaného obchodu. Urbánna topografia sa zmenila: fórum, divadlo a kúpele nahradilo trhovisko, námestie a katedrála. Pochovávanie sa presunulo z exteriéru mesta do jeho vnútra, k chrámom.
Určitá kontinuita pretrvala v biskupských mestách, kde biskupi prebrali úlohu nielen nábožensko-kultúrnych, ale aj spoločensko-politických autorít. Pojem civitas pôvodne označoval sídlo biskupa, neskôr sa stal označením pre mesto ako také. Medzi 10. a 13. storočím, v dobe vrcholnostredovekej revolúcie, sa mestá etablovali ako centrá remeselnej výroby a obchodu. Upokojenie politickej situácie, nárast počtu obyvateľstva a hospodárskej produkcie viedli k obnoveniu diaľkového obchodu. Na Západe mizne otroctvo a tzv. Stadtluft macht frei (mestský vzduch oslobodzuje) umožnil poddaným získať osobnú slobodu po roku pobytu v meste. Mnoho nových miest bolo zakladaných pri antických mestách alebo hradoch, často s hradbami a udelenými mestskými právami. Remeselnícke cechy a kupecké gildy získali významné privilégiá, ako napríklad míľové právo.
Záver: Dedičstvo pre dnešok
Križiacke výpravy a pád Západorímskej ríše sú komplexné historické udalosti, ktoré nám pripomínajú, ako zásadne sa menila Európa. Od nábožensky motivovaných výprav, ktoré formovali politiku a obchodné trasy, až po postupný zánik impéria pod tlakom migrácie a vnútorných kríz, tieto obdobia ponúkajú cenné lekcie o sile viery, dynamike spoločnosti a transformácii civilizácií. Ich dedičstvo je cítiť dodnes v kultúre, náboženstve a geopolitike.
Často kladené otázky (FAQ)
Aké boli hlavné príčiny pádu Západorímskej ríše?
Hlavnými príčinami boli kombinácia vnútorných faktorov, ako hlboký hospodársky, spoločenský a politický rozvrat ríše, neefektivita reforiem v západnej časti, korupcia a oslabenie centrálnej moci. Vonkajšie faktory zahŕňali neustále útoky Germánov na severnej hranici a tlak Sásánovskej Perzie na východe, ako aj rozsiahle sťahovanie národov, najmä Hunov a Germánov, ktoré vyvrcholilo dobytím Ríma Vizigótmi v roku 410 a následným vznikom barbarských kráľovstiev na jej území.
Kto boli klúčové postavy Križiackych výprav?
Medzi kľúčové postavy patria pápež Urban II., ktorý vyzval na prvú križiacku výpravu, sultán Saladin, ktorý zjednotil moslimské sily a dobyl Jeruzalem, anglický kráľ Richard I. Levie srdce, ktorý viedol tretiu križiacku výpravu, a francúzsky kráľ Ľudovít IX., ktorý viedol dve výpravy do Egypta a Tunisu. Medzi ďalších patria byzantský cisár Alexios I. Komnenos, nemecký cisár Fridrich Barbarossa a pápeži ako Inocent III. a Gregor VII.
Aký bol vplyv Križiackych výprav na vzťahy medzi kresťanským Západom a Byzanciou?
Križiacke výpravy prehĺbili rozkol medzi západným latinským a východným gréckym pravoslávnym kresťanstvom. Napríklad výzva Urbana II. na oslobodenie východných cirkví namiesto zjednotenia prispela k ich odcudzeniu. Najväčší dopad mala Štvrtá križiacka výprava (1204), ktorá namiesto Svätej zeme dobyla a vyplienila Konštantínopol, hlavné mesto Byzantskej ríše. To viedlo k dočasnému zániku Byzancie a ustanoveniu Latinského cisárstva, čo ešte viac posilnilo vzájomnú nedôveru a nepriateľstvo medzi oboma vetvami kresťanstva.