Podcast o Kreatívne arteterapie a duševné poruchy

Kapitoly

Keď kresba povie viac ako slová

Schizofrénia a psychotické poruchy

Telo a myseľ: Tanečná terapia

Afektívne poruchy: Depresia a bipolárna porucha

Keď slová nestačia: Trauma a PTSD

Špecifiká práce s deťmi a v akútnych stavoch

Ako to vyzerá v praxi?

Sila nepriamej komunikácie

Čo sú umelecké terapie?

Pre koho sú vhodné?

Terapia a diagnózy

Konkrétne prínosy

Zbohom, neuróza

Zhrnutie a záver

Přepis

Nina: Určite to poznáš... sedíš na hodine, ktorá sa nekonečne vlečie, alebo si v strese pred písomkou, a zrazu zistíš, že si úplne bezmyšlienkovite počmáral celú stranu v zošite. Rôzne tvary, špirály, možno nejaké postavičky...

Šimon: Klasika. Robíme to všetci. Ale čo ak ti poviem, že tento úplne bežný zvyk je v skutočnosti miniatúrna, nevedomá verzia veľmi silného terapeutického nástroja?

Nina: Počkaj, takže moje čarbanice počas dejepisu sú... terapia? To znie až príliš dobre na to, aby to bola pravda.

Šimon: V podstate áno! Ten inštinkt, keď slová nestačia a potrebuješ niečo dostať von z hlavy na papier, je presne jadrom toho, o čom sa dnes budeme baviť. Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Dobre, Šimon, tak poďme na to. Keď hovoríme o psychiatrickej praxi, často si predstavíme tie najzávažnejšie diagnózy. Napríklad schizofréniu. Ako môže umenie pomôcť niekomu, kto má bludy alebo halucinácie?

Šimon: To je skvelá otázka, pretože práve tu arteterapia ukazuje svoju najväčšiu silu. Predstav si, že máš v hlave desivé, chaotické myšlienky, ktoré nedokážeš opísať slovami. Je to ako nočná mora, ktorú nevieš prerozprávať.

Nina: Desivá predstava.

Šimon: Presne. Arteterapia dáva pacientovi bezpečný priestor, aby túto nočnú moru... nakreslil. Aby ju takpovediac externalizoval, dostal ju z hlavy von na papier. Zrazu ten chaos nie je len vnútri, ale je vonku, na stole, a dá sa o ňom hovoriť. Stáva sa uchopiteľnejším.

Nina: Takže ten obrázok je vlastne taký most medzi pacientom a terapeutom?

Šimon: Úplne presne! Kresba slúži ako symbolický most pre komunikáciu. A výskumy to potvrdzujú. Skupinová arteterapia preukázateľne znižuje sociálnu izoláciu a zlepšuje sebadôveru u ľudí so schizofréniou.

Nina: Takže to nie je len o kreslení, ale aj o tom pocite spolupatričnosti v skupine.

Šimon: Áno. Dokonca jeden 12-týždňový program ukázal, že u pacientov so schizofréniou a schizoafektívnou poruchou výrazne klesol vnímaný stres a zlepšila sa im nálada. Zaujímavé je, že sebadôvera sa nezmenila, ale už len to zníženie stresu je obrovský úspech.

Nina: To je fascinujúce. Pri schizofrénii sa často hovorí nielen o problémoch s myslením, ale aj o pocite odcudzenia od vlastného tela. Ako keby telo a myseľ neboli spojené. Rieši to umenie nejako?

Šimon: Áno, rieši. Tento fenomén sa odborne volá „disembodiment“ a je to kľúčový problém. A tu nastupuje iná forma terapie – tanečno-pohybová terapia, alebo skrátene DMT.

Nina: Tanečná terapia? To si mám predstaviť, že pacienti tancujú balet?

Šimon: Vôbec nie! Nemusíš byť žiadny Rudolf Nurejev. Cieľom nie je estetický výkon, ale obnovenie spojenia s vlastným telom. Ide o vnímanie dychu, rytmu, jednoduchých pohybov, o to, aby človek znova cítil, kde jeho telo v priestore začína a končí.

Nina: Takže ide skôr o vnútorný prežitok, nie o choreografiu.

Šimon: Presne tak. Metaanalýzy ukazujú, že DMT významne znižuje takzvané negatívne symptómy schizofrénie, ako je napríklad strata radosti alebo motivácie. Zlepšuje vitalitu. A čo je zaujímavé, tieto účinky boli výraznejšie u žien ako u mužov.

Nina: To je naozaj špecifické. Takže pre niekoho je lepšia kresba, pre iného pohyb.

Šimon: Každý potrebuje niečo iné. Cieľom je nájsť cestu, ako znova prepojiť všetky časti osobnosti, ktoré choroba rozbila.

Nina: Poďme teraz k niečomu, s čím sa stretáva oveľa viac ľudí – k afektívnym poruchám, ako je depresia. Vieme, že je to jeden z najčastejších dôvodov invalidity vo svete. Ako tu pomáha umenie?

Šimon: Pri depresii je často problém vyjadriť pocity ako smútok alebo strach. Človek sa za ne hanbí, cíti sa slabý. Umelecká tvorba mu dovoľuje tieto emócie vyjadriť nepriamo, sociálne prijateľným spôsobom.

Nina: Ako to myslíš, že nepriamo?

Šimon: Nenakreslíš autoportrét s nápisom „som smutný“. Ale možno namaľuješ tmavú, daždivú krajinu. Alebo vytvoríš sochu, ktorá je zohnutá pod nejakou ťarchou. Je to projekcia. Svoj pocit premietneš do diela a tým sa jeho intenzita zníži. Je to bezpečnejšie.

Nina: To dáva zmysel. Je jednoduchšie hovoriť o tom, „čo je na obrázku“, než priamo o sebe. A čo bipolárna porucha? Tá má predsa aj manickú fázu, kedy je človek plný energie, až deštruktívny.

Šimon: Výborný postreh. V manickej alebo zmiešanej fáze je obrovské vnútorné napätie a zrýchlené tempo. Človek má chuť robiť tisíc vecí naraz, stráca zábrany. Tu arteterapia funguje úplne inak. Jej cieľom je upokojiť a uzemniť.

Nina: A ako sa to robí? Asi mu nedajú len tak plátno a farby, aby sa vybláznil, že?

Šimon: To určite nie, to by mohlo viesť ku kolapsu. Používajú sa veľmi štruktúrované techniky. Napríklad kreslenie mandál. To si vyžaduje sústredenie, presnosť, opakovanie vzorov. Pomáha to skrotiť tú roztrieštenú pozornosť a energiu, vniesť do chaosu poriadok. Funguje to ako nástroj na centrovanie.

Nina: Teraz sa dotknime jednej z najťažších oblastí – traumy a posttraumatickej stresovej poruchy, teda PTSD. Tu je problém často v tom, že človek o tej hroznej udalosti nedokáže alebo nechce hovoriť.

Šimon: A nie je to len o tom, že nechce. On často ani nemôže. Neurobiológia nám ukazuje niečo fascinujúce. Traumatické spomienky sú v mozgu uložené inak ako bežné spomienky. Sú kódované skôr vizuálne a zmyslovo, ako obrazy, zvuky, pachy.

Nina: A čo to znamená pre reč?

Šimon: Znamená to, že keď sa človeku pripomenie trauma, oblasť mozgu zodpovedná za reč – volá sa Brocova oblasť – sa doslova utlmí. Zníži svoju aktivitu. Človek stratí slová. Preto je klasická rozhovorová terapia niekedy na začiatku neúčinná alebo dokonca môže viesť k retraumatizácii.

Nina: Páni. Takže mozog sám bráni tomu, aby sme o tom hovorili. A tu prichádza na rad umenie, ktoré slová nepotrebuje, však?

Šimon: Presne tak! Kreatívne terapie sú pre prácu s traumou ako stvorené. Umožňujú pacientovi tú skúsenosť externalizovať a symbolicky ju znázorniť bez toho, aby o nej musel priamo hovoriť. Je to oveľa bezpečnejší prístup.

Nina: A deje sa v mozgu aj niečo ďalšie?

Šimon: Áno. Výskumy naznačujú, že kreatívna činnosť pomáha regulovať os hypotalamus-hypofýza-nadobličky, čo je naša hlavná stresová os, ktorá je pri PTSD hyperaktívna. Vytvára akoby nové nervové cestičky na spracovanie emócií. Komplexné metaanalýzy potvrdili, že umelecké terapie, hlavne dramaterapia a výtvarná arteterapia, významne znižujú symptómy PTSD.

Nina: Spomenul si dramaterapiu. To je tiež zaujímavé. Takže človek si môže tú traumu vlastne „prehrať“ v bezpečnom prostredí?

Šimon: Áno, v chránenom priestore, s terapeutom, môže preskúmať roly obete, agresora, ale aj záchrancu. To mu dáva pocit kontroly nad situáciou, ktorú pôvodne vôbec nemal pod kontrolou. Je to veľmi silné. A obzvlášť dôležité je to u detí a adolescentov.

Nina: Prečo práve u nich?

Šimon: Pretože deti často ešte nemajú vyvinuté verbálne schopnosti na opísanie toho, čo sa im stalo alebo čo cítia. Hra a kresba sú ich prirodzeným jazykom. V akútnych stavoch, napríklad pri ťažkej depresii alebo po samovražednom pokuse, je arteterapia vysoko účinná a hlavne prijateľná.

Nina: Čo znamená prijateľná? Že neodmietajú liečbu?

Šimon: Presne. Mladí ľudia sa do nej oveľa ochotnejšie zapoja a je u nich oveľa menšia šanca, že liečbu predčasne ukončia, v porovnaní s klasickou terapiou. Dokonca existuje výskum z akútnych psychiatrických oddelení, ktorý ukázal niečo neuveriteľné...

Nina: Som zvedavá...

Šimon: Zistili, že poskytovanie arteterapie štatisticky významne znížilo potrebu používania obmedzovacích prostriedkov. Teda menej izolácií, menej fyzického obmedzovania, menej sedatív. To je obrovský dôkaz jej upokojujúceho a stabilizačného účinku.

Nina: Šimon, toto všetko znie skvele, ale určite to nie je len o tom, dať niekomu papier a ceruzky. Práca s ľuďmi so závažnými diagnózami musí byť extrémne náročná. Aké sú hlavné zásady?

Šimon: Určite. Prvá a najdôležitejšia je vytvorenie bezpečia a takzvaného „containmentu“, teda kontejnovania, alebo ak chceš, bezpečného ohraničenia.

Nina: To znie ako nejaký kontajner.

Šimon: Je to tak myslené. Terapeut vytvára bezpečný kontajner pre pacientove emócie. Predstav si pacienta s psychózou. Ak mu dáš obrovský papier a vodové farby, ktoré sa rozlievajú, môže ho to úplne zaplaviť emóciami a jeho stav sa zhorší.

Nina: Aha, takže príliš veľa slobody môže byť na škodu.

Šimon: Presne. V takom prípade terapeut poskytne jasnú štruktúru. Malý, jasne ohraničený papier. Suché materiály ako ceruzky alebo pastely, ktoré sa dajú kontrolovať. Jasné zadanie. To dáva pocit istoty.

Nina: A čo u iných diagnóz? Napríklad u tej depresie, kde chýba motivácia?

Šimon: Tam je to naopak. U depresívneho pacienta, ktorý nemá energiu ani vstať z postele, je na začiatku potrebný viac direktívny prístup. Terapeut ho musí jemne postrčiť, dať mu jednoduchú úlohu, aby prekonal počiatočný odpor. Keď sa mu to podarí, zažije pocit úspechu.

Nina: A pri tej traume, ktorú sme spomínali?

Šimon: Tam je zase lepší nedirektívny prístup. Pacient, ktorý zažil traumu, stratil pocit kontroly nad svojím životom. Tým, že mu terapeut dovolí slobodne si vybrať materiál a tému, pomáha mu budovať stratený pocit kontroly a autonómie.

Nina: Ešte mi napadla jedna vec. Veľa z týchto pacientov môže byť voči terapii nedôverčivých alebo paranoidných. Ako arteterapia obchádza túto obranu?

Šimon: To je ďalšia jej superschopnosť. Umenie funguje ako takzvaný „sprostredkovateľský objekt“. Pacient nehovorí priamo o svojich desivých bludoch alebo o traume. Hovorí o „obraze“. Kritizuje farby, tvary, kompozíciu. Hovorí o „postave v príbehu“, ktorú vytvoril.

Nina: Takže hovorí o sebe, ale cez ten výtvor.

Šimon: Presne! Znižuje to úzkosť a obrany. Umožňuje to postupný náhľad bez priamej konfrontácie. Je to oveľa bezpečnejšia cesta, ako sa dostať k jadru problému.

Nina: A cieľom je teda len zmierniť tie zlé veci, symptómy? Alebo sa buduje aj niečo pozitívne?

Šimon: To je kľúčové. Moderné prístupy sa nezameriavajú len na redukciu psychopatológie. To by bolo málo. Hlavným cieľom je budovanie odolnosti. Terapeut pomáha pacientovi aktivovať a posilňovať jeho zdravú, dospelú časť.

Nina: Takzvaného „Zdravého dospelého“?

Šimon: Áno, je to termín napríklad zo schématerapie. Pomocou umenia pacient objavuje a rozvíja svoje silné stránky, učí sa sebaregulácii a adaptívnemu správaniu. Nejde len o to, aby choroba zmizla, ale o to, aby sa človek naučil žiť plnohodnotný život napriek nej.

Nina: Takže umelecké terapie nie sú len nejakým doplnkom, ale plnohodnotnou liečebnou metódou, ktorá stojí na pevných dôkazoch.

Šimon: Absolútne. Zatiaľ čo lieky stabilizujú chémiu v mozgu, umelecké terapie integrujú telesné a psychické prežívanie. Sú nenahraditeľnou súčasťou modernej starostlivosti o duševné zdravie.

Nina: Takže vidíme, že arteterapia má pevné miesto v modernej starostlivosti. Ale poďme na to prakticky. Čo si mám predstaviť pod pojmom... umelecké terapie? Znie to dosť široko.

Šimon: A ono to aj široké je, v tom dobrom zmysle. Oficiálne sa im hovorí kreatívne umelecké terapie. A nepatrí sem len maľovanie, ako si mnohí myslia.

Nina: Aha, takže to nie je len o štetcoch a farbách?

Šimon: Presne tak. Patria sem štyri hlavné prúdy — arteterapia, muzikoterapia, dramaterapia a tanečno-pohybová terapia. Je to vlastne spojenie psychoterapie a umenia.

Nina: Chápem. A cieľom je vytvoriť nejaké umelecké dielo? Musím byť nový Picasso, aby mi to pomohlo?

Šimon: Vôbec nie, to je častý mýtus. Cieľom nie je estetika, ale samotný proces. Ide o podporu osobnostného rastu a zotavenia v bezpečnom prostredí.

Nina: Takže môj výtvor môže vyzerať ako od škôlkara a je to úplne v poriadku?

Šimon: Je to viac než v poriadku! Ten výtvor je len nástroj. Dôležité je to, čo pri jeho tvorbe prežívaš a objavuješ.

Nina: Dobre, to dáva zmysel. A pre koho sú tieto terapie obzvlášť cenné?

Šimon: Sú skvelé pre ľudí s ťažkými duševnými ochoreniami. Hlavne pre tých, pre ktorých je veľmi ťažké... alebo až nemožné hovoriť o svojich emóciách a traumách.

Nina: Takže keď slová nestačia, nastupuje umenie.

Šimon: Presne. Kreatívne terapie totiž umožňujú takzvané „bottom-up“ spracovanie emócií. Znamená to, že ideme od tela a pocitov smerom k rozumu.

Nina: Počkaj, zdola nahor? To je ako... cítiť to skôr, ako to pomenujem?

Šimon: Áno! Krásne si to zhrnula. Integrujú sa zmyslové a telesné vnemy a obchádzajú sa tak kognitívne obrany. Proste sa dostaneme k jadru problému bez toho, aby nám v tom bránil mozog svojimi filtrami.

Nina: Dobre, a ako terapeut vie, ktorú metódu použiť? Súvisí to nejako s konkrétnou diagnózou pacienta?

Šimon: Určite. A preto je dôležité poznať diagnostický rámec. Používame medzinárodné klasifikačné manuály ako MKN alebo americký DSM.

Nina: Och, zase tie skratky... Prečo je to také kľúčové?

Šimon: Pretože tieto manuály sa vyvíjajú. A ten vývoj nám ukazuje, ako lepšie rozumieme jednotlivým poruchám. Vezmime si napríklad schizofréniu.

Nina: Dobre, dajme si príklad.

Šimon: Staršia klasifikácia MKN-10 delila schizofréniu na podtypy — paranoidná, hebefrenná a podobne. Lenže sa zistilo, že tieto škatuľky nie sú veľmi stabilné.

Nina: A čo sa zmenilo?

Šimon: Novšie manuály ako DSM-5 a MKN-11 od týchto podtypov upustili. Namiesto toho zaviedli koncept „spektra schizofrénie“ a hodnotia závažnosť symptómov. Napríklad pozitívnych, ako sú halucinácie, a negatívnych, ako je strata radosti alebo motivácie.

Nina: Rozumiem. Takže prístup je teraz viac individuálny. A čo ďalšie poruchy, napríklad depresia?

Šimon: Tam je tiež zaujímavý posun. Staršie manuály dávali všetky afektívne poruchy, teda poruchy nálady, do jednej kategórie. Dnes sa striktne oddeľujú bipolárne poruchy od depresívnych.

Nina: A to prečo?

Šimon: Lebo majú inú etiológiu, teda príčinu, a vyžadujú inú liečbu. A umenie tu vie veľmi pomôcť. Napríklad jedna štúdia od Kesikler a Akoğlu z roku 2025 ukázala, že umelecké techniky výrazne zlepšili náladu u ľudí so schizoafektívnou aj bipolárnou poruchou.

Nina: To je skvelý výsledok! Spomínali sme aj traumy. Čo napríklad posttraumatická stresová porucha, teda PTSD?

Šimon: Práve tam sú kreatívne terapie nenahraditeľné. Ako sme povedali, obchádzajú verbálnu bariéru. Metaanalýza od Wanga z roku 2025 potvrdila, že sú veľmi efektívnou intervenciou pri PTSD.

Nina: Takže ak to zhrniem — umelecké terapie nie sú len nejaké „kreslenie si“. Sú to plnohodnotné liečebné metódy založené na dôkazoch.

Šimon: Presne tak, Nina. Preukázateľne znižujú negatívne symptómy schizofrénie, redukujú depresiu a zmierňujú prejavy PTSD. A hlavne — pacienti ich veľmi dobre prijímajú.

Nina: Čo je asi polovica úspechu. Fascinujúce. A práve pri tých najzraniteľnejších skupinách, ako sú deti a adolescenti, to musí platiť dvojnásobne. Poďme sa pozrieť, aké špecifiká má arteterapia práve u nich.

Nina: Dobre, tým sme pokryli naozaj veľa. Ako poslednú tému si dnes poďme povedať niečo, čo sa zásadne zmenilo... a to je samotná klasifikácia porúch.

Šimon: Áno, to je skvelý bod na záver. Tie zmeny sú totiž obrovské.

Nina: Aký je teda ten najväčší koncepčný prevrat, o ktorom by sme mali vedieť?

Šimon: Tým najväčším je úplné zmiznutie pojmu „neuróza“ ako zastrešujúceho termínu. V manuáli DSM-5 úplne zanikol a v novom MKN-11 sa už tiež nepoužíva v pôvodnom zmysle.

Nina: Naozaj? Takže Freudove obľúbené slovo je oficiálne na dôchodku?

Šimon: Dá sa to tak povedať! Bol to jednoducho príliš široký pojem. Namiesto neho sa táto veľká kategória rozdelila na tri špecifickejšie.

Nina: Dobre, a ktoré to sú?

Šimon: Po prvé, máme úzkostné poruchy. Po druhé, obsedantne-kompulzívne a s nimi súvisiace poruchy. A po tretie, poruchy spojené so stresom a traumatom, kam patrí napríklad PTSD.

Nina: Takže pre zopakovanie: úzkostné, obsedantne-kompulzívne a poruchy spojené so stresom. Znie to oveľa presnejšie.

Šimon: Presne tak. Pomáha to odborníkom byť omnoho konkrétnejšími. Je to veľký krok vpred.

Nina: Aká fascinujúca cesta ľudskou psychikou. Od základných pojmov až po najnovšiu klasifikáciu. Šimon, veľmi pekne ti ďakujem, že si nám to všetko objasnil.

Šimon: Rado sa stalo, Nina. Bolo mi potešením.

Nina: A ďakujeme aj vám všetkým za počúvanie Studyfi Podcastu. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!