Podcast o Krajinná Architektúra a História Záhrad

Kapitoly

Úvod do dizajnu lesa

Matrica a mriežka krajiny

Kľúčové kompozičné prvky

Štyri zóny rekreácie

Hospodársky les a rekreácia

Dva druhy nástrojov

Sila zákonov a plánov

Ciele tvorby

Dve tváre pozemkových úprav

Plánovanie nadovšetko

Superhrdinovia menom vetrolamy

Čo je to historický sloh?

Pravidelné vs. Nepravidelné

Klasika proti Romantike

Ako vznikajú názvy?

Postmoderna v krajinárstve

Trvalo udržateľný rozvoj

Krajina ako dedičstvo

Superhrdinovia pri vode

Kameň alebo rastlina?

Ako vnímame krajinu?

Obraz, scenéria a ráz

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Takže les, ktorý vidíme na prechádzke, nie je len taká náhoda? Že niekto reálne plánuje, ako bude vyzerať o desiatky rokov?

Sofia: Presne tak! Je to celá veda a umenie zároveň. A je to úplne fascinujúce. Nie je to len o ťažbe dreva, ale aj o zážitku.

Tomáš: Neuveriteľné. Vitajte pri Studyfi Podcast. Sofia, poďme na to od základov. Čo to vlastne znamená „tvorba lesnej krajiny“?

Sofia: V podstate ide o to, že lesy, ktoré sú súčasťou lesného fondu, sa dajú vedome formovať. A to nielen pre hospodárske účely, ale hlavne pre rekreáciu, turistiku a dokonca aj liečbu.

Tomáš: Takže to nie je len o sadení stromčekov, kde je voľné miesto.

Sofia: Vôbec nie. V oblastiach, kde je lesnatosť nad 50 percent, les tvorí takzvanú „matricu krajiny“. Je to dominantný prvok, ktorý určuje celý ráz okolia.

Tomáš: A čo tam, kde je lesov menej?

Sofia: No, napríklad v poľnohospodárskej krajine tvoria lesy skôr takú mriežku alebo menšie plôšky. Ale aj tie sú kľúčové pre celkový obraz a biodiverzitu.

Tomáš: Chápem. Takže lesník je vlastne tak trochu aj krajinný architekt.

Sofia: Presne! A musí brať do úvahy strašne veľa vecí – od typu lesa, cez reliéf terénu až po druhovú skladbu drevín.

Tomáš: Čo sú také najdôležitejšie „nástroje“ v tomto lesnom dizajne?

Sofia: Skvelá otázka. Jedným z kľúčových prvkov je porastový okraj. To je ten prechod medzi lesom a lúkou. Správnym návrhom sa dá vytvoriť nielen krásny pohľad, ale aj priestor s obrovskou biodiverzitou.

Tomáš: A čo tie otvorené miesta uprostred lesa? Lúky alebo prieseky?

Sofia: Tie sú nesmierne dôležité! Prerušujú monotónnosť, vytvárajú výhľady a často sú farebnejšie a živšie než samotný lesný podrast. Dokonca aj obyčajná lesná cesta môže slúžiť ako kompozičný prvok, ktorý vedie tvoj pohľad.

Tomáš: Takže nabudúce v lese nebudem vidieť len stromy, ale umelecké dielo... alebo aspoň veľmi premyslený projekt.

Sofia: Presne tak! A to sme ešte nehovorili o sezónnych zmenách farieb...

Tomáš: Takže nie je les ako les, hlavne pokiaľ ide o oddych. Ako presne sa teda delia tieto rekreačné lesy?

Sofia: Je to celkom systematické. Predstav si to ako vrstvy. Hovoríme o štyroch funkčných zónach, od tej najupravenejšej až po takmer prírodnú.

Tomáš: Štyri zóny... to znie trochu ako nejaká strategická hra. Kde začíname?

Sofia: Začíname Zónou I. To je vlastne vstupná brána do rekreačného lesa, najbližšie k mestu. Má charakter lesného parku – sú tam lavičky, upravené chodníky, často aj nejaké bufety.

Tomáš: Aha, takže to je tá nedeľná prechádzková zóna pre rodiny. Čo nasleduje v Zóne II?

Sofia: Tá je pre aktívnejších. Je to pásmo pre športy – ihriská, dvorce, s väčším podielom trávnatých plôch. Taká lesná telocvičňa pod holým nebom.

Tomáš: Super! A predpokladám, že Zóna III je ešte hlbšie v lese, že?

Sofia: Presne tak. Tam už ide hlavne o pasívnu rekreáciu. Turistika, beh, hubárčenie... Les je tu oveľa prirodzenejší, s minimálnymi úpravami.

Tomáš: Dobre, takže máme park, ihrisko a turistickú zónu. Čo je tá posledná, Zóna IV?

Sofia: Zóna IV je v podstate hospodársky les, ktorý má aj rekreačné využitie. Nie je však primárne upravovaný pre estetiku a rekreáciu. Môžeš tam stretnúť lesníkov pri práci.

Tomáš: Takže tam si treba dávať pozor, aby ti na hlavu nespadol strom, keď zle odbočíš.

Sofia: Presne tak! Je to proste les, ktorý primárne slúži na produkciu dreva, ale je prístupný aj pre ľudí. Takže áno, treba byť opatrnejší.

Tomáš: Chápem. Tieto zóny teda určujú, ako sa les upravuje a využíva pre ľudí. Ale to je len jeden pohľad. Ako lesy delí samotný zákon?

Tomáš: Takže, keď chceme túto zložitú krajinu vedome formovať a plánovať, aké nástroje vlastne máme k dispozícii? Nie je to len o sadení stromov, však?

Sofia: To určite nie. V podstate môžeme tie nástroje rozdeliť na dve hlavné skupiny. Prvou sú tie technické a biologické, alebo ak chceš, výkonné.

Tomáš: Výkonné? Čo si pod tým mám predstaviť?

Sofia: Sú to veci, ktoré reálne vidíš v krajine. Nové stavby, farmy, cesty, ale aj vegetačné úpravy a voľba konkrétnych plodín na poliach. Všetko, čo sa fyzicky realizuje.

Tomáš: Okej, to je tá viditeľná časť. A tá druhá skupina?

Sofia: Tá je menej viditeľná, ale o to dôležitejšia. Sú to legislatívne nástroje. Vychádzajú zo zákonov a rôznych nariadení.

Tomáš: Znie to trochu... byrokraticky.

Sofia: Môže sa zdať, ale je to absolútne kľúčové. Think of it this way... je to ako mať stavebný plán predtým, než začneš stavať dom. Bez neho by bol chaos.

Tomáš: Dobrá analógia. Tak aké sú to plány?

Sofia: Máme tu napríklad zákon o ochrane prírody a krajiny, ktorý chráni vzácne lokality. Potom je tu Územný systém ekologickej stability, ktorý sa snaží posilniť lesy a lúky, aby bola krajina odolnejšia.

Tomáš: A je niečo, čo to všetko spája?

Sofia: Áno, a to je Krajinnoekologický plán. Ten sa na krajinu pozerá komplexne. Ale pre poľnohospodárov je najdôležitejší Projekt pozemkových úprav.

Tomáš: Čo presne robí? Znie to ako prehadzovanie papierov.

Sofia: Práve naopak! Je to základná doska pre všetko ostatné! Usporiadava pozemky, navrhuje cesty, veľkosť polí a chráni historické prvky ako sú medze či staré cesty. Je to vlastne taká vedecko-umelecká príprava pre krásnu a funkčnú krajinu.

Tomáš: Takže aký je konečný cieľ? Čo chceme dosiahnuť všetkými týmito nástrojmi a plánmi?

Sofia: Tých cieľov je viac. V prvom rade chceme odstrániť negatívne javy — či už sú to skládky, alebo erózia pôdy. Potom optimalizujeme využitie pôdy a chránime prírodu.

Tomáš: A čo história a estetika?

Sofia: Presne! Zhodnotíme historické štruktúry, napríklad staré terasy alebo kamenné múriky, a snažíme sa ich zachovať. A nakoniec, samozrejme, chceme dotvoriť krajinný obraz, aby bol nielen funkčný, ale aj pekný na pohľad. Pomocou stromov, vody... jednoducho, aby sa tam človek cítil dobre.

Tomáš: Takže to nie je len veda alebo len umenie. Je to syntéza oboch... a ešte oveľa viac.

Sofia: Presne tak. Tvorba poľnohospodárskej krajiny je komplexná disciplína, ktorá spája ekonómiu, kultúru, ochranu prírody aj estetiku.

Tomáš: Perfektné zhrnutie. A práve na tú estetiku a konkrétne prvky sa pozrieme hneď teraz...

Tomáš: Takže... keď sa robia pozemkové úpravy, nie je to len o presúvaní hraníc na mape. Aké to má reálne dopady na krajinu, Sofi?

Sofia: Presne tak, Tomáš. Má to dve strany mince. Na jednej strane, ak sa to spraví dobre, môžeme vytvoriť optimálne veľké polia, takzvané hony, a výrazne znížiť eróziu. To zlepší kvalitu pôdy, vody, a dokonca aj vzduchu.

Tomáš: A tá druhá strana mince je... predpokladám, keď sa to nespraví dobre?

Sofia: Žiaľ. Vtedy vznikajú obrovské, neekologické lány. Tie naopak eróziu zhoršujú, ničia biodiverzitu a poškodzujú vodné zdroje. Predstav si to ako postaviť panelák bez jediného stromu na sídlisku.

Tomáš: Chápem. Takže z jedného miesta zmiznú všetky rastliny aj zvieratá. To neznie veľmi ekologicky.

Sofia: Vôbec nie. A práve preto existujú nástroje, ako tomu zabrániť. Kľúčové sú územný a vodohospodársky plán.

Tomáš: To znie ako poriadna byrokracia. Čo presne robia?

Sofia: Zjednodušene povedané, sú to pravidlá hry. Územný plán rieši, kde sa bude stavať, kde bude rekreácia, kde cesty. A vodohospodársky sa stará o ochranu vodných zdrojov a tokov. Sú to mantinely, aby sa krajina neničila.

Tomáš: Dobre, takže existujú pravidlá. To je upokojujúce. Poďme sa pozrieť na nejaké konkrétne riešenia.

Sofia: Skvelý nápad. Jedným z najdôležitejších sú technické opatrenia priamo v teréne.

Tomáš: Keď sme hovorili o erózii. Existuje nejaké konkrétne opatrenie, ktoré naozaj funguje?

Sofia: Áno! A je to môj obľúbený príklad — vetrolamy! Sú to vlastne pásy stromov a krov, ktoré sa sadia naprieč krajinou, hlavne na nížinách, kde poriadne fúka.

Tomáš: Čiže len stromy, ktoré bránia vetru?

Sofia: Nielen to! Sú to takí malí superhrdinovia. Znižujú rýchlosť vetra, a tým chránia úrodnú pôdu pred odviatím. V zime zachytávajú sneh, ktorý na jar dodá vlahu. A samozrejme, sú domovom pre zvieratá a hmyz.

Tomáš: Takže zlepšujú pôdu, klímu a ešte aj podporujú život. To je celkom dosť na pár stromov.

Sofia: Presne tak! Ukazuje to, aké dôležité je premýšľať o krajine ako o celku. A práve o takomto komplexnom pohľade a ďalších limitoch si povieme viac v ďalšej časti.

Tomáš: Takže je jasné, že záhrady neboli vždy len o pestovaní mrkvy a jabĺk. Ale keď povieme, že záhrada je napríklad baroková... čo to vlastne znamená?

Sofia: To je skvelá otázka, Tomáš. Historický sloh v záhradnej tvorbe je v podstate súbor pravidiel. Je to spôsob, akým architekti organizujú prvky podľa určitých estetických kritérií, ktoré odrážajú danú dobu.

Tomáš: Takže taký recept na záhradu?

Sofia: Presne tak! A každý recept má tri hlavné ingrediencie. Prvou je prírodné prostredie – klíma, terén, rastliny. Druhou je stav spoločnosti – aké bolo zriadenie, tradície, vkus ľudí.

Tomáš: A tretia?

Sofia: Účel, pre ktorý bola záhrada navrhnutá. Vieš, inak vyzerá záhrada na meditáciu a inak na obrovské párty pre šľachtu. Všetky tieto tri veci spolu vytvoria jedinečný štýl.

Tomáš: Dobre, to dáva zmysel. Existuje nejaké základné delenie týchto štýlov, aby sme sa v tom nestratili?

Sofia: Určite. Najzákladnejšie delenie je na slohy pravidelné, alebo formálne, a nepravidelné, teda voľné. A je to presne to, ako to znie.

Tomáš: Takže pravidelné sú tie s pravítkom a kružidlom?

Sofia: Áno! V pravidelných záhradách je cítiť absolútnu vládu človeka nad prírodou. Všetko je geometrické, symetrické, kríky sú ostrihané do dokonalých tvarov. Cieľom bolo ukázať moc a poriadok.

Tomáš: To mi pripomína môj pokus ostrihať živý plot... vyzeralo to skôr, akoby naň spadol klavír.

Sofia: No, záhradníci vtedy museli byť naozaj majstri. Na druhej strane, nepravidelný alebo prírodno-krajinársky sloh sa snaží o presný opak. Chce pôsobiť prirodzene.

Tomáš: Takže ako divoký les?

Sofia: Skôr ako idealizovaná príroda. Architekt sa snaží napodobniť a vylepšiť to, čo vidí v krajine. Kľukaté cestičky, voľné skupiny stromov... dielo má pôsobiť tak, akoby vzniklo samo, bez zásahu človeka.

Tomáš: Dobre, takže máme tu súboj poriadku a chaosu. Alebo... skôr kontroly a prirodzenosti. Je tu ešte iný pohľad?

Sofia: Áno, môžeme sa na to pozrieť aj z hľadiska estetického pôsobenia. Tu rozlišujeme slohy klasické a romantické.

Tomáš: Ako v hudbe alebo literatúre?

Sofia: Presne tak! Klasický sloh pôsobí pokojne, vyvážene, je prehľadný a zdržanlivý. Patrí sem antické Grécko, Rím, a samozrejme renesancia, ktorá sa nimi inšpirovala.

Tomáš: A romantický?

Sofia: Ten je o emóciách! Vyjadruje napätie, podnecuje fantáziu, používa kontrasty a prekvapenia. Chce ťa udržať v strehu. Typickým príkladom je baroko, rokoko alebo neskorší romantizmus 19. storočia.

Tomáš: Super, to sú skvelé pomôcky. Posledná vec, čo ma zaujíma... prečo sa niečo volá „taliansky barok“ a iné zas „sloh Le Nôtra“?

Sofia: Názvy často odrážajú pôvod alebo hlavnú myšlienku. Niekedy sú odvodené od krajiny, kde štýl vznikol – ako spomínaný taliansky barok.

Tomáš: Logické.

Sofia: Inokedy od mena slávneho tvorcu alebo panovníka, ako napríklad sloh Le Nôtra, dvorného architekta Ľudovíta XIV. vo Versailles. Alebo názov vystihuje ducha doby.

Tomáš: Napríklad?

Sofia: Napríklad renesancia. Pochádza z talianskeho slova „rinascita“, čo znamená znovuzrodenie. A presne to sa dialo – umenie sa vracalo k antickým vzorom.

Tomáš: Fantastické. Takže, aby som to zhrnul, historické slohy môžeme deliť podľa vzťahu k prírode na pravidelné a nepravidelné, alebo podľa emócií na klasické a romantické. A ich názvy nám prezrádzajú, odkiaľ prišli a o čom boli. Perfektný základ!

Sofia: Presne tak. Teraz sme pripravení cestovať v čase.

Tomáš: Výborne! Tak sa poďme pozrieť na úplné začiatky. Aké boli prvé záhrady v starovekom Egypte? Boli prísne geometrické alebo skôr divoké oázy?

Tomáš: No a presne táto otvorenosť nás privádza k súčasnosti. Ako sa to všetko zmenilo v posledných desaťročiach? Predpokladám, že už nestaviame len barokové záhrady.

Sofia: To teda nie. Dnes sme v ére postmoderny a tá ovplyvnila úplne všetko, vrátane krajinárstva. Je to fascinujúce, lebo zrazu tu máme tri hlavné prístupy, ktoré fungujú vedľa seba.

Tomáš: Tri prístupy? Aké?

Sofia: Tak po prvé, stále existuje ten tradičný, estetický pohľad. Chceme, aby krajina bola jednoducho pekná. Potom je tu moderný prístup, ktorý je viac vedecký, zameraný na ekológiu a optimalizáciu.

Tomáš: Chápem. A ten tretí je postmoderný?

Sofia: Presne tak. Ten je o demokratizácii. O zapojení ľudí — bežných užívateľov — do tvorby prostredia. Už to nie je len o tom, čo povie jeden architekt. Dôležitý je spôsob myslenia, ktorý nám dáva pocit oprávnenia meniť prírodu... alebo ju naopak nechať tak.

Tomáš: Znie to, akoby v postmoderne platilo heslo „všetko je dovolené“. Takže môžem na záhrade skombinovať záhradného trpaslíka s antickou sochou a nazvať to umenie?

Sofia: Technicky áno! Ale to heslo neznamená chaos. Znamená skôr tvorivú slobodu a novú „kombinatoriku“. Postmoderna sa snaží nájsť to, čo je špecifické pre daný región, nie vytvárať uniformné, rovnaké parky po celom svete.

Tomáš: Takže originalita a rešpekt k miestu. To znie rozumne. S tým súvisí aj tá myšlienka, o ktorej sa dnes toľko hovorí... trvalá udržateľnosť?

Sofia: Áno, to je absolútne kľúčová premisa súčasnosti. Je to vlastne uvedomenie si, že naše zásahy do prostredia majú aj negatívne dopady. Musíme na to myslieť.

Tomáš: Ako by si to vysvetlila úplne jednoducho?

Sofia: Je na to skvelé prirovnanie: „Nezjedz semená, ktoré potrebuješ na budúcu úrodu.“ Ide o to, aby sme uspokojili naše potreby dnes... ale bez toho, aby sme ohrozili možnosti budúcich generácií.

Tomáš: To je veľmi silný obraz. Takže v krajinárstve to znamená napríklad používať zdroje tak, aby sme neničili biodiverzitu na desiatky rokov dopredu.

Sofia: Presne tak. Je to o rovnováhe a zodpovednosti.

Tomáš: A kedy sme si vlastne začali uvedomovať, že chrániť treba nielen jeden strom alebo jeden hrad, ale krajinu ako celok?

Sofia: Ten veľký posun nastal v 80. rokoch. Začali sme chápať, že aj kultúrna krajina ako taká je naše dedičstvo. Je to kombinované dielo prírody a človeka.

Tomáš: Takže už to neboli len pamiatky, ale celé oblasti?

Sofia: Áno. V roku 1985 na konferencii v Granade sa definovali takzvané „krajinné pamiatkové oblasti“. A celé to vyvrcholilo v roku 2000 prijatím Európskeho dohovoru o krajine vo Florencii.

Tomáš: Čiže je to už aj medzinárodne ukotvené. To je super.

Sofia: Je. Tento dohovor vlastne zjednotil prístupy k ochrane, výskumu a plánovaniu krajiny. A pomohol aj zjednotiť tú profesiu. Preto dnes hovoríme o „krajinnej architektúre“, aj keď sa študuje na rôznych typoch univerzít – technických, umeleckých či poľnohospodárskych.

Tomáš: Takže máme filozofický základ v postmoderne a etický v udržateľnosti. Teraz by ma zaujímalo, aké konkrétne nástroje a prvky títo krajinní architekti používajú. Pozrieme sa na to nabudúce?

Tomáš: Dobre, takže to sme mali vegetačné úpravy v lesnej krajine. Ale poďme teraz k vode. Ako sme na tom na Slovensku s riekami a vodnými plochami?

Sofia: To je skvelá otázka, Tomáš! Naša riečna sieť je vlastne dosť hustá. Problém je, že okrem pár výnimiek ako Dunaj, všetky naše rieky tu aj pramenia. Takže nemajú až tak veľa vody.

Tomáš: Aha! Takže máme veľa malých riečok, ale žiadne veľtoky, ak nerátame ten Dunaj.

Sofia: Dá sa to tak povedať. Ale aj tak je to dokopy takmer 50-tisíc kilometrov tokov! A k tomu máme asi 360 vodných nádrží s rôznymi funkciami – od výroby energie až po rekreáciu.

Tomáš: Super. A prečo sú vlastne také dôležité tie stromy a kríky okolo vody? Je to len na okrasu?

Sofia: Vôbec nie, aj keď estetická funkcia je dôležitá. Tieto porasty, odborne brehové porasty, majú kopu úloh. Chránia brehy pred eróziou, filtrujú vodu a dokonca fungujú ako vetrolamy pre okolité polia.

Tomáš: Takže taký obyčajný strom pri rieke je vlastne superhrdina. Drží breh, čistí vodu a ešte aj bojuje proti vetru!

Sofia: Presne tak! Je to taký multifunkčný strážca ekosystému. A čo je dôležité, slúžia aj ako biokoridory, teda diaľnice pre zvieratá v krajine.

Tomáš: A ako sa rozhoduje, čo sa pri tej vode vysadí alebo postaví? Niekde vidím betónové korytá a inde zas len prirodzené brehy.

Sofia: V zásade sú tu dva hlavné pohľady. Technický a biologický. Ten technický rieši hlavne bezpečnosť – napríklad v mestách, kde treba zabrániť povodniam, sa používajú aj technické úpravy ako kamenné spevnenie.

Tomáš: Chápem, tam ide o ochranu majetku a ľudí.

Sofia: Presne. A potom je tu biologické hľadisko, ktoré rieši, aké rastliny a dreviny tam vysadiť. Cieľom je vytvoriť stabilný, ale zároveň živý a pestrý ekosystém, ktorý plní všetky tie funkcie, čo sme spomínali.

Tomáš: Takže ideálne je nájsť nejaký kompromis medzi oboma, však?

Sofia: Určite. Najlepšie sú kombinované riešenia, ktoré sú bezpečné a zároveň ekologické a pekné na pohľad. Pri vode to nie je len o toku samotnom, ale o celom živom priestore okolo neho.

Tomáš: Perfektne vysvetlené. A keď už hovoríme o koridoroch pre zvieratá, čo tie naše, ľudské? Poďme sa pozrieť na dopravné prvky v krajine.

Tomáš: No dobre, takže máme všetky tie štruktúry a prvky, ale ako vlastne povieme, či je nejaká krajina... no, „pekná“? To znie strašne subjektívne.

Sofia: Presne tak! A práve preto existujú rôzne metódy, ako túto subjektívnu percepciu uchopiť. V podstate ich môžeme rozdeliť do štyroch hlavných skupín.

Tomáš: Štyroch? Dobre, som zvedavý.

Sofia: Prvá je profesionálna metóda. Tam krajinu hodnotia experti – ekológovia, architekti... Majú na to svoje presné, objektívne kritériá.

Tomáš: Jasné, ako filmoví kritici. A ďalej?

Sofia: Potom je psychologicko-fyzická metóda. Tá sa pýta priamo ľudí, ktorí v tej krajine žijú, napríklad cez dotazníky. Dajú im fotky a pýtajú sa: páči sa vám toto? Cítite sa tu dobre?

Tomáš: Aha, to sú zase divácke hodnotenia na internete.

Sofia: Presne tak! Ešte máme kognitívny prístup, kde ľudia voľne formulujú svoje názory, a nakoniec skúsenostný. Ten je založený na historickej pamäti a vzťahu miestnych ku krajine po generácie.

Tomáš: Dáva to zmysel. Ale keď hodnotíme krajinu, čo presne hodnotíme? Len to, čo vidíme?

Sofia: Dobrá otázka! Rozlišujeme tri kľúčové pojmy. Máme krajinný obraz, krajinnú scenériu a krajinný ráz.

Tomáš: To znie ako z hodiny výtvarnej. Čo je čo?

Sofia: Predstav si to takto. Krajinný obraz je ako fotografia. Je to statický záber toho, čo vidíš – reliéf, mozaika lesov, polí, budov.

Tomáš: Okej, obraz je fotka. Chápem.

Sofia: Krajinná scenéria je skôr ako video. Zachytáva aj pohyb a zmeny. Pohyb tieňov, stromy vo vetre, zvieratá... je to dynamické a náladové.

Tomáš: Super analógia. A ten posledný? Krajinný ráz?

Sofia: Krajinný ráz je jedinečný charakter toho miesta. Jeho... duša. Spája prírodné, kultúrne a historické črty, ktoré robia tú oblasť neopakovateľnou. Je to to, čo odlišuje Spiš od Záhoria.

Tomáš: Takže, aby som to zhrnul pre dnešok. Krajinu môžeme hodnotiť rôznymi metódami, od expertných až po tie, ktoré sa pýtajú miestnych. A to, čo vnímame, môžeme rozdeliť na obraz, teda statickú fotku, scenériu, čiže dynamické video, a ráz, čo je unikátny charakter miesta.

Sofia: Perfektne zhrnuté, Tomáš. Nič by som nedodala.

Tomáš: Výborne! Týmto sme na konci nášho dnešného bádania v krajinnej ekológii. Sofia, opäť raz ti veľmi pekne ďakujem za skvelé a zrozumiteľné vysvetlenia.

Sofia: Aj ja ďakujem za pozvanie. Bolo mi potešením.

Tomáš: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že sa vám to páčilo a že ste sa niečo nové naučili. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa krásne!