Podcast o Konceptuálne umenie na Slovensku v 60. rokoch

Kapitoly

Úvod do konceptuálneho umenia

Július Koller a jeho More

Hudba pre oči

Umenie na jeden dych

Dve tváre sochy

Príroda a monumenty

Od sochy k prostrediu

Kľúčoví autori a diela

Zhrnutie a záver

Přepis

Peter: Vedieť, že pri konceptuálnom umení je dôležitá myšlienka, vám možno zaistí trojku. Ale vedieť, prečo obyčajný nápis „more“ od Júliusa Kollera zmenil slovenské umenie, to je rozdiel medzi priemerom a čistou jednotkou.

Lenka: Presne tak, Peter! A my vám dnes ukážeme presne tento rozdiel.

Peter: Super! Tak poďme na to. Počúvate Studyfi Podcast.

Lenka: Takže, konceptuálne umenie. Zabudnite na dokonalé maľby. Tu ide o ideu. Ako povedal Duchamp, umenie je myšlienka. Dôležitejší je koncept v hlave umelca, než to, čo reálne vytvorí.

Peter: Čiže umelci v podstate odmietli tradičné sochy a obrazy a začali viac... premýšľať?

Lenka: Zjednodušene povedané, áno. A skvelým príkladom je práve Slovák Július Koller.

Peter: Dobre, tak poďme na to jeho slávne dielo 'More'. Prečo je to také dôležité?

Lenka: Predstav si to. Namiesto obrazu mora ti Koller ukáže len textový nápis 'more'. Nepotrebuješ ho vidieť, stačí si ho predstaviť. Myšlienka úplne nahradila obraz.

Peter: Aha! Takže to aktivuje našu predstavivosť. A všimol som si, že ten rukopis trochu pripomína vlnenie.

Lenka: Presne! Aj takýto detail podporuje hlavnú ideu. Týmto vlastne odštartoval slovenský koncept a neskôr v tom pokračoval napríklad v cykle Antióbraz.

Peter: Fascinujúce. Takže myšlienka je kráľ. Čo tu máme ďalej?

Peter: Takže to sme mali konceptuálne umenie v kocke. Ale poďme na konkrétneho umelca. Kto ďalší je kľúčový pre maturitu?

Lenka: Určite Dezider Tóth, známy aj ako Monogramista T.D. Jeho tvorba je plná hravosti a paradoxov.

Peter: Monogramista T.D. To znie záhadne. Čím je taký výnimočný?

Lenka: Napríklad jeho cyklus "Partitúry". To je viac ako tridsať kresieb na notovom papieri.

Peter: Notový papier? Takže to má niečo spoločné s hudbou?

Lenka: Práveže nie priamo. On využíva ten notový papier ako scénu pre minipríbehy. Diela ako "Uspávanka" alebo "Roleta ticha" sú skvelými príkladmi. Je to vlastne vizuálna poézia.

Peter: Chápem, je to hra s tvarom a významom. A čo ďalšie diela?

Lenka: Jeho performancia "Dychovka" je legendárna. Snažil sa vlastným dychom doplniť písmeno L na čierny štvorec.

Peter: Takže sa snažil... doslova vdýchnuť umeniu život?

Lenka: Presne tak! Je to odkaz na Malevičov slávny čierny štvorec. Ukazuje to, aké dôležité sú myšlienka a proces.

Peter: Fascinujúce. Takže pri ňom nejde len o výsledok, ale o celý ten akt tvorby.

Lenka: To je kľúčové. A presne o tomto procese sa budeme baviť aj pri ďalšom umeleckom smere.

Peter: A keď sme pri vizuálnom umení, poďme na niečo trojrozmerné. Lenka, ako to vyzeralo so sochárstvom?

Lenka: Bola to fascinujúca doba plná protikladov. Na jednej strane sme tu mali silný odkaz tradičného.

Peter: Čo presne myslíš pod tradičným?

Lenka: Mám na mysli vplyv skupiny Galandovcov, napríklad umelcov ako Kompánek, Tóth či Rudavský. Tí sa venovali archetypálnym tvarom a pracovali hlavne s drevom.

Peter: A ten protiklad? To znie zaujímavo.

Lenka: Presne tak. Na druhej strane stáli technologické experimenty! Milan Dobeš tvoril luminokinetické plastiky, ktoré doslova svietili a hýbali sa. Alebo Štefan Belohradský, ten zas pracoval s epoxidom a plexisklom.

Peter: Počkaj, takže socha z plexiskla? To znie skôr ako niečo z Ikey.

Lenka: Presne tak, bol to odvážny krok vpred. Experimentovalo sa s čímkoľvek, čo prišlo umelcom pod ruku.

Peter: A existovali aj nejaké iné smery okrem týchto dvoch?

Lenka: Určite. Pod vplyvom Brita Henryho Moora sa rozšírila organická plastika. Autori ako Juraj Rusňák či Vladimír Môťovský tvorili amébovité a vajcovité tvary.

Peter: A kde tieto veľké diela vlastne vznikali? V malých ateliéroch?

Lenka: To je skvelá otázka! Kľúčové boli sochárske sympóziá. Boli to veľké stretnutia umelcov, kde tvorili monumentálne diela priamo v prírode alebo v meste. Napríklad vo Vyšných Ružbachoch sa pracovalo s kameňom a v Moravanoch nad Váhom s drevom.

Peter: Takže to umenie doslova vyšlo medzi ľudí. Super! Ale ako sa na takéto moderné a často abstraktné umenie pozeral vtedajší režim? To si povieme nabudúce.

Peter: Poďme teda na našu poslednú tému. A tá je poriadne dynamická – slovenské výtvarné umenie.

Lenka: Presne tak, Peter. A špeciálne 60. roky, kedy sa diala doslova revolúcia. Umelci prestali vnímať sochu len ako objekt na podstavci.

Peter: Čo tým myslíš? Ako to vyzeralo v praxi?

Lenka: Predstav si, že namiesto pozerania na sochu... do nej vstúpiš. Presne o to išlo! Umelci začali tvoriť komplexné prostredia, takzvané environmenty, ktoré ťa obklopili.

Peter: Znie to ako úniková hra, ale s umením!

Lenka: V podstate áno! Skvelým príkladom bola akcia *Polymuzický priestor* v Piešťanoch, kde sa spojila socha, svetlo aj hudba do jedného zážitku.

Peter: Kto boli hlavní hráči tejto scény?

Lenka: Určite Jozef Jankovič s dielom *Obete varujú* pre pamätník SNP, ktoré využívalo stiesnený priestor. Alebo Stano Filko a jeho vesmírne inštalácie.

Peter: A neboli to len muži, však?

Lenka: Vôbec nie! Jana Želibská priniesla odvážne témy ženského tela. A Alex Mlynárčik zas vytváral skôr happeningy, ako jeho slávny *Festival snehu*.

Peter: Takže obrovský rozkvet... ktorý sa ale asi neskončil dobre.

Lenka: Žiaľ, nie. Po roku 1971 prišla normalizácia a tieto progresívne diela boli zakázané alebo zničené. Nastúpil opäť socialistický realizmus.

Peter: To je teda silný záver. Dnes sme toho prebrali naozaj veľa. Verím, že vám to pomôže. Lenka, ďakujem ti veľmi pekne.

Lenka: Aj ja ďakujem. A vám, milí študenti, držíme palce!