Podcast o Komplexný Prehľad Fyzikálnej Chémie

Kapitoly

Prvá veta termodynamiky

Energia ako v banke

Záhada napučaného hydrogélu

Termodynamická rovnováha v praxi

Smerovka prírody: Entropia

Od neporiadku k hydrogélom

Gibbsova energia: Rozhodca reakcií

Rovnováha a chemický tlak

Ako funguje baterka?

Energia a Nernstova rovnica

Využitie v praxi

Čo je rýchlosť reakcie?

Poriadok verzus molekularita

Najbežnejšie poriadky

Zložité reakcie a prax

Prechod na ďalšiu tému

Energia na povrchu

Kľúč k biokompatibilite

Lapači molekúl

Od gélu k suspenzii

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Predstav si, že sedíš na maturite z chémie a pred tebou pristane otázka: „Na základe akej termodynamickej veličiny môžeme opísať samovoľnosť napučiavania hydrogélu?“ Ticho... Väčšina študentov pri slove „termodynamika“ zamrzne. Ale ty nie. Ty sa len usmeješ, pretože presne o tomto si teraz povieme.

Lenka: Presne tak. A ukážeme si, že to nie je žiadna mágia. Je to čistá fyzikálna chémia, ktorá je prekvapivo logická.

Lukáš: Toto je Studyfi Podcast, kde ti pomáhame zvládnuť aj tie najťažšie témy.

Lukáš: Dobre, Lenka, poďme na to úplne od základov. Prvá veta termodynamiky. Znie to hrozivo, ale čo to v skutočnosti znamená?

Lenka: Vôbec to nie je hrozivé! V skratke hovorí, že energiu nemôžeš vytvoriť ani zničiť. Iba ju premieňaš z jednej formy na druhú. Je to taký vesmírny zákon zachovania energie.

Lukáš: Čiže žiadne perpetuum mobile? Stroj, ktorý by bežal večne bez prísunu paliva, je len sci-fi.

Lenka: Presne. Prvá veta to striktne zakazuje. Vždy musíš dodať nejakú energiu, aby si dostal prácu von. Nič nie je zadarmo, ani vo fyzike.

Lukáš: Okej, v učebniciach vidíme vzorec ΔU = Q + W. Vnútorná energia, teplo, práca... Ako si to má človek prakticky predstaviť?

Lenka: Predstav si vnútornú energiu, to U, ako zostatok na tvojom bankovom účte. Teplo Q a práca W sú len transakcie.

Lukáš: Takže ak systém prijme teplo, je to ako vklad na účet? A ak systém vykoná prácu, je to výber?

Lenka: Presne tak! Ak do systému energiu pridáš, či už vo forme tepla alebo práce, znamienko je kladné. Ak ju systém odovzdá okoliu, znamienko je záporné. Zostatok, teda vnútorná energia, sa podľa toho mení.

Lukáš: A čo je potom tá slávna entalpia, H?

Lenka: Entalpia je len taký šikovný pomocník pre chemikov. Väčšina reakcií prebieha pri konštantnom tlaku, napríklad v otvorenej kadičke. A entalpia nám vtedy hovorí presne to, koľko tepla sa pri takejto reakcii uvoľnilo alebo spotrebovalo. Je to vlastne teplo za bežných, „atmosférických“ podmienok.

Lukáš: Aha! Takže je to zjednodušenie, aby sme nemuseli stále sledovať aj zmeny objemu a tlaku.

Lenka: Bingo! Je to stavová funkcia, ktorá nám to uľahčuje.

Lukáš: Super, základy máme. Teraz späť k tej maturitnej otázke. Hydrogély. Sú to tie gélové guľôčky, čo nasajú vodu a zväčšia sa?

Lenka: Áno, presne tie. Alebo napríklad kontaktné šošovky či superabsorbenty v plienkach. Je to zosieťovaný polymér, ktorý dokáže nasať obrovské množstvo vody.

Lukáš: A prečo to robí? Čo ho k tomu núti z pohľadu termodynamiky?

Lenka: Hnacou silou je chemický potenciál. Znie to zložito, ale predstav si to ako „koncentráciu“ vody. Vonku, v čistej vode, je chemický potenciál vysoký. Vnútri suchého gélu je prakticky nulový.

Lukáš: A veci sa vždy snažia pohybovať z miesta s vyššou koncentráciou na miesto s nižšou. Ako keď si zaleješ čaj.

Lenka: Presne! Voda sa preto tlačí dovnútra polymérnej siete, aby tieto potenciály vyrovnala. Je to samovoľný proces, ktorý je poháňaný hlavne nárastom entropie – neusporiadanosti systému, keď sa voda mieša s polymérom.

Lukáš: Dobre, ale prečo tá gélová guľôčka nenapučiava donekonečna, až kým nepraskne?

Lenka: Lebo proti tomu pôsobí druhá sila! Tá polymérna sieť je elastická. Ako ju voda napĺňa, reťazce polyméru sa napínajú ako gumičky. Toto napínanie vytvára elastický protitlak.

Lukáš: Takže máme dve sily v súboji. Sila, ktorá chce gél nafúknuť vďaka miešaniu s vodou, a sila elastickej siete, ktorá sa bráni rozťahovaniu.

Lenka: Perfektne si to zhrnul! A presne v momente, keď sa tieto dve sily vyrovnajú, napučiavanie sa zastaví. Systém dosiahol rovnováhu.

Lukáš: A tu prichádza na scénu tá maturitná otázka! Ako sa volá veličina, ktorá nám povie, kedy táto rovnováha nastane?

Lenka: Je to Gibbsova energia, označovaná ako G. Pre samovoľné deje, ako je napučiavanie, musí jej zmena (ΔG) klesať. A v bode rovnováhy, keď sa napučiavanie zastaví, je zmena Gibbsovej energie presne nulová. ΔG sa rovná nule.

Lukáš: Takže odpoveď na maturite je: proces riadi Gibbsova energia a v bode rovnováhy je jej zmena nulová, lebo sa vyrovnal chemický potenciál vody s elastickým protitlakom siete. Znie to ako odpoveď na jednotku!

Lenka: Určite áno! A presne takto sa teória spája s praxou, napríklad pri vývoji materiálov pre medicínu.

Lukáš: Dobre, takže prvý zákon termodynamiky nám v podstate hovorí o zachovaní energie. Energia sa nestráca, iba mení formu. Ale to mi nestačí, Lenka.

Lenka: A v čom presne ti to nestačí, Lukáš?

Lukáš: Nehovorí mi to, PREČO sa veci dejú určitým smerom. Prečo mi káva na stole vždy vychladne a nikdy sa sama od seba neohreje?

Lenka: Perfektná otázka! A presne na to máme druhú vetu termodynamiky. Tá je ako dopravný predpis pre vesmír. Hovorí, ktorým smerom je jednosmerka.

Lukáš: Dopravný predpis pre vesmír? To sa mi páči. Takže, aký je ten predpis?

Lenka: V skratke, teplo vždy samovoľne prechádza z teplejšieho telesa na chladnejšie. Tvoja horúca káva odovzdáva teplo chladnejšiemu vzduchu v miestnosti, nie naopak.

Lukáš: To dáva zmysel. Ale musí za tým byť nejaký hlbší princíp, však?

Lenka: Určite. Tým princípom je stavová funkcia, ktorú zaviedol Clausius. A volá sa entropia. Značka S.

Lukáš: Entropia... to je to slávne slovo, ktoré každý spája s neporiadkom a chaosom.

Lenka: Presne tak! Druhá veta hovorí, že v izolovanom systéme celková entropia, teda miera neusporiadanosti, môže len rásť alebo zostať rovnaká. Nikdy neklesá.

Lukáš: Takže vesmír sa nevyhnutne stáva čoraz chaotickejším? Moja izba je toho jasným dôkazom.

Lenka: Tvoja izba je dokonalý termodynamický systém! Necháš ju tak a sama od seba sa neuprace. Naopak. Na upratanie, teda na zníženie entropie v izbe, musíš dodať energiu.

Lukáš: Dobre, chápem princíp s izbou. Ale ako sa takýto chaos aplikuje napríklad v chémii alebo v tvojej práci s hydrogélmi?

Lenka: Výborne, poďme na to. Spomínali sme prípravu PEGDA hydrogélov. Je to exotermický proces, uvoľňuje sa teplo. To je prvý zákon v praxi.

Lukáš: Áno, to si pamätám.

Lenka: Ale teraz si predstav ten hotový, suchý hydrogél. Vyzerá ako taká špongia na molekulárnej úrovni. Keď ho ponoríme do vody, začne nasávať vodu a napučiavať. A vieš, čo je hlavnou hnacou silou tohto procesu?

Lukáš: Predpokladám, že entropia?

Lenka: Presne! Molekuly vody a polymérne reťazce hydrogélu sa premiešajú. Vznikne oveľa neusporiadanejší, chaotickejší systém. A príroda miluje chaos. Entropia miešania prudko narastie a to ťahá vodu dovnútra.

Lukáš: Fascinujúce. Takže tá špongia saje vodu, lebo chce byť viac neusporiadaná.

Lenka: Zjednodušene povedané, áno. Samozrejme, proti tomu pôsobí elastická sila siete, ktorá sa napínaním stáva usporiadanejšou a jej entropia lokálne klesá. Rovnováha nastane, keď sa tieto dva efekty vyrovnajú.

Lukáš: Okej, ale sledovať entropiu celého vesmíru pri každej reakcii v labáku... to znie dosť neprakticky.

Lenka: To by bolo viac než nepraktické, bolo by to nemožné. Preto máme šikovnejšiu veličinu. Volá sa Gibbsova energia. Značka G.

Lukáš: Ďalšia energia? V čom je táto iná?

Lenka: Think of it this way: Gibbsova energia je taký manažér, ktorý zohľadní všetko dôležité a dá ti jasnú odpoveď. Zohľadní zmenu tepla, teda entalpiu, aj zmenu neporiadku, teda entropiu.

Lukáš: A aká je tá odpoveď?

Lenka: Je to jednoduché a pre chémiu absolútne kľúčové. Ak pri reakcii Gibbsova energia klesá, teda jej zmena, delta G, je záporná... reakcia prebehne samovoľne.

Lukáš: Takže ak je ΔG menšie ako nula, máme zelenú?

Lenka: Presne tak! Dej je exergonický. Ak je delta G kladné, reakcia sama neprebehne, musíme jej dodať energiu. A ak je delta G nula, systém je v rovnováhe.

Lukáš: Čo to presne znamená, že je systém v rovnováhe?

Lenka: To znamená, že reakcia prebieha tam aj späť rovnakou rýchlosťou. Zvonku sa zdá, že sa nič nedeje, ale na molekulárnej úrovni je to poriadne rušné. Vtedy sa reakčný kvocient stáva rovnovážnou konštantou K.

Lukáš: A táto konštanta súvisí s Gibbsovou energiou?

Lenka: Priamo! Platí slávny vzťah ΔG° = -RT ln K. Ukazuje, že čím je štandardná Gibbsova energia zápornejšia, tým väčšia bude rovnovážna konštanta a reakcia bude viac posunutá v prospech produktov.

Lukáš: Super, takže vieme predpovedať výsledok. Spomenula si ešte chemický potenciál. Čo si mám pod tým predstaviť?

Lenka: Chemický potenciál je v podstate Studyfi Podcast

Lukáš: Takže vďaka iónom nám roztoky vedú elektrický prúd. Ale poďme to posunúť na ďalší level. Čo ak by sme ten prúd nechceli len tak viesť... ale priamo ho v roztoku vyrobiť?

Lenka: Presne tak! A tým sa dostávame k srdcu elektrochémie — k galvanickým článkom. Všetci ich poznáme jednoducho ako baterky.

Lukáš: Baterky! Konečne niečo, čo si viem chytiť. Ako teda funguje taká obyčajná tužková batéria v ovládači?

Lenka: V podstate je to zariadenie, kde sa chemická energia samovoľnej redoxnej reakcie mení priamo na elektrickú. A skladá sa z dvoch hlavných častí, z dvoch polčlánkov alebo elektród.

Lukáš: A v tých polčlánkoch sa deje nejaká mágia, však?

Lenka: V podstate áno, chemická mágia! Na jednej elektróde, anóde, prebieha oxidácia. Tam sa uvoľňujú elektróny, takže anóda je záporný pól článku.

Lukáš: Anóda, oxidácia... to si vždy mýlim. Existuje nejaká pomôcka?

Lenka: Jasné! Skús si zapamätať anglickú frázu „An Ox“ — anóda je vôl. ANode a OXidation. A na druhej strane, na katóde, prebieha redukcia. Elektróny sa tam prijímajú, takže je to kladný pól.

Lukáš: An Ox! To si určite zapamätám. Takže elektróny si len tak cestujú z anódy na katódu a tým vzniká prúd, ktorý poháňa naše zariadenia.

Lenka: Presne tak. A tá sila, ktorá tie elektróny tlačí, sa volá elektromotorické napätie, alebo EMN. A tu je tá kľúčová vec... toto napätie je priamo spojené s Gibbsovou energiou reakcie.

Lukáš: Počkaj, Gibbsova energia... to sme preberali pri termodynamike. Zase sa nám to všetko krásne spája.

Lenka: Vždy sa to spája! Platí tu veľmi dôležitý vzťah: ΔG = -zFE. To v praxi znamená, že ak je reakcia spontánna, jej ΔG je záporné... a napätie článku E je kladné. A vtedy článok funguje!

Lukáš: To dáva zmysel. Ale ako vypočítame to napätie, keď nemáme úplne štandardné podmienky, čo je vlastne takmer vždy?

Lenka: Výborná otázka! Na to máme kráľovnú elektrochémie — Nernstovu rovnicu. V plnej kráse vyzerá trochu... odstrašujúco.

Lukáš: Ukáž ju! Som pripravený.

Lenka: Dobre teda. E sa rovná E nula mínus RT lomeno zF krát prirodzený logaritmus podielu aktivít. A tak ďalej...

Lukáš: Fúha. To je teda riadok. Už sa necítim taký pripravený. Je to vôbec na niečo dobré?

Lenka: Neboj sa! Toto je len teória. V praxi, pri bežnej teplote 25 stupňov, používame zjednodušenú verziu, ktorá je oveľa priateľskejšia: E = E° + (0,0591 / z) krát logaritmus podielu koncentrácií. S touto si už hravo poradíš.

Lukáš: Dobre, táto vyzerá oveľa lepšie. Takže okrem batérií, kde ešte túto rovnicu využijeme v reálnom živote?

Lenka: Napríklad v analytickej chémii. Vieš, na akom princípe funguje taký bežný pH meter?

Lukáš: Vôbec netuším. Vždy som si myslel, že je to nejaký senzor.

Lenka: Jeho sklenená elektróda je v podstate špeciálny koncentračný článok. Meria napätie, ktoré priamo závisí od koncentrácie vodíkových iónov v roztoku. A presne podľa Nernstovej rovnice potom prístroj prepočíta toto napätie priamo na hodnotu pH.

Lukáš: Wow! Takže aj obyčajné meranie pH v laboratóriu je vlastne čistá, nefalšovaná elektrochémia. To je fascinujúce.

Lenka: Presne tak. Je to všade okolo nás. Kľúčový poznatok je, že galvanický článok mení chemickú energiu na elektrickú a Nernstova rovnica nám povie, aké napätie z neho môžeme dostať.

Lukáš: Super. Takže sme si ukázali, ako z chémie získať elektrinu. Ale Lenka... dá sa to aj naopak? Použiť elektrinu na to, aby sme donútili prebehnúť nejakú reakciu, ktorá by sama od seba nešla?

Lukáš: Takže doteraz sme riešili, či reakcia vôbec prebehne. Ale to je len polovica príbehu, však? Čo tak otázka... ako rýchlo?

Lenka: Presne tak, Lukáš! A tým sa dostávame k chemickej kinetike. Je to veda o rýchlosti. Predstav si to ako sledovanie, ako rýchlo ti z taniera miznú reaktanty a pribúdajú na ňom produkty.

Lukáš: Tomu rozumiem až príliš dobre. Ako to ale meriame matematicky?

Lenka: Základom je kinetická rovnica. Hovorí nám, že rýchlosť, označujeme ju ako 'v', sa rovná nejakej rýchlostnej konštante 'k' násobenej koncentráciami reaktantov umocnenými na isté exponenty. Napríklad v = k krát koncentrácia A na alfa krát koncentrácia B na beta.

Lukáš: Počkaj, alfa a beta? To nie sú tie čísla spred vzorcov v rovnici? Tie stechiometrické koeficienty?

Lenka: Výborná otázka! A presne toto je častá chyba. Tieto exponenty, ktorým hovoríme parciálne poriadky reakcie, sa musia zistiť experimentálne! Nemajú nič spoločné so stechiometriou. Súčet týchto exponentov nám dáva celkový poriadok reakcie.

Lukáš: Takže ak mám reakciu 2A + B, poriadok nemusí byť vôbec dva voči A a jedna voči B?

Lenka: Presne tak! To je kľúčový rozdiel medzi poriadkom a molekularitou. Poriadok je to, čo nameriame v laboratóriu. Molekularita je teoretické číslo – hovorí, koľko častíc sa musí reálne zraziť v jednom kroku, aby reakcia prebehla. Väčšinou je to jedna alebo dve, výnimočne tri.

Lukáš: Aha! Takže to, čo je na papieri, nemusí byť to, čo sa deje v kadičke.

Lenka: Presne si to vystihol. Vždy ver experimentu, nie rovnici.

Lukáš: Dobre, a aké sú teda tie najbežnejšie poriadky, ktoré v experimentoch vidíme?

Lenka: Najčastejšie sa stretávame s reakciami prvého a druhého poriadku. Pri prvom poriadku rýchlosť závisí len od koncentrácie jedného reaktantu v prvej mocnine. Koncentrácia klesá pekne exponenciálne.

Lukáš: A to má nejakú praktickú vlastnosť?

Lenka: Áno, jej polčas premeny, teda čas, za ktorý zreaguje polovica látky, je vždy rovnaký. Nezáleží na tom, s koľkými kilami začneš, polovica zmizne vždy za ten istý čas. Klasický príklad je rádioaktívny rozpad.

Lukáš: A druhý poriadok?

Lenka: Tam je to iné. Rýchlosť závisí od koncentrácie na druhú. A tu polčas premeny už závisí od počiatočnej koncentrácie. Čím viac látky máš na začiatku, tým kratší je polčas premeny.

Lukáš: Super, ale reálne reakcie asi nie sú takéto jednoduché, či?

Lenka: Máš pravdu, väčšinou sú to zložité procesy. Môžu byť bočné, kde z jednej látky vzniká viac produktov naraz, alebo následné, kde produkt jednej reakcie je reaktantom pre ďalšiu. Ako na montážnej linke.

Lukáš: A tam platí, že reťaz je taká silná, ako jej najslabší článok?

Lenka: Presne tak! Hovoríme tomu rýchlosť určujúci krok. Celá reakcia je taká rýchla, ako jej najpomalší krok. A potom máme ešte vratné reakcie, ktoré idú dopredu aj dozadu, až kým nedosiahnu rovnováhu.

Lukáš: A vidíme takúto zložitú kinetiku aj niekde v praxi? Napríklad pri tej tvojej práci s hydrogélmi?

Lenka: Perfektný príklad! Tvorba našich hydrogélov fotopolymerizáciou je ukážková reťazová reakcia. Má tri fázy: iniciáciu svetlom, rýchly rast reťazca a nakoniec termináciu, keď sa dva rastúce reťazce zrazia.

Lukáš: A čo je na tom to zaujímavé?

Lenka: Ten trik je v tom, že keď do zmesi pridáme iný polymér, brutálne zvýšime viskozitu. A teraz si predstav tie veľké, neohrabané rastúce reťazce... zrazu sa v tom hustom prostredí nevedia nájsť. Tým pádom sa spomalí terminácia a celá polymerizácia sa paradoxne extrémne zrýchli! Hovorí sa tomu gél-efekt.

Lukáš: Takže si vytvoríte kontrolovanú dopravnú zápchu, ktorá vlastne vedie k rýchlejšiemu výsledku. To je geniálne.

Lenka: Presne tak. Kinetika je plná takýchto prekvapení.

Lukáš: Fantastické. Takže rýchlosť ovplyvňuje koncentrácia a mechanizmus reakcie. Ale čo taký najznámejší urýchľovač všetkého... teplota? Vždy sa mi zdá, že keď niečo zohrejem, ide to rýchlejšie.

Lenka: A máš úplnú pravdu. Teplota je absolútne kľúčový hráč. Ale jej vplyv je trochu zložitejší a popisuje ho slávna Arrheniova rovnica. Ale to si nechajme na ďalšiu časť.

Lukáš: Dobre, takže sme prebrali, čo sa deje vo vnútri roztokov, ale čo sa deje na ich okraji? Na povrchu? To je predsa úplne iný svet, však?

Lenka: Presne tak, Lukáš! A je to svet, kde sa dejú fascinujúce veci. Vitajte pri našej poslednej téme, ktorou je povrchová chémia.

Lukáš: Takže, prečo je ten povrch taký špeciálny?

Lenka: Predstav si molekuly vo vnútri kvapky vody ako ľudí v dave. Sú obklopení z každej strany, sily sa navzájom rušia. Ale molekula na povrchu... tá má susedov len pod sebou a vedľa seba. Zhora na ňu takmer nič nepôsobí.

Lukáš: Aha, takže ju to ťahá dovnútra.

Lenka: Presne. A aby si dostal molekulu zvnútra na povrch, musíš vykonať prácu proti týmto silám. Táto energia sa nazýva povrchová energia alebo povrchové napätie. A príroda je lenivá, vždy sa snaží túto energiu minimalizovať.

Lukáš: A preto sú kvapky v beztiažovom stave guľaté! Snažia sa mať čo najmenší povrch.

Lenka: Vidíš, už to chápeš! A keď táto kvapka dopadne na nejaký pevný povrch, začne sa „súboj“ o to, či sa rozleje, alebo si udrží tvar. Tomu hovoríme zmáčanie.

Lukáš: A to sa meria tým kontaktným uhlom, však? Ako to presne funguje?

Lenka: Áno. Ak je uhol menší ako 90 stupňov, povrch je hydrofilný a voda ho dobre zmáča. Ak je väčší, povrch je hydrofóbny, ako taká naimpregnovaná bunda, a kvapka si udrží tvar guľôčky.

Lukáš: A prečo je toto dôležité, napríklad v tej bakalárke o hydrogéloch?

Lenka: Pretože to priamo ovplyvňuje biokompatibilitu. Človek by si myslel, že bunky budú milovať extrémne hydrofilné povrchy, ktoré zbožňujú vodu. Ale opak je pravdou. Ony sa najlepšie prichytávajú a rastú na povrchoch s miernou hydrofobitou.

Lukáš: To je prekvapivé. Takže ani príliš veľa lásky k vode nie je dobré?

Lenka: Presne tak. Bunky potrebujú, aby sa na povrch najprv mohli prichytiť proteíny, a to sa na super-hydrofilných povrchoch nedeje efektívne.

Lukáš: Dobre. A ďalší dôležitý povrchový jav je adsorpcia. To je, keď sa niečo prichytí na povrch, však? Aký je rozdiel medzi adsorpciou a absorpciou?

Lenka: Skvelá otázka. Adsorpcia je ako prach na stole – je len na povrchu. Absorpcia je ako špongia, ktorá nasiakne vodu – látka prenikne do celého objemu.

Lukáš: To je super analógia. A tie izotermy, ako Langmuirova alebo BET, tie to len kvantitatívne opisujú?

Lenka: Presne. Langmuirova hovorí o jednej vrstve molekúl, ako keď parkujú autá na parkovisku, kde je len jedno poschodie. Keď sa zaplní, je koniec. BET izoterma to rozširuje aj na viacvrstvovú adsorpciu, ako parkovací dom. A to je extrémne dôležité napríklad pri meraní povrchu filtrov.

Lukáš: Posledná vec – disperzné sústavy. Ako sa v tom zorientovať? Pravé roztoky, koloidy, suspenzie...

Lenka: Všetko je to o veľkosti častíc. Pravé roztoky, ako slaná voda, majú častice menšie ako 1 nanometer. Sú homogénne. Potom máme koloidy, ako mlieko alebo gél, s časticami od 1 do 1000 nanometrov. Tie už rozptyľujú svetlo – to je ten známy Tyndallov efekt.

Lukáš: A potom sú hrubé disperzie, ako piesok vo vode, kde sú častice veľké a rýchlo sadajú na dno.

Lenka: Presne tak. A keď sa vrátime k hydrogélom z bakalárky, tie sú dokonalým príkladom koloidnej sústavy. Je to vlastne zosieťovaný polymér, ktorý v sebe ako špongia drží obrovské množstvo vody.

Lukáš: Takže, aby sme to zhrnuli. Dnes sme sa pozreli na povrchovú chémiu. Zistili sme, že povrchová energia spôsobuje, že kvapky sú guľaté a definuje, či sa povrch zmáča alebo nie.

Lenka: Presne. Ukázali sme si, že adsorpcia je kľúčový povrchový proces a že systémy môžeme deliť podľa veľkosti častíc od pravých roztokov až po hrubé disperzie.

Lukáš: Verím, že vám tento prehľad fyzikálnej chémie pomohol. Že ste si utriedili pojmy a hlavne, že sa už tejto skúšky nebojíte. To bol hlavný cieľ.

Lenka: Držíme vám palce! Učte sa s nami, učte sa s Studyfi. Majte sa krásne!

Lukáš: Dopočutia nabudúce.