Podcast o Komplexný prehľad biológie

Kapitoly

Úvod do biológie

Stupne organizácie života

Mikroskopickí obyvatelia

Dobrí, zlí a užitoční

Vírusy a mýty o prenose

Rastlinní dirigenti

Základné delenie rastlín

Stavebný materiál buniek

Štyri základné tkanivá

Evolúcia nervových sústav

Srdce a obehová sústava

Z vody na súš

Motor menom fotosyntéza

Prví priekopníci

Hranice bunky

Dve cesty k životu

Gonochoristi vs. Hermafroditi

Ochrana krehkej rovnováhy

Dva typy genetických chýb

Choroba alebo len riziko?

Čo sú krvné skupiny?

Univerzálni darcovia a príjemcovia

Kto riadi telo?

Stres a energia

Keď sa systém pokazí: Cukrovka

Hormón spánku

Čo je ekosystém?

Vzťahy v prírode

Prečo chrániť prírodu?

Přepis

Nina: Predstavte si, že sa pozeráte na mravca, ako lezie po liste. Vidíte len mravca a list, ale v skutočnosti je to celý svet. Ako sú tieto dve veci, a vlastne všetko živé, prepojené a usporiadané?

Šimon: A ako sa od jedinej bunky dostaneme až k celej planéte plnej života? To je presne otázka, na ktorú sa dnes pozrieme.

Nina: Počúvate Studyfi Podcast. Poďme teda na to, Šimon. Kde sa táto veľkolepá skladačka života začína?

Šimon: Začína sa na tej najmenšej úrovni. Základom všetkého je bunka. Je to taká prvá, najdôležitejšia lego kocka života.

Nina: Dobre, takže máme bunku. Čo nasleduje, keď spojíme viacero týchto „lego kociek“ dohromady?

Šimon: Keď sa spoja bunky s rovnakou funkciou, vytvoria tkanivo. A z rôznych tkanív vzniká orgán – napríklad srdce alebo list na strome.

Nina: A orgány net pracujú samostatne, však? Predpokladám, že sa spájajú do väčších celkov.

Šimon: Presne tak! Orgány tvoria sústavy orgánov, ako je naša tráviaca alebo dýchacia sústava. A keď spojíme všetky sústavy, máme kompletný organizmus. Teda napríklad teba, mňa, alebo toho mravca.

Nina: Takže od bunky sme sa dostali k celému mravcovi. Ale čo ten svet okolo neho?

Šimon: Teraz to začne byť ešte zaujímavejšie. Všetky mravce jedného druhu na lúke tvoria populáciu. A keď k nim pridáme všetky ostatné populácie – trávy, chrobáky, vtáky – máme spoločenstvo, odborne biocenózu.

Nina: Znie to ako obrovská párty rôznych druhov.

Šimon: Presne! A ak na túto párty pridáme aj neživé prostredie – slnko, vodu, pôdu – dostaneme ekosystém. Súhrn všetkých ekosystémov na Zemi je potom biosféra. Celá naša živá planéta.

Nina: Takže od celej živej planéty sa teraz pozrime na úplný opak. Na mikrosvet, ktorý voľným okom nevidíme. Čo sú zač títo jednobunkoví obyvatelia?

Šimon: Sú to kompletné živé organizmy v jedinej bunke. A delíme ich na dve hlavné skupiny – prokaryoty a eukaryoty. Je v tom jeden kľúčový rozdiel.

Nina: Dobre, som zvedavá. Aký?

Šimon: Predstav si prokaryotickú bunku, napríklad baktériu, ako garsónku. Všetko je v jednej miestnosti, DNA voľne pláva. Eukaryotická bunka je ako dom. Má oddelené „izby“ a tou hlavnou je jadro, kde je DNA bezpečne uložená.

Nina: To je skvelé prirovnanie! A ako sa tieto garsónky a domy rozmnožujú?

Šimon: Väčšinou veľmi jednoducho. Baktérie sa proste rozdelia na dve rovnaké kópie. Tomu hovoríme binárne štiepenie. Je to ako stlačiť ctrl+c, ctrl+v.

Nina: Efektívne. A čo tie zložitejšie, eukaryotické?

Šimon: Podobne, napríklad améba sa tiež delí. Ale také kvasinky vedia aj „pučať“, kedy na materskej bunke vyrastie nová, menšia dcérska bunka.

Nina: Takže ktoré z nich sú pre nás dôležité? Predpokladám, že to nie sú len tie, čo spôsobujú choroby.

Šimon: Presne tak. Hoci máme nebezpečných zástupcov, ako Plasmodium, ktoré spôsobuje maláriu, alebo Trypanosoma, ktorá má na svedomí spánkovú chorobu.

Nina: To znie desivo. Ale čo tí dobrí?

Šimon: Tých je oveľa viac! Taká črievička v jazere rozkladá organický odpad a je potravou pre ryby. Kvasinky sú naši malí pomocníci pri pečení chleba a výrobe piva.

Nina: Takže za ranné pečivo a piatkové pivo vďačíme kvasinkám!

Šimon: Áno! A potom sú tu cyanobaktérie, ktoré produkujú kyslík a viažu dusík z atmosféry. Sú to neviditeľní hrdinovia našej planéty.

Nina: Fascinujúce. Keď už hovoríme o chorobách, často sa spomína vírus HIV. Ako sa vlastne prenáša? Myslím, že je okolo toho veľa mýtov.

Šimon: To je veľmi dôležitá téma. HIV sa prenáša hlavne tromi spôsobmi. Nechráneným pohlavným stykom, krvou, napríklad pri zdieľaní ihiel, a z matky na dieťa počas tehotenstva či pôrodu.

Nina: A čo je kľúčové, ako sa určite NEprenáša?

Šimon: Bežným kontaktom sa neprenáša. Takže žiadny strach z podania ruky, objatia, spoločného jedla, kýchnutia alebo uštipnutia hmyzom. To sú všetko mýty.

Nina: Vďaka za toto objasnenie. Takže od mikróbov, ktoré nevidíme, sa teraz poďme pozrieť na niečo oveľa väčšie...

Šimon: Presne tak. A keď už hovoríme o veciach, ktoré sú na prvý pohľad skryté, rastliny sú dokonalým príkladom. Zvonku sa zdajú statické, ale vo vnútri... tam prebieha neuveriteľne zložitý a dynamický život.

Nina: To znie ako nejaký tajný svet. Čo presne riadi všetky tie procesy? Majú rastliny nejaký... riadiaci systém?

Šimon: V podstate áno! Nemajú mozog, ale majú niečo veľmi podobné – fytohormóny. Sú to chemickí poslovia, ktorí dávajú bunkám príkazy. Napríklad etylén, to je taký "hormón zrelosti".

Nina: Počkaj, ako keď dám zelený banán do vrecka s jablkom a on rýchlejšie dozrie? To je ono?

Šimon: Presne to je ono! Jablko uvoľňuje etylén a ten povie banánu: "Hej, je čas zožltnúť!" Každý hormón má svoju úlohu – jeden riadi rast, iný opadávanie listov.

Nina: Fascinujúce. Takže hormóny sú manažéri. Ale z čoho sú vlastne rastliny postavené? Je rozdiel medzi takou riasou v jazere a obrovským stromom?

Šimon: Obrovský! A to je základné delenie. Nižšie rastliny, ako riasy, majú jednoduché telo, takzvanú stielku. Nie sú tam skutočné korene, stonka ani listy. Všetko je to tak nejako... jeden celok.

Nina: A vyššie rastliny, ako ten strom?

Šimon: Tie už majú telo diferencované. Majú korene, stonku a listy – presne tak, ako ich poznáme. A čo je kľúčové, majú cievne zväzky, také vnútorné potrubie na vodu a živiny.

Nina: A čo dáva takej stonke pevnosť, aby udržala celú rastlinu?

Šimon: To je práca špecializovaných pletív. Predstav si to ako stavebný materiál. Mäkký parenchým je ako výplň. Kolenchým má zhrubnuté rohy a je pružný, ako plastové spevnenie. A potom je tu sklerenchým – ten je super pevný, takmer ako betón v bunkovom svete.

Nina: Teda od chemických signálov až po betónové bunky. Rastlinný svet je oveľa komplexnejší, ako som si myslela. A keď už hovoríme o pevných štruktúrach, čo tak sa pozrieť na tie živočíšne?

Šimon: Jasné. Živočíchy majú tiež svoje 'stavebné materiály'. Len ich voláme tkanivá. A sú štyri základné typy.

Nina: Štyri? To znie zvládnuteľne. Aké to sú?

Šimon: Prvým je krycie tkanivo, alebo epitel. To je ako fasáda na dome. Pokrýva povrch tela a vystiela dutiny. Chráni nás, ale aj vstrebáva látky.

Nina: Takže naša koža a výstelka čriev?

Šimon: Presne tak. Potom máme spojivové tkanivo. To je lepidlo a výplň tela. Patrí sem väzivo, chrupka, kosť a dokonca aj krv.

Nina: Počkaj, krv je tkanivo? To som nevedela.

Šimon: Áno, tekuté spojivové tkanivo. A nakoniec sú tu svalové a nervové tkanivo. Svalové zabezpečuje pohyb a nervové to všetko riadi.

Nina: A ako sa tieto tkanivá vyvíjali? Predpokladám, že prvotné živočíchy nemali hneď mozog.

Šimon: Určite nie. Think of it this way... Prvé jednoduché živočíchy, ako pŕhlivce, mali len difúznu nervovú sústavu. Je to len taká rozptýlená sieť neurónov po celom tele.

Nina: Takže žiadne centrum? Žiadny šéf?

Šimon: Žiaden. Funguje to na princípe: "dotkni sa ma kdekoľvek a celé moje telo zareaguje." Až neskôr, napríklad u červov, vznikla rebríčková sústava. To už sú uzly – gangliá – ktoré pripomínajú priečky na rebríku.

Nina: To už je o krok bližšie k mozgu, však?

Šimon: Presne. A vrcholom je trubicová sústava u nás, stavovcov. To je už centrálny počítač – mozog a miecha.

Nina: Fascinujúce. A podobný vývoj vidíme aj pri iných systémoch? Napríklad pri obehovej sústave?

Šimon: Áno, je to veľmi podobný príbeh. Mnoho bezstavovcov, napríklad hmyz, má otvorenú obehovú sústavu.

Nina: Čo to znamená, otvorenú? Že im krv len tak voľne prúdi v tele?

Šimon: V podstate áno. Srdce pumpuje telovú tekutinu, hemolymfu, priamo medzi orgány. Nie je to veľmi efektívne, ale pre malé organizmy to stačí.

Nina: A my máme akú?

Šimon: My, stavovce, máme uzavretú sústavu. Naša krv prúdi pekne v cievach – v tepnách a žilách. Je to ako prejsť z polievania záhrady hadicou na presný kvapôčkový zavlažovací systém.

Nina: Takže všetko smeruje k vyššej efektivite a centralizácii. Od jednoduchej siete k mozgu, od voľného prúdenia k cievam...

Šimon: Presne tak. A táto efektivita nám umožnila stať sa väčšími a komplexnejšími. A práve o tom, ako funguje ten najdôležitejší motor v našom tele – srdce – si povieme nabudúce.

Nina: Minule sme skončili pri srdci ako motore tela. Ale čo rastliny? Tie nemajú srdce, no predsa žijú a rastú. Ako to robia?

Šimon: Skvelá otázka, Nina. Rastliny sú majstrami v adaptácii. Ich najväčší skok bol prechod z vody na súš. Predstav si, že musíš zrazu dýchať, piť a stáť vzpriamene bez pomoci vody.

Nina: To znie ako... no, poriadna výzva. Ako to zvládli?

Šimon: Vytvorili si "technologické" novinky. Voskovú vrstvu, kutikulu, aby nevyschli. Maličké prieduchy na dýchanie, ktoré sa dajú otvárať a zatvárať. A hlavne... cievne pletivá.

Nina: Ako naše cievy, o ktorých sme hovorili?

Šimon: Presne! Xylém na vodu a floém na živiny. Taký vlastný vodovodný a distribučný systém. To im umožnilo rásť do výšky a sekundárne aj hrubnúť!

Nina: Dobre, takže majú "potrubie". Ale čo ich poháňa? Kde berú energiu?

Šimon: Ich motorom je fotosyntéza. Je to proces, kde pomocou slnečného svetla menia oxid uhličitý a vodu na cukor – ich palivo. A ako bonus uvoľňujú kyslík.

Nina: Takže v podstate recyklujú náš vydýchnutý vzduch?

Šimon: Presne tak! Sú to najlepší spolubývajúci na planéte. Upratujú po nás vzduch a nikdy sa nesťažujú.

Nina: To je pravda. Ale počula som, že aj rastliny dýchajú. Ako to teda je?

Šimon: Áno, dýchajú neustále, rovnako ako my. Spotrebúvajú kyslík a rozkladajú cukor na energiu. Ale cez deň fotosyntéza výrazne prevyšuje dýchanie. Preto celkovo viac kyslíka vyprodukujú, než spotrebujú.

Nina: Ktoré rastliny boli prvé, čo sa odvážili na súš?

Šimon: Boli to machorasty. Sú veľmi jednoduché, nemajú ešte pravé korene ani cievne pletivá. Preto sú také malé a držia sa na vlhkých miestach. Gametofyt u nich prevláda nad sporofytom.

Nina: Takže sú to takí pionieri. A po nich prišli... zložitejšie rastliny?

Šimon: Presne tak. Ako napríklad plavúne, ktoré už mali drobné lístky a cievne zväzky. Ale o tých a o ďalších evolučných krokoch, ktoré viedli až k dnešným kvitnúcim rastlinám, si povieme nabudúce.

Nina: Dobre, od veľkej evolúcie rastlín poďme teraz naopak do mikrosveta. Úplne dovnútra. K základným stavebným kameňom života. K bunkám a hlavne k ich hraniciam.

Šimon: Presne tak, Nina. Každá bunka má svojho

Nina: Okay, od ochrany buniek poďme k ochrane... celých organizmov. Alebo skôr k tomu, ako vôbec vznikajú. Aké sú základné spôsoby reprodukcie v živočíšnej ríši?

Šimon: Skvelý prechod! V zásade máme dva hlavné "tábory". Prvým je vonkajšie oplodnenie. To je typické pre ryby a obojživelníky, ktoré potrebujú vodné prostredie.

Nina: Takže to sa deje mimo tela? Všetko sa odohráva vo vode?

Šimon: Presne. Samička vypustí tisíce vajíčok a samček spermie. Je to trochu lotéria, preto toľko potomkov. Väčšina z nich má nízku pravdepodobnosť prežitia.

Nina: A ten druhý tábor? Predpokladám, že je to efektívnejšie.

Šimon: Vnútorné oplodnenie je evolučná výhoda na súši. Spermie sa vpravujú priamo do tela samice. Je to efektívnejšie, preto je aj menej vajíčok a rodičia sa o potomstvo viac starajú. To sme my, cicavce, ale aj vtáky, plazy a hmyz.

Nina: Dobre, to dáva zmysel. Ale je to vždy tak, že máme oddeleného samca a samicu?

Šimon: Vo väčšine prípadov áno. Tým hovoríme gonochoristi. Ale potom tu máme hermafroditov. To sú organizmy, ktoré majú oba pohlavné orgány, samčie aj samičie.

Nina: Ako slimák alebo dážďovka, však? Dva v jednom!

Šimon: Presne tak. Slimák stretne iného slimáka a môžu sa oplodniť navzájom. Je to veľmi praktické, keď máte problém nájsť si partnera.

Nina: Tomu rozumiem. S toľkou rozmanitosťou v reprodukcii, ako vlastne chránime tieto druhy pred vyhynutím?

Šimon: To je kľúčová otázka. Máme zákonnú ochranu in situ, teda v ich prirodzenom prostredí – to sú národné parky a chránené krajinné oblasti.

Nina: A čo keď to nestačí?

Šimon: Potom nastupuje ochrana ex situ, teda mimo ich prirodzeného prostredia. Mysli na záchranné chovy v zoo, botanické záhrady alebo semenné banky. A samozrejme, medzinárodné zmluvy ako CITES, ktoré regulujú obchod s ohrozenými druhmi.

Nina: Fantastické. Takže od oplodnenia až po ochranu celých druhov... nabudúce sa pozrieme na to, z čoho sú tieto organizmy vlastne "poskladané".

Šimon: Presne tak, Nina. A keď hovoríme o tom, z čoho sme "poskladaní", hovoríme o našom genetickom pláne – o DNA. Ale čo sa stane, keď sa v tomto pláne objaví chyba?

Nina: Predpokladám, že nič dobré. Ako také chyby vyzerajú?

Šimon: Predstav si genetický kód ako obrovskú kuchársku knihu. Niekedy je chyba len preklep v jednom slove. To je génová, alebo bodová mutácia. Zmení sa len jeden gén.

Nina: A ten druhý typ chyby?

Šimon: To je akoby ti z knihy niekto vytrhol celú stranu, alebo ju tam naopak pridal. To sú chromozómové mutácie. Menia štruktúru alebo dokonca celý počet chromozómov.

Nina: Takže preklep v slove verzus chýbajúca strana. To znie ako dosť veľký rozdiel.

Šimon: Presne! A následky sú tiež úplne iné. Napríklad Downov syndróm je spôsobený práve takouto "stranou navyše" – konkrétne jedným chromozómom číslo 21.

Nina: Znamená každá takáto chyba automaticky chorobu? Ak mám v DNA nejaký "preklep", som odsúdená na problém?

Šimon: Výborná otázka. A odpoveď je... nie vždy. Musíme rozlišovať dve veci: dedičné choroby a dedičné dispozície.

Nina: Okej, v čom je rozdiel?

Šimon: Dedičná choroba, ako napríklad cystická fibróza, je priamo spôsobená konkrétnou mutáciou. Ak máš túto mutáciu, choroba sa prejaví. Je to jasne dané.

Nina: A dispozícia?

Šimon: Dispozícia je len zvýšené riziko. Mysli na to ako na zdedenie náchylnosti k niečomu. Napríklad sklon k vysokému tlaku alebo cukrovke 2. typu.

Nina: Takže moje gény môžu za to, že sa nezmestím do starých džínsov?

Šimon: No, môže to byť dedičná dispozícia k obezite. Ale na rozdiel od choroby, tu do hry vstupuje aj tvoj životný štýl. Takže to, čo máš v chladničke, má stále veľké slovo.

Nina: Dobre, takže nemôžem všetko zvaliť na svojich predkov. To dáva zmysel. Zdedím riziko, ale svojimi činmi môžem ovplyvniť, či sa prejaví.

Šimon: Presne tak. Je to súhra génov a prostredia. A práve o týchto vzťahoch a dedičnosti ako takej si povieme viac nabudúce.

Nina: Keď už hovoríme o dedičnosti, hneď mi napadnú krvné skupiny. To je taký klasický príklad zo školy, však? A, B, nula... ale čo to presne znamená?

Šimon: Je to dokonalý príklad! Predstav si, že tvoje červené krvinky sú ako členovia nejakého exkluzívneho klubu. Na svojom povrchu majú "členské preukazy" – to sú antigény.

Nina: Okej, členské preukazy... to sa mi páči.

Šimon: Ak máš skupinu A, tvoje krvinky majú antigén A. Tvoje telo ale nemá rado "votrelcov" s antigénom B, takže si proti nemu vytvára protilátky, takú ochranku.

Nina: Chápem. Takže moja krv útočí na všetko, čo nemá správny preukaz.

Šimon: Presne. Rovnako to funguje pre skupinu B – má antigén B a protilátky proti A. Je to celkom jednoduchý systém.

Nina: Dobre, a čo skupina AB? To sú tí, čo majú dva preukazy naraz?

Šimon: Presne tak! Majú antigény A aj B, takže im žiadna krv nevadí. Sú to univerzálni príjemcovia.

Nina: A čo nula? To sú tí, čo sa nedostali do klubu a nemajú preukaz?

Šimon: Áno, skupina nula nemá žiadne antigény. Práve preto je univerzálny darca. Ich krv sa znesie s každým. Sú to takí spoločenskí chameleóni.

Nina: To je skvelé prirovnanie. A čo znamená to znamienko plus alebo mínus pri skupine? To je ten Rh faktor?

Šimon: Presne. To je len ďalší typ antigénu, konkrétne antigén D. Ak ho na krvinkách máš, si Rh pozitívna, ako asi 85 % ľudí.

Nina: A ak ho nemám, som Rh negatívna. Takže naša krv je vlastne plná rôznych identifikačných znakov.

Šimon: Presne tak. A sú kľúčové pri transfúziách. No a o tom, ako táto krv vlastne putuje telom a čo ju poháňa, si povieme nabudúce.

Nina: Dobre, Šimon, takže krv nám po tele roznáša kyslík a živiny. Ale kto tomu všetkému velí? Kto hovorí telu, kedy má rásť, kedy spať alebo kedy sa pripraviť na stres?

Šimon: Výborná otázka! To je práca pre našich chemických poslov – hormóny. Predstav si ich ako správy v fľaši, ktoré putujú krvou a doručujú príkazy presne tam, kam majú.

Nina: Takže taký vnútorný poštový systém?

Šimon: Presne tak. A niektoré „poštové úrady“ sú dôležitejšie ako iné. Napríklad nadobličky. Ich kôra produkuje kortizol, náš hlavný stresový hormón, a dreň zase adrenalín pre reakciu „bojuj alebo uteč“.

Nina: To je ten pocit, keď skoro zmeškám autobus!

Šimon: Presne ten. Potom tu máme pankreas, ktorý riadi našu energiu cez inzulín a glukagón. Inzulín znižuje hladinu cukru v krvi, zatiaľ čo glukagón ju zvyšuje. Sú to takí hojdačkoví parťáci.

Nina: A čo sa stane, keď táto „hojdačka“ prestane fungovať správne? Predpokladám, že hovoríme o cukrovke.

Šimon: Áno. Diabetes mellitus 1. typu je autoimunitné ochorenie. Telo si samo zničí bunky, ktoré tvoria inzulín. Výsledkom je absolútny nedostatok.

Nina: Takže si ho musia dodávať injekčne. A druhý typ?

Šimon: Pri diabete 2. typu telo síce inzulín produkuje, ale bunky naň nereagujú správne. Vzniká takzvaná inzulínová rezistencia, ktorá často súvisí so životným štýlom.

Nina: Rozumiem. Je fascinujúce, ako títo malí poslovia riadia takmer všetko v našom tele.

Šimon: Presne. A to sme nespomenuli ani melatonín zo šišinky, hormón, ktorý nám hovorí, kedy je čas ísť spať. Ale o ňom a o celom nervovom systéme, ktorý s hormónmi úzko spolupracuje, si povieme viac nabudúce.

Nina: A keď už hovoríme o spolupráci, poďme na tú najväčšiu zo všetkých. Na ekológiu a celé ekosystémy.

Šimon: Perfektný prechod. Ekosystém je vlastne funkčná jednotka prírody. Predstav si to ako mesto, kde živé organizmy, teda biocenóza, žijú na určitom mieste, v biotope.

Nina: Takže les je ekosystém. Ale čo napríklad pole, ktoré vytvoril človek?

Šimon: Dobrá otázka. Rozlišujeme prirodzené ekosystémy ako lesy a jazerá, ktoré sú sebestačné. A potom umelé, ako polia alebo akváriá. Tie sú menej stabilné a musíme sa o ne starať.

Nina: A čo tvorí taký ekosystém okrem živých tvorov?

Šimon: Sú tam aj neživé, abiotické zložky. To je slnečná energia, voda, pôda, vzduch. A potom tie živé, biotické – producenti ako rastliny, konzumenti ako živočíchy a nakoniec reducenti, teda huby a baktérie, ktoré všetko rozložia.

Nina: Dobre, takže máme rôzne zložky. Ako medzi sebou komunikujú?

Šimon: V podstate ako ľudia. Majú pozitívne aj negatívne vzťahy. Mutualizmus je, keď si obaja pomáhajú, ako včela a kvet. Alebo predácia... tam si asi vieme predstaviť, ako to končí pre korisť.

Nina: A čo taká kompetícia, keď bojujú o zdroje? Ako ja a sestra o posledný kúsok koláča?

Šimon: Presne! To je dokonalý príklad kompetície. Súťažia o potravu, priestor alebo partnera. A potom existuje napríklad parazitizmus, čo je vzťah, z ktorého má prospech len jedna strana, na úkor tej druhej.

Nina: Rozumiem. Zdá sa, že všetko je dokonale prepojené. Prečo je teda ochrana prírody taká dôležitá?

Šimon: Pretože narušením jednej časti ohrozíme celý systém. Chránime biodiverzitu, lebo každý druh má svoju funkciu. Lesy nám čistia vzduch a stabilizujú klímu, včely opeľujú naše plodiny. To sú takzvané ekosystémové služby.

Nina: Takže kľúčové je uvedomiť si, že aj my sme súčasťou tohto celku a sme od neho úplne závislí.

Šimon: Presne tak. Tým by som to uzavrel. Každý krok, ktorý urobíme pre ochranu prírody, robíme vlastne aj pre seba.

Nina: Skvelé zhrnutie. Šimon, veľmi pekne ti ďakujem za všetky cenné informácie.

Šimon: Ja ďakujem za pozvanie. Bola to radosť.

Nina: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu.