Podcast o Komparatívna ekonómia a ekonomické systémy

Kapitoly

Úvod do komparatívnej ekonomiky

Tradičná vs. nová komparatívna ekonomika

Rôzne typy ekonomických systémov

Systém vs. model

Statický a dynamický pohľad

Metódy porovnávania

Úloha štátu a politiky

Prečo sa ekonomiky menia?

Štyri kľúčové otázky

Zmiešaný model: Zlatá stredná cesta?

Prehliadka svetových modelov

Cesta od socializmu

Ako to všetko meriame?

Tradičné a trhové modely

Štátne a populistické modely

Koniec vzájomnej závislosti

Reshoring a Friendshoring

Konkurencieschopnosť a rast

Kvalita života nie sú len peniaze

Zhrnutie a záver

Přepis

Tereza: …počkaj, takže chceš povedať, že to, ako porovnávame ekonomiky, sa úplne zmenilo kvôli pandémii a vojne na Ukrajine? To je fascinujúce!

Šimon: Presne tak, Tereza. Staré modely už nestačia. Zrazu sa každý štát bojí byť závislý od ostatných a hľadá vlastnú cestu. A to mení pravidlá hry.

Tereza: Okej, toto si myslím, že musí počuť každý, kto sa pripravuje na skúšky. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa ponoríme presne do tohto – do komparatívnej ekonomiky.

Šimon: Presne tak. A začneme tým, ako sa táto disciplína rozdelila na dva prúdy – „tradičný“ a „nový“.

Tereza: Dobre, tak aký je v tom rozdiel? Čo je tá tradičná, stará komparatívna ekonomika?

Šimon: Predstav si, že porovnávaš autá. Tradičný prístup by hodnotil celé auto – motor, karosériu, kto ho šoféruje, a dokonca aj to, po akej ceste jazdí. V ekonomike to znamená, že sa pozerá na systém, prostredie aj politiku a z toho odvodzuje výsledky.

Tereza: Chápem. Takže pôvodne to bolo porovnávanie kapitalizmu a socializmu, však?

Šimon: Áno, presne. Dnes sa tento prístup zameriava skôr na krajiny, ktoré prešli transformáciou, alebo na rôzne modely trhových ekonomík. Ak si chcete niečo načítať, hľadajte mená ako Gregory, Stuart alebo Rosser.

Tereza: A tá „nová“ komparatívna ekonomika? Tá porovnáva len motor?

Šimon: Skvelá analógia! V podstate áno. Zameriava sa výhradne na „pravidlá hry“, teda na inštitúcie a ich kvalitu. Nerieši cesty ani šoféra, iba to, ako sú nastavené pravidlá.

Tereza: Takže ju zaujíma napríklad to, ako spolu súvisí finančný trh a trh práce?

Šimon: Bingo! Tomu sa hovorí inštitucionálne komplementarity. A práve kvalita inštitúcií podľa tohto prístupu vysvetľuje, prečo sú niektoré krajiny bohatšie ako iné. Tu sú kľúčoví autori ako Djankov, Shleifer alebo Amable.

Tereza: Dobre, takže svet nie je len čierno-biely. Ako teda delíme tie systémy dnes?

Šimon: Vo vyspelých krajinách rozoznávame dva hlavné typy. Na jednej strane liberálne trhové ekonomiky, alebo LMEs, ako USA či Veľká Británia, kde všetko riadi hlavne trh.

Tereza: A na druhej?

Šimon: Na druhej strane sú koordinované trhové ekonomiky, CMEs. Tam je to skôr o dohodách medzi štátom, firmami a odbormi. Typickým príkladom je Nemecko alebo Rakúsko.

Tereza: Zaujímavé. A čo rozvojové krajiny? Tie majú úplne iný príbeh, však?

Šimon: Presne tak. Tam často fungujú ekonomiky na báze náboženstva, napríklad islamská alebo buddhistická ekonomika. Alebo vidíme štátny kapitalizmus, ako v krajinách skupiny BRICS – Brazília, Rusko, India, Čína...

Tereza: Super, to dáva zmysel. A potom sú tu ešte tranzitívne ekonomiky, ako sme boli kedysi aj my. Tie, čo prešli z plánu na trh.

Šimon: Áno. A práve skúmanie týchto rozdielov formovalo celý výskum. V 20. rokoch sa riešil Sovietsky zväz, počas studenej vojny sa súťažilo, kto rastie rýchlejšie, a od 90. rokov sa riešia práve inštitúcie a rôzne „odrody kapitalizmu“.

Tereza: Často sa v tejto téme spomínajú pojmy „ekonomický systém“ a „ekonomický model“. Aký je medzi nimi rozdiel? Znie to dosť podobne.

Šimon: Je to kľúčový rozdiel. Ekonomický systém je konkrétna realita v jednej krajine. Je to unikátny mix inštitúcií, ktoré rozhodujú o výrobe a spotrebe. Každá krajina má svoj jedinečný systém.

Tereza: Takže systém je ako odtlačok prsta – každý je iný.

Šimon: Presne! A ekonomický model je teoretická šablóna. Je to zjednodušenie, ktoré spája krajiny s podobnými črtami do jedného „klastra“ alebo skupiny. Napríklad „európsky kontinentálny model“.

Tereza: Takže je tu taký paradox... Model je širší pojem, lebo zahŕňa viac krajín, ale zároveň je užší, lebo je to len zjednodušený obraz reality, však?

Šimon: Perfektne si to zhrnula. Ignoruje detaily ako konkrétne politiky alebo kultúrne prostredie.

Tereza: Dobre, poďme sa na ten systém pozrieť bližšie. Ako ho môžeme analyzovať?

Šimon: Môžeme sa naň pozerať z dvoch uhlov. Prvý je statický pohľad – akoby sme si urobili fotku systému v jednom momente.

Tereza: A čo na tej fotke vidíme?

Šimon: Štyri základné veci: aké sú tam inštitúcie, teda pravidlá. Kto rozhoduje a aká je tam hierarchia. Kto vlastní zdroje. A nakoniec, čo motivuje ľudí a firmy – aké sú tam stimuly.

Tereza: Okej, to je tá fotka. A ten druhý pohľad? To bude asi video, však?

Šimon: Presne tak, je to dynamický pohľad! Ten skúma, ako sa systém vyvíja v čase a prispôsobuje zmenám.

Tereza: A aké zmeny to môžu byť?

Šimon: Môžu byť lokalizované, keď sa zmení len jedna inštitúcia a nič iné sa nedeje. Alebo môžu byť nelokalizované, keď jedna zmena spustí reťazovú reakciu a zmení sa celý systém. Napríklad liberalizácia cien po páde socializmu.

Tereza: Hovorili sme, že v ekonomike sa nedajú robiť experimenty ako v laboratóriu. Ako to teda ekonómovia nahrádzajú?

Šimon: Používajú špecifické metódy komparácie. Tou najjednoduchšou je synchrónna komparácia. To je, keď porovnávaš viacero krajín v jednom čase. Napríklad HDP Slovenska a Česka v roku 2023.

Tereza: A opakom je asi porovnávanie jednej krajiny v čase, že?

Šimon: Áno, to je diachrónna alebo vertikálna komparácia. Napríklad porovnáš ekonomiku USA dnes a pred 50 rokmi. A potom je tu najťažšia metóda – komparácia analogických historických situácií, kde sa porovnáva vývoj viacerých krajín v rôznych obdobiach naraz.

Tereza: Znie to komplikovane, ale zároveň logicky. Ako si vlastne vedci vyberajú, čo a ako budú porovnávať?

Šimon: Definujú si cieľ. Niekedy si najprv vytvoria teoretický model a potom zisťujú, ako sa k nemu reálna krajina približuje. Inokedy skúmajú dáta a hľadajú v nich zhluky krajín s podobnými vlastnosťami. A tretí cieľ je čisto praktický – zistiť, či je krajina dobré miesto pre podnikanie.

Tereza: A ako do toho celého zapadá politika a úloha štátu? To musí mať obrovský vplyv.

Šimon: Absolútny. Politický systém – či je to demokracia alebo autoritársky režim – priamo ovplyvňuje ekonomiku. Demokracia a ľudské práva motivujú ľudí tvoriť a podnikať.

Tereza: A existujú nejaké ukazovatele, ktoré to merajú?

Šimon: Áno, napríklad Index demokracie od The Economist, ktorý hodnotí volebný proces či občianske slobody. Alebo správy od Freedom House, ktoré delia krajiny na slobodné, čiastočne slobodné a neslobodné.

Tereza: A okrem politického systému, aké sú hlavné funkcie štátu v ekonomike?

Šimon: Sú tri kľúčové. Prvá je ochranná – štát vytvára právny rámec, chráni vlastníctvo a vynucuje zmluvy. Bez toho by trh nemohol existovať.

Tereza: To je základ. Čo ďalej?

Šimon: Druhá je stabilizačná funkcia. Štát sa cez rozpočet a centrálnu banku snaží tlmiť ekonomické výkyvy a udržať hodnotu peňazí. A tretia je náprava trhových zlyhaní.

Tereza: Ako napríklad znečistenie?

Šimon: Presne. Štát rieši negatívne externality ako znečistenie, ale aj zabezpečuje verejné statky ako obranu štátu či verejné osvetlenie, ktoré by súkromný trh sám neposkytol.

Tereza: Fantastické zhrnutie, Šimon. Myslím, že teraz je komparatívna ekonomika oveľa jasnejšia. A nabudúce sa pozrieme na...

Tereza: Takže žiadny ekonomický systém nie je vytesaný do kameňa. To dáva zmysel. Ale čo vlastne spôsobuje, že sa menia?

Šimon: Presne tak, Tereza. Sú to neustále sa vyvíjajúce organizmy. A tie zmeny poháňajú dva typy síl.

Tereza: Dva typy? Dobre, som zvedavá.

Šimon: Máme vnútorné, alebo endogénne faktory. To je napríklad politika štátu... vláda sa rozhodne niečo zregulovať, alebo naopak, uvoľniť.

Tereza: Ako keď zavedú nové dane alebo podporia nejaký priemysel.

Šimon: Presne. A potom sú tu vonkajšie, exogénne faktory. Tie prichádzajú zvonku. Zmena medzinárodného prostredia, otvorenie sa novým trhom, technologická revolúcia...

Tereza: ...alebo aj kríza v inej časti sveta, ktorá ovplyvní aj nás. Chápem. Ale prečo sa niektoré krajiny prispôsobia rýchlo a iné... akoby zaspali dobu?

Šimon: To je skvelá otázka! Zmenu často brzdia tradície a zvyky. Niekedy je to monopol jednej politickej strany, ktorá si chráni svoje záujmy.

Tereza: A asi aj strach z nového, však? Čo ak sa to nepodarí?

Šimon: Presne. Alebo podceňovanie technológií. História je plná príkladov. Kľúčom k úspechu je flexibilita. Systémy, ktoré sa vedia pružne prispôsobiť novým podmienkam, vyhrávajú.

Tereza: Dobre, poďme na to od základov. Ako vlastne ekonómovia tie systémy porovnávajú? Musia mať nejaké kritériá, nejakú... osnovu.

Šimon: Samozrejme. Komparatívna ekonomika si kladie štyri základné otázky, aby pochopila, ako systém funguje. Je to ako DNA ekonomiky.

Tereza: DNA ekonomiky... to sa mi páči. Aká je prvá otázka?

Šimon: Prvá je alokácia zdrojov. Teda, ako sa rozhoduje, čo sa bude vyrábať a kto to dostane? Sú tri základné cesty: trh, plán alebo zvyky.

Tereza: Trh – to sú ceny, ponuka a dopyt. Plán – to je nejaké centrum, ktoré rozkazuje. A zvyky – to znie ako z dávnej minulosti.

Šimon: Presne tak, to sú tradície. Druhá otázka je vlastníctvo. Kto vlastní továrne, pôdu, firmy? Je to súkromné, ako v kapitalizme, alebo štátne, ako v socializme?

Tereza: Jasné. Súkromné verzus štátne. Čo ďalej?

Šimon: Tretia je organizácia. Kto a ako rozhoduje? Je to prísna hierarchia, kde príkazy idú zhora nadol? Alebo je to skôr spoločenstvo rovnocenných partnerov? Centralizácia verzus decentralizácia.

Tereza: A posledná, štvrtá otázka?

Šimon: Stimuly! Čo nás motivuje pracovať a podnikať? Sú to materiálne veci – zisk, mzda? Alebo skôr morálne – pochvala, vyznamenanie, ideológia?

Tereza: Tipujem, že väčšinu ľudí dnes motivuje skôr tá mzda než pochvala. Ale je fascinujúce, ako tieto štyri body definujú celý systém.

Šimon: Presne tak. A keď si na ne odpovieme, môžeme začať skladať obraz o akejkoľvek ekonomike na svete.

Tereza: V reálnom svete ale asi neexistuje čisto trhová alebo čisto plánovaná ekonomika, však? To sú skôr teoretické modely.

Šimon: Absolútne. Dnes takmer všetky krajiny fungujú ako zmiešané ekonomiky. Je to kombinácia oboch prístupov. Predstav si to ako miešanie drinku – trochu trhu, trochu štátu.

Tereza: A kto je v tomto drinku hlavná ingrediencia?

Šimon: Hlavným motorom je trh. Konkurencia, inovácie, ceny... to všetko poháňa ekonomiku vpred. Ale štát do toho vstupuje ako taký barman, ktorý to celé vyvažuje.

Tereza: Vyvažuje? Ako?

Šimon: Napráva zlyhania trhu. Trh sám od seba nevyrieši napríklad znečistenie životného prostredia. Alebo nepostaví všetky potrebné cesty. Tam musí zasiahnuť štát.

Tereza: Takže v zmiešanej ekonomike fungujú vedľa seba súkromné firmy aj štátne podniky.

Šimon: Presne. A to má svoje výhody. Konkurencia tlačí na efektivitu a inovácie. Štát zároveň tlmí krízy a poskytuje sociálnu sieť – školstvo, zdravotníctvo, dôchodky.

Tereza: Znie to ideálne. Má to aj nejaké nevýhody?

Šimon: Samozrejme. Najväčší problém je neefektívnosť štátu. Štátne firmy často fungujú horšie, lebo manažéri, ako sa hovorí, hospodária s cudzím.

Tereza: Nemajú tú motiváciu maximalizovať zisk ako súkromný vlastník.

Šimon: Presne. A keď štát zle hospodári, vedie to k dlhom. Vysoké dane a výdavky môžu tiež vytláčať súkromných podnikateľov. Hovorí sa tomu "vytláčací efekt".

Tereza: Dobre, poďme sa pozrieť na konkrétne príklady. Ako vyzerajú tieto zmiešané ekonomiky v praxi? Začnime niečím známym... Amerika!

Šimon: Jasné. USA alebo Veľká Británia sú typickým príkladom liberálneho, anglosaského modelu. Hlavným cieľom je maximálny zisk firmy a úžitok jednotlivca. Štát je len rozhodca, ktorý do hry zasahuje minimálne.

Tereza: Všetko je o akcionároch a dividendách, však?

Šimon: Presne. Na druhej strane máme koordinovaný európsky model. Napríklad Nemecko a Rakúsko. Tam je cieľom dlhodobá stabilita a investície. Štát je strategický partner, ktorý spolupracuje s firmami a odbormi.

Tereza: A do riadenia firmy majú čo povedať aj zamestnanci a banky, nielen akcionári. Počula som termín "stakeholders".

Šimon: To je presne ono. Potom tu máme severský model – Švédsko, Dánsko. Tam je cieľom spojiť vysokú efektivitu s maximálnou rovnosťou a plnou zamestnanosťou.

Tereza: To znie ako sen. Ako to dosahujú?

Šimon: Cez vysoké dane a masívne prerozdeľovanie. Štát má obrovskú rolu a poskytuje štedré sociálne dávky pre všetkých. Je to taký sociálny štát na maximum.

Tereza: A čo Ázia? Napríklad Japonsko?

Šimon: To je ázijský riadený model. Cieľom je rýchly rast a národná konkurencieschopnosť. Štát tam aktívne usmerňuje priemysel a podporuje veľké korporácie. Je tam silná lojalita a dlhodobé vzťahy medzi bankami a podnikmi.

Tereza: To sú všetko vyspelé, stabilné krajiny. Ale čo štáty, ktoré prešli obrovskou zmenou? Ako my, krajiny bývalého Východného bloku.

Šimon: To je samostatná kapitola. Aj tu vidíme rôzne cesty. My, teda Vyšehradská štvorka, patríme do stredoeurópskeho, závislého trhového modelu.

Tereza: Závislého? Od čoho?

Šimon: Od zahraničných investícií. Sme hlboko integrovaní do Európskej únie a naša ekonomika stojí na dcérskych spoločnostiach nadnárodných firiem a exporte.

Tereza: Na rozdiel od pobaltských štátov, však? Tie išli inou cestou.

Šimon: Áno, Estónsko, Lotyšsko a Litva si zvolili baltský, neoliberálny model. Rýchla liberalizácia, nízke dane, vysoká ekonomická sloboda a silná digitalizácia. Ich prístup je minimalistický.

Tereza: A potom je tu ten tretí, menej optimistický model...

Šimon: Východoeurópsky, alebo neopatrimoniálny kapitalizmus. Hovoríme o krajinách ako Rusko či Bielorusko. Je preň typická oligarchia, splynutie politickej moci s biznisom a korupcia.

Tereza: Tam štát priamo ovláda strategické suroviny ako ropu a plyn.

Šimon: Presne. A potom je tu ešte jeden unikát – ázijský postsocialistický model. To je Čína alebo Vietnam. Politický monopol komunistickej strany, ale kombinovaný s dynamickým, dravým trhom.

Tereza: To je fascinujúci paradox. Plán a trh v jednom tele.

Šimon: Je to hybrid, ktorý zatiaľ funguje, ale má svoje obrovské špecifiká. Je to mix centrálnej kontroly a trhovej súťaže.

Tereza: Dobre, máme tu kopu modelov a každý je iný. Ale ako ich môžeme objektívne porovnať? Čo vlastne meriame, keď chceme povedať, že jeden systém je "lepší" alebo "úspešnejší"?

Šimon: Na to slúžia rôzne kritériá a indikátory. Meriame napríklad ekonomickú výkonnosť. To je klasika – HDP na obyvateľa, tempo rastu, miera investícií.

Tereza: Takže kto je bohatší a rýchlejšie rastie.

Šimon: Zjednodušene áno. Ale to nie je všetko. Pozeráme sa aj na efektivitu. Teda, ako dobre dokáže ekonomika využívať svoje zdroje. Meria sa to napríklad produktivitou práce.

Tereza: Čiže koľko hodnoty vytvorí jeden zamestnanec za hodinu.

Šimon: Presne. Ďalším kritériom je rozdelenie príjmov. Sledujeme, ako sa v spoločnosti prerozdeľuje bohatstvo. Aké sú dane, sociálne dávky, aké sú mzdové rozdiely.

Tereza: To ukazuje mieru solidarity v krajine.

Šimon: Presne tak. A nakoniec, kľúčová je stabilita. Schopnosť systému tlmiť krízy a udržať rovnováhu. To sú veci ako miera inflácie, nezamestnanosť alebo výška verejného dlhu.

Tereza: Takže bohatstvo, efektivita, solidarita a stabilita. To sú štyri piliere úspešnej ekonomiky.

Šimon: Dalo by sa to tak zhrnúť. A keď porovnávame krajiny, pozeráme sa, ako si stoja v každej z týchto oblastí. Žiadna krajina nie je dokonalá vo všetkom. Každý model má svoje silné a slabé stránky.

Tereza: To je skvelý prehľad, Šimon. Myslím, že teraz oveľa lepšie rozumiem, ako rôzne ekonomiky fungujú a ako ich môžeme porovnávať. A čo si myslíš, kam smeruje Slovensko? Ale to je už asi téma na ďalšiu diskusiu.

Tereza: Takže to je všeobecný pohľad. Ale existujú aj konkrétnejšie modely, však? Ako by sme ich rozdelili?

Šimon: Určite. Začnime Tradičným modelom. Tam sa všetko riadi zvykmi a tradíciami. Moc majú často monarchovia a ekonomika stojí na poľnohospodárstve. Typickým príkladom sú štáty Arabského polostrova.

Tereza: Chápem, takže tam sa zmeny dejú pomaly. Aký je jeho opak?

Šimon: To by bol Obchodne orientovaný model! Ten je zameraný na export a otvorenosť svetu. Dôležitá je konkurencieschopnosť, takže trh práce musí byť flexibilný. Mysli na Juhoafrickú republiku.

Tereza: Flexibilný trh práce... to znie ako menej istoty pre zamestnancov.

Šimon: Presne tak, je to kompromis za vyšší rast HDP.

Tereza: Dobre, a čo modely, kde viac zasahuje štát?

Šimon: Tu máme Centrálne riadený alebo etatistický model. Štát kontroluje kľúčové zdroje ako ropu. Má síce vysoké výdavky, ale efektivita je nízka. Pozri sa na Venezuelu.

Tereza: To neznie veľmi udržateľne. A čo posledný model?

Šimon: To je Pracovne orientovaný model. Je typický pre populistické režimy. Chránia zamestnancov a odbory majú veľkú moc, no vedie to k vysokej inflácii. V podstate tlačia „nezdravé peniaze“, aby pokryli deficity.

Tereza: Takže máme štyri úplne odlišné prístupy. V praxi sa ale asi často miešajú, však? To by ma zaujímalo viac...

Tereza: ...takže globalizácia už nie je taká jednoznačne pozitívna vec, ako sa kedysi zdalo. Čo sa deje teraz vo svete?

Šimon: Presne tak. Vidíme veľký odklon od vzájomnej závislosti. To, čo bolo kedysi vnímané ako výhoda, je dnes bezpečnostné riziko.

Tereza: Riziko? Ako to presne myslíš?

Šimon: Predstav si, že kľúčové súčiastky pre tvoju ekonomiku vyrába krajina, s ktorou máš zrazu zlé vzťahy. To je obrovský problém.

Tereza: A to je dôvod, prečo sa hovorí o fragmentácii? Že sa svetový trh rozpadá na menšie bloky?

Šimon: Áno, presne to je tá fragmentácia. Štáty sa teraz usilujú o strategickú autonómiu a používajú na to nové stratégie.

Tereza: A aké to sú?

Šimon: Napríklad „reshoring“ a „friendshoring“. Znie to trochu ako z nejakej sociálnej siete, však?

Tereza: To teda áno! Takže friendshoring je, keď obchodujem len so svojimi najlepšími kamošmi?

Šimon: V podstate áno! Reshoring znamená vrátiť výrobu späť domov. Friendshoring je jej presun do spriatelených a stabilných krajín.

Tereza: Fascinujúce. Takže hoci sa svet delí, v niečom je vlastne rovnaký?

Šimon: To je ten paradox. Napriek fragmentácii je svet ekonomicky dosť homogénny. Väčšina štátov dnes funguje na trhových princípoch.

Tereza: Skvelé, to pekne spája body. A práve na tieto trhové princípy a ich dopad sa pozrieme hneď teraz.

Tereza: Takže máme pod kontrolou fiškálne zdravie a zamestnanosť. Ale to ešte nie je všetko, však? Čo taká konkurencieschopnosť?

Šimon: Presne tak! Tá ukazuje, či má krajina na to, aby dlhodobo rástla. Sledujeme tu hlavne dva indexy: Index globálnej konkurencieschopnosti a Svetovú ročenku konkurencieschopnosti.

Tereza: A čo presne hodnotia?

Šimon: V podstate všetko od kvality inštitúcií a infraštruktúry až po inovačný ekosystém. Je to taký celkový check-up krajiny.

Tereza: Super. A posledná, asi najdôležitejšia vec pre nás všetkých... kvalita života. To neznie ako čisto ekonomický termín.

Šimon: Nie je, ale úzko s tým súvisí. Meria sa napríklad Indexom ľudského rozvoja, alebo HDI. Ten kombinuje dĺžku života, vzdelanie a príjem.

Tereza: Takže život naozaj nie je len o HDP!

Šimon: Presne tak. Dôležitá je aj ekonomická sloboda. Kde je vyššia, tam býva aj lepšia kvalita života.

Tereza: Perfektné. Skúsme to na záver rýchlo zhrnúť. Prešli sme si HDP, infláciu, nezamestnanosť, fiškálne zdravie, konkurencieschopnosť a nakoniec kvalitu života.

Šimon: Presne. Všetky tieto indikátory spolu kreslia komplexný obraz o zdraví celej ekonomiky. Nič nefunguje samostatne.

Tereza: Šimon, ďakujem ti veľmi pekne za skvelý prehľad. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa nabudúce!