Podcast o Komparatívna ekonómia a ekonomické systémy

Kapitoly

Mýtus o bohatstve krajín

Stará a nová komparatívna ekonomika

Systém verzus model

Prečo sú systémy rozdielne

Metódy porovnávania

Ako triedime ekonomiky?

Zmiešaná ekonomika: realita dneška

Modely vo vyspelom svete

Ako to vyzerá u nás?

Modely v rozvojovom svete

Ako to všetko zmerať?

Správa firiem a kľúč k úspechu

Sila ekonomiky

Viac než len peniaze

Riziko závislosti

Reshoring a Friendshoring

Homogénny paradox

Úloha štátu v ekonomike

Ako meriame demokraciu a slobodu?

Zhrnutie a záver

Přepis

Lenka: Väčšina ľudí si myslí, že úspech krajiny závisí od prírodného bohatstva alebo od toho, ako tvrdo jej ľudia pracujú. Ale čo ak vám poviem, že to vôbec nie je ten hlavný dôvod?

Filip: Presne tak, Lenka. Ukazuje sa, že oveľa dôležitejšie sú neviditeľné „pravidlá hry“, podľa ktorých sa v krajine hrá. A práve tie rozhodujú o víťazoch a porazených.

Lenka: Wow, to znie ako poriadne prekvapenie. Počúvate Studyfi Podcast, kde búrame mýty o ekonómii.

Lenka: Filip, spomenul si „pravidlá hry“. Súvisí to nejako s tým, ako sa svet zmenil po pandémii a vojne na Ukrajine?

Filip: Absolútne. Tieto krízy otriasli globálnou dôverou. Zrazu sa krajiny boja byť závislé jedna od druhej a hľadajú vlastné cesty k istote. A to oživilo záujem o komparatívnu ekonómiu.

Lenka: Takže porovnávame, čia cesta je lepšia? Existuje na to nejaký manuál?

Filip: Manuál nie, ale máme dva hlavné prístupy. Ten „tradičný“, od autorov ako Gregory a Stuart, porovnával celé systémy. Predstav si to ako porovnávanie celých áut – motor, karoséria, všetko. Pôvodne to bolo o súboji kapitalizmus verzus socializmus.

Lenka: A ten druhý prístup?

Filip: Ten je „nový“ a je oveľa viac focused. Zaujímajú ho výhradne tie spomínané „pravidlá hry“ – teda inštitúcie. Nesleduje celé auto, ale len kvalitu motora a prevodovky, lebo vie, že na tom najviac záleží. Zaujíma ho napríklad, ako trh práce dopĺňa finančný trh. Tu sú hlavnými menami Djankov a Shleifer.

Lenka: Takže kvalita pravidiel je dôležitejšia ako všetko ostatné? Znie to logicky.

Filip: Presne. A aby sme to vedeli správne uchopiť, musíme rozlišovať dve kľúčové kategórie: ekonomický systém a ekonomický model.

Lenka: Dobre, priznávam sa, pre mňa to znie dosť podobne. Aký je v tom rozdiel?

Filip: Super otázka! Ekonomický systém je konkrétna realita v jednej krajine. Je to unikátny mix inštitúcií, kultúry a histórie. Každá krajina má svoj jedinečný systém, ako odtlačok prsta.

Lenka: A model?

Filip: Ekonomický model je teoretická šablóna alebo taký „klaster“. Spája krajiny s podobnými vlastnosťami. Napríklad hovoríme o „liberálnom trhovom modeli“, kam patria USA a Británia, alebo o „koordinovanom trhovom modeli“ pre Nemecko a Rakúsko.

Lenka: Aha, takže systém je realita, model je škatuľka, do ktorej tú realitu zaraďujeme?

Filip: Perfektne povedané! A tu je taký malý paradox: model je širší pojem, lebo zahŕňa viac krajín, ale zároveň je užší, lebo je to len zjednodušený obraz bez všetkých tých lokálnych detailov.

Lenka: Dobre, ale prečo vôbec máme toľko rozdielnych systémov? Prečo si všetci nezvolia ten najlepší?

Filip: Buckingham to už v roku 1958 vysvetlil tromi jednoduchými dôvodmi. Po prvé, rôzne spoločnosti majú rôzne ciele. Niekto chce maximálnu slobodu, iný zase sociálnu istotu.

Lenka: To dáva zmysel. A ďalej?

Filip: Po druhé, existuje viacero ciest, ako dosiahnuť ten istý cieľ. Aj slobodu, aj istotu sa dá zabezpečiť rôznymi spôsobmi. A po tretie, kultúra a priority ľudí sú v každej krajine jednoducho odlišné.

Lenka: Takže neexistuje jeden univerzálny recept na úspech.

Filip: Presne tak. Systém sa navyše neustále vyvíja. Môžeme sa naň pozerať staticky – ako na fotku v jednom momente, kde skúmame pravidlá, vlastníctvo a motivácie. Alebo dynamicky, teda ako na film, kde sledujeme, ako sa systém mení v čase.

Lenka: Ako napríklad pri prechode z plánovanej ekonomiky na trhovú?

Filip: To je dokonalý príklad dynamickej zmeny! Jedna zmena, ako liberalizácia cien, spustila reťazovú reakciu, ktorá zmenila úplne všetko.

Lenka: A ako presne tieto systémy porovnávame? Nemôžeme si predsa zobrať dve krajiny do laboratória a robiť na nich pokusy.

Filip: To veru nemôžeme. Preto v ekonómii „substituujeme experiment“ porovnávaním. Máme na to hlavne dve metódy. Prvá je diachrónna, alebo vertikálna. To je, keď porovnávame jednu krajinu v čase. Napríklad Slovensko v roku 1995 a Slovensko dnes.

Lenka: Sledujem jej vývoj. Rozumiem.

Filip: A potom je synchrónna metóda. Tam porovnávame viacero krajín v tom istom čase. Napríklad porovnáme produktivitu práce v Nemecku, Číne a USA v roku 2024.

Lenka: Čiže buď porovnávame jednu krajinu v čase, alebo viacero krajín naraz. Chápem.

Filip: A cieľom je vždy nájsť nejaké zákonitosti, vytvoriť si teoretický rámec, alebo jednoducho zistiť, kde sa najviac oplatí podnikať.

Lenka: Takže to má aj veľmi praktický význam pre firmy a investorov.

Filip: Určite. Komparatívna ekonómia nie je len teória. Pomáha nám pochopiť, prečo svet vyzerá tak, ako vyzerá, a kam by mohol smerovať.

Lenka: A presne tá flexibilita je kľúčová... Ale Filip, čo vlastne spôsobuje, že sa ekonomický systém musí meniť? Predpokladám, že to nie je len tak, že si politici povedia: „Dnes skúsime niečo nové.“

Filip: To určite nie. Teda, väčšinou nie. V podstate existujú dva typy spúšťačov. Vnútorné, alebo endogénne, čo je napríklad politika štátu, ktorá sa rozhodne pre nejakú reformu.

Lenka: A tie vonkajšie?

Filip: To sú exogénne faktory. Napríklad zmena v medzinárodnom prostredí, nejaká globálna kríza, alebo jednoducho to, ako veľmi je ekonomika otvorená svetu. Čím viac obchoduješ, tým viac ťa ovplyvňujú ostatní.

Lenka: Čo tomu bráni? Prečo niektoré krajiny uviaznu v starých systémoch?

Filip: Najväčšími brzdami sú tradície, zvyky, ale aj monopol jednej politickej strany, ktorá sa bojí straty moci. A, samozrejme, podceňovanie technológií. Úspešné systémy sú presne tie, ktoré sa vedia pružne prispôsobiť.

Lenka: Dobre, takže systémy sa menia a prispôsobujú. Ale ako ich vlastne ekonómovia porovnávajú? Musia existovať nejaké „škatuľky“, však?

Filip: Presne tak. Komparatívna ekonómia si kladie päť základných otázok, aby zistila, s čím má dočinenia. Je to taký detektor ekonomického systému.

Lenka: Päť otázok? Som zvedavá. Aké sú?

Filip: Prvá: Ako sa rozdeľujú zdroje? Robí to trh cez ceny, štátny plánovač príkazmi, alebo sa ide podľa starých zvykov a tradícií?

Lenka: Okej, trh, plán, alebo tradície. To dáva zmysel. Čo je druhé?

Filip: Druhá otázka je o vlastníctve. Kto to všetko vlastní? Súkromníci, čo je základ kapitalizmu, alebo štát, čo je socializmus alebo takzvaný etatizmus.

Lenka: Tretia?

Filip: Organizácia. Kto rozhoduje? Je to prísna hierarchia, kde príkazy idú zhora nadol, alebo spoločenstvo, kde sú si ľudia viac-menej rovní? Inými slovami, je to centralizované alebo decentralizované?

Lenka: Chápem. A štvrtá?

Filip: Stimuly. Čo nás motivuje pracovať a podnikať? Sú to materiálne veci ako zisk a mzda, alebo skôr morálne... napríklad pochvala, vyznamenanie, alebo nejaká silná ideológia.

Lenka: A posledná, piata?

Filip: Verejná voľba. Teda, ako politika ovplyvňuje ekonomiku. Skúma sa vplyv vlády, ideológie a lobistických skupín na ekonomické rozhodovanie.

Lenka: Takže keď si odpovieme na týchto päť otázok, vieme presne, aký systém v krajine je? Napríklad čisto trhový alebo čisto plánovaný?

Filip: A tu prichádza to prekvapenie... V reálnom svete neexistuje čistý trh ani čistý plán. Každá jedna ekonomika je zmiešaná.

Lenka: Každá? Takže aj USA, ktoré vnímame ako symbol kapitalizmu?

Filip: Presne tak. Zmiešaná ekonomika je mix trhu a štátu. Trh je síce hlavný motor, ale štát do toho zasahuje. Napravuje zlyhania trhu, ako je napríklad znečistenie, stavia cesty, stará sa o obranu...

Lenka: A čo sa týka vlastníctva?

Filip: Tam to funguje rovnako. Vedľa seba existujú súkromné firmy, ktoré vlastnia jednotlivci, ale aj štátne podniky, napríklad pošta alebo železnice v mnohých krajinách.

Lenka: Znie to ako najlepší z oboch svetov. Aké sú teda hlavné výhody?

Filip: Výhodou je efektivita a inovácie, lebo súkromná konkurencia tlačí firmy dopredu. Zároveň štát dodáva stabilitu, tlmí krízy a poskytuje sociálnu sieť – školstvo, zdravotníctvo, dôchodky. A podporuje aj kolektívne vyjednávanie o mzdách.

Lenka: To znie super. Ale určite to má aj nejaké nevýhody, však?

Filip: Samozrejme. Hlavnou nevýhodou je často neefektívnosť štátu. Manažéri štátnych firiem hospodária s cudzími peniazmi, takže nemajú takú motiváciu ako súkromní vlastníci.

Lenka: A čo ešte?

Filip: Niekedy zlé hospodárenie štátu vedie k obrovským dlhom. Vysoké dane a výdavky môžu tiež vytláčať súkromných podnikateľov. A keď štát zle zasiahne do cien, napríklad reguláciou, môže narušiť celú trhovú rovnováhu.

Lenka: Dobre, takže všetci sú „zmiešaní“. Ale musia byť medzi nimi veľké rozdiely. Ako vyzerá taký model v USA v porovnaní s Nemeckom alebo Švédskom?

Filip: Výborná otázka. Aj v rámci vyspelých krajín máme niekoľko ideálnych modelov. Prvým je liberálny, alebo anglosaský model. To sú USA, Veľká Británia, Kanada...

Lenka: Čo je pre nich typické?

Filip: Hlavným cieľom je maximálny zisk pre firmy a maximálny úžitok pre jednotlivca. Štát je len „rozhodca“, ktorý stanovuje pravidlá, ale do hry sa veľmi nezapája. Všetko je o akcionároch a dividendách.

Lenka: A na druhej strane Európy?

Filip: Tam máme koordinovaný, alebo kontinentálny európsky model. Typicky Nemecko a Rakúsko. Tu nie je cieľom krátkodobý zisk, ale dlhodobá stabilita a investície. Štát je strategický partner, ktorý spolupracuje s firmami aj s odbormi.

Lenka: Takže vo firme nemá hlavné slovo len majiteľ?

Filip: Presne. Hovorí sa tomu model zúčastnených strán, alebo „stakeholders“. Hlas majú aj zamestnanci, banky a dodávatelia. Je to viac o spolupráci.

Lenka: Spomínala si aj Švédsko. To je ten slávny severský model, však?

Filip: Áno, nordický model. Jeho cieľom je spojiť vysokú efektivitu s maximálnou rovnosťou a plnou zamestnanosťou. Je to možné vďaka obrovskému prerozdeleniu cez vysoké dane a veľmi štedrému sociálnemu štátu pre všetkých.

Lenka: Ešte nejaké ďalšie modely?

Filip: V krátkosti, áno. Máme ázijský riadený model, napríklad Japonsko alebo Južná Kórea, kde štát aktívne usmerňuje priemysel k rýchlemu rastu. A potom juhoeurópsky model – Francúzsko, Taliansko – kde je silná regulácia trhu práce a mix veľkých štátnych a malých rodinných firiem.

Lenka: To je fascinujúce. A čo krajiny, ktoré prešli socializmom? Ako my? Patríme do niektorého z týchto modelov?

Filip: My patríme do špecifickej skupiny postsocialistických krajín. Konkrétne stredoeurópsky, alebo závislý trhový kapitalizmus. To je Vyšehradská štvorka – Slovensko, Česko, Poľsko a Maďarsko.

Lenka: Čo znamená „závislý“?

Filip: Znamená to, že naša ekonomika je hlboko integrovaná do Európskej únie a extrémne závislá od zahraničných investícií. Dominujú u nás dcérske spoločnosti nadnárodných korporácií a exportný priemysel.

Lenka: Sú aj iné postsocialistické modely?

Filip: Áno. Napríklad baltský model – Estónsko, Lotyšsko, Litva. To je taký neoliberálny prístup s nízkymi daňami a vysokou digitalizáciou. Potom, žiaľ, východoeurópsky, neopatrimoniálny kapitalizmus.

Lenka: To znie dosť negatívne.

Filip: Aj je. Je to systém postavený na oligarchii, kde politická moc splýva s biznisom. Rusko, Bielorusko... Štát tam ovláda strategické suroviny a vládne korupcia.

Lenka: A čo taká Čína? Tá je tiež postsocialistická, nie?

Filip: Áno, ale je to úplne iný príbeh. Je to ázijský postsocialistický model. Kombinuje politický monopol komunistickej strany s veľmi dynamickým a dravým trhom. Je to taký hybrid plánu a trhu pod prísnou kontrolou štátu.

Lenka: A čo zvyšok sveta? Rozvojové krajiny? Tam to asi bude ešte pestrejšie.

Filip: Určite. Ekonóm Frederic Pryor ich rozdelil do štyroch základných modelov. Prvým je tradičný model, kde sa ekonomika riadi zvykmi a tradíciami, nie trhom alebo plánom.

Lenka: Kde to nájdeme?

Filip: Napríklad v niektorých štátoch Arabského polostrova ako Saudská Arábia alebo v kmeňových spoločnostiach v Afrike. Dominujú tam rodinné väzby a poľnohospodárstvo.

Lenka: Druhý model?

Filip: Obchodne orientovaný model. Tu je hlavný dôraz na export a zapojenie do svetového obchodu. Snažia sa prilákať zahraničné investície a byť konkurencieschopní. Príkladom je Juhoafrická republika.

Lenka: Potom je asi nejaký opak, však? Nejaký uzavretý model.

Filip: Presne tak. Centrálne riadený, alebo etatistický model. V podstate štátny kapitalizmus, kde štát kontroluje strategické zdroje ako ropu alebo plyn. Ceny sú regulované, banky sú štátne. Príkladom je Venezuela.

Lenka: A posledný?

Filip: Pracovne orientovaný model. Je to typický populistický režim so silnou ochranou zamestnancov a vplyvom odborov. Prerozdeľovanie je dôležitejšie ako efektivita, čo často vedie k vysokej inflácii a nestabilite.

Lenka: Uf, toľko modelov... Ako vlastne ekonómovia vedia, ktorý model je lepší alebo úspešnejší? Ako to merajú v praxi?

Filip: Výborná otázka. Existuje celá komparatívna metodológia. Pozerajú sa na niekoľko kľúčových oblastí, kde sa stretáva štát s trhom.

Lenka: Napríklad?

Filip: Napríklad na hospodársku súťaž. Merajú, aký vplyv majú monopoly a ako funguje protimonopolný úrad. Potom sa pozerajú na trh práce – ako flexibilne sa určujú mzdy a aký vplyv majú odbory.

Lenka: A peniaze?

Filip: Jasné, finančný systém. Ako ľahko sa firmy, hlavne tie malé a stredné, dostanú k úverom. A samozrejme, vzdelávanie a sociálna ochrana – koľko štát investuje do ľudí.

Lenka: A čo samotné firmy? Ako sa hodnotí ich úloha?

Filip: Tam sa kvantifikuje niekoľko vecí. Veľkosť a štruktúra – koľko je firiem, či sú súkromné alebo štátne, veľké či malé. A potom ich kvalita – ich efektivita a hlavne inovačný potenciál. Koľko investujú do vedy a výskumu, koľko majú patentov.

Lenka: Spomínal si aj korporátnu governanciu. To znie dosť odborne. Čo to presne je?

Filip: Vôbec nie. Je to vlastne len o vzťahu medzi vlastníkmi firmy, teda akcionármi, a manažérmi, ktorí ju riadia.

Lenka: A v čom je problém?

Filip: Ich záujmy nie sú vždy rovnaké. Manažéri chcú často peniaze investovať späť do firmy, aby rástla. Ale akcionári chcú čo najvyššie dividendy, teda zisk pre seba. A to je večný konflikt.

Lenka: Ako sa to rieši?

Filip: Existujú kontrolné mechanizmy. Napríklad dozorné rady, kde sedia zástupcovia akcionárov, ale aj bánk alebo zamestnancov. A samozrejme, zákony, ktoré chránia akcionárov. Aj toto sa meria – napríklad sila účtovných štandardov alebo dôveryhodnosť manažérov.

Lenka: Takže keď toto všetko zmeriame – vzťah štátu a trhu, firemný sektor, governanciu – vieme povedať, ktorý systém je najlepší?

Filip: Ešte potrebujeme posledný kúsok skladačky. Musíme zmerať výsledky, alebo výstupy toho systému.

Lenka: A to sú?

Filip: Sú to štyri hlavné veci. Ekonomická výkonnosť – teda HDP na obyvateľa a tempo rastu. Potom efektivita – ako produktívni sme. Tretie je rozdelenie príjmov – miera solidarity a prerozdeľovania. A nakoniec stabilita – ako dobre vie systém tlmiť krízy a udržať rovnováhu.

Lenka: Waw. Takže je to komplexná analýza, nie len pohľad na HDP. To je naozaj oveľa viac, než sa zdá na prvý pohľad.

Filip: Presne tak. Porovnávanie ekonomických systémov je detektívna práca.

Lenka: Tak to je skvelé zhrnutie. Prebrali sme, ako sa systémy menia, ako sa klasifikujú a porovnávajú rôzne modely po celom svete. Aby sme si to vedeli ešte lepšie predstaviť, čo keby sme sa nabudúce pozreli na konkrétny príklad transformácie našej, slovenskej ekonomiky?

Filip: Presne tak. Cenová stabilita, fiškálne zdravie a zamestnanosť... to je taký základný trojuholník zdravia ekonomiky.

Lenka: Dobre, takže to sú tie hlavné piliere. Ale je to naozaj všetko? Je ekonomika len o týchto troch veciach?

Filip: Vôbec nie, to je skvelá otázka. Štvrtým dôležitým ukazovateľom je konkurencieschopnosť. A to nie je len o tom, kto vyrobí niečo najlacnejšie.

Lenka: Takže to nie je súťaž o najnižšie ceny? To som si vždy myslela.

Filip: Práve naopak. Je to o schopnosti dlhodobo zvyšovať produktivitu a rásť. Sledujú to indexy ako GCI od Svetového ekonomického fóra, ktoré hodnotia všetko... od kvality inštitúcií až po inovačný ekosystém.

Lenka: Znie to, akoby hodnotili celkovú... kondičku krajiny.

Filip: Presne tak! A to nás privádza k poslednému, možno najdôležitejšiemu bodu – kvalite života.

Lenka: To už znie oveľa ľudskejšie ako HDP alebo deficit. Ako sa niečo také vôbec meria?

Filip: Existuje napríklad Index ľudského rozvoja, skrátene HDI. Ten kombinuje dĺžku života, prístup k vzdelaniu a životnú úroveň.

Lenka: Aha, takže to už nie sú len peniaze, ale aj zdravie a príležitosti.

Filip: Presne. A čo je zaujímavé, krajiny s väčšou ekonomickou slobodou majú tendenciu mať aj vyššiu kvalitu života.

Lenka: Takže to vyzerá, že všetky tieto ukazovatele sú navzájom prepojené. Poďme sa pozrieť na to, ako presne do seba zapadajú.

Lenka: Takže tá globalizácia, o ktorej sme hovorili, má aj svoje temné stránky pre bezpečnosť.

Filip: Presne tak. Dnes vidíme jasný odklon od vzájomnej závislosti. To, čo bolo kedysi výhodou, sa teraz vníma ako bezpečnostné riziko.

Lenka: Čiže štáty si už tak nedôverujú? A svet sa takpovediac fragmentuje?

Filip: Áno. Svetový trh sa rozpadá na bloky. Každý chce mať strategickú autonómiu. Preto počúvame o nových stratégiách.

Lenka: A aké sú to stratégie? Znie to zložito.

Filip: Vôbec nie. Jednou je "reshoring", teda presun výroby späť domov. A potom je tu "friendshoring".

Lenka: Friendshoring? To je ako obchodovať len s kamarátmi?

Filip: V podstate áno! Výrobu presunieš do spriatelených krajín, ktorým dôveruješ. Je to ako robiť skupinový projekt len s tými najlepšími spolužiakmi.

Lenka: To dáva zmysel. Ale nie je to krok späť?

Filip: A tu je ten prekvapivý paradox. Hoci sa svet takto delí, v skutočnosti je zároveň viac homogénny ako kedykoľvek predtým.

Lenka: Ako to myslíš? To znie protichodne.

Filip: Väčšina sveta, aj v rôznych blokoch, dnes funguje na trhových princípoch. Majú v podstate rovnaký ekonomický "operačný systém".

Lenka: Aha! Takže máme fragmentáciu, ale so spoločným základom. To je fascinujúce. A presne to nás privádza k ďalšej otázke...

Lenka: Takže po trhoch a firmách sa dostávame k tomu najväčšiemu hráčovi... štátu. Toto je naša posledná téma, Filip.

Filip: Presne tak. A je kľúčová. Politický systém je v podstate systém štátnej moci – od parlamentu až po súdy.

Lenka: A ako to ovplyvňuje ekonomiku?

Filip: Cez hospodársku politiku. Predstav si štát ako rozhodcu na ihrisku. Jeho prvá funkcia je právny rámec – chráni vlastníctvo a vynucuje pravidlá. Bez toho by bol chaos.

Lenka: Jasné, nikto by si nebol istý svojím majetkom. Čo ďalšie?

Filip: Stabilizačná funkcia. Tlmí výkyvy ekonomiky a stráži hodnotu peňazí. A napráva zlyhania trhu, ako je znečistenie, alebo zabezpečuje verejné statky ako obranu či cesty.

Lenka: A ako vlastne vieme, nakoľko je nejaký štát demokratický alebo slobodný?

Filip: Na to máme rôzne indexy. Napríklad Index demokracie od EIU hodnotí volebný proces a občianske slobody. Alebo Freedom House sleduje politické práva.

Lenka: Takže vieme krajiny porovnať číslami. To znie užitočne.

Filip: Áno, aj keď je to vždy zložité. Napríklad index od Heritage Foundation meria priamo ekonomickú slobodu na stupnici od 0 do 100.

Lenka: Takže kľúčové je, že štát nastavuje pravidlá a zasahuje tam, kde trh zlyháva. A tým sme na konci našej série!

Filip: Presne tak. Prešli sme celú cestu od základov ekonómie až sem. Dúfam, že to poslucháčom pomohlo.

Lenka: Určite áno! Veľká vďaka tebe, Filip, za všetky skvelé vysvetlenia. A vďaka aj vám, milí poslucháči, že ste boli s nami v Studyfi Podcast.

Filip: Majte sa krásne a veľa úspechov pri štúdiu! Dovidenia.