Podcast o Keltská a Rímska Doba na Slovensku

Kapitoly

Nález, ktorý prepísal históriu

Kto vlastne boli tí Kelti?

Spony, štýly a storočia

Odkiaľ vieme, čo vieme?

Oppidá: Keltské veľkomestá

Zánik jedného sveta

Ako to vlastne nazvať?

Od cisára k zániku

Smrť a pohrebiská

Kniežatá a bežní ľudia

Vplyv obchodu

Etruskovia a Gréci

Brána do Európy

Hroby a spoločnosť

Spony – Keltské zicherkky

Od náramkov k mečom

Sídliská a Oppidá

Rituály a pochovávanie

Storočie chaosu

Začiatok a koniec

Zhrnutie a záver

Přepis

Simona: Predstav si, že je rok 1854. Robotníci vo Švajčiarsku bagrujú dno jazera Neuchâtel, aby znížili hladinu vody. A zrazu... z bahna vytiahnu stovky mečov, oštepov, spôn a dokonca aj ľudské kosti. To nie je scéna z filmu, ale skutočný objav, ktorý dal meno celej jednej historickej epoche.

Michal: Presne tak, Simona. To nálezisko, La Tène, sa stalo takým ikonickým, že archeológ Hans Hildebrand podľa neho v roku 1873 pomenoval mladšiu dobu železnú. Rozdelil ju na staršiu – halštatskú, a túto novú, mladšiu – laténsku. Zrazu sme mali v rukách úplne novú kapitolu európskych dejín.

Simona: A prečo sa tam vlastne našlo toľko vecí a tak dobre zachovaných? Voda im neublížila?

Michal: Práve naopak! Voda a bahno bez prístupu vzduchu zakonzervovali aj organické materiály, hlavne drevo. Vďaka tomu vieme pomocou dendrochronológie, teda datovania podľa letokruhov, určiť vek niektorých nálezov takmer na rok presne.

Simona: To znie neuveriteľne. Čo napríklad?

Michal: Tak napríklad vieme, že drevené piliere z mosta, ktorý tam stál, boli zo stromov zrezaných v rokoch 254 až 251 pred naším letopočtom. Alebo drevený štít je z rokov 229 až 225 pred naším letopočtom. To je fascinujúca presnosť.

Simona: Takže to bol nejaký vojenský tábor pri moste, keď sa tam našlo toľko zbraní?

Michal: To je jedna z teórií, ale väčšina archeológov sa dnes prikláňa k inej. Pravdepodobne to bolo obetné alebo kultové miesto. Ľudia tam hádzali do vody zbrane, šperky a možno aj ľudské obete ako dary bohom. Niečo veľmi podobné sme mali aj u nás, na Slovensku – známy Havránok pri Liptovskej Mare.

Simona: Obetovať meč bohom... to je úplne iný svet. Počúvate Studyfi Podcast.

Michal: A nositeľmi tejto laténskej kultúry, ako ju nazývame, boli práve Kelti. Prvý historicky známy národ na väčšine územia Európy.

Simona: Keď povieš Kelti, ja si hneď predstavím Asterixa s Obelixom. Ale asi to neboli len galovia, ktorí sa bili s Rimanmi, však?

Michal: Presne tak. Asterix ich skvele spopularizoval, ale Kelti boli oveľa viac. Obývali obrovské územie od Britských ostrovov, cez Francúzsko, Nemecko, naše územie až po Turecko. A neboli to žiadni primitívi. Zaviedli neskutočné inovácie.

Simona: Inovácie? Akože keltský startup?

Michal: V podstate áno. Priniesli napríklad rotačný žarnov na mletie obilia, čo bol obrovský skok oproti predošlému drveniu. Zdokonalili hrnčiarstvo vďaka hrnčiarskemu kruhu a dvojkomorovým peciam. A čo je najdôležitejšie, začali v strednej Európe ako prví raziť mince.

Simona: Mince? Takže už mali normálnu ekonomiku s peniazmi?

Michal: Áno, inšpirovali sa gréckym svetom. A ešte jedna dôležitá vec – neboli to žiadni noví prisťahovalci. Kelti sa vyvinuli priamo tu, v Európe, z predchádzajúcich kultúr popolnicových polí. Len sa zmenila spoločnosť, ktorá sa viac orientovala na vojenskú silu a s tým aj celá ich kultúra.

Simona: Dobre, takže máme tu pokročilú civilizáciu. Ale ako archeológovia vedia, či je nejaký keltský meč alebo šperk starý 2500 alebo 2200 rokov? Vyzerajú pre mňa všetky dosť podobne.

Michal: To je skvelá otázka. Máme na to niekoľko metód, ale jednou z najdôležitejších pomôcok sú... spony. Obyčajné spony na zapínanie odevu, odborne fibule.

Simona: Obyčajné zatváracie špendlíky? Robíš si srandu?

Michal: Vôbec nie! Ich tvar a konštrukcia sa v čase menili tak rýchlo a pravidelne, že sú pre nás ako kalendár. Už v 19. storočí si Otto Tischler všimol, že najstaršie spony majú voľnú pätku, stredné ju majú spojenú s lučíkom a najmladšie majú taký rámcový zachytávač. A zrazu sme mali základnú chronológiu!

Simona: Fascinujúce. Takže podľa typu „zatváracieho špendlíka“ viete zaradiť celý hrob?

Michal: Presne tak. Dnes používame ešte detailnejšiu perodizáciu, ktorú vytvoril Paul Reinecke. Ten rozdelil dobu laténsku na štyri hlavné stupne: A, B, C a D. A slovenskí archeológovia ako Jozef Bujna či Lev Zachar to ešte spresnili pre naše územie. Ale ten základný princíp – datovanie podľa vývoja predmetov – zostáva rovnaký.

Simona: Takže archeológia je vlastne taká detektívka, kde stopami sú staré spony a črepy.

Michal: Perfektné prirovnanie! Okrem spôn sa samozrejme pozeráme aj na výzdobné štýly na šperkoch či zbraniach. Keltské umenie je plné špirál, masiek, fantastických zvierat... ale to je už téma na samostatnú epizódu.

Simona: Spomínal si mince, zbrane, spony... to sú všetko archeologické nálezy. Ale existujú aj iné zdroje? Napísali si Kelti o sebe niečo?

Michal: To je trochu komplikované. Kelti si svoje vedomosti, hlavne tie náboženské, odovzdávali ústne. Považovali písmo za niečo, čo zabíja pamäť. Ale keď potrebovali, napríklad pre obchod alebo nápisy na minciach, občas použili cudzie písmo – latinku alebo grécku abecedu.

Simona: Takže vlastnú knihu od Keltov nenájdeme. Škoda.

Michal: Nenájdeme. Ale našťastie o nich písali iní! Hlavne antickí, grécki a rímski autori. Herodotos už v 5. storočí pred naším letopočtom spomína, že Kelti sídlia pri prameni rieky Dunaj. No a potom je tu samozrejme jeden veľmi známy autor...

Simona: Daj mi tip. Bol to Riman a mal niečo spoločné s Gáliou...

Michal: Presne! Gaius Julius Caesar. Jeho Zápisky o vojne v Galii sú pre nás zlatá baňa. Samozrejme, musíme ich brať s rezervou, písal to ako rímsky vojvodca, nie ako nestranný etnograf. Ale opisuje ich zvyky, náboženstvo, spôsob boja... je to neoceniteľný zdroj.

Simona: Takže máme archeológiu, ktorá nám dáva hmotné veci, a písomné pramene, ktoré nám dávajú kontext. Čo ešte?

Michal: Máme aj takzvané ikonografické pramene. To sú zobrazenia Keltov od iných kultúr. Napríklad slávna socha Umierajúci Kelt. Je to rímska kópia, ale krásne ukazuje, ako Keltov videli – typické fúzy, vlasy spevnené vápnom a bojovali často nahí, len s nákrčníkom, takzvaným torquesom.

Simona: Nahí bojovníci s nagelovanými vlasmi! To znie ako punková kapela z doby železnej.

Michal: Niečo na tom bude! A nesmieme zabudnúť na ich vlastné umenie, napríklad slávny kotlík z Gundestrupu, ktorý je plný mytologických výjavov. Skladaním všetkých týchto čriepkov – archeologických, písomných aj obrazových – sa snažíme zrekonštruovať ich svet.

Simona: Keď si predstavím Keltov, vidím skôr malé dedinky. Ale mali aj nejaké väčšie centrá? Mestá?

Michal: Rozhodne. Vrcholom ich civilizácie boli takzvané oppidá. Tento termín použil Caesar na označenie ich veľkých, opevnených sídlisk. Neboli to len pevnosti, boli to skutočné proto-mestá.

Simona: Čo všetko sa v takom oppide dialo?

Michal: Bolo to administratívne, výrobné, obchodné aj náboženské centrum. Mali systém ulíc, špecializované remeselné dielne, kde sa vyrábala keramika, šperky či zbrane vo veľkom. Razili sa tam mince. A samozrejme, mali silné opevnenie. Niektoré oppidá mali aj akropolu, vyvýšené miesto pre elitu.

Simona: A kde na Slovensku by sme našli pozostatky takého keltského mesta?

Michal: Najznámejšie je určite Bratislavské oppidum, priamo na hradnom kopci. Práve tam sa našli slávne mince s nápisom BIATEC. Ďalšie významné centrum bol Devín, alebo aj Zemplín na východe Slovenska.

Simona: Takže keď stojím na Bratislavskom hrade, stojím vlastne na mieste keltského veľkomesta?

Michal: Presne tak. A ich staviteľské umenie bolo úžasné. V západnej Európe používali na hradby špeciálnu techniku zvanú murus gallicus – drevenú roštovú konštrukciu vyplnenú kameňom a hlinou, spevnenú dlhými železnými klincami. Caesar sám obdivoval, aké boli tieto hradby pevné a odolné voči ohňu aj baranidlám.

Simona: Kelti zneli ako civilizácia na vzostupe. Silné mestá, obchod, mince... Prečo sa to skončilo? Kam zmizli?

Michal: To je otázka za milión. Nebol to jeden jediný dôvod, ale kombinácia viacerých faktorov. Z juhu na nich tlačili expandujúci Rimania. Zo severu a východu sa zas začali tlačiť germánske kmene.

Simona: Takže boli v kliešťach.

Michal: Áno. A pre naše územie bol kľúčový ešte jeden sused – Dákovia, ktorí žili na území dnešného Rumunska. Ich kráľ Burebista vytvoril v 1. storočí pred naším letopočtom silnú ríšu a začal expandovať na západ.

Simona: A jeho cesta viedla priamo cez keltské územia.

Michal: Presne. Okolo roku 50 pred naším letopočtom Burebista porazil kmeň Bójov, ktorý sídlil aj v okolí Bratislavy. Táto porážka bola taká zdrvujúca, že sa pre ich územie v Panónii vžil názov „Bójska púšť“. Neznamená to, že by tu nikto nežil, ale že ich politická a vojenská sila bola zlomená.

Simona: Aký smutný koniec pre takú vyspelú kultúru.

Michal: Je to tak. Keltské oppidá postupne zanikajú a na prelome letopočtov sa ich kultúra stráca. Na ich miesto prichádzajú nové germánske kmene a neskôr, na juhu, sa pevne usadzuje Rímska ríša. Ale odkaz Keltov, ich umenie, technológie a gény, tu zostali navždy. Ich príbeh sa neskončil, len sa transformoval do niečoho nového.

Simona: Takže od náhodného nálezu v švajčiarskom jazere až po zánik celej civilizácie pod tlakom Rimanov a Dákov. To bol naozaj fascinujúci príbeh. Michal, ďakujem ti veľmi pekne.

Michal: Aj ja ďakujem, Simona.

Simona: Takže sme si prešli dobu laténsku. Ale čo prišlo potom? Logicky by to mala byť doba rímska, však?

Michal: Presne tak. Ale nie je to také jednoduché s názvom. Tu tomu hovoríme doba rímska, ale napríklad v Nemecku je to rímska doba cisárska. V Anglicku zase Roman Imperial Period.

Simona: A Poliaci majú tiež svoj názov?

Michal: Jasné, u nich je to obdobie rímskych vplyvov. V podstate každý si to pomenoval podľa toho, aký bol jeho vzťah k Rímu. Dôležité je, že hovoríme o tom istom období.

Simona: Dobre, a kedy to teda presne bolo? Dajme si nejaké konkrétne čísla.

Michal: Začína sa to rokom 27 pred Kristom. To je moment, kedy sa z Ríma stáva cisárstvo na čele s Augustom. A symbolický koniec je rok 476 nášho letopočtu, kedy padla Západorímska ríša.

Simona: To je skoro 500 rokov! To muselo byť plné zmien.

Michal: A bolo. Delíme to na staršiu a mladšiu dobu rímsku, a potom ešte na obdobie sťahovania národov. Ale kľúčové je, že na našom území vtedy nežili Rimania, ale Germáni.

Simona: Okej, takže Germáni. Ako sa v tej dobe lúčili so zosnulými?

Michal: V staršej dobe rímskej prevládal žiarový rítus. To znamená, že mŕtvych spaľovali a popol ukladali do jám alebo keramických urien. Predstav si tisíce takýchto hrobov.

Simona: Znie to ako... veľa práce pre archeológov.

Michal: To teda áno. Ale potom sa objavuje aj inhumácia, čiže kostrové pochovávanie. Na Slovensku máme obrovské pohrebiská ako Abrahám, Kostolná pri Dunaji alebo Sládkovičovo.

Simona: Boli v tom pochovávaní nejaké rozdiely? Povedzme medzi elitou a obyčajnými ľuďmi?

Michal: Určite. Máme takzvané kniežacie hroby. Sú to extrémne bohaté hroby, často kostrové, plné rímskych importov – sklenené poháre, bronzové nádoby... Skvelé príklady sú Zohor alebo Krakovany-Stráže.

Simona: A kde títo ľudia žili? V nejakých pevnostiach?

Michal: Práveže nie. Žili v neopevnených osadách, ktoré mali tak 5 až 10 domov. Zaujímavý je rozdiel medzi západnými a východnými Germánmi.

Simona: V čom?

Michal: Západní Germáni stavali dlhé, nadzemné domy, niekedy až 30 metrov dlhé. U nás, na Slovensku, prevládali menšie, čiastočne zahĺbené domy, takzvané polozemnice.

Simona: Fascinujúce. Takže žiadne paláce, skôr praktické bývanie. A práve o týchto germánskych kmeňoch si povieme viac hneď po krátkej prestávke.

Simona: A presne tento kontakt s juhom Európy to celé zmenil, však? Ako to ovplyvnilo spoločnosť v našich končinách?

Michal: Presne tak. V neskorej dobe halštatskej, v takzvanom západnom okruhu, sa vytvorila výrazná sociálna diferenciácia. Vznikla elita.

Simona: Kniežatá, o ktorých sa učíme v škole?

Michal: Áno, budovali si opevnené hradiská, ktoré boli ich sídlami. Mali naozaj bohaté hroby. A prečo? Lebo kontrolovali obchod.

Simona: A s kým presne obchodovali?

Michal: Najmä s dvoma veľkými hráčmi Stredomoria. S Etruskami v dnešnom Taliansku a s gréckymi kolóniami.

Simona: Etruskovia... od nich máme veľa zaujímavých pamiatok, že?

Michal: Áno. Vyvinuli sa z villanovskej kultúry a od konca 8. storočia pred naším letopočtom začali tvoriť mestské štáty.

Simona: A tí Gréci? Tí boli asi všade, nie?

Michal: Skoro. Počas takzvanej veľkej kolonizácie osídlili pobrežie Čierneho mora, južné Taliansko a Francúzsko. A pre nás bolo kľúčové mesto Massalia.

Simona: Massalia... to mi niečo hovorí. To je dnešný Marseille?

Michal: Bingo! Založili ju okolo roku 600 pred naším letopočtom kolonisti z Fókaie a stala sa obchodnou bránou do západného Stredomoria.

Simona: Takže cez Etruskov a Massaliu k nám prúdilo nielen luxusné zbožie, ale aj nové nápady a technológie?

Michal: Jednoznačne. Elita preberala nové zvyky a poznatky. Práve tento kontakt s vyspelým juhom naštartoval veľké spoločenské zmeny.

Simona: Perfektné, to dáva zmysel. A tieto zmeny vlastne pripravili pôdu pre ďalšiu veľkú skupinu, ktorá prišla po nich. Poďme sa pozrieť na Keltov.

Simona: Takže Kelti mali naozaj komplexnú spoločnosť... ale veľa toho po sebe nezanechali písomne. Ako teda vieme, kto bol v ich spoločnosti dôležitý a kto bol, povedzme, len bežný farmár?

Michal: To je skvelá otázka, Simona. Odpoveď leží doslova pod zemou. Archeológia, a hlavne hroby, nám prezradia neuveriteľne veľa.

Simona: Vážne? Podľa toho, čo mal niekto v hrobe, vieme určiť jeho postavenie?

Michal: Presne tak. Hovoríme tomu sociálna stratifikácia na základe hrobového inventára. Je to ako archeologická detektívka.

Simona: Dobre, pán detektív, aké sú stopy?

Michal: Takže, na vrchole máme hroby prvého typu. To sú bojovnícke hroby. Našli sme v nich meče, prilby, štíty, ale aj luxusné šperky a súpravy na pitie.

Simona: Znie to, ako keby sa chystali na párty aj po smrti.

Michal: V podstate áno! Potom sú tu ďalšie typy, II, III, IV a V, ktoré sú čoraz chudobnejšie. V type II už napríklad chýba meč a v type III nájdeme len nejaké nádoby, sponu a možno oštep.

Simona: Čiže čím menej vecí, tým nižšie postavenie. To dáva zmysel. A čo nám hovoria kostry o nich samotných?

Michal: Z kostier vieme napríklad priemernú výšku. Muži mali okolo 170 centimetrov, ženy tak 160-165. A dožívali sa v priemere 40 až 50 rokov. Zbrane sa pridávali do hrobov až dospelým mužom, bol to symbol prechodu z chlapca na muža.

Simona: Spomenul si spony. To znie tak... obyčajne. Boli naozaj dôležité?

Michal: Extrémne dôležité! Spona, alebo fibula, nebola len na zopnutie odevu. Bola to v podstate vizitka. Ako dnes značkové hodinky. A jej tvar a materiál nám veľa prezradia.

Simona: Vizitka? Ako to myslíš?

Michal: No, boli železné, bronzové, a tie najluxusnejšie aj zlaté. Ich tvar sa časom menil, takže nám pomáhajú datovať nálezy. Mali rôzne tvary lučíka, pätky... niektoré boli zdobené maskami, ľudskými postavami alebo zvieracími motívmi. Boli to malé umelecké diela.

Simona: Takže staroveká zicherkka bola vlastne šperk a statusový symbol v jednom. Fascinujúce!

Michal: Presne. A vďaka vývoju ich konštrukcie, od voľnej pätky v staršej dobe laténskej až po spojenú konštrukciu neskôr, vieme celkom presne zaradiť, odkiaľ nález pochádza.

Simona: Dobre, okrem spôn, aké ďalšie typické predmety nachádzame?

Michal: Kelti milovali kruhové šperky. Nákrčníky, náramky, prstene... nosili ich muži aj ženy. A samozrejme, zbrane. Tie sú kapitolou samou o sebe.

Simona: Povedz mi viac o zbraniach. Predstavujem si nejaké obrovské meče.

Michal: A predstavuješ si to správne! Keltské meče mohli mať od 60 až do 100 centimetrov. Boli neuveriteľne kvalitné. Okrem mečov používali kopije a oštepy. A veľmi dôležitou súčasťou výzbroje bol štít.

Simona: Ten drevený asi neprežil, však?

Michal: Drevo zhnilo, ale zachovali sa kovové časti. Hlavne štítová puklica, to je tá kovová vypuklina v strede štítu. Podľa jej tvaru tiež vieme veľa určiť. A nezabúdajme na prilby a krúžkové brnenie pre tú najvyššiu elitu.

Simona: Takže vieme, ako bojovali a čím sa zdobili. Ale kde vlastne žili? V nejakých zemľankách?

Michal: Na začiatku áno, ale ich sídelné formy sa vyvíjali. Začínali v neopevnených osadách, potom prišli takzvané dvorce, čo boli opevnené statky pre jednu rodinu. No a vrcholom keltského osídlenia boli oppidá.

Simona: Oppidá. To slovo poznám. To boli v podstate prvé mestá v strednej Európe, správne?

Michal: Úplne správne! Boli to obrovské, opevnené centrá s rozlohou aj desiatok hektárov. Bratislavské oppidum malo napríklad okolo 60 hektárov.

Simona: To je obrovské! Ako vyzerali?

Michal: Boli to centrá remesiel, obchodu, administratívy a kultu. Mali premyslený systém ulíc a boli chránené masívnymi hradbami. Typická bola konštrukcia zvaná *murus gallicus* – hradba z dreva, kameňa a zeminy, spevnená dlhými železnými klincami. Bola extrémne pevná, ale zároveň pružná.

Simona: Takže to neboli len nejaké barbarské dediny, ale skutočné, organizované mestá. To mení celý pohľad na nich.

Michal: Presne tak. Boli to pulzujúce centrá života. Našli sa tam doklady o špecializovanej výrobe – od hrnčiarstva, kovolejárstva až po razenie vlastných mincí.

Simona: Keď sme začali pri hroboch, poďme sa k nim na záver vrátiť. Menil sa spôsob, akým Kelti pochovávali svojich mŕtvych?

Michal: Áno, a dosť výrazne. V staršej dobe laténskej prevažovalo kostrové pochovávanie, teda inhumácia. Mŕtvych ukladali do hrobu nespálených, často s bohatou výbavou.

Simona: A potom?

Michal: Potom prišiel zlom. V strednej dobe laténskej, okolo 3. storočia pred Kristom, začal prevládať žiarový rítus – kremácia. Mŕtvych spopolnili a do hrobu uložili len urnu s popolom a pár symbolickými predmetmi. Je to obrovská zmena v duchovných predstavách.

Simona: Takže od detailne vybavených kostrových hrobov k jednoduchším, žiarovým. To je naozaj veľký skok v myslení.

Michal: Presne. Ukazuje nám to, ako dynamicky sa ich kultúra a náboženské predstavy vyvíjali. Archeológia nám takto otvára okno do ich sveta, ktorý by inak zostal navždy tichý.

Simona: Takže, zhrnuté a podčiarknuté, vďaka lopate a štetcu archeológa vieme o Keltoch čítať ako z otvorenej knihy – od ich sociálnej štruktúry, cez ich umenie až po ich najhlbšie presvedčenia. A to všetko bez jediného napísaného slova z ich strany. fascinujúce. A keď už hovoríme o ich presvedčeniach...

Simona: Dobre, takže to by sme mali. Poďme na našu poslednú, no o to zaujímavejšiu tému – sťahovanie národov.

Michal: Presne tak. Toto obdobie môžeme nazvať aj „storočím chaosu“. Išlo o masívny pohyb germánskych, slovanských, ale aj kočovných kmeňov ako Húni či Avari.

Simona: A čo vlastne spustilo takýto obrovský pohyb? Veď sa celé kmene len tak nezdvihnú a nejdú o stovky kilometrov ďalej.

Michal: To veru nie. Bolo to viacero faktorov naraz. Hlavným spúšťačom bol obrovský tlak Húnov z východu.

Simona: Aha, takže to nebola len slabá Rímska ríša?

Michal: Práveže to bola taká dokonalá búrka. Oslabený Rím, populačná explózia a možno aj ochladenie klímy. Všetko naraz.

Simona: To znie naozaj chaoticky. Vieme to aspoň nejako časovo ohraničiť?

Michal: Vieme. Začiatok sa datuje na rok 375, keď Húni zatlačili na Gótov, a tí zo strachu vtrhli na rímske územie. To bola tá prvá domino kocka.

Simona: A kedy to domino prestalo padať?

Michal: Koniec sa spája s rokom 568. Vtedy Longobardi, zrejme zo strachu pred Avarmi, opustili Panóniu a usadili sa v severnom Taliansku. Tento moment sa považuje za začiatok stredoveku.

Simona: Takže, ak to zhrniem: sťahovanie národov bolo chaotické obdobie, ktoré spustili hlavne Húni. Definitívne to zlomilo Západorímsku ríšu a položilo základy stredovekej Európy.

Michal: Perfektné zhrnutie. A presne tak sa zrodil svet, ktorý poznáme.

Simona: Super. Michal, ďakujem ti veľmi pekne za skvelé vysvetlenia. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!

Michal: Dovidenia a úspešný týždeň!