Podcast o Katolícka moderna v slovenskej literatúre

Kapitoly

Čo sa skrýva v názve?

Kde sa to celé vzalo?

Hlavné tváre hnutia

Inšpirácie a prekážky

Tri etapy života a smrti

Keď umenie umlčí politika

Janko Silan a zakázaná láska

Avantgarda na tajňáša

Umenie nadovšetko

Vplyvy zblízka aj zďaleka

Poézia ako sestra modlitby

Kto je muž s protézou?

Metafora strateného srdca

Spolok a antológie

Boj o časopisy

Posledné pokusy a zánik

Přepis

Nina: Predstavte si študenta, volajme ho Tomáš. Sedí nad knihami a vidí nadpis: „Katolícka moderna“. Okamžite si pomyslí: „Och, nie. Básničky o kostoloch a anjeloch.“ Prelistuje pár strán a vidí slová ako „surrealizmus“ a „avantgarda“. A teraz je úplne zmätený. Ako ide dokopy viera a moderné, experimentálne umenie?

Šimon: A presne túto záhadu dnes rozlúštime. Pretože katolícka moderna je oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. A poviem vám, je to poriadne napínavý príbeh.

Nina: Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Dobre, Šimon, poďme na to. Katolícka moderna. Znie to ako protiklad. Čo to vlastne znamená?

Šimon: Výborná otázka, Nina. Ten názov je trochu zavádzajúci. Predstav si skupinu mladých, inteligentných ľudí na začiatku 20. storočia. Svet sa menil šialenou rýchlosťou, prichádzali nové myšlienky, nové umenie. A oni boli veriaci, ale nechceli písať ako ich starí rodičia.

Nina: Chceli byť... cool katolíci?

Šimon: Presne tak! Chceli ukázať, že viera nie je len o dogmách a starých pravidlách. Že sa dá prežívať veľmi osobne, intímne, moderne. Chceli modernizovať katolícku literatúru, dať jej novú, sviežu tvár a hlavne zdôrazniť jej krásu, jej estetickú funkciu.

Nina: Takže nešlo len o to, aby umenie slúžilo cirkvi, ale aby bolo umením samým o sebe?

Šimon: Presne. Zaujímavé je, že oni sami si nepovedali: „Tak, a teraz založíme katolícku modernu.“ Tento názov im pridelili až neskôr literárni kritici, napríklad Milan Píšút.

Nina: A prečo práve v 30. rokoch? Čo sa vtedy dialo?

Šimon: Bola to veľmi dramatická doba. Vo svete sa šírili nové ideológie, sekularizácia... teda zosvetšťovanie spoločnosti. Mnohí ľudia strácali tradičné istoty. Títo mladí katolícki intelektuáli cítili, že je dôležité ponúknuť modernému človeku oporu vo viere, ale podanú jazykom, ktorému bude rozumieť.

Nina: A na Slovensku to malo nejaké špecifiká?

Šimon: Určite. Rástla tu nová generácia vzdelanej kňazskej inteligencie. A táto mladá generácia si všimla, že katolícka literatúra je v porovnaní s tou evanjelickou akoby... skromnejšia. Chceli to zmeniť. Chceli dobehnúť a predbehnúť ostatné literárne prúdy.

Nina: Takže to bola aj taká zdravá súťaživosť?

Šimon: Presne! Chceli ukázať, že aj oni majú čo povedať a vedia to povedať moderne a pútavo. Nebola to však jedna homogénna skupina s manifestom. Boli to rôznorodí autori, kňazi aj laici, ktorých spájala spoločná vízia, no každý mal svoj vlastný, unikátny štýl.

Nina: Dobre, poďme sa pozrieť na tie hlavné tváre. Kto boli títo „cool katolíci“?

Šimon: Začnime pri priekopníkovi. Pavol Gašparovič Hlbina. Práve jeho prvé dve zbierky, *Začarovaný kruh* a *Cesta do raja*, sa považujú za štart katolíckej moderny. Hneď na úvod v nich predstavil svoj program: báseň ako modlitba. Ale moderná, plná citu a subjektívneho prežívania.

Nina: A bol prijatý s otvorenou náručou?

Šimon: Ani zďaleka. Okamžite čelil kritike, že jeho poézia je príliš zmyslová, príliš „hypermoderná“. Ale dvere už boli otvorené. A potom prišiel na scénu absolútny fenomén – Rudolf Dilong.

Nina: O ňom som počula. To bol ten najproduktívnejší, však?

Šimon: Najproduktívnejší je slabé slovo! Napísal viac ako 100 kníh. Bol to františkánsky mních, ale zároveň literárny rebel. Experimentoval so surrealizmom, zakladal časopisy, bol obrovskou autoritou. Jeho život bol plný paradoxov a dokonca aj škandálov. Predstav si ho ako takú literárnu rockovú hviezdu v mníšskom habite.

Nina: Mních a surrealista? To je ako keby bol Batman zároveň daňový poradca.

Šimon: Perfektné prirovnanie! A presne táto nepredvídateľnosť ho robila fascinujúcim. Mal aj svojich kritikov, napríklad Ján Kútnik Šmálov mu vyčítal, že jeho zbierka *Mesto s ružou* je nedisciplinovaná a nie dosť „katolícka“.

Nina: A kto bol tretím do partie?

Šimon: Tretím kľúčovým autorom bol Janko Silan. On bol skôr tichší, meditatívnejší typ. Kým Dilong bol búrka, Silan bol hlboká, pokojná voda. Zaujímavé je, že práve Kútnik Šmálov, ktorý kritizoval Dilonga a Hlbinu, Silana oceňoval. Silanovým vrcholným dielom je zbierka *Úbohá duša na zemi*.

Nina: Kde títo autori brali inšpiráciu? Pozerali sa aj za hranice Slovenska?

Šimon: Určite. Veľmi ich ovplyvnili francúzski myslitelia ako Henri Brémond či Jacques Maritain, ale aj nemecký básnik Rainer Maria Rilke alebo českí autori ako Jakub Deml a Jaroslav Seifert. Nechceli byť izolovaní. Chceli byť súčasťou európskeho dialógu.

Nina: Znie to, akoby mali celkom jasný plán. Išlo im všetko hladko?

Šimon: Vôbec nie. Mali to extrémne ťažké. Po prvé, nemali žiadnu stabilnú inštitúciu. Žiaden vlastný časopis, žiadne vlastné vydavateľstvo na začiatku. Publikovali, kde sa dalo – v časopisoch ako Kultúra, Postup alebo Prameň.

Nina: A čo cirkev? Tá musela byť nadšená, nie?

Šimon: Paradoxne, práve cirkevná vrchnosť bola často ich najväčšou prekážkou. Na začiatku 20. storočia pápež akýkoľvek prejav modernizmu v cirkvi zamietol. Takže títo autori museli neustále balansovať na hrane medzi svojou umeleckou víziou a cirkevnými obmedzeniami.

Nina: Takže bojovali na dvoch frontoch – proti sekulárnemu svetu a zároveň proti konzervatívnym kruhom vo vlastných radoch.

Šimon: Presne tak. Chcelo to obrovskú odvahu a presvedčenie.

Nina: Ako sa toto hnutie vyvíjalo v čase? Predpokladám, že turbulentné dejiny Slovenska sa na ňom museli podpísať.

Šimon: Absolútne. Môžeme hovoriť o troch hlavných fázach. Prvá, od roku 1932 do 1939, bola fázou vzniku a etablovania sa. Autori sa predstavovali, experimentovali a hľadali si svoje miesto.

Nina: To je tá fáza, keď sa Hlbina a Dilong zaujímali o avantgardu?

Šimon: Áno. Potom prišla druhá etapa, počas Slovenskej republiky, teda roky 1939 až 1945. Zrazu sa národno-náboženské idey stali oficiálnou doktrínou štátu. Človek by si myslel, že to bude pre nich zlatá éra.

Nina: A nebola?

Šimon: Pre niekoho áno, pre iného nie. Dilong bol v tomto období hyperproduktívny a niektorí autori sa zapojili do dobovej propagandy. Ale napríklad Janko Silan mal veľké problémy s cenzúrou. A Hlbina sa na protest odmlčal a publikoval len v časopisoch. Takže ani vtedy to nebolo idylické.

Nina: A čo prišlo po vojne?

Šimon: Tretia etapa, od roku 1945 do 1948, bola krátkym nadýchnutím. Niektorí, ako Dilong, emigrovali. Tí, čo zostali, konečne získali vlastnú platformu – košické vydavateľské družstvo a časopis Verbum. V tomto krátkom období napísali viacerí svoje vrcholné diela. Napríklad už spomínaná Silanova *Úbohá duša na zemi*.

Nina: Znie to ako happy end. Ale rok 1948 neveští nič dobré...

Šimon: Presne tak. Februárový prevrat v roku 1948 bol pre katolícku modernu, ako aj pre mnoho ďalších slobodných prejavov, konečnou stanicou. Komunistická totalita začala systematicky prenasledovať veriacich a obmedzovať slobodu slova.

Nina: Čo sa stalo s vydavateľstvom Verbum?

Šimon: Bolo zrušené. Časopisy boli zakázané. Jediným povoleným umeleckým štýlom sa stal socialistický realizmus. Všetky avantgardné smery, vrátane katolíckej moderny, boli potlačené.

Nina: A čo samotní autori? Ako na to zareagovali?

Šimon: Ich osudy boli rôzne a často tragické. Niektorí sa pokúsili prispôsobiť novému režimu, ako Hlbina. Iní, ako Silan, pokračovali v tvorbe, ale už len v „internom exile“. To znamená, že písali potajomky, bez nádeje na publikovanie. Hovorí sa tomu aj „priečinková“ alebo „šuflíková“ tvorba. Ich básne ako *Kuvica* či *Rebrík do neba* čakali na slobodu desiatky rokov.

Nina: Takže hnutie, ktoré chcelo tak vášnivo komunikovať s moderným svetom, bolo nakoniec násilne umlčané a zatvorené do šuflíka.

Šimon: Je to smutný, ale silný príbeh. Ukazuje, aká krehká je sloboda umenia a ako úzko je spätá s osudom celej spoločnosti. Katolícka moderna nebola len literárny smer, bol to zápas o modernú slovenskú dušu.

Nina: A práve tento zápas o moderný výraz v literatúre nás privádza k ďalšiemu fascinujúcemu autorovi, ktorý síce nepatril ku katolíckej moderne, ale rovnako búral staré predstavy o próze...

Šimon: Presne tak. A od neho sa môžeme plynulo presunúť k ďalšiemu fascinujúcemu autorovi, ktorým je Janko Silan.

Nina: Janko Silan... Meno znie tak poeticky. Čím bol výnimočný?

Šimon: Debutoval zbierkou Kuvíci a už tam bolo cítiť obrovský talent. Ale kľúčová je jeho zbierka Hviezdy a smútok. V nej sa vracia do detstva, no zároveň sa vyznáva zo svojho mníšstva a... nepokoja.

Nina: Nepokoja? Čo ho trápilo?

Šimon: Jeho tvorbu silne ovplyvnila láska k žene. A keďže bol kňaz, bola to láska zakázaná. To vnieslo do jeho básní úžasnú osobnú, až intímnu hĺbku a motív neustáleho hľadania cesty.

Nina: To muselo byť pre neho náročné. Ale pre poéziu asi... celkom prínosné.

Šimon: Presne tak. A Silan je skvelým príkladom celej katolíckej moderny.

Nina: Dobre, poďme na to. Čo presne bola katolícka moderna? Znie to ako protiklad.

Šimon: A ono to aj tak trochu bolo! Bola to skupina mladej katolíckej inteligencie, ktorá chcela modernizovať literatúru. Ale mali jeden háčik... väčšina z nich boli kňazi.

Nina: A to bol problém?

Šimon: Obrovský. Cirkev vtedy, podľa encykliky pápeža Pia X., odmietala akýkoľvek modernizmus. Takže nemohli mať manifest, vodcu, ani sa organizovať. Boli taká avantgarda na tajňáša.

Nina: Takže nemohli vyjsť a povedať: „Hej, tu sme, noví a moderní!“?

Šimon: Vôbec nie. Paradoxné je, že aj to pomenovanie „katolícka moderna“ dostali od evanjelických kritikov. Oni sami sa tak nevolali. Cítili sa slobodní v písaní modernej poézie, ale nemohli to organizovane propagovať.

Nina: Takže písali moderne, potichu a každý sám za seba. A my sa dnes o nich učíme ako o smere. Fascinujúce. A čo ich spájalo okrem viery?

Šimon: Práve tá snaha vidieť Boha za všetkými javmi reality – v prírode, láske, v rodnom kraji... Ich poézia bola esteticky bohatá, plná poetizmu a folklóru, neobmedzovala sa len na úzko náboženské témy.

Nina: Rozumiem. Takže to neboli len básne do kostola. A keď už hovoríme o estetike, aké ďalšie vplyvy môžeme v ich tvorbe nájsť?

Nina: A presne tento ideový základ odlišuje Katolícku modernu od ostatných smerov, o ktorých sme hovorili. Ale poďme teraz k tomu, ako vlastne ich básne vyzerali. Aké boli ich hlavné umelecké princípy?

Šimon: Výborná otázka, Nina. Lebo tu sa dostávame k jadru veci. Pre týchto básnikov bola prvoradá estetická kvalita diela. Teda to, ako umelecky stvárnili svoj zážitok viery, bolo dôležitejšie, než nejaká priama náboženská propaganda.

Nina: Čiže nechceli ľudí nasilu presviedčať, ale skôr im sprostredkovať pocit?

Šimon: Presne tak! A práve tým sa dostávali do sporu s konzervatívnymi autoritami v cirkvi. Vadilo im, že poézia moderny nebola dostatočne didaktická, že nepoučovala.

Nina: Zaujímavé. Takže aké témy spracúvali, ak to neboli len modlitby v rýmoch?

Šimon: Spektrum bolo obrovské. Samozrejme, písali o vzťahu k Bohu. Ale rovnako dôležitý bol vzťah k národu, rodisku, či mužsko-ženské vzťahy. Nájdeme u nich aj reflexie o ťažkom živote dedinského ľudu, o Slovenskej republike počas vojny a o povojnovej dezilúzii. Bolo to veľmi subjektívne.

Nina: Odkiaľ čerpali inšpiráciu pre takýto moderný prístup? Nadväzovali na niekoho zo Slovenska?

Šimon: Áno, doma nadväzovali hlavne na slovenský symbolizmus. Ale kľúčové boli zahraničné inšpirácie. A tu, prekvapivo, najviac rezonovali české vplyvy.

Nina: České? Prečo práve tie?

Šimon: No, v Čechách existovala skupina s názvom katolícka moderna už na konci 19. storočia. Česká literatúra bola pre Slovákov akoby bránou do sveta. Vďaka nej sa zoznámili s francúzskymi prekliatymi básnikmi či avantgardnými smermi.

Nina: Takže Česi boli taký filter, cez ktorý k nám prúdili európske novinky?

Šimon: Presne tak! A nebol to len filter, generovali aj vlastné podnety, ako poetizmus. Okrem nich to bol nemecký kontext, hlavne básnik Rainer Maria Rilke, a samozrejme Francúzi – nielen katolícki autori ako Paul Claudel, ale aj Rimbaud či Apollinaire.

Nina: To je celkom pestrá zmes. Bol tam aj nejaký filozofický základ, ktorý to všetko spájal?

Šimon: Určite. Tým základom bol francúzsky filozof Henri Bremond a jeho koncepcia čistej poézie. Toto je naozaj fascinujúce. Bremond postavil paralelu medzi mystickou a básnickou skúsenosťou.

Nina: Ako to myslel?

Šimon: Hovoril, že modlitba je vnútorné, bezslovné spojenie duše s Bohom. A poézia je jej sestra. Je to slovne sprostredkované spojenie s Bohom. Podľa neho sa básnikovo slovo v duši čitateľa mení na modlitbu.

Nina: Páni, to je naozaj hlboká myšlienka. A zároveň to vysvetľuje, prečo sa tak bránili tomu jednoduchému poučovaniu. Takže práve táto myšlienková a ideová odlišnosť ich definovala ako avantgardný smer, hoci techniky si požičiavali aj od iných, napríklad od surrealistov.

Šimon: Presne si to vystihla. Nebáli sa experimentovať s formou, ale ich vnútorný kompas bol nastavený úplne inak. No a práve tieto experimenty najvýraznejšie vidíme u kľúčových predstaviteľov...

Nina: Takže po expresionizme tu máme ďalšiu naozaj fascinujúcu tému. Poďme sa ponoriť do diela Muž s protézou.

Šimon: Jasné! Je to román od Janka Hrušovského, vydaný v roku 1925. Hlavnou postavou je poručík Maximilián von Seeborn a dej sa odohráva v Salzburgu počas prvej svetovej vojny.

Nina: Dobre, takže vojna je kľúčové pozadie. A o čom presne ten román je? Aký je to žáner?

Šimon: V podstate je to román o ľudskom odcudzení. O ochladnutí citov, ktoré Seeborn stratil pod tlakom desivých vojnových skúseností. Sám o sebe vyhlasuje: „žije sa mi lepšie bez srdca“.

Nina: To je dosť mrazivé tvrdenie. A čo ten názov? Znie to skoro ako nejaká literárna fantastika.

Šimon: To je skvelý postreh! Ale pozor, tá protéza nie je fyzická. Je to čisto symbolická protéza... protéza miesto jeho srdca. Predstavuje jeho citovú prázdnotu.

Nina: Chápem. Takže Seeborn je vlastne symbolom, typom človeka, ktorý sa uzavrel pred svetom. Je vnímaný ako hrdina?

Šimon: Je to veľmi nejednoznačná postava. Na jednej strane odvážny, na druhej dvojtvárny a tajomný. Celé dielo vlastne ukazuje spoločnosť ako divadlo, kde sa stráca autentickosť.

Nina: Super, to je perfektný odrazový mostík k našej ďalšej téme — k motívu masky v literatúre.

Nina: Takže títo básnici nemali práve na ružiach ustlané. Kde vlastne publikovali svoje diela, ak mali neustále spory s cirkevnou vrchnosťou?

Šimon: To je skvelá otázka, pretože neexistoval žiadny jednotný katolícky front. Hlavnou inštitúciou bol Spolok svätého Vojtecha, ale ten bol veľmi konzervatívny.

Nina: Čiže ich nepodporoval?

Šimon: Finančne občas áno, ale nie koncepčne. Preto si vytvárali vlastné priestory. Napríklad Rudolf Dilong zostavil v roku 1933 *Antológiu mladej slovenskej poézie*.

Nina: To znie ako úspech!

Šimon: Bol to skôr len mechanický výber katolíckych autorov, nie výber podľa ducha tvorby. Tak trochu... z každého rožka troška.

Nina: Rozumiem. A čo časopisy? Tam museli mať viac slobody, nie?

Šimon: Pokúšali sa o to. Časopis *Kultúra* bol pre nich príliš tradicionalistický. Ich hlasom sa stal najmä *Postup* a neskôr *Prameň*, ktoré redigoval Dilong.

Nina: A tie sa udržali?

Šimon: Žiaľ, nie. Cirkevné kruhy ich považovali za zakázanú "skupinovú platformu" a stopli im financovanie. Vnímali ich ako príliš moderné a odvážne.

Nina: Takže po vojne to skúsili znova?

Šimon: Presne tak. Vznikli kvalitné časopisy ako *Nová práca* a najmä *Verbum*, ktoré sústredilo najlepších autorov. Deklarovali antifašizmus a záujem o sociálne témy.

Nina: Znie to naozaj nádejne.

Šimon: Aj bolo... až do februára 1948. Potom oba časopisy zlikvidovala nová komunistická moc.

Nina: Takže ak to zhrniem, cesta katolíckej moderny za vlastným hlasom bola plná prekážok. Či už zo strany konzervatívnych kruhov alebo neskôr totalitného režimu. Šimon, ďakujem ti za skvelý prehľad.

Šimon: Rado sa stalo.

Nina: A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej časti Studyfi Podcastu. Dopočutia!