Podcast o Jazykové štýly, slohové postupy a existencializmus

Kapitoly

Úvod do bežnej komunikácie

Znaky hovorového štýlu

Útvary hovorového štýlu

Čo je to štylistika?

Rozdelenie štýlov

Slohové postupy

Bližší pohľad na postupy

Od úvahy k existencii

Sartre a pohľad do Múru

Slovenská odpoveď: Kým kohút nezaspieva

Spoločné črty a odkaz

Čakanie na smrť

Absurdná ponuka

Smrť a smiech

Přepis

Natália: Poznáš ten pocit, keď sa ťa na maturite opýtajú na znaky hovorového štýlu a ty zrazu nevieš, čo povedať? Práve toto je jedna z vecí, ktorá potrápi až 80 percent študentov.

Tomáš: Presne tak. A pritom je to štýl, ktorý používame každý deň. Dnes si ukážeme, ako si to zapamätať raz a navždy, aby vás na skúške nič neprekvapilo. Počúvate Studyfi Podcast.

Natália: Dobre, Tomáš, poďme na to. Čo je to vlastne tá bežná komunikácia a kde sa s ňou stretávame?

Tomáš: Je to úplne jednoduché. Bežná komunikácia sa odohráva v súkromnom, neformálnom alebo poloformálnom prostredí. Teda doma s rodinou, s kamarátmi v škole, ale aj v práci pri rozhovore s kolegami.

Natália: Takže ide o komunikáciu medzi minimálne dvoma súkromnými osobami, ktorej hlavnou funkciou je... no, proste sa dorozumieť, však?

Tomáš: Presne tak, dorozumieť sa! A nemusí to byť len ústne, ale aj písomne – napríklad cez chat alebo e-maily.

Natália: Super. A jazykový štýl, ktorý pri tom používame, je hovorový štýl. Ten má niekoľko typických znakov. Ktoré sú tie najdôležitejšie?

Tomáš: Tak si ich poďme rozobrať. Prvým je ústnosť a spontánnosť. Nepoužívame odborné termíny, vety sú rôznorodé – opytovacie, zvolacie... a kľúčová je intonácia.

Natália: Čiže hovoríme tak, ako nám „zobák narástol“.

Tomáš: Dá sa to tak povedať. Ďalším znakom je súkromnosť. To znamená, že používame slang, nárečie, rodinné slová ako „mamina“ alebo „Janko“ a často aj rôzne výplnkové slová ako „proste“, „že“, „oné“.

Natália: A čo stručnosť? To poznám – namiesto „do videnia“ povieme len „dovi“.

Tomáš: Presne! To sa volá univerbizácia. Skracujeme slová a výrazy, aby sme boli efektívnejší. Spomenúť musíme aj expresívnosť – teda používanie citosloviec ako „jaj“ alebo „uhm“ a citovo zafarbených slov ako „psisko“ alebo naopak „mamička“.

Natália: Fajn, teóriu máme. Ale aké konkrétne útvary patria do hovorového štýlu? Myslím tie dialogické, kde sa rozprávajú viacerí.

Tomáš: Medzi ústne dialogické patrí napríklad osobný rozhovor, telefonát, debata, ale aj hádka. Vedela by si, Natália, stručne vysvetliť rozdiel medzi debatou a hádkou?

Natália: Jasné! Debata je slušný rozhovor, zatiaľ čo hádka je rozhovor, ktorý sme, povedzme, emocionálne nezvládli a každý si tvrdohlavo presadzuje svoje.

Tomáš: Perfektné zhrnutie. A medzi písané dialogické formy patrí napríklad čet alebo online diskusia.

Natália: A čo tie monologické, kde hovorí len jeden človek?

Tomáš: Tam patrí napríklad rozprávanie príbehu, vtip, ale aj súkromný list, e-mail, SMS-ka alebo blahoželanie. Dôležité je pamätať si, že aj v e-maile alebo SMS-ke píšeme zámená ako „Ty“ a „Vy“ s veľkým písmenom ako prejav úcty.

Natália: A čo taký inzerát? Ten mi príde trochu komplikovaný.

Tomáš: Inzerát je zaujímavý mix. Používa prvky z publicistického, administratívneho aj hovorového štýlu. Cieľom je zaujať, takže titulok je kľúčový. Žiadne krkolomné konštrukcie, musí byť jasný a stručný.

Natália: Super, myslím, že teraz je v tom oveľa viac jasno. Tieto útvary používame denne, len si neuvedomujeme, ako presne sa volajú. Takže, zhrnuté – hovorový štýl je spontánny, súkromný, stručný a hlavne... všade okolo nás.

Tomáš: Presne tak. A s týmto vedomím bude odpoveď na maturite hračka.

Natália: Takže, keď už rozumieme gramatike, poďme na niečo, čo mnohých straší... štylistika. Tomáš, čo to vlastne je? Znie to dosť akademicky.

Tomáš: Vôbec nie. Predstav si štylistiku ako šatník pre tvoje slová. Je to vlastne cieľavedomý výber slov a ich usporiadanie do zmysluplného celku. Inak sa rozprávaš s kamarátom a inak píšeš žiadosť o prácu, no nie?

Natália: Jasné, to dáva zmysel. Takže záleží od situácie. Čo všetko to ovplyvňuje?

Tomáš: Presne. Záleží, či je komunikácia verejná alebo súkromná, oficiálna alebo bežná. Či píšeš alebo hovoríš. A samozrejme, či je tvoj poslucháč priamo pri tebe, alebo nie.

Natália: Dobre, takže máme rôzne „outfity“ pre rôzne príležitosti. Ako sa tie jazykové štýly delia?

Tomáš: V zásade ich delíme do troch skupín. Máme subjektívne štýly, kam patrí hovorový a umelecký. Potom sú objektívne, ako administratívny a náučný. A nakoniec taký mix – subjektívno-objektívne, čo je publicistický a rečnícky štýl.

Natália: Super, to je pekné zhrnutie. Takže hovorový štýl je ako... moje tepláky na doma a administratívny je oblek na pohovor?

Tomáš: Perfektné prirovnanie! Hovorový štýl je presne to – súkromný, neoficiálny, plný dialógov. Administratívny je naopak objektívny, plný šablón a ustálených fráz. Tam si kreativitu veľmi neužiješ.

Natália: A často sa v súvislosti so štylistikou spomínajú slohové postupy. Aký je v tom rozdiel?

Tomáš: Dobrá otázka. Ak je jazykový štýl ten „outfit“, tak slohový postup je spôsob, akým ten outfit nosíš. Je to metóda, ako usporiadaš myšlienky v texte. A máme štyri základné: informačný, opisný, rozprávací a výkladový.

Natália: Štyri postupy. To znie zvládnuteľne. Môžeme si ich rýchlo prejsť?

Tomáš: Určite. Informačný len vymenúva fakty. Čo, kde, kedy. Ako správa v novinách alebo životopis. Je strohý a objektívny.

Natália: A čo ten opisný? Tam si už môžeme veci trochu prikrášliť, však?

Tomáš: Presne tak. V opisnom postupe zachytávaš vlastnosti a znaky. Môže byť statický, keď opisuješ predmet, alebo dynamický, napríklad pri recepte. A umelecký opis je plný metafor a prirovnaní.

Natália: Chápem. Potom je tu rozprávací, to bude asi o príbehoch, však?

Tomáš: Áno, ten je kľúčový pre epické žánre. Má dej, postavy, zápletku. Od vtipu až po veľký román. Tu je dôležitá časová postupnosť.

Natália: A posledný je výkladový. To bude asi ten najviac „školský“.

Tomáš: Dá sa povedať. Výkladový postup vysvetľuje vzťahy a súvislosti. Analyzuje, porovnáva, hodnotí. Nájdeme ho hlavne v náučnom štýle. Kľúčové je zapamätať si, že tieto postupy a štýly sa často prelínajú. Takže nebojte sa ich kombinovať. A práve týmto kombináciám sa budeme venovať nabudúce.

Natália: Takže toľko k logickým postupom v jazyku. Ale Tomáš, často sa stretávame s úlohou napísať úvahu alebo esej. Aký je v tom vlastne rozdiel?

Tomáš: Skvelá otázka, Natália. Zjednodušene povedané, úvaha je viac subjektívna, je to tvoj osobný pohľad na vec. Esej je naopak faktickejšia, objektívnejšia a často sa opiera o konkrétne diela alebo fakty.

Natália: Rozumiem. A práve takou typickou témou na esej je napríklad existencializmus v literatúre. Čo to vlastne ten existencializmus je? Znie to dosť zložito.

Tomáš: Znie, ale poďme to rozbiť. Je to filozofický a literárny smer, ktorý sa zrodil po prvej svetovej vojne v Nemecku. A obrovský boom zažil po druhej svetovej vojne, hlavne vo Francúzsku.

Natália: Takže je to reakcia na hrôzy vojny?

Tomáš: Presne tak. Existencializmus sa díva do vnútra človeka... na jeho individualitu, slobodu a pocity. Rieši otázky ako úzkosť, osamelosť a nezmyselnosť existencie.

Natália: Klasické „načo tu vlastne sme, keď aj tak zomrieme?“.

Tomáš: Áno, presne to! A kľúčové je, že človek podľa nich nachádza zmysel a slobodu tým, že sa nepodriaďuje spoločnosti a preberá plnú zodpovednosť za svoje činy. Jeho pravá podstata sa ukáže v takzvaných hraničných situáciách.

Natália: Dobre, to dáva zmysel. Spomenieš nejaké kľúčové dielo, aby sme si to vedeli lepšie predstaviť?

Tomáš: Samozrejme. Absolútnou klasikou je Jean-Paul Sartre a jeho dielo *Múr*. Už ten názov je symbolický.

Natália: Múr... ako vo väzení?

Tomáš: Presne. Dej sa odohráva vo väzenskej cele počas španielskej občianskej vojny. Sledujeme myšlienky odsúdencov na smrť len pár hodín pred popravou pri múre.

Natália: Uf, to je silné. Takže tam vidíme ten vnútorný konflikt a zamyslenie sa nad zmyslom života, však?

Tomáš: Na sto percent. Je to dokonalá ukážka hraničnej situácie. Hrdina si uvedomuje absurditu všetkého a je konfrontovaný s totálnou slobodou... a zároveň s totálnou bezmocnosťou.

Natália: A čo slovenská literatúra? Máme aj my svojho „Sartra“?

Tomáš: Máme! A je ním Ivan Bukovčan, skvelý dramatik. Jeho najznámejšia hra je *Kým kohút nezaspieva*. Názov je alegóriou na biblický citát.

Natália: „Kým kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“

Tomáš: Správne. V tomto prípade však človek nezaprie Krista, ale človeka samého v sebe. Teda vlastnú ľudskosť. Je to opäť dráma z druhej svetovej vojny.

Natália: Aká je zápletka?

Tomáš: V pivnici je zatvorených desať náhodných rukojemníkov ako odveta za zabitého nemeckého vojaka. Majú byť popravení, no potom príde zvrat — Nemci rozhodnú, že zomrie iba jeden. Ale musia si vybrať, kto to bude.

Natália: To je hrozné! Tam sa museli ukázať tie pravé charaktery...

Tomáš: A o to presne išlo. V tejto hraničnej situácii sa odhalí, kto je čestný a kto zbabelec. Hra je zároveň vnímaná ako podobenstvo o manipulácii mocou a situácii v Československu po roku 1968.

Natália: Keď to tak počúvam, *Múr* a *Kým kohút nezaspieva* majú toho dosť spoločného.

Tomáš: Obrovské množstvo. Obe diela sa odohrávajú počas vojny, postavy sú nedobrovoľne uväznené a čelia smrti. Sú v hraničnej situácii, ktorá z nich vyzlieka všetky masky.

Natália: A v oboch prípadoch sa okolitý svet k nim správa, akoby ich život nemal žiadnu hodnotu.

Tomáš: Presne. Kľúčový odkaz existencializmu je práve toto: až keď si tvárou v tvár smrti, ukáže sa, kým naozaj si. A akú hodnotu dáš svojej vlastnej existencii a slobode.

Natália: Takže, ak to zhrniem, ide o zodpovednosť za vlastné voľby aj v tých najťažších momentoch. To je myšlienka, ktorá je silná aj dnes. A práve s touto myšlienkou sa posunieme ďalej a pozrieme sa na to, ako sa literatúra vyrovnávala s...

Natália: Dobre, a od existencializmu sa plynule presúvame k našej poslednej téme... k fikcii. A toto je naozaj silný príbeh.

Tomáš: To teda je. Máme tu troch odsúdencov na smrť – Pabla, Toma a Juana. Myslia si, že sú Baski, takže k nim nepošlú kňaza, ale chladného belgického lekára. Vníma ich len ako objekty.

Natália: Čiže žiadna útecha, len strach a myšlienky na to, čo príde. Desivé.

Tomáš: Presne. Sú duševne mŕtvi, boja sa bolesti. Pablo sa snaží spomínať na pekné chvíle, no márne. Cíti len odpor k sebe samému.

Natália: A potom príde to ráno...

Tomáš: Ráno počuje výstrely. Jeho priateľov popravili. Jeho si ale znova zavolajú a dajú mu ponuku. Život za informáciu, kde sa skrýva ich veliteľ, Ramón Gris.

Natália: Takže sa mal stať zradcom?

Tomáš: Mal, ale neurobil to. Rozhodol sa, že si z vojakov vystrelí. Aj keď vedel, že Ramón je u bratranca, povedal im, že sa skrýva na cintoríne.

Natália: To znie ako naozaj čierny humor v tej najhoršej možnej chvíli.

Tomáš: A teraz ten zvrat. Jeho lož sa stala pravdou. Ramón sa medzitým naozaj presunul na cintorín, kde ho chytili a zastrelili. Pablo svojím vtipom nechtiac zavinil jeho smrť.

Natália: To je neuveriteľne kruté. Čo urobil, keď sa to dozvedel?

Tomáš: Začal sa hystericky smiať. Absurdita osudu ho úplne zlomila. A to je, myslím, silná bodka za naším dnešným podcastom.

Natália: Jednoznačne. Takže, zhrnuté a podčiarknuté... od Kafkovej premeny až po Sartrovu absurditu sme videli, že literatúra nám naozaj otvára dvere do zložitých svetov. Tomáš, ďakujem ti veľmi pekne.

Tomáš: Aj ja ďakujem. A vám, milí študenti, držíme palce. Máte na to!

Natália: Presne tak. Majte sa krásne a počujeme sa nabudúce. Ahojte!